SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 341/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátskakancelária, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 20ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 32/2014 a jeho rozsudkom zo 14. januára2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdomSlovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn.   10   Sžso   32/2014   a   jehorozsudkom zo 14. januára 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. apríla2015.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľke   bol   rozhodnutím   Útvaru   sociálnehozabezpečenia   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančnériaditeľstvo“)   sp.   zn.   740/2012-SZ   z   29.   mája   2012   zvýšený   (valorizovaný)   výsluhovýdôchodok   v   súlade   s   právnymi   predpismi   platnými   v   čase   vzniku   nároku.   Ďalšímrozhodnutím finančného riaditeľstva sp. zn. 3740/2012-SZ zo 4. júla 2012 bol sťažovateľkeznížený   výsluhový   dôchodok   o   sumu   právoplatne   priznanú   predchádzajúcimrozhodnutím. Odvolanie   sťažovateľky   bolo   rozhodnutím   podpredsedu   vlády   Slovenskejrepubliky   a ministra   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaní“)   sp.   zn.MF/020477/2012-23-9 z 21. augusta 2012 zamietnuté.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.5 S 336/2012-33 z 10. decembra 2013 bolo rozhodnutie žalovaných zrušené a vec bolavrátená na ďalšie konanie.

Rozsudkom najvyššieho súdu   sp. zn. 10 Sžso 32/2014 zo 14. januára 2015 bolrozsudok   krajského   súdu   zmenený   tak,   že   žaloba   sťažovateľky   bola   zamietnutá   akonedôvodná.

Sťažovateľka v žalobe namietala tri skutočnosti, a to nepreskúmateľnosť rozhodnutiažalovaných, neprípustnosť postupu podľa ustanovenia § 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z. z.o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   sociálnom   zabezpečení“),   ako   ajretroaktivitu z dôvodu použitia ustanovenia § 68 ods. 13 zákona o sociálnom zabezpečení.Krajský súd na základe týchto námietok žalobe vyhovel, avšak najvyšší súd zaujal odlišnýprávny názor a rozsudok krajského súdu zmenil.

Sťažovateľka   dáva   do   pozornosti,   že   tri   senáty   krajského   súdu   jednomyseľnýmhlasovaním v asi 50 totožných veciach považovali žalobu za dôvodnú. Jedine senát 2 Svyslovil iný právny názor, aj to až potom, ako najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súduv tejto veci. Uvádza tiež, že bola oboznámená s uzneseniami ústavného súdu v konaniachvedených   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   347/2014   až   sp.   zn.   II.   ÚS   352/2014,   ako   aj   sp.   zn.III. ÚS 595/2014 až sp. zn. III. ÚS 597/2014, ktorými boli sťažnosti v obdobných veciachodmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť. Napriek existencii týchto uznesení sa sťažovateľkadomnieva, že jej práva boli porušené. Hoci nepredpokladá, že jej ústavný súd vyhovie, lenvyčerpanie všetkých domácich prostriedkov nápravy jej zabezpečuje možnosť domáhať sasvojich práv na Európskom súde pre ľudské práva.

Ako   podstatné   sa   podľa   sťažovateľky   javí,   že   správne   orgány   vecne   v   obochprípadoch rozhodovali o tom, či a v akej výške sa má priznať valorizácia. Nemôže byťsporné,   že   o   valorizácii   na   príslušné   obdobie   sa   rozhodlo   rozhodnutím   o   „zvýšení“výsluhového dôchodku a toto rozhodnutie bolo prekážkou pre nové konanie, teda takékonanie,   v   ktorom   sa   na   základe   novely   zákona   o   sociálnom   zabezpečení   opätovnerozhodovalo o valorizácii s výsledkom, že táto jej nepatrí, a preto sa dôchodok znižuje.Právoplatné rozhodnutie sa nikdy nemôže dostať do rozporu s právnym predpisom, ktorýnadobudol   účinnosť   potom,   ako   bolo   o   valorizácii   rozhodnuté.   Toto   rozhodnutie   tvoríprekážku res iudicata. Druhé rozhodnutie nemôže byť tiež zákonné, pretože chýba zákonnýpredpoklad na jeho vydanie, teda priznanie dávky vyššej, než aká by patrila. Samotnávalorizácia na príslušný rok nie je dávkou výsluhového zabezpečenia, ale je sumou, o ktorúsa   zvyšuje   výsluhový   dôchodok   poberaný   k   30.   júnu.   Preto   nemôže   byť   sporné,   ževalorizácia priznaná rozhodnutím o zvýšení dôchodku bola zákonná a rozhodnutie tvoriloprekážku pre opätovné rozhodovanie o valorizácii. Ak by bol pripustený takýto postup,potom by išlo o pravú retroaktivitu. Bolo by totiž zasiahnuté do už uzavretých právnychvzťahov. Použitie § 105 ods. 7 zákona o sociálnom zabezpečení je absolútne vylúčené,pretože   výsluhový   dôchodok   poberaný   k   30.   júnu   bol   zákonným   spôsobom   zvýšenýo valorizáciu.   Postup   podľa   §   105   ods.   7   zákona   o   sociálnom   zabezpečení   umožňujepristúpiť k zníženiu dávky vtedy, ak sa zistí, že sa dávka priznala vo vyššej sume ako patrila.Ak však bola dávka priznaná zákonným rozhodnutím, postup podľa tohto ustanovenia nie jemožný. Správnosť sumy určenej právoplatným a vykonateľným rozhodnutím nie je možnéposudzovať   podľa   predpisu,   ktorý   nadobudol   účinnosť   až   potom,   čo   bolo   právoplatnerozhodnuté.

Sťažovateľka žiada vydať tento nález:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 10 Sžso/32/2014 zo dňa 14.01.2015 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10 Sžso/32/2014 zo dňa 14.01.2015

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi ⬛⬛⬛⬛ vo výške 279,66 € (1 úkon 139,83 €, x 2 právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) a 16,78 € režijný paušál (2 x 8,39 €) spolu 296,44 + 59,29 DPH spolu 355,73 EUR do 15 dní o d právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 32/2014 zo 14. januára 2015 vyplýva,že ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 336/2012-33 z 10. decembra 2013tak, že žaloba sťažovateľky bola zamietnutá. Podľa konštatovania najvyššieho súdu skoršímrozhodnutím   finančného   riaditeľstva   bol   sťažovateľke   zvýšený   výsluhový   dôchodok   od1. júla 2012 na 452,83 € mesačne. Následne neskorším rozhodnutím prijatým v dôsledkunovelizácie účinnej od 30. júna 2012 bol sťažovateľke znížený výsluhový dôchodok od1. júla 2012 na 439,42   € mesačne. Predmetom súdneho prieskumu bolo toto neskoršierozhodnutie.   Bolo   potrebné   posúdiť,   či   v   súvislosti   so   zmenou   podmienok   valorizácievyplývajúcou z novelizácie účinnej od 30. júna 2012 bolo možné už priznané (zvýšené)dávky výsluhového zabezpečenia podľa § 68 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení znížiť.Krajský súd a sťažovateľka považovali zmenu priznanej valorizácie za neprípustnú z dôvoduzákazu pravej retroaktivity právnych noriem. Podľa názoru najvyššieho súdu novelizáciaúčinná   od   30.   júna   2012   nevykazuje   znaky   pravej   retroaktivity,   ale   ide   o nepravúretroaktivitu, ktorá je prípustná. Novelizáciou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vzniklipočas   platnosti a   účinnosti skoršieho   znenia   zákona (výsluhový   dôchodok sťažovateľkenaďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti. Finančné riaditeľstvo bolotoho   názoru,   že   1.   júla   2012   vznikne   sťažovateľke   právo   na   vyplácanie   výsluhovéhodôchodku vo vyššej sume, a preto 30. mája 2012 rozhodlo o zvýšení výsluhovej dávky.Toto jeho rozhodnutie bolo v súlade s právnym predpisom platným a účinným v tom čase.Išlo teda o zákonné rozhodnutie, avšak následne k 30. júnu 2012 sa právna úprava zmenila anaviazala   zvýšenie   výsluhového   dôchodku   na   zvýšenie   funkčných   platov.   Podľa   novejúpravy   od   30.   júna   2012   teda   sťažovateľke   nevzniklo   právo   na   zvýšenie   výsluhovéhodôchodku. Preto aj rozhodnutie o znížení výsluhového dôchodku zo 4. júla 2012 bolovydané na základe platného a účinného právneho predpisu, je tiež zákonné a nebolo vydanébez existencie právneho dôvodu. Navyše žalovaní postupovali aj v súlade s ustanovením §105   ods.   7   zákona   o   sociálnom   zabezpečení,   podľa   ktorého   dávka   výsluhovéhozabezpečenia sa zníži, ak sa priznala vo vyššej sume, ako patrí.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pripredbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať zadostatočnú   a   presvedčivú.   Žiadne   známky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenostinevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný právny názor, neznamená samaosebe porušenie jej označených práv.

Všeobecné   súdy   sa   z   hľadiska   merita   veci   museli   vysporiadať   s   otázkou,   čiv súvislosti so zmenou právnej úpravy valorizácie od 30. júna 2012 bolo možné už skôrpriznané zvýšené dávky výsluhového zabezpečenia znížiť.

K uvedeným námietkam sťažovateľky treba konštatovať, že nebol zistený taký výkladdotknutých právnych predpisov, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už vyslovil (napr. I. ÚS 238/04), že právna teória rozoznáva pravúa nepravú   retroaktivitu.   Pravá   retroaktivita   zahrňuje   prípady,   keď   právna   normareglementuje vznik právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej účinnosťou (tedao pravé   spätné   pôsobenie   nového   zákona   ide   vtedy,   keď   pôsobí   aj   pre   minulú   dobu).Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktorévznikli za platnosti starého práva, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do dobyúčinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi právom novým (teda o nepravomspätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon nariaďuje, že má byť použitý i na staréprávne pomery už založené, ale iba od doby, keď začína pôsobnosť nového zákona, aleboešte od neskoršej doby.

V prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. odúčinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normyriadia   právnou   normou   novou.   Pri   nepravej   retroaktivite   zákonodarca   uznáva   právneskutočnosti,   na   základe   ktorých   podľa   predchádzajúcej   právnej   normy   došlo   k   vznikuurčitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarcanovým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie zmeny aj tých práv(alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona.

Ustanovením § 68 ods. 13 zákona o sociálnom zabezpečení účinného od 30. júna2012 táto nová úprava, uznávajúc práva nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu,zaviedla do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) ich uplatňovania a právamnadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa právnej účinnosti neskoršejprávnej úpravy nový obsah.

To, čo sa novou právnou úpravou do budúcna zmenilo, boli podmienky valorizácievýsluhových   dôchodkov.   V   čase,   keď   správny   orgán   priznal   sťažovateľke   valorizáciuvýsluhového dôchodku, urobil tak na základe v tom čase platnej a účinnej právnej normy.Následne   v   čase,   keď   správny   orgán   rozhodol   o   znížení   výsluhového   dôchodkusťažovateľky, rozhodol na základe už v tom čase zmenenej, no platnej a účinnej právnejnormy, ktorá neznamenala zánik práva sťažovateľky na valorizáciu výsluhového dôchodku,ale zmenila podmienky valorizácie (II. ÚS 347/2014 až II. ÚS 352/2014, mutatis mutandisaj III. ÚS 595/2014 až III. ÚS 597/2014).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015