znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 343/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti Profesionálna dražobná spoločnosť, s. r. o., Masarykova 21, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Advokátska kancelária, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 102/2013 zo 17. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti Profesionálna   dražobná   spoločnosť,   s.   r.   o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti Profesionálna   dražobná   spoločnosť,   s.   r.   o., Masarykova 21, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 102/2013 zo 17. júla 2013.

2. Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkou   konania vo veci   žalobcov   G.   R.   a M.   R.,   a to   ako   žalovaná   v 2.   rade   v právnej   veci   o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby.

Sťažovateľka uviedla, že „Navrhovatelia sa návrhom doručeným Okresnému súdu Humenné   dňa   12.   4.   2011   domáhali   vyhlásenia   dobrovoľnej   dražby   bytu...   vykonanej sťažovateľom dňa 09. 3. 2011 za neplatnú. Okresný súd v Humennom návrhu navrhovateľov v celom rozsahu vyhovel rozsudkom sp. zn. 22 C/68/2011.

Voči   uvedenému   rozsudku   Okresného   súdu   v   Humennom   podal   sťažovateľ odvolanie...

Krajský   súd   v   Prešove   rozsudok   prvostupňového   súdu   potvrdil   v   celom   rozsahu rozsudkom sp. zn. 1 Co/102/2013 zo dňa 17. 7. 2013 s tým, že z obsahu odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že:

1. Krajský súd potvrdil právny názor sťažovateľa týkajúci sa neviazanosti začiatku výkonu záložného práva na existenciu exekučného titulu o zabezpečovanej pohľadávke.

2. Krajský súd avšak ďalej dospel k záveru, že je naplnený skutkový stav rozporu s dobrými   mravmi,   ako   dôvod   neplatností   dražby,   pričom   obdobne   ako   okresný   súd vychádzal   z   hrubého   nepomeru   medzi   výškou   zabezpečenej   pohľadávky   a   hodnotou predmetu záložného práva (pohľadávka vo výške 4.212,20 Eur) a predmet zálohu v hodnote 25.500 Eur).

Argumenty   sťažovateľa,   týkajúce   sa   vychádzania   zo   všetkých,   pre   sťažovateľa dostupných   informácií   pri   doručovaní   písomností   súvisiace   s   dražbou   podľa   zákona č. 527/2002   Z.   z.   resp.   že   tieto   zásielky   boli   poštou   vrátené   kvôli   ich   nevyzdvihnutiu v odbernej lehote a nie v dôsledku toho, že adresát by bol neznámy, považoval krajský súd za právne bezvýznamné.

Krajský   súd   takisto   potvrdil   záver   okresného   súdu,   podľa   ktorého   v   prípade upustenia od dražby nie je možné vykonať opakovanú, ale je potrebné opätovne splniť všetky formálne a procesné požiadavky podľa zákona č. 527/2002, resp. ostatných právnych predpisov,   vrátane   kvalifikovaného   schválenia   súhlasu   vlastníkov   bytov   a   nebytových priestorov s vykonaním dražby.

Voči rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co/102/2013 dovolanie podané nebolo,   nakoľko   voči   tomuto   rozhodnutiu   nie   je   možné   podať   takýto   opravný prostriedok...“.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozhodnutie krajského súdu odporuje čl. 1 ods. 1 ústavy z dôvodu, že:

„- v značnej miere oslabuje právnu istotu záložných veriteľov v súvislosti s výkonom záložného   práva,   ako   legálne   zriadeného   zabezpečovacieho   prostriedku,   výlučným poukázaním   na   hrubý   nepomer   medzi   výškou   splatnej   pohľadávky   a   hodnotou   zálohu, bez akéhokoľvek   objektivizovaného   odstupňovania   primeranosti   v   pozitívnom   právnom poriadku

- súčasne vytvára značný prvok nepredvídateľnosti súdnych rozhodnutí v obdobných veciach   do   budúcna   nakoľko   síce   KS   Prešov   považoval   pohľadávku   (podľa   názoru sťažovateľa nesprávne) dosahujúcu cca 17 % hodnoty predmetu zálohu za nepostačujúcu pre výkon záložného práva neuviedol však ani len náznakom aká výska pohľadávky je už pre realizáciu záložného práva postačujúca“,

a odporuje aj čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru z týchto dôvodov:

„-   Krajský   súd   neskúmal   a   nedával   ústavne   konformné   odpovede   na   právne a skutkovo   relevantné   námietky   sťažovateľa   uvedené   v   odvolaní,   taktiež   v   odôvodnení zohľadnil len okolnosť neprimeranosti, pričom sa nevysporiadal s ďalšími skutočnosťami na strane   sťažovateľa   a   ani   neuviedol,   prečo   tak   neurobil,   čo   tiež   znamená,   že   súd neodôvodnil svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne.

-   Krajský   súd   nezohľadnil   zásadu materiálnej   publicity úradného registra,   údaje ktorého sa považujú za dôveryhodné, pokiaľ sa nepreukáže opak ani zásadu ochrany dobrej viery tretích osôb.

-   Krajský   súd   nadmerne   formalistický   vyložil   ustanovenie   §   22   ods.   2   zákona č. 527/2002 Z. z. a nebral do úvahy obsah prejavu vôle navrhovateľa predmetnej dražby, resp. okolnosti, ktoré k nemu viedli.

Dôvodom podania tejto Ústavnej sťažnosti je najmä tá skutočnosť, že KS Prešov vykonal   aplikáciu   ust.   §   151j   a   151a   Občianskeho   zákonníka   v   spojení   s   ust.   §   3 Občianskeho zákonníka takým spôsobom, že poprel význam a účel inštitútu záložného práva a vniesol závažný prvok nepredvídateľnosti a právnej neistoty do oblasti výkonu realizácie záložného práva pre akéhokoľvek záložného veriteľa...

Názor Krajského súdu Prešov o tom, že pohľadávka vo výške 4.212,20 € (rovnajúca sa 6 rokom neplatenia žiadnych platieb za byt) je v hrubom nepomere k hodnote predmetu zálohu (25.500 €), ktorý uvedenú pohľadávku zabezpečuje a preto nie je možné pre rozpor s dobrými mravmi realizovať výkon zákonného záložného práva je Ústavne neudržateľný a ide   o   svojvoľný   výklad   negujúci   význam   a   zmysel   inštitútu   záložného   práva s ďalekosiahlymi ústavne neudržateľnými dopadmi pre inštitút záložného práva v praxi... Krajský (ani okresný) súd neskúmali cez prizmu dobrých mravov prípad vo svojej celistvosti,   ale   uspokojili   sa   matematickým   porovnaním   spomínaných   hodnôt   a   ich percentuálneho vyjadrenia, resp. s konštatovaním značných pochybností o potrebe predaja obydlia pre uspokojenie pohľadávky - odvolávajúc sa na čl. 21 ods. 1 Ústavy. Sťažovateľ v tejto   súvislosti   sa   domnieva,   že   skúmať   mravnosť   a   morálnosť   konkrétneho   právneho vzťahu   nieje   možné   izolovane,   ale   jedine   komplexne   z   čoho   vyplýva   potreba   obrátiť pozornosť aj na samotný počiatok vzniknutej situácie.

Výška pohľadávky pre ktorú sa začal realizovať výkon záložného práva bola vo výške 4212 € sa rovná cca 6 rokom neplatenia akýchkoľvek platieb za byt čím záložný dlžník ohrozoval   prevádzku   bytového   domu... V   predmetnom   prípade   však   dochádza k neúmernému   znižovaniu   ochrany   veriteľa   a   jeho   možnosti   vymôcť   svoju   pohľadávku, popretiu   zmyslu   a   významu   inštitútu   záložného   práva   a   k   nadmernému   zvýhodňovaniu dlžníka – neplatiča.“

4. Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľa garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právna istota, ako   princíp   právneho   štátu   garantovaný   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. 7. 2013, č. k. 1 Co 102/2013-479, porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. 7. 2013, č. k. 1 Co 102/2013-479, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajskému súdu Prešov ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia...“

II.

5. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať   do   práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 3 ods. 2 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy dbajú na to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili predovšetkým ich dohodou.

9.   Podľa   §   151a   Občianskeho   zákonníka   záložné   právo   slúži   na   zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať   sa   uspokojenia   pohľadávky   z   predmetu   záložného   práva   (ďalej   len   „záloh“), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

10.   Podľa   §   151j   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   ak   pohľadávka   zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva.   V   rámci   výkonu   záložného   práva   sa   záložný   veriteľ   môže   uspokojiť   spôsobom určeným   v   zmluve   alebo   predajom   zálohu   na   dražbe   podľa   osobitného   zákona,   alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.

11. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 527/2002 Z. z.“) opakovanú dražbu nie je možné vykonať, ak dražobník upustil od dražby alebo ak bola dražba neplatná.

12.   Podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

15.   Podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   každý   sa   môže   domáhať ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

16. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   1   Co   102/2013   zo 17. júla 2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Humenné (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 22 C 68/2011 z 24. augusta 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 22 C 68/2011 z 25. apríla 2013. Sťažovateľka   sa   nestotožňuje   s právnym   názorom   všeobecných   súdov a   namieta predovšetkým

-   oslabenie   právnej   istoty   záložných   veriteľov   výlučným   poukázaním   na   hrubý nepomer medzi výškou splatnej pohľadávky a hodnotou zálohu,

- nepredvídateľnosť súdnych rozhodnutí v obdobných veciach do budúcna z dôvodu, že krajský súd neodôvodnil, „aká výška pohľadávky je už pre realizáciu záložného práva postačujúca“,

-   krajský   súd   zohľadnil   len   okolnosť   neprimeranosti,   nevysporiadal   sa   s ďalšími skutočnosťami na strane sťažovateľky,

-   krajský   súd   nezohľadnil   zásadu „materiálnej   publicity   úradného registra... ani zásadu dobrej viery tretích osôb“,

- krajský súd formalisticky vyložil ustanovenie § 22 zákona č. 527/2002 Z. z. Sťažovateľka tiež nesúhlasí s interpretáciou § 151a), § 151j a § 3 Občianskeho zákonníka zo strany všeobecných súdov.

17. Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 C 68/2011 z 24. augusta 2012 vyplýva, že okresný   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   určil,   že   dobrovoľná   dražba   je   neplatná, odôvodnil v podstatnom takto:

„Z   predložených   listín   a   vykonaného   dokazovania   mal   súd   za   preukázané, že žalovaný v 2. rade (sťažovateľ; pozn.) formálne dodržal postup stanovený v príslušných ustanoveniach   zák.   č.   527/2002   Z.   z.   o   dobrovoľných   dražbách,   čo   sa   týka   oznámenia o dražbe § 17 cit. zákona, ako aj priebehu samotnej dražby § 20 cit. zákona zachyteného v obsahu notárskej zápisnice o priebehu dražby, ktorej nesprávnosť nebola preukázaná. Pokiaľ   žalobcovia   namietali,   že   im   nebolo   doručené   oznámenie   o   začatí   dobrovoľnej dražby,   z   listinných   dôkazov   vyplýva,   že tieto   im   boli   doručované   na   adresu   H.   avšak žalobcovia si ich v odbernej lehote nevyzdvihli. Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že žalobcovi v 2. rade nebolo oznámenie o začatí dobrovoľnej dražby doručované na adresu G., a to i napriek tomu, že žalovaný v 3. rade mal od roku 2005 vedomosť, že žalobca v 2. rade zmenil svoj trvalý pobyt a na adrese H. sa nezdržiava. To, že o tom žalobca mal vedomosť preukazuje žaloba podaná v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 12 C/18/2006, kde je žalobca v 2. rade v tomto konaní (M. R.) označený ako žalovaný v 2. rade s bydliskom G. žalobcom v uvedenom konaní bol ENERGOBYT s.r.o. Humenné, ktorý na základe vyššie citovanej   mandátnej   zmluvy   vystupoval   ako   správca   bytového   domu,   teda   navrhovateľ dražby - S VB- žalovaný v 3. rade v tomto konaní musel mať vedomosť o tejto skutočnosti, nakoľko   pojmovým   znakom   mandátnej   zmluvy   je   konanie   mandanta   v mene   a   na   účet mandatára (§ 566 ods. 1 Obchodného zák.)...

V   predmetnom   prípade   sa žalobcovia   ako dotknutí   domáhali určenia neplatnosti dobrovoľnej   dražby   konanej   dňa   09.   3.   2011   v   Humennom,   na   ktorej   boli   vydražené nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov a vydražiteľmi sa stala žalovaná v 1. rade, pričom žalobca   v   1.   rade   poukazoval   aj   na   celý   rad   dôvodov,   pre   ktoré   žiadal   určiť   dražbu za neplatnú...

Tak ako to vyplýva z ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon,   ktorý   je   odporuje   zákonu   alebo   ho   obchádza   alebo   sa   prieči   dobrým   mravom. V predmetnom prípade súd dospel k záveru, že výkon záložného práva zo strany žalovaného v 3. rade ako záložného veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky je v rozpore s dobrými mravmi,   a   to   vzhľadom   na   hrubý   nepomer   pohľadávky,   ktorá   predstavovala   sumu 4.212,20 eur a hodnotu zálohu teda hodnotu nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov, ktorá bola určená znaleckým posudkom na sumu 25.500,- eur. Už samotná táto skutočnosť podľa názoru súdu zakladá dôvod neplatnosti dražby, pretože v danom prípade žalovaný v 3. rade realizoval svoje záložné právo aj v rozpore s ústavnou zásadou primeranosti výkonu práva. Je zrejmé, že teda žalovaný v 3. rade, ktorý mal síce zákonné záložné právo pre pohľadávku vo výške 4.212,20 eur podal návrh na realizáciu svojho práva zbavením vlastníckeho práva žalobcov,   pričom   týmto   spôsobom   došlo   aj   k   zásahu   do   práva   žalobcov   na   bývanie. Hodnota pohľadávky predstavuje 16,8% z hodnoty predmetného bytu, preto je dobrovoľná dražba najmä pre výšku pohľadávky nezákonná, neústavná a v rozpore s dobrými mravmi. Taktiež   sa   súd   stotožňuje   aj   s   názorom   žalobcov,   že   podľa   §   151l,   ods.   1 Občianskeho zákonníka je povinnosťou záložného veriteľa písomne oznámiť záložcovi a dlžníkovi začatie výkonu záložného práva, a keďže v tomto konaní bolo preukázané, že záložný veriteľ,   teda žalovaný v 3.   rade svoju povinnosť nesplnil a písomne neoznámil žalobcovi, že začal s realizáciou výkonu záložného práva, súd považuje aj toto za rozpor so zákonom a ako ďalší dôvod, pre ktorý je možné považovať dražbu zo dňa 9. 3. 2011 za neplatnú.

Súd poukazuje aj na ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy SR podľa ktorého majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Ochrana obydlia a ochrana vlastníctva sú ústavou garantované práva. V danom prípade sa dobrovoľná dražba mala uskutočniť striktne v súlade s každým ustanovením zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v spojení   s   ustanoveniami   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových priestorov. Zároveň súd poukazuje aj na dôvodovú správu v novele zákona o dobrovoľných dražbách, kde sú deklarované ciele navrhovanej právnej úpravy. Zmeny zákona smerujú k zvýšeniu právnej ochrany vlastníka veci, ktorá má byť predmetom dražby. V neposlednom rade súd poukazuje aj na zásadu právnej istoty, smerujúcej tiež k zvýšeniu právnej ochrany vydražiteľa.   Medzi   hlavné   ciele   predloženej   novely   patrí   jasné   definovanie   práv   a povinností   účastníka   občianskoprávneho   vzťahu   tak,   aby   nevznikali   stavy   spôsobujúce občanom definitívne zbavenie ich majetku, ktorý má niekoľkonásobne vyššiu hodnotu ako výška samotnej pohľadávky. Taktiež sa explicitne zakotvuje tzv. oznamovacia a informačná povinnosť dražobníka. Na žiadosť dlžníka alebo vlastníka predmetu dražby je tento povinný oznámiť   žiadateľovi   výšku   pohľadávky   s   príslušenstvom   a   nákladmi   dražby.   Najmä pri tzv. neplatičoch   v   bytových   domoch   sa   nebude   robiť   rozdiel   medzi   nezodpovedným neplatičom   a osobami,   ktoré   majú   nezhody   so   správcovskou   spoločnosťou   pre   výšku nedoplatku. V tomto konaní bolo preukázané, že žalobkyňa v 1. rade mala so správcom spor o výšku nedoplatku. Pre SVB bolo jednoduchšie realizovať dobrovoľnú dražbu bytu, avšak bolo   potrebné   si   uvedomiť,   že   ide   o   zbavenia   bývania   obydlia   vlastníctva   osoby, preto nemožno   takýto   spôsob   vymáhania   pohľadávky   uprednostniť   pred   aj   keď   časovo náročným a finančne nákladným spôsobom vymáhania pohľadávky. Žalobkyňa v 1. rade nebola   neplatičkou,   pretože   vyúčtované   nedoplatky   aktívne   reklamovala   a   zasielané vyúčtovania   popierala.   Správca,   resp.   SVB   mal   pred   dobrovoľnou   dražbou   vzniknuté pohľadávky voči žalobkyni v 1. rade vymáhať najprv súdnou cestou.

Súd má za to,   že bez existencie predošlého exekučného titulu,   v ktorom by bola pohľadávka   navrhovateľa   dražby   zistená   a   vyčíslená   jej   výška   (je   jedno,   či   pôjde o právoplatný rozsudok/platobný rozkaz súdu alebo notársku zápisnicu obsahujúcu napr. uznanie dlhu ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) Notárskeho poriadku, príp. iný exekučný titul), je realizácia dobrovoľnej dražby nezákonná. Navrhovateľ dražby (SVB) je v tomto   prípade   zákonným   záložným   veriteľom   k predmetu   dražby   (§   15   ods.   1   zák. č. 189/1993 Z. z.). Ide o silný zásah do ústavných vlastníckych práv, ktorého dôsledkom je zbavenie vlastníckych práv vlastníka a v tomto prípade aj práva na ochranu obydlia, preto nie je možné takýto postup pripustiť a bez exekučného titulu pristúpiť k realizácii dobrovoľnej   dražby.   Súd   má   za   to,   že   až   v   prípade   neúspešnej   exekúcie   (výkonu rozhodnutia) takto riadne exekučným titulom zistenej pohľadávky by bol zákonný dôvod na pristúpenie k realizácii dražby. V tomto prípade sa navrhovateľ dražby prostredníctvom mandanta   (ENERGOBYT   s.r.o.)   pokúsil   v   konaní   tunajšieho   súdu   12   C/18/2006 o vymoženie pohľadávky voči žalobcom v tomto konaní, ale bez uvedenie relevantných dôvodov žalobu v tomto konaní zobral späť, na základe čoho bolo toto konanie zastavené. Je prirodzene pre veriteľa jednoduchšie bez ďalšieho pristúpiť k realizácii dražby majetku dlžníka slúžiacej na uspokojenie údajnej pohľadávky, než existenciu a výšku pohľadávky v súdnom konaní prácne dokazovať. Takýto postup však nie je možné pripustiť. V prípade podania   opravného   prostriedku   voči   tomuto   rozsudku   súd   dáva   túto   otázku druhostupňovému súdu na zváženie.

V sumári v tomto konaní stálo proti sebe ústavné právo vydražiteľky na právnu istotu oproti ústavným právam pôvodných vlastníkov predmetu dražby na ochranu vlastníctva a ochranu obydlia. Súd určil neplatnosť napadnutej dražby, pretože:

1. je absolútne neplatná podľa § 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi z dôvodov:

a)   výrazného   nepomeru   medzi   údajnou   pohľadávkou   a   hodnotou   vydraženej nehnuteľnosti

b)   neexistencie   exekučného   titulu,   ktorou   by   bola   pohľadávka,   pre   neuhradenie ktorej bola dražba realizovaná, zistená a určená jej výška a zároveň

2.   je   absolútne   neplatná   podľa   § 39 OZ pre   rozpor so   zákonom,   a   to   zákonom č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a zák. č. 189/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, z dôvodov:

a) dražobné dokumenty neboli žalobcovi v 2. rade zasielané na adresu G. kde má dlhodobo trvalý pobyt a zdržiava sa tam a i keby boli

b)   po   predchádzajúcom   upustení   od   dražby   neboli   splnené   opätovne   všetky podmienky pre vykonanie dražby predpokladané zákonom č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a zák. č. 189/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Nakoľko od dražby bolo upustené (listinný dôkaz na1 čl. 29 súdneho spisu) a o opakovanú dražbu v zmysle § 22 ods. 2 zákonom č. 527/2002 Z. z. ísť nemohlo, mali byť opätovne splnené podmienky   pre   vykonanie   dražby   predpokladané   uvedenými   predpismi   (návrh   predsedu SVB   Zhromaždeniu   vlastníkov   na   vykonanie   dražby,   kvalifikované   schválenie   súhlasu vlastníkov bytov a nebytových priestorov s vykonaním dražby, opätovné uzavretie zmluvy o vykonaní   dražby   medzi   navrhovateľom   a   dražobníkom,   vydanie   dražobnej   vyhlášky,   jej vyvesenie   v dome,   vypracovanie   znaleckého   posudku   a   ich   zaslanie   zainteresovaným osobám atď.)“.

18. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 1 Co 102/2013 zo 17. júla 2013 uviedol: „V   predmetnej   veci   súd   prvého   stupňa   správne   uzavrel,   že   dražbu,   ktorá je predmetom konania, je potrebné určiť za neplatnú v zmysle výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, aj keď nie je možné súhlasiť so všetkými skutkovými zisteniami a dôvodmi, ktoré pre túto neplatnosť uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia. Predovšetkým je potrebné súhlasiť s názorom odvolateľa - žalovaného v 2. rade, že súčasná   koncepcia   výkonu   záložného   práva   založená   zákonom   č.   527/2002   Z.   z. nevyžaduje   exekučný   titul,   teda   rozhodnutie   súdu   alebo   iného   oprávneného   orgánu, na základe ktorého by bolo možné dražbu vykonať. Táto nová koncepcia záložného práva vychádza z existencie pohľadávky, pričom samotné rozhodnutie, ktoré by zaplatenie tejto pohľadávky   ukladalo   zodpovednému   subjektu   -   dlžníkovi,   sa   nevyžaduje   a   zákon   č. 527/2002 Z. z. zakotvuje iné mechanizmy obrany dlžníka v prípade porušovania jeho práv. Samotný   súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukazuje   na   to, že takýto   výklad   zákona   č.   527/2002   Z.   z.,   ktorého   obsahom   je   vyžadovanie   existencie exekučného titulu a ktorý uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, dáva len   na   zváženie   a   samotný   súd   prvého   stupňa   bol   si   vedomý   toho,   že   zákon   takúto požiadavku   nevyžaduje.   Preto   nemožno   súhlasiť   s   dôvodom,   ktorý   uviedol   súd   prvého stupňa ako neplatnosť dražby v tom zmysle, že sa vyžaduje predloženie exekučného titulu ako predpokladu riadneho priebehu dražby.

Na druhej strane však ostatné dôvody, ktoré uvádza súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia a ktoré ho viedli k určeniu neplatnosti predmetnej dražby, je potrebné považovať za správne.

Rozhodujúcim   dôvodom   je   hrubý   nepomer   medzi   výškou   uplatnenej   pohľadávky a hodnotou   predmetu   dražby,   teda   bytu,   ktorý   bol   predmetom   dražby,   pričom   v   tejto súvislosti   súd   prvého   stupňa   správne   aplikoval   ustanovenie   §   3   ods.   1   Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka a v spojení s článkom 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zaručuje nedotknuteľnosť obydlia. Skutočne nemožno súhlasiť s tým, aby bol predaný byt v dražbe v hodnote 25.500 Eur, pričom výška pohľadávky, ktorú uplatňoval veriteľ voči dlžníkovi, predstavovala sumu 4.212,20 Eur. Tento hrubý nepomer spôsobuje rozpor výkonu tohto práva prostredníctvom dražby s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a spôsobuje neplatnosť takejto dražby ako právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, ako to správne analyzoval súd prvého stupňa v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia.   Skutočne   pri   porovnaní   sumy   uplatňovanej ako pohľadávka v tomto konaní (4.212,20 Eur) a hodnoty na dražbe realizovaného bytu (25.500 Eur)   vznikajú   značné   pochybnosti   o   potrebe   predaja   obydlia   dlžníkov pre uspokojenie tak nízkej pohľadávky vo vzťahu k hodnote bytu, ktorý bol v konečnom dôsledku na dražbe predaný.

Taktiež   je   potrebné   súhlasiť   s   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   neboli   dodržané ustanovenia zákona č. 527/2002 Z. z. o doručovaní písomností na adresu trvalého bydliska žalobcu v 2. rade, nakoľko tento mal nepochybne svoje trvalé bydlisko v G. hoci písomnosti mu boli doručované na adresu..., čo nemožno považovať za správny postup a okolnosť, že žalovaný v 2, rade nemal o skutočnom trvalom bydlisku žalobcu v 2. rade vedomosť alebo okolnosť, že zásielky, ktoré boli zasielané na známu adresu žalobcovi v 2. rade sa vracali len ako nevyzdvihnuté v odbernej lehote, bez toho aby boli známe okolnosti, že v skutočnosti sa adresát na tejto adrese nezdržiava, nemajú v tomto kontexte právny význam.

Nemožno   tiež   súhlasiť   s   právnym   názorom   vysloveným   v   odvolaní   žalovaného v 2. rade v tom zmysle, že písomnosti je potrebné iba zasielať a nie doručovať, pretože ako správne   konštatuje   súd   prvého   stupňa,   pre   doručovanie   písomnosti   sa   použijú ustanovenia osobitného predpisu, teda v danom prípade Občianskeho súdneho poriadku. Taktiež je potrebné súhlasiť s tým, že v predmetnej veci došlo k upusteniu od dražby, pričom   nie   je   právne   významná   tá   okolnosť,   že   sa   tak   stalo   na   základe   ubezpečenia zo strany žalobkyne v 1. rade v tom zmysle, že pohľadávku zaplatí.

Správne   poukazuje   súd   prvého   stupňa   na   okolnosť,   že   ak   došlo   k   upusteniu od dražby, ako sa to stalo v predmetnej veci, nie je možné vykonať opakovanú dražbu, a to v zmysle § 22 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z.

Naopak, je potrebné dodržať všetky ďalšie procesné náležitosti organizácie dražby, tak ako ich stanovuje zákon č. 527/2002 Z. z., to znamená, že musia byť opätovne splnené podmienky   pre   vykonanie   dražby   predpokladané   právnymi   predpismi,   vrátane   aktivít Spoločenstva   vlastníkov   bytov,   kvalifikovaného   schválenia   súhlasu   vlastníkov   bytov a nebytových priestorov s vykonaním dražby, vrátane uzavretia zmluvy o vykonaní dražby medzi   navrhovateľom   a   dražobníkom   a   následne   aj   malo   dôjsť   k   dodržaniu   ďalších procesných   ustanovení   týkajúcich   sa   organizácie   dražby,   vrátane   vydania   dražobnej vyhlášky a zabezpečenia ďalších listinných podkladov, čo sa v predmetnej veci nestalo. Za týchto okolností podstatné dôvody súdu prvého stupňa uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia sú správne s výnimkou vyššie uvedeného, teda s výnimkou akceptácie dôvodu týkajúceho sa nutnosti exekúcie exekučného titulu (teda súdneho alebo iného rozhodnutia) potvrdzujúceho   existenciu   pohľadávky,   pretože   túto   náležitosť   zákon   č.   527/2002   Z.   z. o dobrovoľných   dražbách   nevyžaduje,   avšak   všetky   ostatné   dôvody   analyzované   súdom prvého stupňa sú akceptovateľné a správne a z týchto dôvodov je odvolanie žalovaného v 2. rade nedôvodné.“

19. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

20. Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV.   ÚS   43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

21.   Ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní vychádza   z toho,   že   primárnou   úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnych noriem aplikovaných v konkrétnych okolnostiach je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

22. Ústavný súd už judikoval, že ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v   súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 329/04, III. ÚS 30/06).

23.   Výklad   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   týkajúcich sa dobrovoľnej   dražby,   ako   aj   neplatnosti   toho   právneho   úkonu,   ako   aj   ustanovenia osobitného právneho predpisu, a to zákona č. 527/2002 Z. z., bol nepochybne v právomoci tak okresného súdu, ako aj krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, akými   úvahami   sa   pri   tom   spravoval,   poukázal   na   relevantné   ustanovenia   právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Krajský súd sa pri rozhodovaní o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku zaoberal dôvodmi   absolútnej   neplatnosti   dražby   z   hľadiska   dobrých   mravov   v   súvislosti so sťažovateľkou   namietaným   hrubým   nepomerom   medzi   pohľadávkou   a hodnotou predmetného   bytu,   avšak   v okolnostiach   veci   poukázal   na   nemenej   podstatné   skutkové zistenia   týkajúce   sa   nedodržania   procesných   podmienok   výkonu   dražby   podľa   zákona č. 527/2002 Z. z. sťažovateľkou, najmä pokiaľ ide o doručovanie písomností v súvislosti s dobrovoľnou   dražbou,   ako   aj   skutočnosť,   že   samotná   pohľadávka   bola   vzhľadom na reklamovanie   jej   výšky   zo   strany   dlžníčky   sporná.   Všeobecné   súdy   sa   v citovaných rozsudkoch   tiež   podrobne   zaoberali   skutkovými   okolnosťami   predchádzajúcej   dražby predmetnej   nehnuteľnosti   z roku   2010,   pričom   dospeli   k záveru,   že   došlo   k upusteniu od predchádzajúcej dražby a podľa § 22 zákona č. 527/2002 Z. z., preto nebolo možné posúdiť dražbu, ktorá je predmetom namietaného súdneho konania, za opakovanú dražbu nehnuteľnosti.   Všeobecné   súdy   v tejto   súvislosti   jednoznačne   konštatovali,   že   neboli opätovne   splnené   všetky   podmienky   na   vykonanie   dobrovoľnej   dražby   predpokladané označeným zákonom č. 527/2002 Z. z.

24.   Po   preskúmaní   spôsobu   a   rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad   a   aplikáciu   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   Občianskeho   súdneho   poriadku a zákona   č.   527/2002   Z.   z.,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s   uvedenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

25.   Citované   rozhodnutie   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových   a   právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

26.   Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani princípu   právnej   istoty   podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy,   dôvodnosť   ktorej   by   bolo   potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

27. Ústavný súd nad rámec uvedeného poukazuje na ustanovenie § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003   Z. z.   o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je advokát povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky   právne   prostriedky   a   uplatňuje   v   záujme   klienta   všetko,   čo   podľa   svojho presvedčenia považuje za prospešné. Uvedené ustanovenie upravuje povinnosť advokáta pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne   prostriedky,   a   takto   chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že je zarážajúce, že právny zástupca sťažovateľky po výzve ústavného súdu na odstránenie nedostatkov (prílohou sťažnosti bola neúplná fotokópia rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 C 68/2011 z 24. augusta 2012 – časť od   s.   5   bola   fotokópiou   z namietaného   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 1 Co 102/2013 zo 17. júla 2013) predložil ústavnému súdu dokument označený ako rozsudok Okresného súdu   Humenné   sp.   zn.   22   C   68/2011   z 24.   augusta   2012,   ktorý však   nezodpovedal formálnym   požiadavkám   dôkazu   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Išlo   o dokument z nezisteného   zdroja,   v anonymizovanej   verzii,   vo   forme   súvislého   textu,   bez údajov umožňujúcich   overenie   jeho   pravosť   (možno   len   usudzovať,   že   išlo   o anonymizovanú verziu požadovaného rozsudku získanú z neznámeho zdroja z internetu).

V okolnostiach   veci   je   takýto   dôkaz   predložený   samotným   právnym   zástupcom sťažovateľky   na preukázanie jej   tvrdení   uvedených   v sťažnosti   v konaní pred   ústavným súdom neakceptovateľný.

Právny   zástupca   sťažovateľky   bol   pritom   upozornený,   že   ak   v stanovenej   lehote neodstráni   nedostatky   podania, môže byť sťažnosť   odmietnutá pre   nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   uvádza,   že   vzhľadom   na   požiadavku   materiálnej   ochrany   práv sťažovateľky sa podanou sťažnosťou zaoberal, i keď vzhľadom na uvedené tu bol dôvod aj na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

28.   Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   o ďalších   nárokoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. júla 2014