znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 342/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sž 9/2011-25 z 29. septembra 2011 a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP 09/2011 z 1. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   M.   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   č.   k.   8   Sž   9/2011-25   z   29.   septembra   2011   a rozhodnutím   Rady   pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) č. RP 09/2011 z 1. marca 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom zmenil rozhodnutie rady o výške pokuty uloženej sťažovateľke pre porušenie § 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“) a v ostatných častiach rozhodnutie rady potvrdil.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že „Najvyšší súd SR   ako   aj   Rada   udelili   sťažovateľovi   sankciu   -   pokutu   uloženú   za   údajné   nedodanie súvislých záznamov z vysielania programovej služby J. určených vo výroku rozhodnutia Rady. Sťažovateľ v konaní pred Najvyšším súdom SR tvrdil a svoje tvrdenie tiež preukázal listinným   dôkazom,   že   Rade   predmetné   záznamy   dodal   v   celom   rozsahu.   Pravdivosť a pravosť tohto dôkazu Rada ako správny orgán nerozporovala. Dodanie záznamov bolo potvrdené pracovníčkou Rady, ktorá zásielky určené Rade preberá a potvrdenie o dodaní záznamov bolo opatrené pečiatkou Rady, tak ako je to obvyklé pri dodaniach záznamov Rada   na   základe   žiadosti   Rady   podľa   §   16   ods.   3   písmeno   1)   zákona   o   vysielaní a retransmisii.“.

Podľa ďalšieho tvrdenia sťažovateľky „Najvyšší súd SR ako aj Rada deklarovali, že sťažovateľ   sa   dopustil   správneho   deliktu   nedodania   súvislých   záznamov   z   vysielania programovej   služby   J.,   hoci   ani   jeden   zo   štátnych   orgánov   nepreukázal,   že   sťažovateľ naozaj nedodal Rade súvislé záznamy v požadovanej kvalite a časomiere.“. Na základe uvedeného sťažovateľka tvrdí, že „Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako aj rozhodnutie Rady   je   preto   výsledkom   mocenského   rozhodnutia   štátnych   orgánov,   a   to   v   kontexte absencie   akýchkoľvek   dôkazov,   že   sťažovateľ   nedodal   súvislé   záznamy   v   kvalite   resp. časomiere požadovanej Radou...

Najvyšší   súd   SR   ako   aj   Rada   sa   v   konaniach   nedostatočne   vysporiadali s predloženým   dôkazom o splnení   povinnosti   sťažovateľa   podľa § 16 ods.3 písmeno   1) zákona o vysielaní a retransmisii,   nevykonali iné dôkazy, ktoré by boli v prospech ich tvrdení   a preto napadnuté rozhodnutia štátnych   orgánov   nemajú   základ   vo   vykonanom dokazovaní...   Rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   SR   ako   aj   Rady   tieto   štátne   orgány zakladajú   nebezpečný   precedens,   na   základe   ktorého   akýkoľvek   štátny   orgán   môže autoritatívne a svojvoľne vyhlásiť, že podanie účastníka konania na štátny orgán alebo akýkoľvek iný dôkaz predložený účastníkom konania ktorý účastník fyzicky predložil alebo navrhol, čo štátny orgán aj potvrdil úradnou pečiatkou neexistuje.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky „Najvyšší   súd   SR   ako   aj   Rada   uvedeným   postupom porušili   základné   princípy   právneho   štátu,   upreli   sťažovateľovi   právnu   istotu a spravodlivosť v konaniach pred dotknutými štátnymi orgánmi. Nemožno akceptovať stav, že štátny orgán či už Najvyšší súd SR alebo Rada, deklaruje porušenie zákona, deklaruje spáchanie správneho deliktu, bez dôkazov, na základe tvrdení štátneho orgánu, ktoré sa vymykajú   spod   kontroly   a   dozoru   sťažovateľa   ako   účastníka   konania.   Sťažovateľ   ako účastník konania nemá reálnu možnosť, či tvrdenia správneho orgánu (Rady) sú pravdivé a či na základe týchto tvrdení Rada mocensky alebo svojvoľne nerozhodla o porušení § 16 ods.3 písmeno l) zákona o vysielaní a retransmisii sťažovateľom.“.

Vo vzťahu k porušeniu svojich práv sťažovateľka uviedla, že „... rozhodnutím Rady potvrdeným rozsudkom Najvyššieho súdu SR došlo k zjavnému zásahu do práva na súdnu a inú ochranu sťažovateľa a to porušením práva sťažovateľa na spravodlivý proces (kedy Najvyšší súd SR aj Rada udelili sťažovateľovi pokutu bez spoľahlivého dokázania či sa skutok   -   správny   delikt   naozaj   stal,   len   na   základe   nepreukázaného   tvrdenia   Rady o spáchaní   správneho   deliktu   sťažovateľom,   ktorý   v   sebe   nesie   prvky   autoritárstva a svojvôle), spôsobeným nerešpektovaním princípov právneho štátu a právnej istoty a tým odňatím možnosti sťažovateľa konať pred súdom resp. iným orgánom a účinne obhajovať svoje práva a záujmy“.

K   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   uviedla,   že   rozhodnutie najvyššieho   súdu   je   nezrozumiteľné,   neurčité,   nemá   dostatok   dôvodov,   a   preto   je nepreskúmateľné, zmätočné (nulitné) a z týchto dôvodov nezákonné. Zistenie skutkového stavu,   z   ktorého   vychádzalo   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   je   v   rozpore s obsahom správneho, ako aj súdneho spisu.

Sťažovateľka napokon vytýka rade jej pochybenia pri uplatňovaní zákona č. 71/1967 Zb.   o   správnom   konaní   (správny   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Správny poriadok“), a to predovšetkým jej nečinnosťou pri uplatnení zásady zmierlivého urovnania a zásady súčinnosti s účastníkom konania. Sťažovateľka v konkrétnosti uviedla, že „...   Rada   je   pri   výkone   svojej   právomoci   a   pôsobnosti   procesne   viazaná   zákonom č. 71/1967 Zb. Správny poriadok v znení neskorších predpisov a preto v zmysle § 3 ods. 2 a 3   Správneho   poriadku   má   v konaní   postupovať   v   súčinnosti   s   účastníkom   konania a pokúsiť sa o zmierlivé urovnanie veci.

Rada   sa   o   zmierlivé   vybavenie   veci   so   sťažovateľom   nepokúsila,   neinformovala sťažovateľa ako účastníka konania o akomkoľvek údajnom probléme s obsahom dodaných DVD   nosičov.   Prvú   informáciu   o   údajnom   nedodaní   záznamov   z   vysielania   dostal sťažovateľ až v oznámení o začatí konania o porušení povinnosti podľa zákona o vysielaní a retransmisii...   kedy   sťažovateľ   už   nemohol   opätovne   predložiť   Rade   súvislé   záznamy z vysielania z dôvodu uplynutia lehoty podľa § 16 ods.3 písmeno l) zákona o vysielaní a retransmisii t. j. lehoty 45 dní odo dňa vysielania dotknutých programov.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky mala rada „konať v úzkej súčinnosti so sťažovateľom ako účastníkom konania, dať mu príležitosť, aby sťažovateľ mohol účinne obhajovať svoje práva a záujmy, napr. aj opätovne predložiť súvislé záznamy z vysielania, aby sa vyhol správnemu   konaniu   v   dôsledku   nepredloženia   záznamov...   V   rozpore   so   zákonom ustanoveným postupom v konaní Rada dala na vedomie sťažovateľovi, že s ním začína správne konanie pre nedodanie záznamov v čase, keď sťažovateľ súvislými záznamami už nedisponoval...

... Najvyšší súd SR potvrdením rozhodnutia Rady konvalidoval a ospravedlnil postup Rady,   keď   táto   nekonala   v   súčinnosti   so   sťažovateľom,   neumožnila   mu,   aby   účinne obhajoval svoje práva za účelom predchádzania administratívnemu konaniu. Rada začala správne   konanie   pre   nedodanie   záznamov   v   čase,   keď   sťažovateľ   už   záznamami nedisponoval, čím porušila ustanovenia § 3 ods.2 a 3 Správneho poriadku. Ďalej Najvyšší súd   SR   uložil   sťažovateľovi   pokutu,   hoci   Rada   nepreukázala,   že   nedostatočnú   kvalitu záznamov nespôsobila sama, a napriek tomu, že sťažovateľ predložil v správnom konaní potvrdenie o doložení záznamov spôsobom, ktorý je Radou zaužívaný. Najvyšší súd SR sa uspokojil s tvrdením Rady, hoci v súdnom konaní mala Rada a sťažovateľ rovnaké procesné postavenie,   čím   Najvyšší   súd   SR   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý proces...

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   Najvyšší   súd   SR   svojim   napadnutým   rozhodnutím potvrdil rozhodnutie Rady čo do existencie správneho deliktu, ktorého sa sťažovateľ údajne dopustil, a teda aj čo do dôvodnosti uloženia akejkoľvek sankcie, sťažovateľ je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu je potrebné zrušiť ako rozhodnutie, ktorým bolo sťažovateľom odňaté právo na súdnu a inú ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR v dôsledku nerešpektovania princípu právneho štátu, princípu právnej istoty, v dôsledku nerešpektovania zásady neprípustnosti trestania v kontexte absencie dokázania skutku - správneho deliktu resp. v dôsledku prenášania dôkazného bremena na účastníka konania v prípade, ak toto znáša štát prostredníctvom svojich orgánov.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti M. s. r. o na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sž/9/2011 zo dňa 29. 09. 2011 ako aj rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP/09/2011 zo dňa 01. 03. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 09. 2011 sp. zn. 8 Sž/9/2011, sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   Súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   právnemu   zástupcovi sťažovateľa trovy konania o podanej ústnej sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky vo výške 314,18 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom súde“) „rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 09. 2011, sp. zn. 8 Sž/9/2011 až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR o tejto sťažnosti“, a tento návrh odôvodnila tým, že „Odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu SR nebude predstavovať zásah do verejného záujmu, nakoľko nedôjde k zásahu do žiadnych iných práv tretích osôb... Navyše na základe vyššie uvedeného má sťažovateľ za to, že ústavná sťažnosť je dôvodná, spôsobila k zrušeniu napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu SR ako aj rozhodnutia Rady, a teda nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva na ochranu základných práv sťažovateľa... Odkladom vykonateľnosti napadnutého rozsudku... by   nevznikla   žiadnym   osobám,   vrátane   štátu   zastúpeného   Radou,   ujma,   ktorá   by   bola porovnateľná   s   ujmou,   ktorú   by   utrpel   sťažovateľ   zaplatením   sankcie   na   základe právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu SR...“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu č. k. 8 Sž 9/2011-25 z 29. septembra 2011 a rozhodnutím rady č. RP 09/2011 z 1. marca 2011.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   rozhodnutím   rady č. RP/09/2011   z   1.   marca   2011,   sťažnosť   bolo   potrebné   v   tejto   časti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických a právnických osôb namietajúcich porušenie základných práv a slobôd len vtedy, pokiaľ o ich   ochrane   nerozhoduje   iný   súd.   V   dôsledku   toho   namietané   porušenie   niektorého zo základných práv a slobôd podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy o ľudských právach nezakladá   automaticky   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie.   Pokiaľ   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti   ústavný súd zistí   že sťažovateľ/ka   sa   ochrany svojho základného práva (práv) mohol/mohla domôcť využitím dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy v rámci všeobecného súdnictva, takúto sťažnosť odmietne pre nedostatok svojej právomoci. V okolnostiach prípadu ústavný súd zohľadnil svoju skoršiu judikatúru, podľa ktorej   ak   zákon   priznáva   účastníkovi   konania   oprávnenie   navrhnúť   preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy v správnom súdnictve, je právomoc ústavného súdu vylúčená (I. ÚS 69/96).

Ako   vyplynulo   z   napadnutého   rozhodnutia   rady,   sťažovateľka   mala   v   prípade námietok   proti   nemu   k   dispozícii   opravný   prostriedok,   na   základe   ktorého   ho   mohol preskúmať najvyšší súd (§ 64 ods. 6 zákona o vysielaní) podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Sťažovateľka tento opravný prostriedok aj využila, v dôsledku   čoho   o   jej   veci   rozhodoval   najvyšší   súd,   ktorý   o   nej   aj   konal   a   rozhodol (rozsudok č. k. 8 Sž 9/2011-25 z 29. septembra 2011). Z uvedeného je zrejmé, že čo sa týka namietaného porušenia základných práv označeným rozhodnutím rady mala sťažovateľka v systéme všeobecného (správneho) súdnictva účinný právny prostriedok nápravy, ktorý aj využila. V dôsledku toho bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu, pretože ochranu označených   základných   práv   boli   sťažovateľke   oprávnené   poskytnúť   všeobecné   súdy na základe opravného prostriedku v rámci správneho súdnictva, a nie ústavný súd v konaní o jej ústavnej sťažnosti.

2. V časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 8 Sž 9/2011-25 z 29. septembra 2011 je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   počas   predbežného   prerokovania   nezistil,   že   by   najvyšší   súd   ako v konaní o opravnom prostriedku podanom sťažovateľkou, ako ani vo svojom rozsudku postupoval svojvoľne na ujmu základných práv označených sťažovateľkou. V okolnostiach prípadu sa uvedené konštatovanie vzťahuje predovšetkým na tie konania rady, ktoré podľa sťažovateľky   zakladali porušenie   Správneho poriadku   a   v dôsledku   toho porušenie ňou označených práv a ktoré najvyšší súd posúdil ako súladné so zákonom. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej práva na spravodlivý proces došlo v dôsledku toho, že rada, ako aj najvyšší súd jej udelili pokutu bez spoľahlivého dokázania, či sa správny delikt (t. j. nezaslanie požadovaných súvislých záznamov z vysielania) skutočne stal,   pričom   sťažovateľka   nedostala   možnosť   účinne   obhajovať   svoje   záujmy,   t.   j. „opätovne predložiť súvislé záznamy z vysielania“. V tejto súvislosti sťažovateľka vytkla tak   rade,   ako   aj   najvyššiemu   súdu,   že   ich   rozhodnutia   sú   dôsledkom „mocenského rozhodnutia“ a predstavujú „nebezpečný precedens“, na základe ktorého môže akýkoľvek štátny orgán „autoritatívne a svojvoľne vyhlásiť, že podanie... alebo akýkoľvek dôkaz... ktorý účastník konania fyzicky predložil alebo navrhol... neexistuje“. Takýto postup podľa sťažovateľky   tiež   predstavuje   porušenie   základných   zásad   správneho   konania,   a   to súčinnosti jeho účastníkov a zmierlivého urovnania veci podľa § 2 Správneho poriadku.

V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým uvádza, že v právnom štáte požívajú konania   a   rozhodnutia   orgánov   verejnej   správy   prezumpciu   ústavnosti   a zákonnosti, v dôsledku   čoho   ich   treba   považovať za   platné a   účinné až do   obdobia,   pokiaľ   nie   sú zmenené   alebo   zrušené   administratívnym   alebo   súdnym   orgánom   na   to   zmocneným zákonom. V okolnostiach prípadu ústavný súd potom poukazuje na skutočnosť, že ochrana základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces predpokladá nielen riadny výklad   a   uplatňovanie   hmotnoprávnych   a   procesných   noriem   administratívnym   alebo súdnym   orgánom,   ale   aj   nevyhnutnú   a   včasnú   súčinnosť   účastníkov   konania (prostredníctvom   konkrétnych   procesných   úkonov)   spôsobom,   v   rozsahu   a   v   lehotách stanovených viac či menej presne príslušným zákonom tak, aby bola zabezpečená účinná ochrana   ich   základných   práv   a   slobôd.   Len   takáto   súčinnosť   garantuje   ochranu   ich základných   práv   a   slobôd   spôsobom   a   v   rozsahu   predpokladanom   ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach. Povinnosť takejto súčinnosti sa vzťahuje tak na účastníkov konania, ako aj na orgán verejnej moci, pred ktorým prebieha konanie, v ktorom je potrebné garantovať niektoré zo základných práv alebo slobôd. Z uvedeného dôvodu účastník konania nemôže (bez ďalšieho) namietať porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   súdny   proces   postupom   alebo   rozhodnutím administratívneho,   prípadne   súdneho   orgánu,   pokiaľ   na   ich   účinnú   ochranu   neposkytol zákonom požadovanú súčinnosť, prípadne ju poskytol spôsobom, v rozsahu a lehote, keď je príspevok   na ochranu týchto práv nulový, a preto bez akéhokoľvek reálneho významu. Podľa ústavného súdu u sťažovateľky ide práve o takýto prípad.

Bez nutnosti zachádzať do podrobností ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že rada sa na sťažovateľku obrátila so žiadosťou o dodanie súvislých záznamov z vysielania ešte v zákonnej 45-dňovej lehote požadovanej § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní, počas ktorej ich bola povinná uchovávať. Sťažovateľka však na žiadosť rady nereagovala v tejto lehote, ale požadované záznamy jej dodala až po jej uplynutí, čím sa zbavila možnosti nahradiť súvislé záznamy, ktoré rada nepožadovala, tými, ktoré označila vo svojej žiadosti. V   dôsledku   takéhoto   postupu   nebolo   dôvodné   vytýkať   rade,   že   sťažovateľka   nedostala reálnu možnosť účinne obhajovať svoje práva, napr. opätovne predložiť súvislé záznamy z vysielania, aby sa vyhla správnemu konaniu v dôsledku nepredloženia záznamov, keďže k ich predloženiu z jej strany došlo až po lehote, dokedy ich mala povinnosť uchovávať.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým   potvrdil zákonnosť   postupu   a   rozhodnutia   rady   zohľadňujúcej   potrebu   súčinnosti   sťažovateľky, nezakladá možnosť porušenia ňou označených základných práv a slobôd, pretože táto jej požadovanú súčinnosť neposkytla spôsobom a v lehote, ktorá by jej zabezpečila účinnú ochranu jej práv. Uvedené konštatovanie sa vzťahuje aj na tú časť rozhodnutia rady, ktorým sťažovateľke uložila finančný postih (pokutu) za nesplnenie svojej povinnosti podľa zákona o vysielaní, hoci otázka jej výšky netvorí predmet konania o ústavnej sťažnosti. Z pohľadu zabezpečenia reálnej ochrany práv sťažovateľky v konaní pred radou ústavný súd posúdil aj napadnutú   časť   rozsudku,   v   ktorej   najvyšší   súd   konštatuje,   že „správny   orgán,   ale   aj účastník konania si nesplnili riadne svoje povinnosti. Správny orgán tým, že neskontroloval v primeranej dobe obsah navrhovateľom predložených DVD nosičov, ktoré navrhovateľ predložil odporkyni na základe jej žiadosti“, pokiaľ ide o sťažovateľku, podľa najvyššieho súdu   táto   taktiež „pochybila   keď   svojou   nečinnosťou   neodstránila   ňou   zapríčinený protiprávny   stav,   že   dodatočne   nepredložila   po   doručení   oznamu   o   začatí   správneho konania   odporkyňou   požadované   záznamy   z   vysielania“,   a   dospel   k   záveru,   že   výkon označených činností rady, ako aj sťažovateľky pri neexistencii predmetu správneho konania podľa   zákona   o   vysielaní   nemožno   hodnotiť   ako   prostriedok   účinnej   garancie   práv účastníka takéhoto konania.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré sťažovateľ   označil,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom (rozhodnutím) tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa   namietalo, ale aj vtedy,   ak v   konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne procesná situácia alebo stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože takáto situácia alebo stav možnosť jeho porušenia reálne vylučujú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS   1/05,   IV. ÚS   288/05,   I.   ÚS   431/2011).   Za   zjavne   neopodstatnený   preto   možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil možnosť porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody   označeným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu, reálnosť (dôvodnosť) ktorej by bolo treba posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež pravidelne poukazuje na to, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je ich alternatívou a ani ďalšou opravnou inštanciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), v dôsledku čoho nie je oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Rovnako ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké faktické či právne závery z neho všeobecný súd vyvodil. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd (a v rámci konania o ústavnej sťažnosti) zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodnutie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Sťažovateľka   napadla   rozsudok   najvyššieho   súdu   aj   z   toho   dôvodu,   že   je nezrozumiteľný,   neurčitý,   nepreskúmateľný,   zmätočný   (nulitný),   a   preto   nezákonný. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že najvyšší súd v konaní podľa § 247 a nasl. OSP postupoval   v   rámci   právnych   noriem,   pri   rozhodovaní   zohľadnil   všetky   skutočnosti relevantné na rozhodnutie a svoje rozhodnutie aj náležite zdôvodnil.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a označeným rozhodnutím najvyššieho súdu absentuje príčinná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto   časti   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   bez   právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal návrhom sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Z toho istého dôvodu sa ústavný súd nezaoberal ani ďalšími jej požiadavkami (zrušiť napadnuté rozhodnutie, vrátiť vec na ďalšie konanie, priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia),   rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľky,   k   čomu   v   tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012