SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 341/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátskakancelária, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 20ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 32/2014 a jeho rozsudkom zo 14. januára2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdomSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 10 Sžso 32/2014 a jehorozsudkom zo 14. januára 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. apríla2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bol rozhodnutím Útvaru sociálnehozabezpečenia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančnériaditeľstvo“) sp. zn. 740/2012-SZ z 29. mája 2012 zvýšený (valorizovaný) výsluhovýdôchodok v súlade s právnymi predpismi platnými v čase vzniku nároku. Ďalšímrozhodnutím finančného riaditeľstva sp. zn. 3740/2012-SZ zo 4. júla 2012 bol sťažovateľkeznížený výsluhový dôchodok o sumu právoplatne priznanú predchádzajúcimrozhodnutím. Odvolanie sťažovateľky bolo rozhodnutím podpredsedu vlády Slovenskejrepubliky a ministra financií Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaní“) sp. zn.MF/020477/2012-23-9 z 21. augusta 2012 zamietnuté.
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.5 S 336/2012-33 z 10. decembra 2013 bolo rozhodnutie žalovaných zrušené a vec bolavrátená na ďalšie konanie.
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 32/2014 zo 14. januára 2015 bolrozsudok krajského súdu zmenený tak, že žaloba sťažovateľky bola zamietnutá akonedôvodná.
Sťažovateľka v žalobe namietala tri skutočnosti, a to nepreskúmateľnosť rozhodnutiažalovaných, neprípustnosť postupu podľa ustanovenia § 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z. z.o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“), ako ajretroaktivitu z dôvodu použitia ustanovenia § 68 ods. 13 zákona o sociálnom zabezpečení.Krajský súd na základe týchto námietok žalobe vyhovel, avšak najvyšší súd zaujal odlišnýprávny názor a rozsudok krajského súdu zmenil.
Sťažovateľka dáva do pozornosti, že tri senáty krajského súdu jednomyseľnýmhlasovaním v asi 50 totožných veciach považovali žalobu za dôvodnú. Jedine senát 2 Svyslovil iný právny názor, aj to až potom, ako najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súduv tejto veci. Uvádza tiež, že bola oboznámená s uzneseniami ústavného súdu v konaniachvedených pod sp. zn. II. ÚS 347/2014 až sp. zn. II. ÚS 352/2014, ako aj sp. zn.III. ÚS 595/2014 až sp. zn. III. ÚS 597/2014, ktorými boli sťažnosti v obdobných veciachodmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť. Napriek existencii týchto uznesení sa sťažovateľkadomnieva, že jej práva boli porušené. Hoci nepredpokladá, že jej ústavný súd vyhovie, lenvyčerpanie všetkých domácich prostriedkov nápravy jej zabezpečuje možnosť domáhať sasvojich práv na Európskom súde pre ľudské práva.
Ako podstatné sa podľa sťažovateľky javí, že správne orgány vecne v obochprípadoch rozhodovali o tom, či a v akej výške sa má priznať valorizácia. Nemôže byťsporné, že o valorizácii na príslušné obdobie sa rozhodlo rozhodnutím o „zvýšení“výsluhového dôchodku a toto rozhodnutie bolo prekážkou pre nové konanie, teda takékonanie, v ktorom sa na základe novely zákona o sociálnom zabezpečení opätovnerozhodovalo o valorizácii s výsledkom, že táto jej nepatrí, a preto sa dôchodok znižuje.Právoplatné rozhodnutie sa nikdy nemôže dostať do rozporu s právnym predpisom, ktorýnadobudol účinnosť potom, ako bolo o valorizácii rozhodnuté. Toto rozhodnutie tvoríprekážku res iudicata. Druhé rozhodnutie nemôže byť tiež zákonné, pretože chýba zákonnýpredpoklad na jeho vydanie, teda priznanie dávky vyššej, než aká by patrila. Samotnávalorizácia na príslušný rok nie je dávkou výsluhového zabezpečenia, ale je sumou, o ktorúsa zvyšuje výsluhový dôchodok poberaný k 30. júnu. Preto nemôže byť sporné, ževalorizácia priznaná rozhodnutím o zvýšení dôchodku bola zákonná a rozhodnutie tvoriloprekážku pre opätovné rozhodovanie o valorizácii. Ak by bol pripustený takýto postup,potom by išlo o pravú retroaktivitu. Bolo by totiž zasiahnuté do už uzavretých právnychvzťahov. Použitie § 105 ods. 7 zákona o sociálnom zabezpečení je absolútne vylúčené,pretože výsluhový dôchodok poberaný k 30. júnu bol zákonným spôsobom zvýšenýo valorizáciu. Postup podľa § 105 ods. 7 zákona o sociálnom zabezpečení umožňujepristúpiť k zníženiu dávky vtedy, ak sa zistí, že sa dávka priznala vo vyššej sume ako patrila.Ak však bola dávka priznaná zákonným rozhodnutím, postup podľa tohto ustanovenia nie jemožný. Správnosť sumy určenej právoplatným a vykonateľným rozhodnutím nie je možnéposudzovať podľa predpisu, ktorý nadobudol účinnosť až potom, čo bolo právoplatnerozhodnuté.
Sťažovateľka žiada vydať tento nález:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 10 Sžso/32/2014 zo dňa 14.01.2015 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10 Sžso/32/2014 zo dňa 14.01.2015
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi ⬛⬛⬛⬛ vo výške 279,66 € (1 úkon 139,83 €, x 2 právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) a 16,78 € režijný paušál (2 x 8,39 €) spolu 296,44 + 59,29 DPH spolu 355,73 EUR do 15 dní o d právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 32/2014 zo 14. januára 2015 vyplýva,že ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 336/2012-33 z 10. decembra 2013tak, že žaloba sťažovateľky bola zamietnutá. Podľa konštatovania najvyššieho súdu skoršímrozhodnutím finančného riaditeľstva bol sťažovateľke zvýšený výsluhový dôchodok od1. júla 2012 na 452,83 € mesačne. Následne neskorším rozhodnutím prijatým v dôsledkunovelizácie účinnej od 30. júna 2012 bol sťažovateľke znížený výsluhový dôchodok od1. júla 2012 na 439,42 € mesačne. Predmetom súdneho prieskumu bolo toto neskoršierozhodnutie. Bolo potrebné posúdiť, či v súvislosti so zmenou podmienok valorizácievyplývajúcou z novelizácie účinnej od 30. júna 2012 bolo možné už priznané (zvýšené)dávky výsluhového zabezpečenia podľa § 68 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení znížiť.Krajský súd a sťažovateľka považovali zmenu priznanej valorizácie za neprípustnú z dôvoduzákazu pravej retroaktivity právnych noriem. Podľa názoru najvyššieho súdu novelizáciaúčinná od 30. júna 2012 nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ale ide o nepravúretroaktivitu, ktorá je prípustná. Novelizáciou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vzniklipočas platnosti a účinnosti skoršieho znenia zákona (výsluhový dôchodok sťažovateľkenaďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti. Finančné riaditeľstvo bolotoho názoru, že 1. júla 2012 vznikne sťažovateľke právo na vyplácanie výsluhovéhodôchodku vo vyššej sume, a preto 30. mája 2012 rozhodlo o zvýšení výsluhovej dávky.Toto jeho rozhodnutie bolo v súlade s právnym predpisom platným a účinným v tom čase.Išlo teda o zákonné rozhodnutie, avšak následne k 30. júnu 2012 sa právna úprava zmenila anaviazala zvýšenie výsluhového dôchodku na zvýšenie funkčných platov. Podľa novejúpravy od 30. júna 2012 teda sťažovateľke nevzniklo právo na zvýšenie výsluhovéhodôchodku. Preto aj rozhodnutie o znížení výsluhového dôchodku zo 4. júla 2012 bolovydané na základe platného a účinného právneho predpisu, je tiež zákonné a nebolo vydanébez existencie právneho dôvodu. Navyše žalovaní postupovali aj v súlade s ustanovením §105 ods. 7 zákona o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého dávka výsluhovéhozabezpečenia sa zníži, ak sa priznala vo vyššej sume, ako patrí.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať zadostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenostinevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný právny názor, neznamená samaosebe porušenie jej označených práv.
Všeobecné súdy sa z hľadiska merita veci museli vysporiadať s otázkou, čiv súvislosti so zmenou právnej úpravy valorizácie od 30. júna 2012 bolo možné už skôrpriznané zvýšené dávky výsluhového zabezpečenia znížiť.
K uvedeným námietkam sťažovateľky treba konštatovať, že nebol zistený taký výkladdotknutých právnych predpisov, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už vyslovil (napr. I. ÚS 238/04), že právna teória rozoznáva pravúa nepravú retroaktivitu. Pravá retroaktivita zahrňuje prípady, keď právna normareglementuje vznik právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej účinnosťou (tedao pravé spätné pôsobenie nového zákona ide vtedy, keď pôsobí aj pre minulú dobu).Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktorévznikli za platnosti starého práva, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do dobyúčinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi právom novým (teda o nepravomspätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon nariaďuje, že má byť použitý i na staréprávne pomery už založené, ale iba od doby, keď začína pôsobnosť nového zákona, aleboešte od neskoršej doby.
V prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. odúčinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normyriadia právnou normou novou. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právneskutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vznikuurčitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarcanovým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie zmeny aj tých práv(alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona.
Ustanovením § 68 ods. 13 zákona o sociálnom zabezpečení účinného od 30. júna2012 táto nová úprava, uznávajúc práva nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu,zaviedla do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) ich uplatňovania a právamnadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa právnej účinnosti neskoršejprávnej úpravy nový obsah.
To, čo sa novou právnou úpravou do budúcna zmenilo, boli podmienky valorizácievýsluhových dôchodkov. V čase, keď správny orgán priznal sťažovateľke valorizáciuvýsluhového dôchodku, urobil tak na základe v tom čase platnej a účinnej právnej normy.Následne v čase, keď správny orgán rozhodol o znížení výsluhového dôchodkusťažovateľky, rozhodol na základe už v tom čase zmenenej, no platnej a účinnej právnejnormy, ktorá neznamenala zánik práva sťažovateľky na valorizáciu výsluhového dôchodku,ale zmenila podmienky valorizácie (II. ÚS 347/2014 až II. ÚS 352/2014, mutatis mutandisaj III. ÚS 595/2014 až III. ÚS 597/2014).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015