znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 343/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., N., t. č. vo väzbe N., zastúpeného advokátmi JUDr. M. K. a JUDr. R. F., obaja N., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu   zaručeného   v   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 3 Tp 155/2009 z 12. augusta 2009 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2009   doručená   sťažnosť   D.   P.,   N.,   t. č.   vo väzbe   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Tp 155/2009 z 12. augusta 2009 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin podvodu spáchaný spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 18/2009 zo 6. februára 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby, ktorá začala plynúť od 3. februára 2009.

Okresný súd na základe návrhu Okresnej prokuratúry v Nitre (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pv 71/2009-99 z 31.   júla 2009 uznesením   sp.   zn. 3 Tp 155/2009 predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa do 19. októbra 2009.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009 zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedenými   uzneseniami   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, a to tým, že „Okresný súd Nitra ako aj Krajský súd v Nitre nerozhodli o predĺžení lehoty väzby v súlade so zákonnými dôvodmi(...)“.

Sťažovateľ ďalej okrem iného uviedol: „Okresný súd v Nitre ako aj Krajský súd v Nitre pri svojom rozhodovaní o návrhu na predĺženie   väzby   sa   vôbec   nezaoberali   otázkou   zákonných   dôvodov   predĺženia   väzby v zmysle ust. § 76 ods. 3 Tr. por.(...) Ako vyplýva z odôvodnenia uznesení oboch súdov predĺženie lehoty väzby je odôvodnené skutočnosťou, že v zmysle § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. existujú dôvody a naďalej odôvodňujú obavu, že obvinení by v prípade prepustenia na slobodu konali spôsobom ako to predpokladajú tieto ustanovenia.

Podľa   môjho   názoru   ako   aj   zo   zákonného   znenia   jednoznačne   vyplýva,   že najpodstatnejšou skutočnosťou pri predlžovaní lehoty väzby je existencia skutočností, že pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov nebolo možné vyšetrovanie v základnej lehote väzby ukončiť. Tu by som chcel poukázať na skutočnosť, že vyšetrovanie vo veci bolo v   tejto   lehote   riadne   ukončené,   vyšetrovateľ   ukončil   vec   preštudovaním   vyšetrovacieho spisu a návrhom na podanie obžaloby prokurátorovi. Okresný ako aj krajský súd sa otázkou obťažnosti veci sa vôbec nezaoberali a podľa môjho názoru, keby sa touto vecou zaoberali, tak by v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k predĺženiu lehoty väzby, pretože sa jedná podľa uznesenia o vznesení obvinenia o štandardný prípad trestného činu podvodu. Rovnako by k predĺženiu lehoty väzby nemohlo dôjsť z tohto dôvodu nečinnosti vyšetrovateľa, ktorý 3, 5 mesiaca nevykonal žiadny úkon, na navrhované úkony mal vyšetrovateľ dostatok času a mohol ich riadne vykonať v priebehu vyšetrovania a v tejto súvislosti poukazujme na to, že vyšetrovacie úkony neboli vykonané od 6. 2. 2009 do 3. 3. 2009, od 23.4. 2009 do 1. 6. 2009,   od   1.   6.   do   25.   6.   2009   a   od   25.   6.   do   22.   7.   2009.   Ukončenie   vyšetrovania vyšetrovateľ   potvrdil   i   v   úradnom   zázname   pri   preštudovaní   vyšetrovacieho   spisu,   kde uviedol,   že   boli   vykonané   všetky   potrebné   úkony   na   skončenie   vyšetrovania.   Takisto navrhované úkony - svedecké výpovede vykonal vyšetrovateľ za jeden deň dňa 02. 02. 2009. Tieto   pochybenia   súdov   sú   len   výsledkom   nezákonného   postupu   vyšetrovateľa   v prípravnom konaní, na čo poukazujeme, že 22. 7. 2009 vyšetrovateľ osobne doručil do kancelárie môjho obhajcu Uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 10. 07. 2009 o pribratí znalca Ing. J. V. za účelom zistenia hodnoty stavebných strojov s pokynom, že znalec má posudok vypracovať - podať do 20. 7. 2009. Podľa vyjadrenia znalca tento odovzdal vyšetrovateľovi do spisu znalecký posudok dňa 20. 7. 2009. Rovnako je v uvedenom Uznesení uvedené, že hodnota sa má týkať strojov, ktoré boli odcudzené v dobe od 1. 9. 2008 do 31. 12. 2008. Toto pochybenie vyšetrovateľa bolo v tom. že samotné uznesenie obhajcom doručoval až po tom,   keď   boli   posudky   vypracované   a   boli   vyšetrovateľovi   doručené   do   spisu   a   týmto konaním   vyšetrovateľ   odňal   možnosť   obhajcom   ako   i   obvineným   vyjadriť   sa   k vykonávanému dôkazu, podať sťažnosť voči uzneseniu o pribratí znalca. Po predložení veci vyšetrovateľom na prokuratúru s návrhom na podanie obžaloby bol prípad prokurátorom vrátený späť vyšetrovateľovi na došetrenie, kde prokurátor nariadil vyšetrovateľovi vykonať šesť úkonov a to výsluch svedkov. Následne na to prokurátor podal žiadosť na predĺženie lehoty väzby.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Nitre sp. zn. 3 Tp 155/2009 zo dňa 12. 8. 2009 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Tpo 36/2009 zo dňa 19. 8. 2009 bolo porušené právo sťažovateľa D. P.(...) uvedené v článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozhodnutie   Okresného   súdu   Nitra sp. zn. 3 Tp 155/2009 zo dňa 12. 8. 2009 a Krajského súdu Nitra sp. zn. 5 Tpo 36/2009 zo dňa 19. 8. 2009, na základe ktorých bola predĺženú lehota väzby sťažovateľovi D. P.(...)“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v   tomto   prípade   zastúpený kvalifikovanými   právnymi   zástupcami.   Preto   v   danej   veci   ústavný   súd   rozhodoval o porušení tých   práv (čl. 17 ods.   1,   2 a 5 ústavy) a v súvislosti   s tými rozhodnutiami (uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tp 155/2009 z 12. augusta 2009 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenie o porušení iných práv (právo   na   „bezprieťahové“   konanie)   a   v   iných   konaniach   (t. j.   v   prípravnom   konaní vedenom   vyšetrovateľom   Policajného zboru),   ktoré   sťažovateľ uvádza   v   texte   sťažnosti mimo   petitu,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd posudzoval iba námietku sťažovateľa o porušení jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného   v   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 155/2009 z 12. augusta 2009 a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009, ktorými bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa do 19. októbra 2009.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 3 Tp 155/2009 z 12. augusta 2009

Pokiaľ   ide   o   námietku   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu [čl. 127 ods. 1 ústavy „(...) ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd“]   je   ústavným   príkazom   pre   každú   osobu.   Preto   každá   fyzická osoba alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa   §   72 ods.   1 písm.   d)   zákona č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   rozhodnutím   o   väzbe   sa   rozumie rozhodnutie o návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 189 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie možno napadnúť prea) nesprávnosť niektorého jeho výroku, b) zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol, a ako z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť   aj   využil,   domôcť   ochrany   svojich   práv   podaním   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného   súdu   z   12.   augusta   2009,   o   ktorej   bol   oprávnený   rozhodnúť   a   v   konečnom dôsledku aj rozhodol krajský súd.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009 porušil jeho základné práva zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy tým, že zo strany všeobecných súdov, a teda aj krajského súdu, sa pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa nezaoberali otázkou obťažnosti veci, pre ktorú nebolo možné trestné stíhanie   skončiť   tak,   ako   to   vyžaduje   §   76   ods.   3   Trestného   poriadku.   Preto   nemožno považovať rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa za zákonné.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   v   ustanoveniach   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu nevyhnutnú,   resp.   primeranú   dobu,   alebo   byť   prepustený   počas   konania   (obdobne III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Krajský   súd   označeným   uznesením   sp.   zn.   5   Tpo   36/2009   z   19.   augusta   2009 zamietol sťažnosť sťažovateľa (ale aj spoluobivneného) proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Tp 155/2009 z 12. augusta 2009, ktorým bola lehota trvania väzby sťažovateľa (a spoluobvineného) predĺžená do 19. októbra 2009. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva:

„Po   preskúmaní   spisového   materiálu   krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   konkrétne skutočnosti, na ktoré poukázal prokurátor v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby u obvinených a ktoré odôvodňujú existenciu dôvodov väzby podľa § 71 odsek 1 písm. b), c) Tr. por. existujú a naďalej odôvodňujú obavu, že obvinení by v prípade prepustenia na slobodu   konali   spôsobom   ako   to   predpokladajú   vyššie   uvedené   ustanovenia   Trestného poriadku.   K   dôvodom   väzby   u   oboch   obvinených   sa   vyjadril   krajský   súd   vo   svojich rozhodnutiach(...) v prípade obvineného D. P. zo dňa 26. 06. 2009, sp. zn. 5 Tpo/27/2009, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. S dôvodmi vyššie citovaných uznesení sa i v danom štádiu trestného konania krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje.

V danom prípade je splnená i materiálna podmienka predpokladaná ustanovením § 76 ods. 3 Tr. por., pretože prepustením obvinených na slobodu by ich konaním mohlo byť zmarené, resp. podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, a preto bolo na mieste rozhodnúť o predĺžení doby trvania väzby u oboch obvinených a to z dôvodov, ktoré sú uvedené v návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby u oboch obvinených. Zákonná lehota trvania väzby v prípravnom konaní obom obvineným končí dňom 03. 09. 2009 a na úkony, ktoré je potrebné vo veci vykonať, a to vypočutie viacerých svedkov a znalca, postačí lehota, o ktorú požaduje väzbu predĺžiť okresný prokurátor a to do 19. 10. 2009.   Vzhľadom   na   právnu   kvalifikáciu   konania   obvinených,   existenciu   dôvodného podozrenia zo spáchania skutku popísaného v uznesení o začatí trestného stíhania   a v uznesení o vznesení obvinenia a vzhľadom na skutkové okolnosti, je možné konštatovať, že doba, po ktorú trvá trestné stíhania a to od 02. 02. 2009, nie je neprimerane dlhou lehotou, ktorá by odôvodňovala záver o existencii prieťahov v konaní zo strany orgánov činných v trestnom konaní.“

Z   odôvodnenia   návrhu   okresnej   prokuratúry   na   predĺženie   trvania   lehoty   väzby č. k. 1   Pv   71/2009-99   z   31.   júla   2009,   na   ktorý   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí poukazuje, okrem iného vyplýva:

„Vyšetrovanie vykonávané v rámci prípravného konania v danej trestnej veci však nemohlo byť doposiaľ ukončené, nakoľko počas jeho priebehu neboli zistené a objasnené všetky   skutočnosti   majúce   vplyv   a   celkové   objasnenie   skutkového   stavu   veci   v   rozsahu nevyhnutnom   na   riadne   skončenie   prípravného   konania,   v   dôsledku   ktorých   vyvstala potreba realizácie ďalších procesných úkonov.

S poukazom na vyššie uvedené je v danej trestnej veci potrebné v rámci prípravného konania ešte vykonať nasledujúce procesné úkony a to opätovne vypočuť poškodeného J. B., svedka Ing. P. B., PhD., svedka P. B., svedka J. K., svedka P. B., ako aj vypočuť svedka Mgr. JUDr. D. S., ktorý bol poškodenou J. S. a poškodeným R. M. zbavený povinnosti zachovávať mlčanlivosť.

Taktiež je potrebné vypočuť znalca Ing. J. V., ktorý sa vo svojom výsluchu vyjadrí k otázkam vo vzťahu k ním vypracovaným znaleckým posudkom. (...)

S odvolaním sa na hore menované okolnosti je nutné konštatovať, že v danej trestnej veci nebolo možné pre jej obtiažnosť trestné stíhanie skončiť v lehote 6 mesiacov, pričom zároveň   prepustením   obvineného(...)   na   slobodu   hrozí,   že   bude   podstatne   sťažené dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   nakoľko   mám   za   to,   že   u obvineného(...) v nezmenenom rozsahu trvajú dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno b), písmeno c) Trestného poriadku(...)“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Podstatu   sťažnosti   tvorí   námietka,   že   okresný   súd   a   ani   krajský   súd   sa   otázkou obťažnosti   veci,   pre   ktorú   nemohlo   byť   trestné   stíhanie   skončené   a   ktorá   je   zákonnou podmienkou predĺženia lehoty väzby v prípravnom konaní, vôbec nezaoberali.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa   judikatúry   všeobecných   súdov   obťažnosť   veci   spočíva   v   zložitosti, komplikovanosti, a tým aj v časovej náročnosti náležitého zistenia skutkového stavu veci, v rozsahu   nevyhnutnom   na   rozhodnutie   (rozhodnutie   R   24/1999   Zbierka   súdnych rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky).

Ústavný súd konštatuje, že z uznesenia krajského súdu vyplýva, ktoré skutočnosti tvorili podklad na jeho rozhodnutie a k akému právnemu záveru odôvodnenému skutkovými okolnosťami   dospel.   Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do   porušenia niektorého zo základných   práv a slobôd,   nemôže   zasahovať   do   ich   skutkových   a   právnych   záverov,   ak   ich   z   danej perspektívy   možno   pokladať   za   udržateľné.   A   práve   aj   v   tomto   smere   sa   rozhodnutie krajského   súdu   z   hľadiska   sťažovateľovej   námietky   o   neexistencii   zákonných   dôvodov ďalšieho   trvania   väzby   javí   ako   akceptovateľné.   Pri   odôvodnení   ďalšieho   trvania sťažovateľovej väzby do 19. októbra 2009 sa krajský súd stotožnil s vyjadrením okresného prokurátora o potrebe doplnenia dokazovania (výsluchy šiestich svedkov a súdneho znalca). Krajský súd zaujal postoj aj vo vzťahu k sťažovateľovej námietke o možnosti vykonania procesných úkonov orgánmi činnými v trestnom konaní v skoršom časovom období a de facto   zdôraznil,   že „doba,   po   ktorú   trvá   trestné   stíhanie(...)   nie   je   neprimerane   dlhou lehotou, ktorá by odôvodňovala záver o existencii prieťahov v konaní zo strany orgánov činných v trestnom konaní“. Krajský súd pritom akcentoval potrebu zabezpečiť vykonanie potrebných   procesných   úkonov   prostredníctvom   predĺženej   väzby   sťažovateľa,   a   to   aj s prihliadnutím na charakter trestnej činnosti, t. j. právnu kvalifikáciu konania obvinených (teda aj sťažovateľa), ďalej s prihliadnutím na dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaného skutku obvinenými a skutkové okolnosti prípadu.

Pokiaľ ide o fakt, že krajský súd v dôvodoch väzby [podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku] napadnutého rozhodnutia odkázal na návrh okresnej prokuratúry a na odôvodnenie   svojich   predošlých   rozhodnutí,   ústavný   súd   uvádza,   že   spôsob   takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný, pretože obsah návrhu a predchádzajúcich rozhodnutí je dotknutým stranám známy ich oznámením, prípadne môže byť známy využitím inštitútu nazretia do spisu (obdobne III. ÚS 241/07).

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo   možné   kvalifikovať ako   zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné s označeným článkom ústavy.

Ústavný   súd   je   preto   toho   názoru,   že   namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 36/2009 spočívajúcom v rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa nedošlo k takému porušeniu sťažovateľovho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ktoré by znamenalo ipso facto porušenie práva na osobnú slobodu.

Ústavný   súd   sa   prikláňa   k   názoru,   že   krajský   súd   pri   odôvodňovaní   svojho rozhodnutia neopomenul tvrdenia sťažovateľa proti svojmu ponechaniu vo väzbe a jeho námietky jasne koncipoval. Aj keď krajský súd nedal sťažovateľovi vyčerpávajúcu odpoveď k nastoleným problémom, s prihliadnutím na to, čo ústavný súd uviedol v predchádzajúcom texte,   je   potrebné   rozhodnutie   krajského   súdu   ako   celok   považovať   z   hľadiska   jeho preskúmateľnosti za akceptovateľné.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o   krajský   súd   rozhodujúci   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (jej ďalšom   trvaní)   sťažovateľa,   a   podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   tieto   odôvodnenia ústavnoprávne akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2009 z 19. augusta 2009 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009