znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 343/06-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť W., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 26. októbra   2005   sp.   zn.   4   Obo 296/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť W. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. decembra 2005 doručené podanie W., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť“. Za sťažovateľku splnomocnila na konanie pred ústavným súdom advokáta JUDr. M. B. konateľka PhDr. E. H. Z obsahu podania vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných (ďalej len „dohovor“) slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. októbra 2005 sp. zn. 4 Obo 296/2005 a žiada zrušiť napadnuté uznesenie, pretože najvyšší súd odmietol prejednať jej odvolanie proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   na   jej   majetok   boli   podaniami doručenými   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   5.   augusta   2004 a 2. septembra   2004   podané   návrhy   na   vyhlásenie   konkurzu.   Konateľ   sťažovateľky Ing. S. R. podal 9. septembra 2004 krajskému súdu podľa § 4 a § 66g zákona č. 328/1991 Zb.   o konkurze   a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze a vyrovnaní“) jej mene návrh na vyhlásenie konkurzu z dôvodu, že sťažovateľka, ktorá je podnikateľkou, je podľa jeho názoru nepretržite počas 60 dní v predĺžení.

Právny zástupca sťažovateľky podal 8. novembra 2004 krajskému súdu vyjadrenie sťažovateľky   ako   dlžníka   k návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   na   jej   majetok,   v ktorom uviedol,   že   podľa   názoru   sťažovateľky   navrhovatelia   neuviedli   a nepreukázali   žiadnu skutočnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že sťažovateľka je v úpadku vo forme platobnej insolvencie alebo vo forme predĺženia, a ide o protiprávnu snahu umelo vyvolať konkurzné konanie na majetok sťažovateľky bez toho, aby existovali zákonné dôvody na vyhlásenie konkurzu.

Sťažovateľka podaním doručeným krajskému súdu 1. februára 2005 vzala späť návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorý podal v mene sťažovateľky jej druhý konateľ Ing. S. R. Krajský súd vyzval ostatných navrhovateľov, ktorí pristúpili do konkurzného konania, aby sa vyjadrili, či súhlasia zo zastavením konania a v rozpore s § 4a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní   vyzval   ostatných   navrhovateľov,   aby   sa   vyjadrili   aj   k tomu,   či   súhlasia   so späťvzatím návrhu. Navrhovatelia v prvom a druhom rade nesúhlasili so späťvzatím návrhu sťažovateľky.   Konateľ   Ing.   S.   R.   podaním   z 15.   februára   2005   v mene   sťažovateľky oznámil   krajskému   súdu,   že   sťažovateľka   nesúhlasí   so späťvzatím   svojho   návrhu   na vyhlásenie konkurzu, ktorý 1. februára 2005 vzala späť v mene sťažovateľky jej konateľka PhDr. E. H.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   K   116/04-164   z   1.   februára   2005   ustanovil   do konkurzného   konania   predbežného   správcu.   Uznesením   č.   k.   1   K   116/04-591 z 20. septembra 2005 vyhlásil krajský súd konkurz na majetok sťažovateľky.

Sťažovateľka ako úpadca podala 5. októbra 2005 proti uzneseniu krajského súdu o vyhlásení   konkurzu   odvolanie.   Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   uznesením   sp.   zn. 4 Obo 296/2005 z 26. októbra 2005 odmietol odvolanie sťažovateľky z dôvodu podľa § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka bola v predmetnom konkurznom konaní zároveň navrhovateľkou v treťom rade a v rozhodnutí krajského súdu o vyhlásení   konkurzu   sa   vyhovelo   návrhu   sťažovateľky   na   vyhlásenie   konkurzu,   a teda sťažovateľka   bola   v konaní   v postavení   úspešného   účastníka.   Ďalej   svoje   rozhodnutie odôvodnil tým, že vydaním uznesenia o vyhlásení konkurzu nebola sťažovateľke spôsobená žiadna ujma na jej právach.

Podľa názoru sťažovateľky odmietnutie odvolania bez vecného prejednania napriek tomu,   že   sťažovateľka   splnila   podmienky   prípustnosti,   je   nezákonné.   Najvyšší   súd napadnutým   uznesením   odňal   možnosť   sťažovateľke   konať   pred   súdom   a   odoprením prístupu k opravnému súdu porušil jej ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Najvyšší   súd   nedostatočne   preskúmal   otázku,   či sťažovateľka bola oprávnená na podanie odvolania.

Ak   je   v konkurznom   konaní   viac   navrhovateľov   ide   o samostatné   procesné spoločenstvo. Späťvzatím návrhu na vyhlásenie konkurzu prejavila sťažovateľka voči súdu vôľu,   aby   súd   nepokračoval   v konaní   o jej   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   a konanie o tomto návrhu zastavil. Sťažovateľka zároveň prejavila voči krajskému súdu vôľu nebyť v konaní vo veci návrhu na vyhlásenie konkurzu na jej majetok v procesnom postavení navrhovateľa. Krajský súd vyzval ostatných navrhovateľov, aby sa vyjadrili, či súhlasia zo zastavením konania a späťvzatím návrhu. Navrhovatelia vyjadrili so zastavením konania nesúhlas,   a krajský   súd   nezastavil   konanie.   Podľa   názoru   sťažovateľky   skutočnosť,   že nedošlo   k zastaveniu   konania,   nemá   žiadny   právny   význam   vo   vzťahu   k účinnému späťvzatiu   samotného   návrhu   sťažovateľky   na   vyhlásenie   konkurzu,   keďže   späťvzatie návrhu   a zastavenie   konania   je   potrebné   rozlišovať.   Uvedený   názor   podporuje   aj skutočnosť,   že   krajský   súd   v poučení   o opravnom   prostriedku   v uznesení   o vyhlásení konkurzu na jej majetok, teda so sťažovateľkou po späťvzatí návrhu na vyhlásenie konkurzu už konal len ako s dlžníkom (úpadcom), a nie aj ako s navrhovateľom.

Dodatočný nesúhlas so späťvzatím návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorý v mene sťažovateľky vyjadril jej konateľ Ing. S. R., nemohol mať žiadny vplyv na právne účinky späťvzatia návrhu sťažovateľkou.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia   vôbec   neprihliadol   na   uvedené   skutočnosti a nijakým spôsobom sa s nimi právne nevysporiadal.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s názorom   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   vyhlásením konkurzu bolo vyhovené jej návrhu, čím sa dostala do postavenia úspešného účastníka. Ak by sa sťažovateľka považovala za úspešného účastníka, je nepravdepodobné, že by podávala odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu.

Najvyšší   súd bol   povinný   aj v prípade,   že mal pochybnosti   o splnení podmienok prípustnosti   odvolania, vzhľadom   na význam práva   na súdnu   ochranu v právnom   štáte, vecne prejednať odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu.

Sťažovateľka nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, že jej nebola spôsobená žiadna ujma na jej právach, pretože vyhlásením konkurzu sa podstatným spôsobom zhoršilo jej právne postavenie.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. Obo 296/2005 z 26. októbra 2005 v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1K 116/04 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Obo   296/2005 z 26. októbra 2005 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   sťažovateľke   zaplatiť   náhradu   trov právneho zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. B., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa   § 25 ods.   1 a 2 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   skúma, či   dôvody   uvedené   v §   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky   nezakladá   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa povahy veci ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   a právnickým   osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 296/2005 z 26. októbra 2005 porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že nedostatočne preskúmal to, či sťažovateľka bola oprávnená podať odvolanie proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   v súvislosti   s namietaným   rozhodnutím najvyššieho súdu využila inštitút podnetu generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e a nasl. OSP.

Keďže   samotné   oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (napr.   I.   ÚS   19/01,   uznesenie II. ÚS 42/01), ústavný súd musel zisťovať, či generálny prokurátor podá alebo nepodá vo veci   mimoriadne   dovolanie.   Listom   z   5.   októbra   2006   ústavný   súd   žiadal   predsedu najvyššieho súdu o oznámenie, či najvyšší súd začal konať vo veci mimoriadneho dovolania proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obo   296/2005   z 26.   októbra   2005.   Listom z 19. októbra   2006   doručenom   ústavnému   súdu   23.   októbra   2006   oznámila   riaditeľka Kancelárie predsedu najvyššieho súdu, že generálny prokurátor podal 21. septembra 2006 mimoriadne   dovolanie   proti   uvedenému   uzneseniu.   Dovolanie   sa   vedie   pod   sp.   zn. 1 M Obdo V 12/2006.

Z judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu potrebné vyčerpať,   keďže ich   nemožno považovať za účinné právne prostriedky   nápravy priamo dostupné sťažovateľovi (I. ÚS 37/96). V prípade, že podnet príslušnému orgánu na podanie mimoriadneho   opravného   prostriedku   je   podaný   a   tento   orgán   mimoriadny   opravný prostriedok   skutočne   podá,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   skúma, či takýto   prostriedok   možno   považovať   za   účinný   právny   prostriedok   nápravy   tých základných práv alebo slobôd, s namietaným porušením ktorých sa sťažovateľ so svojou sťažnosťou obrátil na ústavný súd.

Aj v takejto súvislosti ústavný súd už rozhodol: „Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora možno (vzhľadom na kasačné účinky rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o ňom) považovať za účinný právny prostriedok nápravy toho základného práva alebo   slobody,   s namietaným   porušením   ktorých   sa   sťažovateľ   obrátil   na   Ústavný   súd Slovenskej republiky“ (uznesenie sp. zn. II. ÚS 42/01).

Ústavný   súd   už   taktiež   judikoval:   „Ak   o závažných   procesných   pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a mimoriadnych   opravných   prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc Ústavného súdu   Slovenskej republiky   pred   ich   vyčerpaním   vylúčená“   (IV.   ÚS   10/02).   Z rozhodovacej   činnosti ústavného súdu vo veci týkajúcej sa mimoriadneho dovolania vyplýva, že ústavný súd už rozhodol o vzťahu sťažnosti a podaného mimoriadneho dovolania: „Ak bolo vo veci podané mimoriadne dovolanie, tak sa v nej už nemožno podľa zásady subsidiarity (čl. 127 Ústavy Slovenskej   republiky)   domáhať   ochrany   pred   ústavným   súdom   Slovenskej   republiky“ (III. ÚS 40/04, III. ÚS 41/04).

Keďže   v okolnostiach   prípadu   o podanom   mimoriadnom   dovolaní   generálneho prokurátora v predmetnej veci sťažovateľky už koná a rozhodne najvyšší súd, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2006