znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 341/2014-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., zastúpenej A., s. r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s   čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 23 K 4/2013 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2 CoKR 78/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014 doručená sťažnosť spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23 K 4/2013 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 CoKR 78/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. marca 2014.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia z 28. marca 2014 (na základe výzvy ústavného súdu) doručeného ústavnému súdu elektronicky toho istého dňa vyplýva, že návrhom z 20. júna 2013 doručeným okresnému súdu 21. júna 2013 sa sťažovateľka ako veriteľka v zmysle ustanovenia   §   11   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) domáhala   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   S.,   a.   s.   (ďalej   len   „dlžníčka“).   Uznesením okresného súdu č. k. 23 K 4/2013-97 z 28. júna 2013 bolo začaté konkurzné konanie voči dlžníčke. Zároveň prípisom z 10. júla 2013 okresný súd vyzval dlžníčku, aby sa v lehote 20 dní písomne vyjadrila k návrhu na vyhlásenie konkurzu a aby osvedčila svoju platobnú schopnosť. Dlžníčka mala tiež predložiť doklady v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) bodu 1 zákona o konkurze a oznámiť okresnému súdu, či súhlasí s rozhodnutím o návrhu na vyhlásenie   konkurzu   bez   nariadenia   pojednávania.   Dlžníčka   podaním   z   12.   júla   2013 vyjadrila nesúhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania a žiadala o jeho nariadenie.   Na   to   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na 13. september   2013.   Dlžníčka 26. júla   2013   doručila   okresnému   súdu   požadované   vyjadrenie   k   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu (spolu s prílohami), v ktorom osvedčovala svoju platobnú schopnosť. Ďalším podaním z 30. júla 2013 dlžníčka vyjadrila podmienečný súhlas s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania, a to za splnenia podmienky, že okresný súd dospeje k názoru, že podaním   z   26.   júla   2013   osvedčila   svoju   platobnú   schopnosť   a   že   bude   rozhodnuté o zastavení   konkurzného   konania.   Okresný   súd   prípisom   z 1.   augusta   2013   doručeným sťažovateľke 5. augusta 2013 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 15 dní k predmetnému vyjadreniu dlžníčky zaujala písomné stanovisko. Lehota na zaujatie stanoviska sťažovateľke uplynula 20. augusta 2013. Aj napriek tomu, že sťažovateľke ešte stále plynula sudcovská lehota na vyjadrenie, okresný súd uznesením č. k. 23 K 4/2013-263 z 12. augusta 2013 zastavil konkurzné konanie voči dlžníčke. Toto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 19. augusta 2013. Vzhľadom na to, že okresný súd ešte pred skončením lehoty na zaujatie stanoviska vo veci rozhodol, sťažovateľka považovala potom už podanie stanoviska za zjavne zbytočné a nepodala ho. Následne okresný súd upovedomením z 13. augusta 2013 zrušil nariadený termín pojednávania. Keďže sťažovateľka považovala postup okresného súdu   za   nesprávny,   podala   proti   uzneseniu   z   12.   augusta   2013   odvolanie.   Uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR 78/2013-369 zo 14. novembra 2013 bolo uznesenie okresného súdu   potvrdené.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo   zverejnené   v   Obchodnom   vestníku 7. januára 2014, a preto nadobudlo právoplatnosť 8. januára 2014.

Podľa názoru sťažovateľky postup okresného súdu bol nelogický, netransparentný, nezákonný   a   rozhodne   zakladá   pochybnosti   o   nestrannosti.   Okresný   súd   sa   totiž   úplne zabudol zaoberať otázkou účinnej ochrany a realizácie ústavných práv sťažovateľky.

Podľa § 19 ods. 1 písm. a) bodu 3 zákona o konkurze ak sa konkurzné konanie začalo na návrh veriteľa, súd do 5 dní od začatia konania vyzve dlžníka na vyjadrenie, či súhlasí, aby súd rozhodol vo veci vyhlásenia konkurzu bez pojednávania; ak tak dlžník urobí, súd zruší termín pojednávania a rozhodne bez pojednávania; rovnako postupuje aj vtedy, ak sa má za to, že dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil. Pri aplikácii tohto ustanovenia okresný   súd   neprihliadol   na   účel   pojednávania,   ktorým   je   predovšetkým   odstránenie prípadných pochybností, a to v záujme spravodlivého rozhodnutia o návrhu na vyhlásenie konkurzu. V konkurznom konaní sa totiž úpadok dlžníka predpokladá, pričom vo fáze pred rozhodnutím o vyhlásení konkurzu sa skúma možnosť preukázania opaku a práve na tento účel   nariaďuje   súd   pojednávanie.   Zo   samotného   zákonného   ustanovenia   vyplýva,   že   aj napriek   špecifickej   povahe   konkurzného   konania   sa   o   návrhu   vyhlásenia   konkurzu   má primárne   konať   na   pojednávaní.   Nekonanie   pojednávania   pri   rozhodovaní   o   vyhlásení konkurzu je len výnimočné, a to v zákonom taxatívne vymedzených prípadoch. Je to vtedy, ak je súd toho názoru, že dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil, alebo ak dlžník súhlasí, aby súd rozhodol vo veci vyhlásenia konkurzu bez pojednávania. Zákon o konkurze pritom nerieši otázku, ako má súd postupovať v prípade, ak dlžníkov súhlas bol udelený podmienečne alebo dodatočne. Keďže ustanovenie § 19 zákona o konkurze je garanciou ústavného práva účastníkov konkurzného konania na verejné prerokovanie veci, v prípade existencie pochybnosti, či sa má pojednávanie konať, alebo nie, treba v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy pojednávanie zrealizovať. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sa v konkurznom konaní   rozhoduje   nielen   o   právach   dlžníka,   ale   aj   o   právach   veriteľov,   zákon   musí nepochybne   garantovať   ochranu   ústavného   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   tak dlžníkovi, ako aj jeho veriteľom.

Jednou   zo   základných   zásad   spravodlivého   procesu   je   aj   zásada   rovnosti   strán vyplývajúca z čl. 47 ods. 3 ústavy. Súhlas s nekonaním pojednávania udelený v súlade s ustanovením § 19 zákona o konkurze musí byť urobený ako jednoznačný a bezvýhradný prejav vôle, lebo iba takýto súhlas je spôsobilý zabezpečiť všetkým účastníkom konania rovnakú   právnu   pozíciu   pre   uplatňovanie   práv.   Hlavným   dôvodom   zakotvenia   inštitútu súhlasu s nekonaním pojednávania podľa ustanovenia § 19 zákona o konkurze je naplnenie zásady   hospodárnosti   a   efektívnosti   konania,   napríklad   v   prípade,   ak   by   konanie pojednávania   stratilo   význam.   Udelenie   tohto   súhlasu   pritom   rozhodne   nemôže   byť prostriedkom   na   znevýhodnenie   ostatných   účastníkov   konania.   Zrušenie   pojednávania z dôvodu súhlasu udeleného len v prípade, ak bude rozhodnuté v prospech dlžníka, má (a v danom prípade nepochybne malo) za následok znevýhodnenie postavenia sťažovateľky ako   účastníčky   konkurzného   konania.   Rešpektovanie   takéhoto   súhlasu   zo   strany všeobecného súdu spôsobilo, že celý priebeh rozhodovania súdu bol koncentrovaný len jednostranne, a to na preukazovanie tvrdení dlžníka. Takýto postup pritom smeruje jednak proti   samotnej   podstate   a   konštrukcii   konkurzného   konania,   ale   tiež   vytvára   aj   značnú právnu nerovnosť v postavení účastníkov konkurzného konania. Podstatné je, že vzdanie sa práva   na   pojednávanie   musí   byť   jednoznačné.   Okresný   súd,   ale   ani   krajský   súd   sa skutočnosťou,   že   došlo   k   udeleniu   podmienečného   a   dodatočného   súhlasu,   vôbec nezaoberali, hoci posúdenie namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu záleží   práve   aj   od   posúdenia   tejto   otázky.   V   ďalšom   sťažovateľka   uvádza   podrobne štvorbodový text rovnakého zaobchádzania. Poukazuje ďalej na to, že ustanovenie § 19 zákona o konkurze počíta s tým, že v dôsledku súhlasu dlžníčky s nekonaním pojednávania dochádza k odopretiu práva na verejné prerokovanie veci aj ostatným účastníkom konania. Ide   však o prípad, keď sa   dlžník na výzvu súdu   vyjadrí, že s nekonaním pojednávania súhlasí, a to bez ohľadu na viazanosť tohto súhlasu s akoukoľvek podmienkou. Udelenie súhlasu   má   byť   pritom   práve   na   ťarchu   samotného   dlžníka,   keďže   jeho   úpadok   sa v konkurznom konaní primárne prezumuje. Preukázanie opaku je tak úlohou dlžníka, ktorý sa   má   „vyviniť“   a osvedčiť   svoju   platobnú   schopnosť.   Vo   fáze   pred   rozhodnutím o vyhlásení   konkurzu   sa   skúma   možnosť   osvedčenia   platobnej   schopnosti   dlžníka. Ak existuje predpoklad, že domnienka platobnej neschopnosti dlžníka môže byť vyvrátená, všeobecný   súd   nariadi   termín   pojednávania.   Ustanovenie   §   19   zákona   o   konkurze   je predovšetkým premietnutím zásady hospodárnosti konania v prípade, ak by bolo ďalšie dokazovanie z dôvodu nespornosti návrhu na vyhlásenie konkurzu neúčelné. Nekonanie pojednávania z dôvodu súhlasu dlžníka, ktorý je udelený len v prípade, ak bude rozhodnuté v jeho prospech, rozhodne nesleduje legitímny cieľ uvedeného ustanovenia. Rešpektovanie takto podmieneného súhlasu by totiž spôsobilo, že celý priebeh rozhodovania súdu by bol koncentrovaný výlučne na to, aby boli preukazované len tvrdenia dlžníka, čo však nemôže byť   kvalifikované   ako   primerané.   Obmedzenie   práva   sťažovateľky   vyjadriť   sa ku kľúčovému novodoloženému dôkazu zo strany dlžníčky nie je možné vyhodnotiť ako legitímne a primerané.

Okresný súd svojím postupom odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom aj tým, že jej znemožnil realizovať procesné právo vyjadriť sa k podaniu druhého účastníka konania, teda k vyjadreniu dlžníčky z 26. júla 2013. Pritom účelom vyjadrenia malo byť práve   osvedčenie   platobnej   schopnosti   dlžníčky.   Keďže   ide   o   taký   dôkaz,   ktorý   má obsahovať zistenia významné, ba až kľúčové pre rozhodnutie vo veci vyhlásenia konkurzu, súd   sťažovateľke   ako   účastníčke   konania   vytvoril   podstatne   nevýhodnejšie   podmienky na preukázanie jej tvrdení, než akými disponovala dlžníčka. Súd rozhodujúci o veriteľskom návrhu na vyhlásenie konkurzu musí pri hodnotení dôkazov vychádzať nielen z vyjadrení a dôkazov dlžníka, ale aj veriteľa. Za podstatné treba pritom považovať to, že okresný súd najprv vyzval sťažovateľku, aby zaujala stanovisko k vyjadreniu dlžníčky z 26. júla 2013 v uloženej lehote. Aj napriek tomu, že táto lehota ešte plynula, okresný súd uznesením z 12. augusta 2013 konkurzné konanie zastavil. Treba zdôrazniť, že potom, ako okresný súd vyzval sťažovateľku, aby sa k podaniu dlžníčky vyjadrila, mala sťažovateľka nielen právo, ale aj povinnosť vyjadriť sa. Vzhľadom na to je nepochopiteľné, ako mohol okresný súd konanie zastaviť, hoci ešte neuplynula ním samotným určená lehota pre sťažovateľku, aby sa   vyjadrila.   Posledným   dňom   tejto   lehoty   bol   totiž   až   20.   august   2013.   Okresný   súd nepostupoval správne ani z formálneho hľadiska, keď najprv (12. augusta 2013) rozhodol o zastavení konania a až následne (13. augusta 2013) zrušil už predtým na 13. september 2013 nariadený termín pojednávania. Poradie týchto úkonov malo byť opačné.

Vzhľadom na ustanovenie § 198 ods. 1 poslednej vety zákona o konkurze vylučujúce dovolanie   a   mimoriadne   dovolanie   proti   uzneseniu   vydanému   podľa   tohto   zákona   je sťažovateľka presvedčená, že je daná právomoc ústavného súdu o veci konať a rozhodnúť.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 23 K 4/2013 a krajským súdom pod sp. zn. 2 CoKR 78/2013 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu z 12. augusta 2013 a krajského súdu zo 14. novembra 2013 zrušené a vec bola   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 340,90 €.

Z ďalšieho   doplnenia   sťažnosti   zo   7.   apríla   2014   doručeného   ústavnému   súdu elektronicky toho istého dňa vyplýva, že sťažovateľka namieta aj záver krajského súdu, podľa ktorého dlžníčka osvedčila spornosť pohľadávok. Je totiž toho názoru, že samotná existencia súdnych sporov spochybňujúcich jej pohľadávky nemôže bez ďalšieho zakladať ich spornosť.

II.

Z   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   2   CoKR   78/2013-369   zo   14.   novembra   2013 vyplýva,   že   ním   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   23   K   4/2013-263 z 12. augusta 2013. Podľa názoru krajského súdu základnou argumentáciou sťažovateľky v podanom odvolaní je, že konkurzné konanie bolo zastavené bez toho, aby okresný súd počkal na vyjadrenie sťažovateľky k veci, čím malo dôjsť k znemožneniu realizácie jej procesného práva vyjadriť sa k podaniu druhého účastníka konania, a tým aj k odňatiu možnosti   konať   pred   súdom.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   dlžníčka   neosvedčila dostatočným   spôsobom   svoju   platobnú   schopnosť,   resp.   neurobila   tak   vierohodne,   čím vznikli určité nezrovnalosti, ktoré bolo potrebné vyjasniť na nariadenom pojednávaní, ktoré však   bolo   nakoniec   zrušené.   Okresný   súd   sa   podľa   sťažovateľky   nekriticky   stotožnil s vyjadreniami   dlžníčky   bez   možnosti   verifikácie   a   konfrontácie   týchto   skutočností sťažovateľkou, resp. znaleckým posudkom. Podľa § 197 ods. 1 zákona o konkurze v konaní podľa   tohto zákona koná a rozhoduje jediný sudca, pričom pojednávanie nariaďuje len vtedy, ak to pokladá za potrebné. Zo znenia § 19 zákona o konkurze je zrejmé, že tento je koncipovaný vo vzťahu k dlžníkovi s cieľom zabezpečenia práva na spravodlivý proces, keďže zabezpečuje dlžníkovi predovšetkým právo na vypočutie prostredníctvom verejného pojednávania. Vzhľadom na nevyhnutnosť eurokonformnému výkladu je potrebné v prípade veriteľských návrhov trvať na požiadavke nariadenia pojednávania. Z pohľadu práva na spravodlivý proces zabezpečuje právna úprava dlžníkovi predovšetkým právo na vypočutie prostredníctvom verejného pojednávania. Dlžník sa však na základe výzvy súdu môže vzdať práva na verejné prerokovanie veci. Je potrebné zdôrazniť, že po vykonanom dokazovaní okresný súd dospel k záveru, že dlžníčka osvedčila spornosť pohľadávok, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila aktívnu legitimáciu   v   konaní. Nie je teda   možné považovať ju za veriteľku   označenej   dlžníčky,   a   preto   posudzovanie   platobnej   schopnosti   dlžníčky a vyhodnocovanie   možných   argumentov   sťažovateľky   na   pojednávaní   sa   stalo bezpredmetné. Pojednávanie je totiž potrebné vykonať pri spornosti oprávnenosti návrhu na vyhlásenie konkurzu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 23 K 4/2013, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v uvedenom rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľka využila právo podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   2   CoKR   78/2013.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať jednak za podanie zjavne neoprávnenej osoby, ako aj za zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 19 ods. 1 písm. a) bodu 2 zákona o konkurze (súd) určí termín pojednávania, na   ktoré   predvolá   dlžníka   a   o   ktorom   upovedomí   veriteľov   označených   v   návrhu; predvolanie,   ako   aj   upovedomenie   súd   doručí   zverejnením   v   Obchodnom   vestníku; dlžníkovi predvolanie doručí aj iným spôsobom; termín pojednávania súd určí tak, aby sa konalo najneskôr do 70 dní od začatia konkurzného konania.

Podľa § 19 ods. 1 písm. a) bodu 3 zákona o konkurze vyzve dlžníka na vyjadrenie, či súhlasí, aby súd rozhodol vo veci vyhlásenia konkurzu bez pojednávania; ak tak dlžník urobí, súd zruší termín pojednávania a rozhodne bez pojednávania; rovnako postupuje aj vtedy, ak sa má za to, že dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil.

Z citovaných ustanovení zákona o konkurze je nepochybné, že z hľadiska posúdenia otázky, či sa bude konať a rozhodovať v rámci pojednávania alebo bez jeho nariadenia, zákon   považuje   za   právne   relevantné   stanovisko   dlžníka.   Vychádza   pritom   zrejme z prezumpcie, že označený dlžník je v úpadku, pričom mu dáva možnosť, aby preukazoval opak (svoju platobnú schopnosť) na pojednávaní.

Takéto   znenie   zákona   má   nepochybne   oporu   v   judikatúre   Európskeho   súdu   pre ľudské práva, podľa ktorej konkurzné konanie má značné dôsledky na ekonomické aktivity úpadcu,   ktorého   oprávnenia   sa   stávajú   obmedzenými   v   dôsledku   vymenovania   správcu konkurznej podstaty, a preto je na mieste konať a rozhodnúť na pojednávaní (Exel proti Českej republike z 5. 7. 2005).

Sťažovateľka v uvedenej súvislosti namieta tú skutočnosť, že hoci súhlas dlžníčky s upustením od pojednávania nebol jednoznačný (bol totiž formulovaný podmienene, teda bol viazaný na splnenie určitej podmienky), okresný súd považoval takýto podmienený súhlas za právne relevantný a na jeho základe (podľa sťažovateľky nesprávne) už predtým nariadený termín pojednávania zrušil.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   konštatovať,   že   sťažovateľka   sa   uplatnenou námietkou   vlastne   domáha   ochrany   práva   na   vykonanie   ústneho   pojednávania,   ktoré v zmysle   zákona   neprináleží   jej   (nejde   primárne   o   jej   právo),   ale dlžníčke,   o   ktorej   sa v konkurznom konaní tvrdí, že je v úpadku (stala sa platobne neschopnou). Obstojí preto záver, že túto námietku sťažovateľky treba považovať za námietku zjavne neoprávnenej osoby. Sťažovateľka nie je oprávnená domáhať sa ochrany práv patriacich niekomu inému.

Doteraz pertraktovaná námietka sťažovateľky úzko súvisí s jej ďalšou sťažnostnou námietkou, podľa ktorej okresný súd rozhodol o zastavení konkurzného konania predtým, než by sťažovateľke uplynula sudcovská lehota, v rámci ktorej okresný súd od nej žiadal, aby   zaujala   stanovisko   k   vyjadreniu   dlžníčky   snažiacej   sa   preukázať   svoju   platobnú schopnosť.

Zo   skutkového   hľadiska   treba   zdôrazniť,   že   sťažovateľka   právom   tvrdí,   že   hoci sudcovská lehota na podanie stanoviska k vyjadreniu dlžníčky jej mala uplynúť 20. augusta 2013, okresný súd uznesením z 12. augusta 2013 konkurzné konanie zastavil.

Bez opory vo faktoch nie je ani to tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého potom, ako sa o zastavujúcom uznesení dozvedela, už nemalo z jej pohľadu zmysel podávať stanovisko, a preto ho ani nepodala. V tejto súvislosti sa javí ako podstatné, že uznesenie okresného súdu č. k. 23 K 4/2013-263 z 12. augusta 2013 bolo v elektronicky prístupnom Obchodnom vestníku   uverejnené   19.   augusta   2013.   Je   teda   možné,   že   sa   sťažovateľka   o   vydaní uznesenia   v   deň   jeho   zverejnenia   v   Obchodnom   vestníku   mohla   dozvedieť,   hoci   inak písomné vyhotovenie tohto uznesenia bolo jej právnemu zástupcovi doručené poštou až 27. augusta 2013 (ako to vyplýva z dátumovej pečiatky na uznesení, ktoré bolo ústavnému súdu sťažovateľkou predložené).

Napriek dosiaľ uvedenému treba túto námietku považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu, hoci sťažovateľka nie z vlastnej viny nemala možnosť v konaní vedenom okresným súdom zaujať stanovisko k vyjadreniu dlžníčky preukazujúcej jednak svoju solventnosť, ale zároveň aj neoprávnenosť pohľadávok sťažovateľky voči nej, mala túto možnosť v plnom rozsahu v rámci odvolacieho konania vedeného proti uzneseniu okresného súdu č. k. 23 K 4/2013-263 z 12. augusta 2013. Sťažovateľka odvolanie aj podala a uviedla v ňom všetko, čo považovala za potrebné a relevantné uviesť, a to už so znalosťou nielen tvrdení dlžníčky, ale aj argumentácie okresného súdu.

Inými slovami, pochybenie, ktorého sa dopustil svojím postupom okresný súd, bolo v odvolacom konaní v plnej miere napravené. Nemôžu byť totiž žiadne pochybnosti o tom, že krajský súd rozhodoval o veci s plnou znalosťou argumentov oboch účastníčok, teda tak dlžníčky, ako aj sťažovateľky ako veriteľky. V konečnom dôsledku preto nebola dlžníčka oproti   sťažovateľke   zvýhodnená.   Týka   sa   to   nielen   toho,   že   obe   sa   vyjadrili   pred rozhodnutím krajského súdu k otázkam, ktoré považovali za podstatné a rozhodujúce, ale aj toho,   že   obe   dostali   túto   možnosť   v   písomnej   forme,   keďže   ani   jedna   z   nich   nemala možnosť osobného kontaktu so súdom (nekonalo sa ústne pojednávanie, ale ani výsluch niektorého účastníka konania).

Napokon treba námietku sťažovateľky uplatnenú v doplnení sťažnosti zo 7. apríla 2014, podľa ktorej je nesprávny záver o spornosti jej pohľadávok, považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vzhľadom na to, že uznesenie krajského súdu sa stalo právoplatným ešte 8. januára 2014, treba považovať doplňujúcu námietku uplatnenú 7. apríla 2014 (teda takmer po troch mesiacoch) za oneskorenú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014