znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 343/2010-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa vo veci   sťažnosti   C.   H.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   K.,   K., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   obhajobu   zaručeného   v   čl.   6   ods.   3   písm.   c) Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo C. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 7/2010 z 12. mája 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 7/2010 z 12. mája 2010 a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. C. H.   n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy   právneho zastúpenia C. H. v sume 458,45 € (slovom štyristopäťdesiatosem eur a štyridsaťpäť centov) na účet ustanoveného advokáta JUDr. R. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia   v   sume   458,45   €   (slovom   štyristopäťdesiatosem   eur   a   štyridsaťpäť   centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. II. ÚS 343/2010 z 9. septembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť C. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2010.

Zo sťažnosti doručenej sťažovateľom 8. júna 2010 vyplynulo, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy postupom najvyššieho   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tdo   7/2010   [súvisiacim   s   konaním vedeným na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 To 53/2008], ktorým   najvyšší súd uznesením   sp.   zn. 5 Tdo   7/2010 z 12.   marca 2010 odmietol jeho dovolanie   bez   preskúmania   s   odôvodnením,   že   dovolanie   považuje   za   „nulitný   úkon“, pretože   je   nesprávne   podané   ustanoveným   obhajcom,   pričom   pre   účely   dovolania obvinenému obhajcu nemožno ex offo ustanoviť, lebo obvinený si na tento účel obhajcu musí zvoliť sám. Poukázal pritom na ustanovenie § 39 a § 373 ods. 1 Trestného poriadku.

Ústavným súdom ustanovený právny zástupca v doplnení sťažnosti následne uviedol: «Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na právnu pomoc zaručené v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   na   obhajobu   zaručené   v   čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   obhajobu   zaručené   v   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom porušovateľa - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2010 porušené bolo.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Tdo   7/2010   zo   dňa 12.3.2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

Podanie sťažnosti sťažovateľ odôvodňuje tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „porušovateľ“)   postupoval   protiústavne,   keď   odmietol   jeho   dovolanie   proti uzneseniu Krajského súdu Prešov zo dňa 24.9.2009, sp. zn.: 6 To 53/2008, podané dňa 1.12.2009 prostredníctvom ustanoveného obhajcu, a to z dôvodu, že obhajcu za účelom podania dovolania nie je možné ex offo ustanoviť a sťažovateľ si mal na tento účel obhajcu zvoliť. Inými   slovami,   podľa   názoru   porušovateľa   nebola   splnená   podmienka   zakotvená v ust. § 373 ods. 1 Trestného poriadku, v zmysle ktorej sťažovateľ ako obvinený môže podať dovolanie prostredníctvom obhajcu. K tomuto záveru dospel porušovateľ aj napriek tomu, že vyššie uvedené dovolanie bolo v mene sťažovateľa vypracované a podané kvalifikovaným odborníkom - ustanoveným obhajcom v zmysle ust. § 40 ods. 2 Trestného poriadku, čím naplnil účel obligatórneho zastúpenia sťažovateľa ako dovolateľa advokátom.

Uvedený výklad ust. § 373 ods. 1 Trestného poriadku ani len vonkoncom nemožno považovať   za   ústavne   konformný.   Zo   zásady   ústavne   konformného   výkladu   vyplýva požiadavka, aby „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv fyzických   alebo   právnických   osôb.   Všetky   orgány   verejnej   moci   sú   preto   povinné   v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m. m. tiež IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08).“

Ústavný   súd   už   v   minulosti   niekoľkokrát   uviedol,   že   výklad   ust.   §   373   ods.   1 Trestného   poriadku,   ktorý   najvyšší   súd   uplatnil   aj   v   trestnej   veci   sťažovateľa,   „je neprimerane   formalistický   a   neopodstatnene   reštriktívny.   V   konkrétnych   okolnostiach prípadu, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ bol v dovolacom konaní zastúpený advokátom, nemožno   pripustiť,   aby   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   v   namietanom   rozhodnutí neakceptoval   podanie   dovolania   advokátom,   ktorý   bol   ustanovený   opatrením prvostupňového   súdu...   formalistická   a   v   konkrétnych   okolnostiach   prípadu   reštriktívna interpretácia   §   373   ods.   1   Trestného   poriadku   uplatnená   najvyšším   súdom   vo   vzťahu k dovolaniu   sťažovateľa   nie   je   vzhľadom   na   požiadavky,   ktoré   garantuje   právo   na spravodlivé súdne konanie, z ústavného hľadiska akceptovateľná. (III. ÚS 79/2010).“ Ústavný súd v náleze sp.   zn. III. ÚS 79/2010 pripomenul, že „účelom práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnutie príležitosti brániť sa   proti   obvineniu   zo   spáchania   trestného   činu   a   tiež   sa   brániť   proti   tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka trestného   konania.   Obsahu   a   účelu   priznaného   zákonného   a   ústavného   práva   musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99).“

Sťažovateľ tiež poukazuje na skorší nález ústavného súdu sp.   zn.   II.   ÚS 210/09, v ktorom tento uviedol, že „ak obvinený nemá dostatok prostriedkov na náhradu odmeny obhajcu a svojej obhajoby, môže požiadať, aby mu súd v zmysle ust. § 40 ods. 2 Trestného poriadku obhajcu ustanovil aj v prípade, ak ide o podanie dovolania (pozri napr.: Šámal P. a kol., Trestní řád komentář - díl II, 6. vydání, C.H.Beck 2008, s. 2128, ods. 2).“

Ústavný súd tiež v spomínanom náleze upozornil na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s rozhodovacou činnosťou týkajúcou sa práva na prístup k súdu (čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), najmä na závery, že „právo na prístup k súdu musí byť účinné a musí byť zaručené nielen právne, ale za určitých okolností   tiež   fakticky.   Ak   obvinený   musí   mať   obhajcu   alebo   ak   účinné   uplatnenie opravného prostriedku si vyžaduje pomoc obhajcu a obvinený nemá prostriedky na jeho zaplatenie, musí mu byť poskytnutá bezplatná právna pomoc (obdobne napríklad rozsudok Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, A, č. 32).“

Porušovateľom   proklamovaná   nemožnosť   podať   dovolanie   ustanoveným   právnym zástupcom   predstavuje   porušenie   ústavnej   konformity,   majúce   za   následok   „vylúčenie nemajetných   osôb   z   možnosti   domáhania   sa   ochrany   svojich   práv   prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie (II. ÚS 210/09).“

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ, poukazujúc na uvedené skutočnosti, úplne stratil dôveru v súdny systém, najmä v to, že autorita, akou by Najvyšší súd Slovenskej republiky mal byť, bude v jeho trestnej veci rešpektovať jeho ústavou zaručené práva. Vzhľadom na narušenie tejto dôvery, najmä dôvery v spravodlivé súdne konanie, vznikla sťažovateľovi morálna ujma, a preto sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia sťažovateľovi ako náhrady jeho vyššie uvedenej nemajetkovej ujmy, pričom za primerané finančné zadosťučinenie považuje v celkovom vyjadrení sumu 3.000,- €.»

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním č. k. KP 4/2011-11 doručeným ústavnému súdu 28. februára 2011, v ktorom uviedol:

„Na základe Vašej výzvy na vyjadrenie k prijatej sťažnosti oznamujeme, že výrok napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. marca 2010, sp. zn. 5 Tdo 7/2010 je v súlade s judikátom uverejneným pod číslom 1/2010 Zb. rozh. trest. Z tohto dôvodu navrhujeme sťažnosť obvineného odmietnuť.

Zároveň oznamujeme, že Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“

Sťažovateľ 17. marca 2011 zaujal stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu sp. zn. KP 4/2011 z 22. februára 2011.

V stanovisku uviedol: «Skutočnosť,   že   výrok   sťažovateľom   napadnutého   uznesenia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „porušovateľ“) zo dňa 12.3.2010, sp. zn. 5 Tdo 7/2010 je podľa   tvrdenia   porušovateľa   v   súlade   so   skoršie   uverejneným   judikátom   porušovateľa, nijakým spôsobom neovplyvňuje záver o tom, že porušovateľ postupoval protiústavné, keď odmietol dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.9.2009, sp. zn.: 6 To 53/2008 z dôvodu, že obhajcu za účelom podania dovolania nie je možné ex offo ustanoviť a sťažovateľ si mal na tento účel obhajcu zvoliť.

Ako to vyplýva z podania sťažovateľa zo dňa 2.11.2010, sťažovateľ svoj právny názor opiera o výklad ust. § 373 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý Ústavný súd v minulosti už vo svojej rozhodovacej činnosti uplatnil.

Nemožno   mať   čo   i   len   najmenšiu   pochybnosť   o   tom,   že   dovolacie   konanie   je neoddeliteľnou   súčasťou   ústavného   rámca   pravidiel   spravodlivého   procesu   a   aj porušovateľ ako dovolací súd patriaci medzi všeobecné súdy je za každej situácie povinný chrániť základné práva a slobody jednotlivca aj vo fáze konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Z postupu porušovateľa však vyplýva, že tak v prípade sťažovateľa vôbec neučinil. Odôvodnenie postupu porušovateľa „formálnym“ súladom so skorším judikátom porušovateľa nie je možné za žiadnych okolností prijať.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že „judikatúra nesmie mariť ochranu práva   v   celom   rozsahu   práva   priznaného   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   ani okliešťovať účel takého práva. Aj interpretácia všeobecne záväzného právneho predpisu súdom musí byť v súlade s princípmi materiálneho právneho štátu. V materiálnom právnom štáte   je   vylúčené,   aby   sa   prostredníctvom   súdnych   rozhodnutí   vytvárali   podmienky obmedzujúce   dostupnosť   práva   priznaného   ústavou,   zákonom   alebo   iným   všeobecne záväzným právnym predpisom.“

(Drgonec, J.: Súdna tvorba práva ako prostriedok uplatnenia zákona, zabezpečenia spravodlivosti a právnej istoty. In: Justičná revue, 60, 2008, č. 5, s. 711 - 727.)»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo ma právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru má každý, kto je obvinený z trestného činu, právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s reštriktívnym výkladom   ustanovení   § 39   Trestného poriadku   najvyšším   súdom   v súvislosti   s právom na obhajobu v dovolacom konaní.

Ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo k   inému   súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je   dôsledkom   toho,   že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Ústavný súd však konštatuje, že hoci z hľadiska záruk ochrany základných práv zaručených   v   ústave   a   v   medzinárodných   zmluvách,   ktorými   je   Slovenská   republika viazaná,   neexistuje   povinnosť   zaviesť   do   právneho   poriadku   mimoriadny   opravný prostriedok,   ak   ale   zákonodarca   inštitút   mimoriadneho   prostriedku   (v   tomto   prípade dovolanie)   do   právneho   poriadku   zaradil,   potom   je   potrebné,   aby   sa   na   toto   konanie vzťahovali   všetky   požiadavky,   ktoré   sú   kladené   na   spravodlivý   proces.   Ak   súčasne zákonodarca   okrem   možnosti   obvineného   zvoliť   si   pre   tento   druh   konania   právneho zástupcu   umožnil   aj   ustanovenie   právneho   zástupcu,   potom   je   treba   v   dôsledku   tohto prístupu zákonodarcu trvať na tom, že všeobecný súd (v tomto prípade najvyšší súd) musí v záujme spravodlivého priebehu konania (v tomto prípade dovolania) okrem iného tiež dôsledne rešpektovať ustanovenia Trestného poriadku upravujúcemu právo na obhajobu (obdobne Európsky súd pre ľudské práva vo veci Delcourt vs. Belgia zo 17. januára 1970, sťažnosť č. 2689/65).

Podobnú úvahu vyslovil aj Ústavný súd Českej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 55/04, v   ktorom   uviedol,   že: „při   existenci   takového   přímo   ústavně   nezaručeného   opravného prostředku nelze tento posuzovat, jako by stál mimo rámec spravedlivého procesu nebo se rozhodování o něm nacházelo v ústavněprávním vakuu, z čehož plyne povinnost ústavně konformní interpretace i části trestního řádu vztahující se k dovolání.“

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, jej príloh a z vyjadrenia najvyššieho súdu vyplýva, že v danom prípade bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.   5   Tdo   7/2010   z   12.   marca   2010,   ktorým   najvyšší   súd   odmietol   zaoberať   sa dovolaním sťažovateľa, pretože si advokáta na zastupovanie v dovolacom konaní nezvolil sám, ale ustanovil mu ho samosudca okresného súdu uznesením sp. zn. 33 T 59/2007 podľa § 40 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 373 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, bolo   vzhľadom   na okolnosti   prípadu   z   ústavného   hľadiska   udržateľné   a   či   nemalo   za následok porušenie označených základných práv sťažovateľa. Ústavný súd najmä zisťoval, či   najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku   interpretoval   príslušné   ustanovenia   Trestného poriadku v súlade s ústavnými princípmi zakotvenými v ustanoveniach čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Vo vzťahu k porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom ústavy všetkým oprávneným   osobám   zaručuje,   že   budú   mať   čas   na   prípravu   obhajoby,   že   budú   mať možnosť   pripraviť   si   obhajobu   a   že   svoju   obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99). V tejto súvislosti považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že podstata a zmysel základného práva na obhajobu, t. j. zaručiť primeranú   a   dostatočnú   možnosť   ochrany   práv   a   právom   chránených   záujmov   v   rámci trestného konania, sa realizuje vždy v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu. Najvyšší   súd   argumentoval   odmietnutie   dovolania   bez preskúmania veci   tým,   že okresný súd „nemohol ustanoviť obhajcu ex offo, pretože obvinený si na tento účel obhajcu musí   zvoliť“...,   a   ak   okresný   súd   napriek   tomu   sťažovateľovi   právneho   zástupcu na dovolacie konanie ustanovil, ide o „nulitný úkon“, a preto u sťažovateľa nie je splnená podmienka podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   z   ustanovenia   §   373   ods.   1   Trestného   poriadku vyplýva, že najvyšší súd je povinný prerokovať len dovolanie spísané obhajcom, ktorého si obvinený zvolí sám. Nemožno mu ho ustanoviť ex offo.

Tento   výklad   najvyššieho   súdu   je   nesúladný   s   ústavou,   lebo   opomína   realizáciu jedného zo základných ústavných princípov, a to práva na obhajobu počas celého trestného konania (mutatis mutandis III. ÚS 79/2010).

Základné práva a slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich podstata a zmysel. Preto aj výklad a následná aplikácia § 373 ods. 1 Trestného poriadku musí   v   celom   rozsahu   rešpektovať   právo   sťažovateľa   ako   strany   dovolacieho   konania na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru a rešpektovať jeho podstatu a zmysel, t. j. tak, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov dovolateľa. V tejto súvislosti je podstatné a určujúce to, že v dovolacom konaní sa rozhoduje predovšetkým o právach a povinnostiach dovolateľa ako strany dovolacieho konania, pričom dovolateľ je oprávnený nielen iniciovať dovolacie konanie, ale Trestný poriadok mu garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré mu nemožno odňať formalistickým a reštriktívnym výkladom niektorého ustanovenia Trestného poriadku (v danom prípade § 373 ods. 1).

Základným   a   primárnym   zmyslom   a   účelom   inštitútu   obligatórneho   zastúpenia dovolateľa   advokátom   (obhajcom)   v   dovolacom   konaní   je   poskytnúť   dovolateľovi kvalifikovanú právnu pomoc v záujme efektívnej a účinnej ochrany jeho práv v súvislosti s jeho oprávnením podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a to aj a najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetom dovolacieho konania sú spravidla obzvlášť závažné a   zložité   odborné   právne   otázky,   ktorých   kvalifikované   odborné   zvládnutie   osoba   bez právnického   vzdelania   nemusí   a   spravidla   ani nevie   dostatočne   zvládnuť   sama,   pričom hrozí,   že   v   dôsledku   toho   by mohla byť ukrátená   na svojich   právach.   Zároveň   právna konštrukcia obligatórneho právneho zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní vychádza zo skutočnosti, že jediným (všeobecným) súdom oprávneným rozhodovať o dovolaní je najvyšší súd. Na to, aby najvyšší súd mohol dovolacie konanie uskutočniť a o dovolaní rozhodnúť   v   primeranej   dobe,   treba   eliminovať   nekvalifikované   dovolania,   ktoré   by neprimeraným   spôsobom   zaťažovali   dovolací   súd.   Možno   teda   ustáliť,   že   zmyslom a účelom   obligatórneho   zastúpenia   advokátom   –   obhajcom   v   dovolacom   konaní   je poskytnutie kvalifikovanej právnej pomoci a ochrany práv dovolateľa v organickom spojení s vytvorením podmienok na poskytnutie tejto pomoci v primeranej dobe zodpovedajúcej požiadavkám   spravodlivého   procesu.   V   posudzovanom   prípade   najvyšší   súd   odmietol podanie navrhovateľa pre nesplnenie požiadavky povinného zastúpenia v dovolacom konaní za   okolností,   že   sťažovateľ   v   dôsledku   odlišného   výkladu   prvostupňového   súdu   bol zastúpený ustanoveným kvalifikovaným odborníkom, ktorý v jeho mene vypracoval a podal dovolanie   na   príslušný   súd   a   naplnil   tým   účel   obligatórneho   zastúpenia   dovolateľa advokátom (mutatis mutandis III. ÚS 79/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd v tomto konaní posudzoval, či bol výklad (a následná aplikácia) § 373 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý v sťažovateľom namietanom uznesení uplatnil najvyšší súd, z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Ústavný súd   pritom   vychádzal   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   základnému   právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právu na spravodlivé súdne konanie môže   zodpovedať   len   ústavne   konformný   výklad   a   tiež   ústavne   súladná   aplikácia príslušných právnych noriem (m. m. I. ÚS 24/00 alebo IV. ÚS 77/02, III. ÚS 79/2010). V tejto súvislosti považoval ústavný súd za potrebné poukázať tiež na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva aj požiadavka, aby v prípadoch,   ak   pri   uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných   základných   práv   a   slobôd   (II.   ÚS   148/06,   m.   m.   tiež   IV.   ÚS   96/07, IV. ÚS 95/08, III. ÚS 79/2010).

Výklad § 373 ods.   1 Trestného poriadku   vo   vzťahu   k   požiadavke   obligatórneho zastúpenia v dovolacom konaní, ktorý v danom prípade uplatnil najvyšší súd, považuje ústavný súd za neprimerane formalistický a neopodstatnene reštriktívny. V konkrétnych okolnostiach prípadu, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ bol v dovolacom konaní zastúpený advokátom, nemožno pripustiť, aby najvyšší súd ako dovolací súd v namietanom rozhodnutí neakceptoval   podanie   dovolania   advokátom,   ktorý   bol   ustanovený   uznesením prvostupňového súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že formalistická a v konkrétnych okolnostiach prípadu reštriktívna interpretácia § 373 ods. 1 Trestného poriadku uplatnená najvyšším súdom vo vzťahu k dovolaniu sťažovateľa nie je vzhľadom na požiadavky, ktoré garantuje   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná. Sťažovateľ splnil podmienku povinného právneho zastúpenia pre dovolacie konanie sp. zn. 5 Tdo 7/2010, a preto nebol dôvod na odmietnutie dovolacieho konania pre nesplnenie tejto podmienky konania o dovolaní v nesúlade s ústavou a dohovorom a došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 7/2010 z 12. marca 2010.

Sťažovateľ   navrhol,   aby ústavný   súd   zrušil   rozhodnutie   najvyššieho   súdu.   Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   čo   sa   týka   zisteného   porušenia   základných   práv sťažovateľa,   bude   na   dosiahnutie   nápravy   vo   veci   nevyhnutné,   aby   využil   aj   svoju právomoc   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy,   a   preto   vyhovel   návrhu   sťažovateľa   a   zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a prikázal mu vo veci znova konať a rozhodnúť, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ   ďalej   navrhol,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie vo výške 3 000 €, ktoré zdôvodnil „stratou dôvery v súdny systém najmä v to, že autorita, akou by Najvyšší súd Slovenskej republiky mal byť,   bude v jeho veci rešpektovať   jeho ústavou zaručené práva.“ Ústavný súd je toho názoru, že výrok o porušení základných práv sťažovateľa a zrušenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu a príkaz najvyššiemu súdu vo veci konať a rozhodnúť a uloženie povinnosti nahradiť sťažovateľovi trovy konania postačuje na efektívnu ochranu jeho základných práv. Ústavný súd preto sťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľovi právneho zástupcu uznesením sp. zn. II. ÚS 343/2010 z 9. septembra 2010 ustanovil ústavný súd.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2009,   ktorá   bola 721 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a prípravu zastúpenia) podľa § 1 ods.   3,   §   11   ods.   3,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € + súdny poplatok za vyhotovenie kópií zo súdneho spisu 1,66 € (§ 16 ods. 3   vyhlášky)   predstavuje   sumu   256,54   €.   K   tomu   priznal   daň   z   pridanej   hodnoty vo výške   19 %   (§   18   ods.   3   vyhlášky   a   §   22   ods.   1   zákona   č.   222/2004   Z.   z.   o   dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov), pretože advokát je platiteľom tejto dane. Úhrada trov konania vypočítaná podľa vyhlášky predstavuje celkovú sumu 305,28 €. Za úkon, ktorý právny zástupca uskutočnil v roku 2011 (stanovisko zo 17. marca 2011), patrí právnemu zástupcovi 120,23 €. K tomu režijný paušál 1 x 7,41 €, čo spolu s 20 % DPH (podľa zákona č. 222/2004 Z. z. v platnom znení) predstavuje sumu 153,17 €. Spolu trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 458,45 €.

Vzhľadom na to, že právny zástupca bol ustanovený ústavným súdom, ústavný súd zároveň uložil najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011