znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 342/06-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti S. K., R., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 24 ods. 1 a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky; čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj porušenia jeho práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 9 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tz 9/2004 z 23. septembra 2004 takto

r o z h o d o l :

Práva S. K., a to právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na slobodu svedomia a náboženstva podľa čl. 9 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo podľa čl. 24 ods. 1 a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 15 ods. 1 a 3, a to i v spojení s čl. 4 ods. 4 a čl. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Tz 9/2004 z 23. septembra 2004   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. januára 2005 doručené podanie S. K., R. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. L. M., ktorým   sťažovateľ   v spojení   s doplňujúcimi   podaniami   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 24 ods. 1 a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1, čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 18 a čl. 29 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 6 ods. 1 a čl. 9 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tz 9/2004 z 23. septembra 2004, navrhoval toto rozhodnutie   zrušiť, žiadal   priznať   spravodlivé   zadosťučinenie   vo   výške   50   000   Sk s poukazom na to, že má nárok na takúto kompenzáciu za časovú stratu, nervové vypätie spojené s konaním pred najvyšším súdom a ústavným súdom, ako aj priznať mu náhradu trov konania.

Zo   sťažnosti   a z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol rozsudkom   Vojenského   obvodového   súdu   P.   z   10.   novembra   1981   sp.   zn.   T   167/81 odsúdený pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov nepodmienečne na tom skutkovom základe, že 16. septembra 1981 nenastúpil k vojenskému útvaru 8261 B. na výkon riadneho vojenského cvičenia ako bol povinný podľa povolávacieho rozkazu OVS R., pričom povolávací rozkaz odmietol prevziať len preto, že jeho náboženské presvedčenie (svedok Jehovov) mu nedovoľuje v súčasnosti, ako aj v budúcnosti vykonávať vojenskú službu. Uznesením Vyššieho vojenského súdu T. zo 16. decembra 1981 sp. zn. To 281/81 bolo   sťažovateľovo   odvolanie   proti   rozsudku   zamietnuté.   Trest   bol   vykonaný   v   plnom rozsahu, a to (vrátane započítania väzby) od 14. októbra 1981 do 14. októbra 1983. Dňa 2. apríla   2004   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“)   najvyššiemu   súdu   sťažnosť   na   porušenie   zákona   proti   uzneseniu   Vyššieho vojenského súdu T. zo 16. decembra 1981 sp. zn. To 281/81. Najvyšší súd ju uznesením z 23. septembra 2004 sp. zn. 3 Tz 9/2004 zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že jej obsah je vo vnútornom rozpore, keď na jednej strane deklaruje chybný postup súdu a na strane druhej namieta neprimeranosť trestu; priebeh a výsledok pôvodného trestného konania boli v súlade so zákonom, ustanovenie § 269 ods. 1 Trestného zákona bolo aj počas doby rozhodovania najvyššieho súdu súčasťou právneho poriadku so zhodnou úpravou; neboli zistené žiadne dôvody na uloženie podmienečného trestu, keďže sťažovateľ vyhlásil, že ani v budúcnosti na výkon vojenskej služby nenastúpi.

Sťažovateľ   pripustil,   že   priebeh   a výsledky   pôvodného   trestného   konania   boli v súlade s vtedajším zákonom („staré právo“), ale iba v tom zmysle, ako bol zákon v tom čase   vykladaný   vtedajším   režimom,   a tvrdil,   že   sťažnosť   bolo   možné   podať   zároveň z dôvodu chybného postupu súdu a zároveň aj pre neprimeranú prísnosť trestu a ak najvyšší súd toto právo generálnemu prokurátorovi odňal, konal v neprospech sťažovateľa, a tým porušil   jeho   právo   na   spravodlivý   proces.   Sťažovateľ   zdôraznil,   že   v čase,   keď   bol odsúdený, nebolo možné prakticky realizovať slobodu svedomia a náboženského vyznania. Ak najvyšší súd konštatoval rovnakú trestnosť konania a neprihliadol na ďalšie významné okolnosti a nerozhodoval podľa nového právneho stavu priaznivejšieho pre sťažovateľa, porušil jeho právo na slobodu svedomia a náboženského vyznania. Najvyšší súd sa navyše nijako   podrobnejšie   nezaoberal   právom   sťažovateľa   na   slobodu   svedomia.   Existencia zákonnej povinnosti nie je sama osebe dostatočným dôvodom na obmedzenie náboženskej slobody   do   tej   miery,   aby   bolo   ospravedlniteľné   nútiť   občanov   k vojenskej   službe. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   jeho   konanie   preukázateľne   vychádzalo   z rozhodnutia vykonaného na základe svedomia, nezasiahlo do základných práv tretích osôb a neznevážilo žiadne   hodnoty   vyjadrené   v ústave.   Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   to,   že   v obdobných prípadoch   iných   slovenských   občanov   Najvyšší   súd   Českej   republiky,   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   a aj   Najvyšší   súd   Českej   a   Slovenskej   federatívnej   republiky porušenie zákona zistili, a preto so sťažovateľom sa v namietanom prípade zaobchádzalo podľa iných kritérií ako s inými slovenskými občanmi v porovnateľnej situácii, keďže niet dôvodu jeho prípad posudzovať odlišne.

Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   342/06-12   z   31.   októbra   2006   bolo rozhodnuté, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv podľa čl. 24 ods. 1 a čl. 25 ods. 2 ústavy a podľa čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods.   1 listiny, ako aj porušenie jeho práv zaručených v čl. 6 ods.   1 a čl. 9 ods.   1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tz 9/2004 z 23. septembra 2004 sa prijíma na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti bola sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa v podaní z 9. januára 2007 odkázal na   dôvody   uvedené   v napadnutom   rozhodnutí   a   uviedol,   že   pri   vydávaní   napadnutého rozhodnutia   postupoval   v súlade   so   zákonom,   najmä   z pohľadu   §   16   Trestného   zákona účinného   do   1.   januára   2006   o pôsobnosti   Trestného   zákona,   napadnuté   rozhodnutie akceptovalo podmienky a obmedzenia uvedené v čl. 9 ods. 2 dohovoru vrátane čl. 24 ods. 1 a čl. 25 ods. 2 ústavy, hoci uznal, že priamo v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tieto ustanovenia citované neboli.

Žiaden z účastníkov netrval na ústnom prerokovaní veci ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí, keďže žiaden z účastníkov   netrval   na   jej   ústnom   prerokovaní,   a dospel   k záveru,   že   základné   práva a slobody sťažovateľa označené v sťažnosti porušené neboli.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného obvinenia proti   nemu a podľa   čl.   36   ods.   1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Najvyšší   súd   sťažnosť   podanú   generálnym   prokurátorom   v prospech   sťažovateľa riadne   prerokoval,   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   a podľa   názoru   ústavného   súdu odpovedal vo svojom rozhodnutí na všetky právne otázky v sťažnosti požadovanom rozsahu a primerane reagoval na argumentáciu v nej uvedenú. Rozhodnutie najvyššieho súdu nebolo zjavne neodôvodnené, či z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, a nemalo za následok porušenie princípov spravodlivého procesu. Najvyšší súd nebol ani podľa názoru ústavného súdu povinný preskúmať vec z iného hľadiska než z hľadiska „starého práva“ a nemohol vec posudzovať podľa právnych noriem nových, ktorých aplikácia by bola pre sťažovateľa priaznivejšia a to ani s ohľadom na čl. 40 ods. 6 listiny, podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Takto by mohli všeobecné súdy postupovať   iba   v prípade,   ak   by   boli   skoršie   rozhodnutia   v konaní   o sťažnosti   zrušené, avšak takto postupovať samotný najvyšší súd v tomto konaní nemohol, pretože jeho konanie a rozhodnutie musí vychádzať z právneho stavu platného v čase, keď konali a rozhodovali súdy, ktorých rozhodnutie bolo na základe tejto sťažnosti preskúmavané (staré právo).

Ústavný súd sa v tomto prípade stotožňuje s myšlienkou, že interpretácia a aplikácia starého práva socialistickými súdmi má byť považovaná za chybnú iba v prípade, ak má netolerovateľné   následky   v demokratickom   systéme.   V tomto   prípade   takéto netolerovateľné následky ústavný súd nezistil.

Podľa čl.   9   ods.   1   dohovoru každý   má   právo   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženského vyznania, toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo   presvedčenie,   ako   aj   slobodu   prejavovať   svoje   náboženské   vyznanie   alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či   už verejne, alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.

Podľa čl. 9 ods. 2 dohovoru sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam,   ktoré sú   ustanovené zákonmi a ktoré sú   nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl.   24   ods.   1   ústavy   sloboda   myslenia,   svedomia,   náboženského   vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.

Podľa čl. 25 ods. 2 ústavy nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa čl. 15 ods. 1 listiny sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania je zaručená.   Každý   má   právo   zmeniť   svoje   náboženstvo   alebo   vieru   alebo   byť   bez náboženského vyznania.

Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa čl.   4   ods.   4   listiny   pri   používaní   ustanovení   o medziach   základných   práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné účely, než na ktoré boli ustanovené.

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Listina   (prijatá   9.   januára   1992)   zrušila   okrem   iného   čl.   32   a čl.   37   Ústavy Československej socialistickej republiky z 11. júla 1960, podľa ktorých v čase rozhodovania vojenských súdov oboch stupňov vo veci sťažovateľa sloboda vyznania je zaručená. Každý môže   vyznávať   akúkoľvek   náboženskú   vieru,   alebo   byť   bez   vyznania,   aj   vykonávať náboženské úkony pokiaľ to nie je v rozpore so zákonom (čl. 32 ods. 1), náboženská viera alebo presvedčenie   nemôže   byť dôvodom   pre   to,   aby niekto   odopieral   plniť občiansku povinnosť, ktorá je mu uložená zákonom (čl. 32 ods. 2) a občania sú povinní vykonávať službu v ozbrojených silách podľa zákona (čl. 37 ods. 2).

Podľa čl. 4 ods. 3 písm. b) dohovoru za „nútenú alebo povinnú prácu“ sa na účely tohto   článku   nepovažuje   služba   vojenského   charakteru   alebo   v prípade   osôb,   ktoré odmietajú   vojenskú   službu   z dôvodov   svedomia   v krajinách,   kde   sa   takéto   odmietnutie vojenskej služby uznáva, iná služba vyžadovaná namiesto povinnej vojenskej služby.

Slobodu   svedomia   nemožno   zamieňať   so   slobodou   viery   ani   so   slobodou náboženskou.   Článok   9   dohovoru   chráni   slobodu   myslenia,   svedomia   a náboženstva. Svedomie, jeho formovanie a vonkajšie prejavy sú vytvárané na základe mravných a iných zásad prenášaných dovnútra človeka a je spojené s pojmom presvedčenie, ktoré inklinuje k náboženským   vplyvom   spoluvytvárajúcim   svedomie.   Rozhodnutie   vychádzajúce zo svedomia spočíva však v konečnom dôsledku už iba na existencii svedomia ako takého. Sloboda   svedomia   sa   orientuje   na   zákaz   vytvárania   výhod   alebo   nevýhod   spojených s konaním človeka vychádzajúcim z jeho svedomia.

Aj   orgány   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   prešetrovali   niekoľko   sťažností týkajúcich sa slobody svedomia a presvedčenia zaručených v čl. 9 dohovoru a čl. 4 ods. 3 písm. b) dohovoru, ktoré pripúšťajú, ale neprikazujú zmluvným stranám, aby akceptovali odmietnutie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia a aby v takom prípade požadovali výkon náhradnej služby. Komisia nevyslovila porušenie čl. 9 dohovoru napríklad vo veci, v ktorej Švajčiarsko odsúdilo na základe trestného práva muža, ktorý odmietol vojenskú službu (A. v. Švajčiarsko, sťažnosť č. 10640/83, rozhodnutie z 9. mája 1984). V prípade sťažovateľa nejde ani o prípad dvojitého postihnutia za nenastúpenie vojenskej služby, keď ako to vyplýva aj z jeho samotnej sťažnosti postihnutý za nenastúpenie vojenskej služby bol iba citovaným trestným odsúdením, po ktorom nenasledovali ďalšie sankcie (Thilimmenos v. Grécko, sťažnosť č. 34369/67). Ani z judikatúry uvedeného orgánu nemožno zistiť, že tieto   jednoznačne   pripúšťajú   v obdobných   prípadoch   možnosť   takého   zdôvodnenia porušenia všeobecných pravidiel svedomím alebo presvedčením.

Súčasná právna úprava v Slovenskej republike ide nad rámec dohovoru, z ktorého nevyplýva,   že   právo   na   odmietnutie   vojenskej   služby   by   bolo   súčasťou   kódexu medzinárodne uznávaných ľudských práv.

V danom   prípade   bola   preto   sloboda   svedomia   a presvedčenia   sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno tvrdiť,   že by bolo úplne neospravedlniteľné   záujmom   štátu   na   zabezpečení   jeho   obranyschopnosti   a zachovaní verejného poriadku a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani s poukazom na to, že zákonné obmedzenie ustanovovalo „staré právo“, ktoré bolo predchádzajúcim režimom vykladané spôsobom, ktorý nie je v každom prípade akceptovaný i v súčasnosti. Povinnosť vykonávať vojenskú   službu   podľa   starého   práva   nemožno   vnímať   ako   výlučne   socialistickú a protidemokratickú, hoci v danom prípade „staré (trestné) právo“ nechránilo jednotlivca primeraným spôsobom v porovnaní s ochranou záujmov spoločnosti.

Ak   preto   najvyšší   súd   nevyhovel   napadnutým   uznesením   sťažnosti   generálneho prokurátora   podanej   v prospech   sťažovateľa,   neporušil   tým   ani   slobodu   náboženského vyznania a slobodu jeho svedomia, hoci na príslušné ustanovenia dohovoru, ústavy a listiny vo svojom rozhodnutí výslovne nepoukázal.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tz 9/2004 z 23. septembra 2004 nedošlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   a ani   jeho   slobody   svedomia   a náboženského presvedčenia, a preto sa nemohol osobitne zaoberať údajnou diskrimináciou sťažovateľa v súvislosti s porušením jeho práv.

Ústavný súd zároveň poukazuje i na svoje skoršie rozhodnutie č. k. III. ÚS 165/05-22 z 9. júna 2005 vydané v obdobnej veci, v ktorej ústavný súd, pokiaľ ide o spravodlivosť konania,   vychádzal   z toho,   že   preskúmavanie   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia a konania,   ktoré   mu   predchádzalo   na   základe   sťažnosti   podľa   §   266   a nasl.   Trestného poriadku,   musí   vychádzať   z právneho   stavu   platného   v čase,   keď   došlo   k vydaniu napadnutého rozhodnutia, prípadne, keď sa uskutočnilo konanie, ktoré mu predchádzalo, a pokiaľ ide o slobodu svedomia v týchto prípadoch, uviedol, že ani relevantná časť práva platného v čase   rozhodovania   o vine   a treste   (v roku   1981)   nevykazuje ani podľa   vtedy platných medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko)   a trestnoprávny   postih   za   nenastúpenie   vojenskej   služby   bol   zavedený   aj v týchto   krajinách.   Tento   záver   sa   rovnako   vzťahuje   aj   na   vec   sťažovateľa.   Aj   keď v odlišnom   stanovisku   sudcu   J.   B.   k rozhodnutiu   vo   veci   č.   k.   III.   ÚS   165/05-22   bolo poukazované na skutočnosť, že pre Československú socialistickú republiku nadobudol od 23. marca 1976 platnosť Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, a teda i jeho ustanovenie čl. 18 ods. 2, podľa ktorého nikto nesmie byť podrobený donucovaniu, ktoré by narušovalo jeho slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa svojej vlastnej voľby, ústavný súd poukazuje na to, že v tejto veci sa sťažovateľ nedomáhal konštatovania porušenia tohto ustanovenia medzinárodnej zmluvy, a preto sa ním ústavný súd ani nemohol zaoberať. Ústavný súd aj preto nenachádza dôvod rozhodnúť vo veci sťažovateľa inak, než ako rozhodol rozhodnutím č. k. III. ÚS 165/05-22.

Po tom, ako ústavný súd dospel k záveru, že základné práva sťažovateľa, a to právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 36 ods. 1 listiny, a právo na slobodu svedomia a náboženstva podľa čl. 9 ods. 1 a 2 dohovoru, čl. 24 ods. 1 a čl. 25 ods. 2 ústavy, čl. 15 ods. 1 a 3 listiny, a to i v spojení s čl. 4 ods. 4 a čl. 1 listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tz 9/2004 z 23. septembra 2004 porušené neboli, nebol dôvod zaoberať sa ostatnými   návrhmi   sťažovateľa,   teda   návrhom   na   zrušenie   napadnutého   uznesenia a návrhom na priznanie spravodlivého finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007