znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 343/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. J. B., K., t. č. R., Č., zastúpeného advokátom JUDr.   D.   S.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva   na spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 8   Cbi 6/09   a jeho rozsudkom   z 24.   novembra 2010   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 13/2011 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2012 doručená sťažnosť RNDr. J. B., K., t. č. R., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cbi 6/09 a jeho rozsudkom z 24. novembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 13/2011 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cbi 6/09 sa žalobou doručenou krajskému súdu 15. mája 2009 (z rozsudku krajského súdu vyplýva, že žaloba bola podaná 22. mája 2009, pozn.) a jej následnými zmenami sťažovateľ domáhal proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu – A. L. (ďalej len „úpadca“ alebo „žalovaný“; konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením krajského súdu sp. zn. 6 K 30/99 z 31. marca 1999, pozn.)   určenia pravosti,   výšky a poradia   svojej   pohľadávky proti   podstate v sume   88   258,20   €   z   titulu   mzdových   nárokov   z neplatného   preradenia   na   inú   prácu u úpadcu a následného neplatného ukončenia jeho členstva u úpadcu, ktorých neplatnosť bola   konštatovaná   právoplatnými súdnymi   rozhodnutiami   [neplatnosť   preradenia   na   inú prácu rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 177/90-43 z 19. februára 1991 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co 199/91 z 19.   júna   1991   a neplatnosť   vylúčenia   z členstva   v   družstve   (u úpadcu)   rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 177/90-110 zo 6. augusta 1992 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 368/92 z 25. marca 1993, pozn.]. Sťažovateľ si uvedené mzdové nároky v predmetnom konaní uplatňoval za obdobie troch   mesiacov pred vyhlásením konkurzu a počas   priebehu   konkurzného   konania   (od 1. januára   1999   do 31.   marca   2009,   pozn.) v súlade s ustanovením § 31 ods.   3 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, za účinnosti ktorého bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz (ďalej len „ZKV“).

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Cbi 6/09 z 24. novembra 2010 žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného najmä tým, že sťažovateľ napriek výzvam krajského súdu z 21. apríla 2010 a z 24. novembra 2010 ním uplatňovaný nárok, pokiaľ ide o jeho výšku nevyšpecifikoval, v dôsledku čoho neuniesol dôkazné bremeno. Okrem toho krajský súd vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným poukázal na skutočnosť, že sťažovateľom uplatnený nárok by bol oprávnený len za obdobie od 17. marca 2006 do 17. marca 2009, resp. v prevyšujúcom rozsahu by bol už aj   tak   premlčaný.   Navyše,   krajský   súd   na   podporu   správnosti   svojho   rozhodnutia   tiež uviedol, že po zrušení pôvodného pracovného miesta sťažovateľa mu úpadca ponúkol iné miesto, t. j. miesto farmára v živočíšnej výrobe, na ktoré sťažovateľ nenastúpil, a keďže sťažovateľ bol v období od 15. februára 1991 do 30. novembra 2001 zamestnaný u iných zamestnávateľov, ustálil, že sťažovateľ už ani nemal záujem nastúpiť do práce u úpadcu.

Sťažovateľ   v ním   podanom   odvolaní   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu vyjadril   v prvom   rade   svoj   nesúhlas so   záverom,   že by neuniesol   dôkazné   bremeno na preukázanie dôvodnosti a výšky ním uplatneného nároku, pričom poukázal na skutočnosť, že žalobou uplatňoval pohľadávku v konkrétnej sume (88 258,20 €), na preukázanie ktorej krajskému   súdu   zaslal   20.   mája   2010   listinné   dôkazy,   a   súčasne   špecifikoval   aj pravdepodobný denný zárobok za jednotlivé obdobia, ako aj výšku priemerného zárobku. Okrem toho sťažovateľ zdôraznil, že vzhľadom na skutočnosť, že u úpadcu nepoberal mzdu už od septembra 1990, boli všetky podklady týkajúce sa mzdy v dispozícii žalovaného, takže preto mal krajský súd podľa sťažovateľa vyzvať na ich predloženie práve žalovaného. Navyše, podľa názoru sťažovateľa bolo v danej veci namieste, aby krajský súd ustanovil na ustálenie   výšky   uplatňovaného   mzdového   nároku   znalca.   Okrem   toho   sťažovateľ namietal, že keďže ním uplatňovaný nárok podlieha subjektívnej desaťročnej premlčacej dobe,   nemohol   byť   premlčaný.   Napokon   sťažovateľ   vytýkal   krajskému   súdu,   že odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   nie   je   dostatočne   presvedčivé,   krajský   súd   pri hodnotení   dôkazov   nepostupoval   dôsledne   v   zmysle   ustanovenia   §   132   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a neuviedol konkrétne ustanovenie, na základe ktorého žalobu zamietol, pričom krajský súd vec aj nesprávne právne posúdil.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Obo 13/2011 z 28.   septembra   2011,   ktorým   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   ako   vecne   správny potvrdil   (rozsudok   krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   nadobudol právoplatnosť 7. decembra 2011).

Sťažovateľ tvrdí porušenie ním označených základných práv a práv tak rozhodnutím krajského   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu,   a to   jednak   z dôvodu   procesných,   ako   aj hmotnoprávnych   pochybení   v prvom   rade   krajského   súdu,   ktoré   podľa   sťažovateľa neodstránil,   resp.   ich   nenapravil   ani   najvyšší   súd.   Pokiaľ   ide   o procesné   pochybenia, sťažovateľ   vyčíta   súdom,   že   nevykonali   ním   navrhované   dôkazy   (napr.   znalecké dokazovanie na určenie sumy náhrady mzdy alebo nevyžiadanie potrebných podkladov od žalovaného   a pod.),   pričom   ich   nevykonanie   ani   neodôvodnili,   okrem   toho   sťažovateľ namieta, že najvyšší súd na prerokovanie jeho odvolania nenariadil pojednávanie, a pokiaľ ide o hmotnoprávne pochybenia, sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol: «...   Na   základe   uznesenia   krajského   súdu   zo   dňa   21.   04.   2010   podaním   zo   dňa 31. 05. 2010 som zaslal súdu v uznesení požadované listinné dôkazy a špecifikoval som môj pracovný   nárok,   čo   sa   týka   výpočtu   výšky   náhrady   mzdy   (aký   bol   priemerný   denný zárobok).   V   špecifikácii   môjho   nároku   som   používal   namiesto   priemerného   zárobku pravdepodobný   zárobok,   nakoľko   úpadca   v   jednotlivých   rozhodujúcich   obdobiach   mi nezúčtoval mzdu na výplatu. Uviedol som v štvrťročnom členení, že ako zamestnanec A. L. aký   pravdepodobný   denný   zárobok   by   som   zrejme   dosiahol   u   úpadcu   v   jednotlivých predchádzajúcich   rozhodujúcich   obdobiach.   Pri   stanovení   výšky   náhrady   mzdy   som vychádzal   z   údajov   Štatistického   úradu   SR...   Pri   špecifikácii   môjho   pravdepodobného zárobku... som nemohol vychádzať bez mojej viny, nakoľko k vypočítavaniu výšky náhrady mzdy u úpadcu nie sú podklady...

Súd prvého stupňa listom zo dňa 09. 09. 2010 vyzval odporcu, aby preukázal, že po dátume 24. 09. 1992... ma vyzýval na nástup do zamestnania. Odporca zároveň mal preukázať, že po dátume 24. 09. 1992 bolo pre mňa voľné pracovné miesto a mal možnosť ma prijať do zamestnania.

K prvej otázke odporca na 3. strane jeho vyjadrenia zo dňa 21. 09. 2010 okrem iného uviedol,   že:   „Do   vyhlásenia   konkurzu   bolo   voľných   viacero   pracovných   pozícii pre odborných pracovníkov napr. v oblasti likvidácie organických a anorganických látok a tiež vedúce miesto farmára, ktoré mu bolo ponúknuté hneď po zrušení jeho pôvodného miesta a ktoré bolo voľné až do vyhlásenia konkurzu i po vyhlásení konkurzu.“.

...   správca   konkurznej   podstaty   vo   svojom   vyjadrení   nepreukázal,   že   po   dátume 24. 09. 1992... ma vyzýval na nástup do zamestnania...

Z rozsudku najvyššieho súdu, ani z rozsudku krajského súdu nie je zrejmé ako sa vysporiadali s hore uvedeným listinným dôkazom... Z odôvodnenia rozsudkov teda nie je zrejmé, čo je dôvodom zamietnutia mojej žaloby...

Napadnutým   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   sa   tento   nevysporiadal   s   mojimi právne   relevantnými   argumentmi,   námietkami   dostatočne   a   presvedčivo.   Pri   tom   bol povinný postupovať podľa § 157 ods. 2 O. s. p...

... Pritom súd prvého stupňa vo svojom rozsudku sa odvolával na právne predpisy, ktoré nebolo možné aplikovať na môj prípad, (nariadenie vlády č. 54/1975 Zb., vyhláška č. 112/1975 Zb.). Ak som špecifikoval vo svojich podaniach výšku náhrady mzdy, tým som uniesol dôkazné bremeno, čím som toto dôkazné bremeno presunul na žalovaného, ktorý bol povinný uviesť na svoju obranu tvrdenia spochybňujúce túto výšku a nie iba spôsobom, keď žiadal zamietnuť žalobu a pritom sa k výške žalovanej sumy nevyjadril.... V napadnutom rozsudku odvolací súd neodpovedal na zásadné otázky ohľadom dôkazného bremena.... V mojom odvolaní... som náležite argumentoval proti aplikácii § 39 ZP, nakoľko zo spisu je zrejmé, že v mojom prípade sa nejedná o prevedenie na inú prácu z dôvodu organizačných zmien.... v skutočnosti som dňa 20. 08. 1990 bol zamestnávateľom neplatne preradený   na   inú   prácu   tak,   že   to   nevyžadovali   organizačné   zmeny...   V   odvolaní   som náležite argumentoval proti skutkovému zisteniu súdu prvého stupňa o ponúknutí voľného miesta úpadcom...

V   odvolaní   som...   namietal   aj   sporný   výklad   listu   úpadcu   zo   dňa   27.   09. 1991.... Namietam, že z rozsudku najvyššieho súdu, ani z rozsudku krajského súdu nie je zrejmé ako sa vysporiadali s týmto listinným dôkazom...

Namietam, že súdy sa nevysporiadali s mojím ďalším listom zo dňa 29. 10. 1995, ktorým... som urobil ďalší dotaz na obsadenie pôvodného miesta výkonu práce. Súdy sa nevysporiadali s ďalším listinným dôkazom (odpoveď zo dňa 30. 11. 1995)...

V   odvolaní   som   namietal   záver   súdu   prvého   stupňa   o   premlčaní   častí   mojich pracovných nárokov na náhradu mzdy. S opodstatnenosťou mojich námietok odvolací súd sa   náležité   opäť   nevysporiadal.   Pripomínam,   že   o   vznesenej   námietke   premlčania   som sa dozvedel až z rozsudku súdu prvého stupňa.

Ďalej   tvrdím,   že   odvolací   súd   bez   pojednávania   nemohol   meritórne   rozhodnúť v danej   veci...   Namietam,   že   odvolací   súd   nevykonal   navrhnutý   dôkaz   pre   výpočet pravdepodobného zárobku, jeho nevykonanie neodôvodnil a rozhodol o mojom odvolaní bez nariadenia pojednávania bez toho, aby doplnil dokazovanie.

... Odvolací súd o mojom odvolaní rozhodol v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. z čoho vyplýva, že so skutkovými závermi súdu prvého stupňa sa plne stotožnil a to bez toho, aby sa zaoberal s mojimi relevantnými argumentmi, s ktorými som v mojom odvolaní dostatočne poukázal na to, že uvedené právne predpisy (nariadenie vlády č. 54/1975 Zb., vyhláška č. 112/1975 Zb.) na môj prípad nie je možné aplikovať...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo RNDr. J. B... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo, aby sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Cbi 6/2009 porušené bolo.

Základné právo RNDr. J. B... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo   prejednaná   nestranným   súdom,   ktorý   rozhodne   o   jeho občianskych právach podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   4 Obo/13/2011 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zruší   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 4 Obo/13/2011-268 zo dňa 28. 09. 2011 a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd   Slovenskej republiky   zruší   rozhodnutie   Krajského súdu   v Bratislave č. k. 8 Cbi 6/2009-208 zo dňa 24. 11. 2010 a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.... Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinný uhradiť RNDr. J. B. trovy konania k jeho rukám v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania ústavného súdu   bolo preskúmanie, či   rozhodnutím   krajského súdu sp. zn. 8 Cbi 6/09 z 24. novembra 2010, ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 13/2011 z 28. septembra 2011 boli porušené sťažovateľom označené základné práva a práva,   k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   jednak   dôsledkom   nesprávnych, resp. nedostatočných skutkových zistení označených súdov a jednak dôsledkom nesprávnej právnej kvalifikácie prerokúvanej veci sťažovateľa.

1. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

Ústavný súd v súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity „ak... nerozhoduje iný súd“, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania napádaného rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Cbi 6/09 z 24. novembra 2010, a to podaním riadneho opravného   prostriedku   (odvolania),   ktoré   napokon,   tak   ako   to   vyplýva   aj   zo samotnej sťažnosti, sťažovateľ aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa najvyšší súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 13/2011 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu krajského súdu, aké sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

V súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 13/2011 z 28. septembra 2011 sťažovateľ namieta porušenie základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie jednak   z   dôvodov,   že   najvyšší   súd   nenapravil   pochybenia   krajského   súdu,   pokiaľ   ide u skutkové zistenia týkajúce sa postupu úpadcu (žalovaného) pri ponúkaní sťažovateľovi nového   pracovného   miesta   po   právoplatnom   rozhodnutí   o neplatnosti   skončenia   jeho členstva,   a teda   aj   pracovného   pomeru   u úpadcu,   a jednak   z dôvodov,   že   najvyšší   súd prisvedčil krajskému súdu aj v závere, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o špecifikáciu výšky ním uplatňovanej náhrady mzdy, ako aj v závere o premlčaní ním uplatnených mzdových nárokov.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   podľa   §   10   ods.   2   O. s. p. prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. Z   obsahu   spisu vyplýva,   že predmetom odvolacieho   konania je určenie   pravosti, výšky a poradia pohľadávky žalobcu popretej správcom konkurznej podstaty v konkurze vedenom Krajským súdom, v Bratislave pod sp. zn. 6 K 30/1999 vo veci úpadcu A. L. vo výške 88 258,20 eur.

Je   nesporné,   že   žalobca   uplatňuje   v   konkurze   mzdový   nárok   za   obdobie od 01. 01. 1999   do   31. 12. 2009   v   súvislosti   s   neplatným   rozviazaním   členského a pracovného pomeru k úpadcovi, ktorý súd posúdil podľa § 130 zákona č. 65/1965 Zb. (Zákonník práce). Z hľadiska určenia poradia pre účely uspokojenia veriteľov v konkurze súd správne konštatoval, že je uplatnený nárok je pohľadávkou proti podstate podľa § 31 ods. 3 zákona č. 328/1991 Zb. zákona o konkurze a vyrovnaní (ďalej len ZK ), ktorú možno uspokojiť   kedykoľvek   v   priebehu   konkurzu   a   podľa   ods.   5   uvedeného   ustanovenia   je potrebné ju uplatniť u správcu.

Súd   prvého   stupňa   správne   hodnotil   námietku   premlčania   vznesenú   v   konaní žalovaným. Z právneho predpisu, podľa ktorého súd posudzoval uplatnené právo - mzdový nárok - nevyplýva,   že sa na neho vzťahuje 10 ročná premlčacia doba,   preto námietka žalobcu v tomto smere nie je opodstatnená.

Nárok žalobcu súd prvého stupňa zamietol aj z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o existencii nároku.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať   aj   iné   dôkazy   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie   nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho prospech. Dôkazné bremeno o určitých skutočnostiach ležia na tom účastníkovi   konania,   ktorý   z existencie   týchto skutočností   vyvodzuje pre seba   priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Žalobca uplatnil v konkurznom konaní mzdový nárok proti úpadcovi a svoje tvrdenie o   vzniku   práva   na   mzdu   za   obdobie   od   17. 03. 2006   do   31. 12. 2009   aj   podľa   názoru odvolacieho   súdu   nepreukázal.   Z   dokazovania   vyplynulo,   že   žalobca   bol   v   pracovnom pomere   u   iných   zamestnávateľov   a   od   roku   1995   už   nemal   záujem   u   neho   pracovať a opakovane navrhol ukončenie členského pomeru i pracovného vzťahu. Napriek uvedeniu výšky   nároku   žalobca   mzdový   nárok   za   obdobie   od   17. 03. 2006   nepreukázal,   a   preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., vyplýva z neho čoho sa žalobca domáhal, ako sa žalovaný vyjadril, vysvetlil tiež z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti považuje za preukázané aj akými úvahami sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil   a   ako   vec   právne   posúdil.   V   tejto   súvislosti   námietky žalobcu v odvolaní nie sú opodstatnené. Nie je dôvodná ani námietka, že súd nepoučil účastníkov podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Z obsahu spisu vyplýva, že právnemu zástupcovi žalobcu súd doručil poučenie v uvedenom procesnom práve dňa 09. 07. 2009.“

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom napádaným rozhodnutím najvyššieho súdu a predmetom   tohto   konania   v prvom   rade   zdôrazňuje   nutnosť   rozlišovania   medzi finančnými   nárokmi   z neplatného   skončenia   pracovného   pomeru   na   jednej   strane a finančnými   nárokmi   z trvajúceho   pracovného   pomeru.   Zatiaľ   čo   finančné   nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru sa uplatňujú za obdobie, kedy bol pracovný pomer   neplatne   skončený,   t. j.   za   obdobie   od   skončenia   pracovného   pomeru   až do právoplatného   rozhodnutia   o neplatnosti   takéhoto   skončenia   pracovného   pomeru, na strane druhej sa finančné nároky z trvajúceho pracovného pomeru uplatňujú za obdobie trvania   pracovného   pomeru,   t. j.   aj   za   obdobie   od   právoplatného   rozhodnutia o predchádzajúcom   neplatnom   skončení   pracovného   pomeru,   v dôsledku   rozhodnutia ktorého sa pracovný pomer obnovuje do budúcna.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v prípade   sťažovateľa   bolo   súdmi   právoplatne konštatované nielen neplatné preradenie na inú prácu, ale aj neplatné ukončenie členstva u úpadcu   (žalovaného),   pričom   s členstvom   bolo   (tak,   ako   to   vyplýva   zo   súdnych rozhodnutí,   pozn.)   spojené   aj   trvanie   pracovného   pomeru,   takže   v tom   dôsledku   sa právoplatnosťou súdneho rozhodnutia (24. september 1992) o neplatnom ukončení členstva sťažovateľa u úpadcu v podstate obnovil aj jeho pracovný pomer u úpadcu (žalovaného). Keďže   sťažovateľ   si   v skúmanom   konaní   voči   žalovanému   uplatnil   mzdové   nároky   až žalobou 22. mája 2009, t. j. až po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom ukončení jeho členstva u žalovaného, možno vzhľadom na uvedené konštatovať, že sťažovateľ si uplatnil v skúmanom konaní voči žalovanému (úpadcovi) mzdové nároky z trvajúceho pracovného pomeru, a to podľa § 31 ods. 3 ZKV za obdobie jeho trvania v čase troch mesiacov pred vyhlásením konkurzného konania, ako aj počas jeho priebehu až do uplatnenia si   tohto nároku.

V zmysle uvedeného bolo teda na sťažovateľovi dôkazné bremeno preukázať trvanie pracovného   pomeru   v čase,   za   ktorý   si   mzdové   nároky   uplatňoval.   Inými   slovami, sťažovateľ bol v konaní pred všeobecnými súdmi povinný preukázať, že v období troch mesiacov pred vyhlásením konkurzu, ako aj v jeho priebehu, až do uplatnenia si nároku žalobou jeho pracovný pomer u žalovaného (úpadcu) stále trval, resp. že na uplatnenie si žalovaného nároku mal sťažovateľ právny dôvod.

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu však vyplýva, že sťažovateľ existenciu právneho dôvodu ním žalovaného nároku nepreukázal, resp. že v tomto smere neuniesol dôkazné   bremeno.   Práve   naopak,   vykonaným   dokazovaním   mali   súdy   preukázané,   že sťažovateľ   po   obnovení   jeho   pracovného   pomeru   u žalovaného   (úpadcu)   v roku   1992, po tom, ako mu zo strany žalovaného nebolo ponúknuté pre neho vhodné pracovné miesto, sám   v roku   1995   navrhol   ukončenie   svojho   pracovného   pomeru   u žalovaného   (úpadcu) dohodou   k 31.   decembru   1995   (opakovane   to   navrhol   aj   v roku   1996,   pozn.),   pričom za potvrdenie   zámeru   sťažovateľa   nezamestnávať sa   viac u žalovaného (úpadcu)   možno považovať aj jeho konanie, keď sa navyše aj zamestnal u iných zamestnávateľov.

Uvedené   skutočnosti,   resp.   zistenia   všeobecných   súdov   týkajúce   sa   trvania pracovného   pomeru   sťažovateľa   u žalovaného   (úpadcu)   sťažovateľ   v sťažnosti   podanej ústavnému súdu nerozporoval, resp. ich zásadným spôsobom nepopieral a svoje námietky sústredil   viac-menej   iba   na   preukázanie   ním   tvrdeného   nesprávneho   postupu   a záverov súdov   pri   určovaní   výšky   ním   uplatňovaného   mzdového   nároku.   Avšak   vzhľadom   na skutočnosť, že primárnou otázkou, ktorú bolo potrebné vyriešiť skôr, ako by bolo možné pristúpiť   k určovaniu   výšky   uplatneného   mzdového   nároku,   bolo   samotné   preukázanie trvania právneho nároku (pracovného pomeru) na uplatnenie mzdového nároku, ktorého existencia napokon v konaní preukázaná nebola, sa námietky sťažovateľa týkajúce sa výšky uplatneného nároku javia ako irelevantné.

Vzhľadom na uvedené skutkové závery najvyššieho súdu v podstatnej časti založené na   skutkových   zisteniach   krajského   súdu   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   výsledkom postupu logickej úvahy pri hodnotení dôkazov, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom vrátane dokazovania listinnými dôkazmi. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, resp. arbitrárnosti a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do jeho skutkového zistenia.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   podotýka,   že   ak   sa   sťažovateľ   domnieva, že napádaným rozhodnutím, resp. jemu predchádzajúcim postupom najvyššieho súdu mu bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity „ak... nerozhoduje iný súd“, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, mal možnosť domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   všeobecných   súdoch   aj   využitím   mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podľa § 237 písm. f) OSP.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že označené rozhodnutie najvyššieho   súdu   bolo   na   základe   využitia   dovolania   –   mimoriadneho   opravného prostriedku – sťažovateľom preskúmané najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 ObdoV 5/2012, takže na základe sťažovateľom podaného dovolania sa tak najvyšší súd (už ako dovolací súd, pozn.) v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti rozhodnutiu najvyššieho súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Podľa zistenia ústavného súdu najvyšší súd uznesením č. k. 2 ObdoV 5/2012-299 z 29. marca 2012 dovolanie sťažovateľa pre nezistenie žiadneho z takzvaných dôvodov zmätočnosti   v   zmysle   ustanovení   §   237   OSP   odmietol.   Avšak   ústavný   súd,   keďže sťažovateľ   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   nenamietal   aj   označené   rozhodnutie dovolacieho súdu (pozri petit sťažnosti, pozn.), správnosť jeho záverov nepreskúmaval.

Vzhľadom na uvedené a vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy),   ktorý   nie   je   alternatívou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu mohol odmietnuť aj pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých   rozhodnutí,   ako   aj rozhodnutie   o   priznaní úhrady   trov   konania je   viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012