znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 342/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Lesné spoločenstvo   Kysučné,   s.   r.   o.,   Makov   121,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Miroslavom Stopkom, Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r.   o.,   Potočná   2835/1A,   Čadca,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uzneseniami Krajského súdu   v Žiline   sp.   zn.   8   NcC   18/2014   z 12.   februára   2014,   sp.   zn.   6   NcC   19/2014 z 13. februára 2014 a sp. zn. 10 NcC 19/2014 zo 6. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Lesné spoločenstvo Kysučné, s. r. o., vedené pod sp.   zn. Rvp   3771/2014,   sp.   zn.   Rvp   3772/2014   a sp.   zn.   Rvp   3783/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3771/2014.

2. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   Lesné   spoločenstvo   Kysučné,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. apríla 2014   a 7.   apríla   2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Lesné   spoločenstvo Kysučné, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 3771/2014, sp. zn. Rvp 3772/2014 a sp. zn. Rvp 3783/2014, ktorými namietala porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 NcC 18/2014 z 12. februára 2014, sp. zn. 6 NcC 19/2014 z 13. februára 2014 a sp. zn. 10 NcC 19/2014 zo 6. februára 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že 20. novembra 2013 advokátska kancelária JUDr.   Stopka, JUDr.   Blendovský,   JUDr.   Strapáč,   PhD.,   s.   r.   o.   (ďalej len „advokátska kancelária“),   oznámila   Okresnému   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   skutočnosti dôležité pre súdne konania okresného súdu v sťažovateľkiných veciach, a to, že prevzala v inej   veci   prerokovávanej   pred   okresným   súdom   obhajobu   obvineného   s   tým,   že poškodený v tejto veci môže byť príbuzným sudcu okresného súdu. Dňa 24. januára 2014 zákonná sudkyňa JUDr. A. P. (ďalej len „sudkyňa“) v rámci oznámenia skutočností podľa ustanovenia   §   15   prvej   vety   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) adresovaného predsedníčke okresného súdu žiadala o vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania sťažovateľkiných vecí na základe podania advokátskej kancelárie. Sudkyňa sa vzhľadom na tieto skutočnosti cítila byť zaujatá, keďže ide o osobný vzťah – poškodený v inej trestnej veci prerokovávanej okresným súdom je jej syn a obvinený je zastúpený advokátskou kanceláriou tak v tejto inej trestnej veci, ako aj vo veciach   sťažovateľky.   Napadnutými   uzneseniami   krajský   súd   sudkyňu   okresného   súdu nevylúčil z prerokovávania a rozhodovania sťažovateľkiných vecí vedených na okresnom súde.

3. Podľa sťažovateľky k tomuto záveru nemal krajský súd dostatok podkladov, keďže už v minulosti v konaní pred okresným súdom sudkyňa požiadala o vylúčenie, pretože mala negatívny   vzťah   ku   klientovi   a   k   jeho   právnemu   zástupcovi   –   advokátskej   kancelárii. V prípise podpredsedovi okresného súdu z 9. januára 2012 sudkyňa pri návrhu na vylúčenie uviedla,   že   tento   stav   pretrváva   aj   v   iných   sporoch.   Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že v totožných veciach krajský súd za tých istých okolností v dvoch iných senátoch rozhodol uznesením sp. zn. 13 NCb 2/2014 z 5. februára 2014 a uznesením sp. zn. 5 NCc 15/2014 z 29.   januára   2014   tak,   že   sudkyňa   okresného   súdu   je   vylúčená   z prerokovávania a rozhodovania veci na okresnom súde, keďže oba senáty dospeli k záveru, že sú dané dôvody na jej vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci v zmysle § 14 ods. 1 OSP, s tým, že skutočnosti uvádzané zákonnou sudkyňou sú objektívne spôsobilé vyvolať   pochybnosti   o jej   schopnostiach   nestranne   a   nezávisle   konať   a   rozhodovať v predmetnej   veci,   ako   aj   v   iných   veciach,   v ktorých   zastupuje   menovaná   advokátska kancelária. Sťažovateľka v ďalších častiach sťažností poukázala na rozsudok Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Piersack   v.   Belgicko   a doplnila,   že   sama   sudkyňa v minimálne dvoch prípadoch deklarovala všeobecnú zaujatosť voči advokátskej kancelárii, a teda   neboli   poskytnuté   dostatočné   záruky,   aby   sa   vylúčili   akékoľvek   pochybnosti o nezaujatosti sudkyne a jej zaujatosť a napadnuté uznesenia krajského súdu porušujú čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa sťažovateľky toto porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy je o to vypuklejšie, že v iných veciach, ktoré sú totožné skutkovo, krajský súd vylúčil sudkyňu z prerokúvania veci advokátskej   kancelárie   a „napádaným   rozhodnutím   teda   bola   porušená   právna   istota a dôveryhodnosť   justície   vzhľadom   na   to,   že   za   tých   istých   okolností   bolo   napádané rozhodnutie opačné a v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej základne právo na nestranného   sudcu   upravené   v čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu a napadnutými uzneseniami bolo porušené, ďalej aby napadnuté uznesenia krajského súdu zrušil, sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie a uložil krajskému súdu uhradiť jej trovy právneho zastúpenia.

II.

5. Z napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že krajský súd nevidel dôvod na vylúčenie zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania sťažovateľkiných vecí a ani nemal   pochybnosť   o   jej   nezaujatosti.   V   tejto   súvislosti   krajský   súd   v napadnutých uzneseniach   uviedol,   že   zákonná   sudkyňa   nie   je   s advokátskou   kanceláriou   ako splnomocneným zástupcom odporcu v žiadnom vzťahu a prichádza s ňou do kontaktu iba pracovne.   Nejde   o   priamy   vzťah   sudkyne   k   účastníkovi   konania   alebo   k   jeho splnomocnenému zástupcovi, ale ide o vzťah nepriamy, ktorý je sprostredkovaný cez inú osobu   (syn   zákonnej   sudkyne   ako   poškodený   a obvinený   v   trestnom   konaní zastúpený splnomocneným   zástupcom,   ktorý   zastupuje   aj   sťažovateľku   v   predmetných   súdnych konaniach). Taktiež krajský súd zdôraznil, že u advokátskej kancelárie ako splnomocneného zástupcu v oboch prípadoch (v prerokúvaných veciach sťažovateľky, ako i v dotknutom trestnom konaní) ide o štandardný výkon činnosti v rámci poskytovania právnych služieb. Podľa krajského súdu sudkyňa teda nemá k veci, k účastníkom konania ani k ich zástupcom žiaden vzťah uvedený v § 14 ods. 1 OSP. Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti, samotné   vyjadrenie   obavy   sudkyne   z   nestrannosti   nestačí   na   založenie   dôvodných pochybností o nedostatku nezaujatosti vzhľadom na právne (ústavné i zákonné) garancie nezávislosti sudcov a zákonné povinnosti sudcov konať vo veci bez predsudkov, nezávisle a nestranne. Ak nedôjde k preukázaniu konkrétnych pochybností, nie je podľa krajského súdu   dôvod   pochybovať   o   nezaujatosti   sudkyne   zo   subjektívneho   hľadiska.   Vyjadrenie dotknutej   sudkyne   neindikuje   podľa   krajského   súdu   v   tejto   rovine   žiadne   konkrétne okolnosti, ktoré by odôvodňovali pochybnosť o jej nezaujatosti, a to ani z hľadiska teórie tzv. zdaní. Krajský súd, skúmajúc subjektívne aj objektívne hľadiská nestrannosti, nezistil naplnenie predpokladov v zmysle § 14 ods. 1 OSP zakladajúcich pochybnosť o nezaujatosti sudkyne   určenej   rozvrhom   práce   k   prerokúvania   a   rozhodnutiu   sťažovateľkiných   vecí, a preto   zákonnú   sudkyňu   napadnutými   uzneseniami   nevylúčil   z   prerokúvania a rozhodovania týchto vecí.

III.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

IV.

7.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   ktorý   nevylúčil   sudkyňu   okresného   súdu z prerokúvania jej vecí vedených na okresnom súde.

8. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

9.   Základné   právo   na prerokovanie   a rozhodnutie   veci   nestranným súdom   podľa čl. 46 ods.   1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku   garantované aj prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).

10. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie je povinnosť súdu   vyhovieť návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade   sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu) a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu   prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   (v   tomto   prípade   návrh   na   vylúčenie sudkyne   okresného   súdu   z   ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci   pre   zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

11. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje,   preto   je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

12. Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 14 až § 16 OSP pod vylúčeným sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia krajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04). Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp.   zn.   4   M   Cdo   17/2009   z 29.   októbra   2009,   podľa   ktorého „je   rozhodovanie vylúčeným   sudcom   takou   vadou   konania,   ku   ktorej   odvolací   i   dovolací   súd,   v   rámci preskúmavania   zákonnosti   celého   konania   na   základe   podaného   riadneho   alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O. s. p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou   procesnou   kategóriou   a   tým   aj   zásadne   nezávislou   na   rozhodovaní   podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.

13.   Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred všeobecnými   súdmi   a   judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   ich   závažné   procesné pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na podanie   odvolania   (§ 201   a   nasl.   OSP),   príp.   (za   splnenia   zákonom   ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013, IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].

14.   Pokiaľ   podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami rozhodol   zjavne   neodôvodnene   a vo veci   samej   rozhoduje   sudca,   ktorý   mal   byť   podľa objektívneho   posúdenia   jeho   pomeru   k   veci   alebo   k   účastníkom   konania   alebo   k   ich zástupcom z   ďalšej   účasti   na   prerokúvaní   veci   a   rozhodovaní   vylúčený,   potom   sa   jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia ako predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite veci   pred   všeobecnými   súdmi   môže   sťažovateľka   postupovať   už   uvedeným   spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu,   prípadne   dovolania   proti   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu.   V   tomto   prípade   teda v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011, v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia   nadriadeného   súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti   dovolania   v   zmysle   ustanovenia § 237   písm.   g)   OSP   posúdiť   túto   otázku   samostatne   a   prípadne   i   inak,   než   ju   posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové   skutočnosti.“ Ústavný   súd   preto   zastáva   názor,   že   v   posudzovaných   veciach sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich proti napadnutým uzneseniam krajského súdu.

15.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   účastník   konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

16. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014