znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 344/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., S., vo veci namietaného   porušenia   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom   Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 51/2009 z 24. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2009 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 2 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 51/2009 z 24. júna 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   podanou Okresnému súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) domáhal, aby okresný súd zaviazal žalovanú   na   úhradu   žalovanej   istiny   s   príslušenstvom.   Uviedol,   že   na   základe   zmluvy o pôžičke uzavretej 22. júla 1998 požičal žalovanej finančnú čiastku 8 600 USD, ktorú mala vrátiť do 21. júla 2000 v slovenských korunách podľa platného kurzu v deň úhrady (NBS-stred). Keďže žalovaná predmetnú sumu nevrátila, podal sťažovateľ žalobu.Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 C 335/2001 zo 16. februára 2007, ktorým zaviazal žalovanú na úhradu žalovanej istiny s príslušenstvom. Proti predmetnému rozsudku podala žalovaná odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 97/2007 z 19. decembra 2007 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   vo   veci   opätovne   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   2   C   335/01 z 22. decembra   2008,   ktorým   zamietol   návrh   sťažovateľa   a nepriznal   trovy   účastníkom konania. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Co 51/2009 z 24. júna 2009 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu a zaviazal sťažovateľa na úhradu trov konania žalovanej.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby rozhodol,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   51/2009   z   24.   júna   2009   došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy, porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny, zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 51/2009 z 24. júna 2009 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 C 335/2001 z 22. decembra 2008 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 51/2009 z 24. júna 2009.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie označeného   článku   ústavy   a označených   základných   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 4 Co 51/2009 z 24. júna 2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 C 335/2001 z 22. decembra 2008, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Odvolaciu   námietku   týkajúcu   sa   nesprávneho   právneho   posúdenia   odvolací   súd nepovažoval za opodstatnenú. Súd prvého stupňa správne citoval ust. § 657 Občianskeho zákonníka   týkajúce   sa   zmluvy   o   pôžičke.   Zmluva   o   pôžičke   je   reálnou   zmluvou,   ktorej reálnosť   spočíva   v   tom,   že   vyjadruje   odovzdanie   predmetu   pôžičky.   Vznik   pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Nevyhnutným   predpokladom   je   zhodná   vôľa   oboch   strán,   teda   konsenzus.   Iba   reálnym odovzdaním   predmetu   pôžičky   dlžníkovi   vzniká   záväzok   vrátiť   veriteľovi   to,   čo   bolo poskytnuté a tomu zodpovedá právo veriteľa žiadať od dlžníka vrátenie pôžičky.

Skutočnosť,   že   nedošlo   k   reálnemu   odovzdaniu   finančných   prostriedkov,   bola   v konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   nesporná.   Navyše   potvrdená   samotnou   výpoveďou žalobcu aj v konaní pred odvolacím súdom (č. 1. 120 spisu).

Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že k odovzdaniu finančných prostriedkov mohlo dôjsť aj krátkou cestou, tzv. bezhotovostným spôsobom. V danom prípade však táto skutočnosť preukázaná nebola. Z príjmových dokladov, ktoré predložil dodatočne v konaní pred súdom prvého stupňa žalobca nepochybne vyplýva, že spoločnosť B., spol. s r. o. H., prijala od žalovanej 300.000,- Sk ako osobný vklad spoločníka, ide o príjmový pokladničný doklad zo dňa 22. 7. 1998 v spise na č. 1. 175. Predmetný doklad vyhotovil žalobca, ako aj podpísal   žalobca   ako   príjemca.   Týmto   listinným   dôkazom   žalobca   nepreukázal   fyzické odovzdanie finančných prostriedkov žalovanej z titulu zmluvy o pôžičke.

V konaní o vrátení pôžičky dôkazné bremeno spočíva na veriteľovi (žalobcovi), ktorý musí preukázať, že plnenie žalovanej poskytol na základe zmluvy o pôžičke (SouRNS č. 13

-C946, Jehlička/Švestka, Škárová a kol., Občiansky zákonník, komentár C. H. BECK). Táto skutočnosť   však   v   konaní   preukázaná   nebola,   a   preto   namietané   nesprávne   skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia nebolo opodstatnené.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p.(...)“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené práva sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009