znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 342/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   V.,   Č.,   zastúpenej   advokátom   Ľ.   S.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 8, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 225/07 zo 14. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2009 doručená sťažnosť M. V., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva zaručeného v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 8, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 225/07 zo 14. mája 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 114/06 domáhala proti spoločnosti R., a. s. (ďalej len „žalovaná“), ochrany svojich osobnostných práv, k zásahu do ktorých malo dôjsť v dôsledku novinového článku, ktorý o sťažovateľke s názvom „Porušila   riaditeľka   domova   zákony?“ zverejnila   žalovaná   v   súvislosti   s   jej odvolaním z postu riaditeľky Domova dôchodcov v D. (ďalej len „domov“). V dotknutom novinovom článku žalovaná citovala zamestnanca Mestského úradu D. (ďalej len „mestský úrad“),   v   zriaďovacej   pôsobnosti   ktorého   bol   dotknutý   domov,   ktorý   odvolanie sťažovateľky z postu riaditeľky domova poslancami Mestského zastupiteľstva v D. (ďalej len   „mestské   zastupiteľstvo“)   odôvodnil   tým,   že „Už   niekoľko   mesiacov   sa   hromadili sťažnosti   obyvateľov   aj   zamestnancov   domova   dôchodcov   na   správanie   a   činnosť   pani riaditeľky“, pričom žalovaná v dotknutom novinovom článku tiež uviedla, že v súvislosti so správaním   sťažovateľky „Okresná   prokuratúra   už   má   oznámenie   pre   poškodzovanie cudzích   práv   a pre   podozrenie   z   týrania   zverenej   osoby“.   Okresný   súd   napadnutým rozsudkom   sp.   zn.   10 C   114/06   z   27. februára   2007   žalobu   sťažovateľky   zamietol.   Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 8 Co 225/07 zo 14. mája 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   vyjadruje   svoj   nesúhlas   s   označenými   rozsudkami okresného súdu a krajského súdu s odôvodnením, že všeobecné súdy pre účely zistenia skutkového stavu nevykonali všetky dôkazy, a preto nenáležite zistili skutkový stav. Podľa sťažovateľky vyjadrenia zamestnanca mestského úradu sa v dotknutom novinovom článku nezakladajú na pravde a navyše už v čase zverejnenia novinového článku 30. apríla 2005 v denníku   N.   bolo   oznámenie   o   údajnej   trestnej   činnosti   sťažovateľky   vyšetrovateľom odmietnuté uznesením ČVS: ORP-247/OVK-ZV-05 PT z 15. apríla 2005, pretože nebol dôvod   na začatie   trestného   stíhania, avšak žalovaná sa   o   tom   v dotknutom   novinovom článku nezmienila. Podľa sťažovateľky, ktorá predmetné uznesenie vyšetrovateľa predložila aj v súdnom konaní ako dôkaz, z vyšetrovania vyšetrovateľa a jeho záverov vyjadrených v označenom uznesení vyplýva, že tvrdenia o opodstatnenosti sťažností na jej správanie sa nezakladajú na pravde. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že: „Ide o hrubú a účelovú manipuláciu s faktami bez tohto, aby si redaktorka, pokiaľ má dva protichodné názory, overila aspoň najzákladnejšiu skutočnosť, či je podané trestné oznámenie a v akom stave sa nachádza.“ Sťažovateľka tiež namieta, že redaktorka žalovanej ju v súvislosti s dotknutým novinovým   článkom   vôbec   nekontaktovala,   a   teda   sa   k   zverejňovaným   skutočnostiam nemala možnosť priamo vyjadriť a žalovaná iba citovala jednu vetu z písomného vyjadrenia sťažovateľky – „Dôvody na moje odvolanie sú len radom pozliepaných argumentov“ – ktoré sťažovateľka po jej odvolaní z funkcie sama iniciatívne zaslala denníku N., avšak toto jej vyjadrenie nebolo ako celok zverejnené. Zverejnenou vetou z písomného vyjadrenia žalovaná podľa   sťažovateľky   iba „(...)   vzbudzuje   zdanie,   že mi   umožnila   vyjadriť   sa   k tvrdeniam, ktoré jej poskytol Mgr.(...) z Mestského úradu v D.(...)“.

Sťažovateľka ďalej uviedla: „Prvostupňový   Okresný   súd   Bratislava   II   vôbec   neprihliadal   na   naše   dôkazy, nepredvolal autorku článku,   svoje rozhodnutie oprel o krivú výpoveď svedka P.   L.,   od ktorého nežiadal jediný dôkaz jeho tvrdení. Tento nedostatok pri zisťovaní skutkového stavu je taký závažný, že bez jeho odstránenia nie je možné považovať rozsudok za zákonný a mal za následok nesprávne posúdenie veci. Bez objasnenia veci v tomto smere nie je možné rozhodnúť zákonným spôsobom a spravodlivo. Prvostupňový súd prihliadal len na krivú výpoveď svedka bez toho, aby sa posudzovali dôkazy každý zvlášť a všetky v ich súvislosti, ako to ukladá zákon. Na dôkazy, ktoré som ako žalobkyňa predložila, nebolo prihliadané, ani nebolo odôvodnené, prečo ich súd nevzal do úvahy a prečo sa s nimi súd nezaoberal. Napriek tomu Krajský súd v Bratislave nevytýčil nové pojednávanie.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„(...)Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/225/2007-80

- porušil čl. 19 Ústavy SR a čl. 8, 13 a 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   tým,   že   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.: 10 C 114/06-45,   ktorý   zamietol   žalobu   o   ochranu   osobnosti,   ktorou   som   sa   domáhala ospravedlnenia v denníku N. vydavateľom R. a. s.

- rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 8 Co/225/2007-80 ktorým potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn.: 10 C 114/06-45 zrušuje a vracia na Krajský súd v Bratislave na ďalšie konanie

- sťažovateľovi M. V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia ako budú vyčíslené jej právnym zástupcom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľky proti namietanému rozsudku krajského súdu sp. zn. 8   Co   225/07   zo   14.   mája   2009   spočíva   v   jej   nespokojnosti   s   rozsahom   vykonaného dokazovania v prvom rade okresným súdom, ktorý podľa sťažovateľky nevykonal všetky ňou navrhované dôkazy, pričom tento nedostatok podľa sťažovateľky neodstránil v rámci odvolacieho   konania   ani   krajský   súd.   Uvedený   nedostatok   mal   podľa   sťažovateľky   za následok, že tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, čím mali byť porušené ňou označené práva zaručené v ústave a dohovore.

Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto: «V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáha ochrany svojej osobnosti z dôvodu, že žalovaný   obzvlášť   hrubým   spôsobom   zasiahol   do   jej   osobnostných   práv   uverejnením nepravdivého   tvrdenia   v   článku   pod   názvom   „Porušila   riaditeľka   domova   zákony?“, publikovanom dňa 30. 4. 2005 v denníku N.: „už niekoľko mesiacov sa hromadili sťažnosti obyvateľov   aj   zamestnancov   na   správanie   a   činnosť   pani   riaditeľky,   čím   bola   priamo označená za osobu, ktorá počas riadenia nekonala v súlade s predpismi, v dôsledku čoho bola významne znížená jej vážnosť a povesť v očiach verejnosti a ľudí, s ktorými v domove spolupracovala a za ktorých zodpovedala. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že napadnutú informáciu poskytol redaktorke žalovaného Mgr. P. L., pôsobiaci na Mestskom úrade v D. vo funkcii vedúceho oddelenia školstva, kultúry a sociálnych veci. (...) Sloboda prejavu ako i právo na kritiku sú v demokratickej spoločnosti limitované. V prípade prípustnej (oprávnenej) kritiky nie sú prekročené medze vecné a konkrétne a je dodržaná požiadavka ich primeranosti. Vecná je taká kritika, ktorá vychádza z pravdivých východiskových   podkladov   a   ktorá   z   nich   zároveň   logicky   vyvodzuje   zodpovedajúce hodnotiace   úsudky.   Ak   nie   sú   však   tieto   podklady   pravdivé   a   ak   je   hodnotiaci   úsudok difamujúci potom nie je možné, kritiku považovať za primeranú.

Z dikcie ust.   § 11 Obč.   zák.   zároveň vyplýva,   že ide o súdnu ochranu,   ktorá je osobitným inštitútom širšieho súboru prostriedkov ochrany osobnosti, ktorý je obsiahnutý v právnom poriadku Slovenskej republiky. Zároveň je i všeobecným inštitútom v tom zmysle, že   pripúšťa   v   rovnakej   miere   ochranu   všetkým   rôznorodým   a   mnohotvárnym   prejavom osobnosti fyzickej osoby v najrozmanitejších sférach jej života, pričom pre tieto jednotlivé oblasti   neurčuje   osobitné   hľadiská   alebo   prostriedky.   Vzhľadom   na   mnohotvárnosť jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby a rozmanitosť životných situácií, v ktorých sa fyzická   osoba   môže   nachádzať,   zákon   nepodáva   výpočet   konkrétnych   foriem   zásahov, ktorými   môžu   byť   dotknuté   jej   osobnostné   práva,   ale   stanovuje   len   znaky,   pri   danosti ktorých je nutné určité správanie považovať za zásah do osobnosti(...)

Odvolací   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   ústavným   rámcom   ochrany osobnostných práv je čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, právo na ochranu mena, ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a ochrana pred   neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným   zneužívaním   údajov o svojej osobe. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti, Ústava Slovenskej republiky zaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú ochranu (čl. 46 až 50) a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd, a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva a vzhľadom na okolnosti uplatňovania iného základného práva nepresiahol hranice primeraností. V prejednávanej veci bolo potrebné posúdiť, či konanie žalovaného, publikovaním v článku   uverejnenej   informácie   o   hromadení   sa   sťažností   na   činnosť   žalobkyne   ako riaditeľky   Domova   dôchodcov,   bolo   konaním   neoprávneným,   proti   ktorému   je   možné poskytnúť právnu ochranu, keďže malo ísť o nepravdivý, resp. pravdu skresľujúci údaj uverejnením   ktorého   v   hromadnom   informačnom   prostriedku   došlo   k   zásahu   do   cti žalobkyne.

Odvolací súd dospel zhodne s právnym názorom súdu prvého stupňa k záveru, že v danom prípade k zásahu do osobnostných práv žalobkyne nedošlo. Poslaním periodickej tlače, a ostatných hromadných informačných prostriedkov je poskytovať včasné, pravdivé, všestranné a čo najúplnejšie informácie o udalostiach a dbať, aby obsahom hromadného informačného prostriedku neboli porušené zákonom chránené záujmy spoločnosti, občanov, organizácii a zároveň zabezpečiť, aby pravdivosť a pôvod každej informácie bol overený so starostlivosťou,   primeranou   okolnostiam   prípadu,   Z   dikcie   ust.   §   13   ods.   1   Tlačového zákona zároveň vyplýva povinnosť štátnych orgánov a organizácii vedeckých a kultúrnych inštitúcií a hospodárskych organizácií poskytovať šéfredaktorom, a ostatným redaktorom informácie   pre   pravdivé,   včasné a   všestranné informovanie   verejnosti   alebo   im prístup k týmto   informáciám   umožniť.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   jednou   zo   základných   zásad   je zásada   pravdivostí   obsahu   informácií.   Informáciu,   ktorá   mala   spôsobiť   zásah   do   cti a osobnostných práv žalobkyne poskytla žalovanému osoba, do pôsobnosti ktorej patrila i oblasť riadenia Domova dôchodcov, ktorého riaditeľkou bola žalobkyňa.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že požiadavka pravdivého opísania skutkového deja umožňujúceho čitateľovi urobiť si vlastný úsudok, nie je zásahom do práv chránených ustanovením čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa ods. 1 tohto článku, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez   zasahovania štátnych   orgánov   a   bez   ohľadu   na   hranice.   Toto   právo   rozširovať   informácie   alebo myšlienky   však   nezahŕňa   právo   na   rozširovanie   nepravdivých   informácií   v   uvedenom zmysle. V prejednávanej veci je však nesporné, že v uvedenom článku bola uverejnená informácia poskytnutá z oficiálnych zdrojov a preto za jej pravdivosť, resp. nepravdivosť žalovaný zodpovedať nemôže.»

Z citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že svoje rozhodnutie vo veci ochrany osobnosti založil na konštatovaní o vzájomnej ingerencii dvoch práv, a to práva na slobodu prejavu, resp. práva na rozširovanie informácií na jednej strane a práva na ochranu   osobnosti   na   strane   druhej,   pričom   vzhľadom   na   požiadavku   proporcionality uplatňovania týchto práv je, v prípade tvrdeného zásahu do práva na ochranu osobnosti v dôsledku   realizácie   práva   na   slobodu   prejavu,   úlohou   súdov   skúmať   mieru   intenzity takéhoto zásahu, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nepotlačila realizácia iného práva.   Uvedené   podľa   záverov   krajského   súdu   znamená, že „ani   existencia   zásahu   do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva a vzhľadom na okolnosti uplatňovania iného základného práva nepresiahol hranice primeraností“.

V prípade sťažovateľky všeobecné súdy v dôsledku vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že žalované periodikum nezasiahlo nad primeranú mieru do osobnostných práv sťažovateľky, pretože iba zverejnilo, resp. rozširovalo informácie, ktoré mu boli poskytnuté obidvoma dotknutými stranami, a to jednak zodpovedným zamestnancom mestského úradu a tiež aj sťažovateľkou v jej písomnom vyjadrení. Žalované periodikum tieto informácie iba prevzalo, a tak, ako mu boli poskytnuté, ich sprostredkovalo čitateľom a žiadnym spôsobom ich   nekomentovalo   ani   nevyvodzovalo   súdy.   Vzhľadom   na   oficiálne   zdroje,   ktoré zverejnené   informácie   žalovanému   periodiku   poskytli   a   ktoré   za   takto   poskytnuté informácie nesú aj zodpovednosť, nebolo úlohou periodika skúmať ich pravdivosť, resp. úplnosť, a tiež nebolo ani úlohou všeobecného súdu skúmať úplnosť, resp. kompletnosť periodikom zverejnenej informácie.

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd tohto názoru, že úlohou krajského súdu, tak ako   pred   ním   aj   okresného   súdu,   bolo   skúmať,   či   žalované   periodikum   článkom o sťažovateľke,   avšak   iba   v   rozsahu   v   akom   bol   tento   článok   zverejnený,   zasiahlo   do osobnostnej   sféry   sťažovateľky.   Inými   slovami,   nebolo   v   kompetencii   týchto   súdov zisťovať, či rozsah informácií zverejnených v dotknutom novinovom článku bol úplný alebo nie, ich úlohou bolo iba posúdiť, či informácie, v rozsahu v akom boli zverejnené, boli pravdivé   a   či   boli   spôsobilé   zasiahnuť   do   osobnostných   práv   sťažovateľky   v   miere primeranej realizácii práva na slobodu prejavu.

Sťažovateľka tak v konaní pred všeobecnými súdmi, ako ani v konaní pred ústavným súdom   netvrdila,   že   by   informácia   o   podaní   trestného   oznámenia   na   jej   osobu   bola nepravdivá, naopak, aj samotná sťažovateľka vo svojom písomnom vyjadrení z 29. apríla 2005, ktoré iniciatívne zaslala redakcii žalovaného periodika, túto skutočnosť sama uviedla a rovnako, ako aj žalované periodikum, v tomto svojom vyjadrení sťažovateľka neuvádza, že konanie o trestnom oznámení v jej veci bolo odmietnuté, hoci sa tak stalo ešte uznesením vyšetrovateľa z 15. apríla 2005.

V prípade, že sa sťažovateľka domnievala, že mestské zastupiteľstvo ju odvolalo z funkcie riaditeľky   domova na základe neúplne zisteného skutkového stavu, t. j. ak sa sťažovateľka domnievala, že bola odvolaná bez tohto, aby bolo kompetentnými orgánmi preverené a zohľadnené štádium, resp. opodstatnenosť trestného konania voči jej osobe, mala možnosť domáhať sa žalobou preskúmania rozhodnutia o svojom odvolaní.

Vzhľadom na uvedené sa tvrdenia sťažovateľky o nedostatočnom zistení skutkového stavu krajským súdom javia ako neopodstatnené a rozsudok krajského súdu z tohto hľadiska nie   je   neopodstatnený   ani   arbitrárny.   Okrem   toho,   keďže   sťažovateľka   v súvislosti s napádaným   rozhodnutím   krajského   súdu   nenamietala   porušenie   základného   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale namietala porušenie základného práva zaručeného v čl. 19 ústavy a práva zaručeného v čl. 8 dohovoru, ústavný súd   konštatuje,   že   o   ochrane   práv   podľa   čl.   19   ústavy   rozhodujú   všeobecné   súdy (I. ÚS 2/00, II. ÚS 165/02, II. ÚS 84/07) a ústavný súd nemôže svojím konaním nahrádzať právomoc všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   v   zásade   nie   je   možné,   aby   bol   všeobecný   súd považovaný   za   primárneho   porušovateľa   osobnostných   práv   iba   z   dôvodu,   že   do   jeho právomoci patrí rozhodovanie vo veciach ochrany osobnosti. Všeobecný súd by mohol byť len vtedy porušovateľom tohto práva hmotného obsahu, ak by postupoval v konaní tak, že by to znamenalo porušenie ústavných princípov spravodlivého procesu, čo však v danom prípade nebolo zistené a ani to sťažovateľka nenamietala.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky   v   časti   namietaného   porušenia   čl.   19   ústavy   a   čl.   8   dohovoru   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

V   spojení   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   sťažovateľka   namietala   aj porušenie čl. 13 dohovoru, podľa ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v   prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z   čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať na aspoň obhájiteľné   právne   tvrdenie   o   porušení   iného   práva   chráneného   dohovorom   (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   sa   čl.   13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní   (IV.   ÚS   36/04).   Skutočnosť,   že sťažovateľka nebola v konaní pred krajským súdom (odvolacím súdom) úspešná, nie je podstatná,   keďže   účinnosť   právnych   prostriedkov   nápravy   pre   účely   čl.   13   dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému   kráľovstvu   –   1991,   Soering   proti   Spojenému   kráľovstvu   –   1989).   Preto napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nesignalizuje   žiadnu   možnosť   priamej   príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť   je   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného práva alebo slobody,   reálnosť ktorej   by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06, II. ÚS 127/07).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietaného porušenia čl. 13 dohovoru odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané   porušenie   čl.   17   dohovoru,   ústavný   súd poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotno-právne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05, IV. ÚS 87/07).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietaného porušenia čl. 17 dohovoru odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia, ako aj priznanie úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), nepripadalo do úvahy rozhodovať o týchto veciach.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009