znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 343/08-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť Š. H., Z., zastúpeného advokátkou JUDr. V. Š., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   8   Co   207/2007-295 z 28. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2008 doručená   sťažnosť   Š.   H.,   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 8 Co 207/2007-295 z 28. februára 2008, ktorou sťažovateľ žiadal vydať tento nález:„1.   Základné   právo   Š.   H.   na   súdnu   ochranu   upravené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 207/2007-295 porušené.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. februára 2008 č. k. 8 Co 207/2007-295 a vracia tomuto vec na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci samej.

3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť Š. H. trovy právneho zastúpenia podľa čl. 11 ods. 2 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v sume 6.352,-Sk (slovom: šesťtisíctristopäťdesiatdva Slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z podanej sťažnosti a pripojeného spisu Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 59/2003 vyplynulo, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania o priznanie   choroby   z povolania   proti   žalovanému   E.,   a.   s.,   M.   (ďalej   len   „žalovaný“). Žalobou   doručenou   pôvodne   Okresnému   súdu   Nitra   3.   decembra   2002   sa   sťažovateľ domáhal   určenia,   že „infekčné   ochorenie   navrhovateľa   –   toxoplazmóza,   získané   počas pracovného   pomeru   u odporcu,   v súvislosti   s vykonávaním   pracovných   povinností,   je chorobou z povolania“. Tvrdil,   že   pri plnení svojich   pracovných   povinností   u odporcu spočívajúcich okrem iného aj v kontrole a čistení potrubných mostov na pracovisku, ktoré boli   znečistené   zvieratami,   sa v novembri   1999   infikoval   toxoplazmózou,   začal   mať zdravotné   problémy,   ktoré   boli   kvalifikované   lekármi ako   získaná   toxoplazmóza s rozšírením komorového systému až v zmysle trojkomorového hydrocefalu, s následkom degenerácie mozgu, pričom toto ochorenie je neliečiteľné a degenerácia bude pokračovať.

Žalovaný nárok sťažovateľa popieral, tvrdil, že túto chorobu sťažovateľ nezískal na pracovisku,   ale   doma,   kde   choval   rôzne   domáce   zvieratá,   a tvrdil,   že   žiaden   iný   jeho zamestnanec   na   toto   ochorenie   netrpí,   hoci   na   rovnakom   pracovisku   ako   sťažovateľ pracovalo   60   zamestnancov,   ako   aj   to,   že   žalovaný   vytvoril   dostatočné   podmienky zamestnancom   na   dodržiavanie   osobnej   hygieny   a stravovanie   je   vykonávané vo vyhradených priestoroch.

V priebehu   konania   okresný   súd   okrem   výsluchu   svedkov   a vykonania   dôkazov listinami   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru   zdravotníctva   a farmácie, odvetvia interná medicína, choroby z povolania a toxikológia, ktorý dospel k záveru, že na pracovisku sťažovateľa neboli vytvorené podmienky na vznik toxoplazmózy ako choroby z povolania, a preto u sťažovateľa nejde o chorobu z povolania. Na obsah a závery tohto posudku reagoval sťažovateľ podaniami z 3. decembra 2005 a 19. decembra 2005, okresný súd následne konfrontoval obsah týchto podaní so znalcom pri jeho výsluchu 29. mája 2006 v prítomnosti právnej zástupkyne sťažovateľa.

Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 59/2003-263 zo 16. mája 2007 tak, že žalobu zamietol. Proti   tomuto rozsudku   sťažovateľ podal odvolanie 3. septembra   2007. O podanom   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   na   odvolacom   pojednávaní,   na   ktorom   bol prítomný sťažovateľ, ako aj jeho právna zástupkyňa, rozsudkom č. k. 8 Co 207/2007-295 z 28. februára 2008 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 59/2003-263 zo 16. mája 2007   potvrdil.   Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   207/2007-295   z 28.   februára   2008 nadobudol   právoplatnosť   31.   marca   2008   spolu   s uznesením   krajského   súdu   č.   k. 8 Co 207/2007-305   z 21.   mája   2008,   ktorým   krajský   súd   žalovanému   náhradu   trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažnosť   podanú   ústavnému   súdu   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   v konaní   pred všeobecnými súdmi jednoznačne a nad akúkoľvek pochybnosť preukázal, že toxoplazmózu získal   u žalovaného   pri   plnení   pracovných   úloh,   pričom   hygienické   podmienky na pracovisku   sťažovateľa neboli žalovaným vytvorené dostatočne. Preukázané v konaní bolo aj to, že na pracovisku sťažovateľa sa nachádzali zvieratá, ktoré znečistili potrubné mosty exkrementami, a náplňou práce sťažovateľa bolo i zisťovanie teploty registrov, ktorá sa   zisťovala   holou   rukou.   Znalecký   posudok   považoval   sťažovateľ   za   nedostatočný a nesprávny   (znalec   nestanovil   presný   dátum   vzniku   ochorenia,   inkubačnú   dobu, nešpecifikoval konkrétne hygienické úkony, ktorými možno zabrániť vzniku toxoplazmózy) a   v priebehu   konania   žiadal   ustanoviť   kontrolného   znalca,   jeho   návrhu   však   nebolo vyhovené.   Základné   ľudské   práva   sťažovateľa   mali   byť   porušené   aj tým,   že   okresný i krajský   súd   svoje   rozhodnutia   odôvodnili   tým,   že   ak   ochorenie   toxoplazmóza   nie   je v zozname chorôb z povolania, už len z tohto dôvodu nemôže u sťažovateľa ísť o chorobu z povolania,   čo   bolo   hlavným   dôvodom   zamietnutia   žaloby.   Tým   malo   byť   porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   zo   sťažnosti   vyplýva,   k namietanému porušeniu   základného práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 207/2007-295   z 28.   februára   2008   malo   dôjsť   tým,   že   krajský   súd   nesprávne vyhodnotil   výsledky   vykonaného   dokazovania,   uspokojil   sa   s   podaným   znaleckým posudkom, na   jeho   preskúmanie   nenariadil   kontrolné   znalecké   dokazovanie   a dôvodom zamietnutia   žaloby   bolo   zistenie,   že   toxoplazmózu   zákon   za   chorobu   z povolania nepovažuje.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 8 Co 207/2007-295 z 28. februára 2008 uviedol:

„Odvolací súd sa v zásade stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, tieto preto opakovať nebude a na tieto len ako na svoje poukazuje. Navrhovateľ sa svojím   návrhom   domáhal   určenia,   že   jeho   ochorenie   –   toxoplazmóza,   je   chorobou z povolania, avšak súd nemohol tomuto návrhu vyhovieť z dôvodu, že choroby z povolonia sú uvedené v predpisoch o sociálnom zabezpečení – v zákone č. 461/2003 Z. z., ktorý však vo svojom zozname chorôb z povolania ochorenie navrhovateľa – toxoplazmózu za chorobu z povolania neuvádza. Súd teda nemohol v rozpore s ustanoveniami zákona určiť chorobou z povolania   takú   chorobu,   ktorú   za   chorobu   z povolania   zákon   neoznačuje.   Už   zo samotného znenia žalobného petitu a z uvedeného dôvodu preto nebolo možné podanému návrhu vyhovieť, pričom súd prvého stupňa potom už nadbytočne sa zaoberal aj tým, či existuje príčinná súvislosť medzi chorobou navrhovateľa a jeho pracovnými podmienkami, i keď správne, vzhľadom na vykonané dokazovanie, dospel k záveru, že nebola jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť medzi chorobou navrhovateľa a ním vykonávanou prácou. Odvolací súd považuje za potrebné dodať,   že príčinnú súvislosť medzi chorobou (z povolania)   a pracovnými   podmienkami   u zamestnávateľa   treba   jednoznačne   a nad akúkoľvek pochybnosť preukázať, nestačí ju len predpokladať.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia.   Ústavný   súd   však   znaky   arbitrárnosti   ani   svojvoľnosti   v tomto   prípade nezistil.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti tvrdil, že dôvodom porušenia jeho základných práv je i   skutočnosť,   že   krajský   súd založil   svoje   rozhodnutie   na   názore,   že   ak   ochorenie toxoplazmóza   nie   je   v zozname   chorôb   z povolania,   nemožno   žalobe   vyhovieť,   ktorý považuje sťažovateľ za nesprávny.

Ako   vyplýva   z judikatúry   ústavného   súdu,   iba   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   rozhodnutia   všeobecného   súdu   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ak   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   nie   spôsob   aplikácie   dotknutých   ustanovení právneho   poriadku   všeobecnými   súdmi,   ale   samotné   aplikované   právne   normy,   podľa ktorých   toxoplazmóza   nie   je   uvedená   v zozname   chorôb   z povolania,   porušujú   jeho základné práva, ide vo svojej podstate z hľadiska obsahu o námietku nesúladu právnych predpisov s ústavou.

Sťažovateľ v podstate žiadal, aby ústavný súd preskúmal, či ním označený zákon nie je v rozpore s ústavou. Na podanie takého návrhu však sťažovateľovi chýba aktívna legitimácia, pretože podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde môžu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podať len osoby taxatívne uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008