znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 341/2012-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. K. K., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   11   ods.   1   a   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd všetko v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Daňového úradu Banská Bystrica   II   a jeho   rozhodnutiami   č.   851/230/4510/09/Šim   z 2.   februára   2009,   č. 851/230/4503/09/Šim   z 2.   februára   2009   a   č.   851/230/4931/09/Šim   z 3.   februára   2009, postupom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a jeho rozhodnutiami č. I/221/9044-55181/2009/990447-r z 8. júna 2009, č. I/221/9045-55182/2009/990447-r z 8. júna 2009 a č. I/221/9046-55184/2009/990447-r z 8. júna 2009, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 28/2009 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2010 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Sžf 28/2010 a jeho rozsudkom z 18. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti L., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   zaručeného   v čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) všetko v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom Daňového úradu Banská Bystrica II (ďalej len „daňový úrad“) a jeho rozhodnutiami č. 851/230/4510/09/Šim z 2. februára 2009, č. 851/230/4503/09/Šim z 2.   februára   2009   a č. 851/230/4931/09/Šim   z 3.   februára   2009,   postupom   Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) a jeho rozhodnutiami č. I/221/9044-55181/2009/990447-r z 8. júna 2009, č. I/221/9045-55182/2009/990447-r z 8. júna 2009 a č. I/221/9046-55184/2009/990447-r z 8. júna 2009, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 28/2009 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 28/2010 a jeho rozsudkom z 18. mája 2011.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   daňový   úrad   rozhodnutím č. 851/230/4503/09/Šim z 2. februára 2009 podľa § 15 ods. 14 zákona Slovenskej národnej rady   č.   511/1992   Zb. o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o správe   daní a poplatkov“) znížil sťažovateľke ako platiteľke dane z pridanej hodnoty nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2008 o sumu 928 714,59 € a priznal jej nadmerný odpočet v sume 15,91 €.

Napádaným rozhodnutím č. 851/230/4510/09/Šim z 2. februára 2009 daňový úrad podľa § 15 ods. 14 zákona o správe daní a poplatkov znížil sťažovateľke ako platiteľke dane z pridanej hodnoty nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2008 o sumu 857 730,86 € a priznal jej nadmerný odpočet v sume 236,12 €.

Napokon rozhodnutím č. 851/230/4931/09/Šim z 3. februára 2009 daňový úrad podľa §   15 ods.   14 zákona o správe   daní a poplatkov   znížil   sťažovateľke ako platiteľke dane z pridanej hodnoty nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2008 o sumu 1 049 550,48 € a priznal jej nadmerný odpočet v sume 99,06 €.Proti   všetkým týmto rozhodnutiam daňového úradu   podala sťažovateľka   opravný prostriedok.

Daňové riaditeľstvo na základe odvolania sťažovateľky rozhodnutím č. I/221/9044-55181/2009/990447-r   z 8.   júna   2009,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   21.   júna   2009, rozhodnutie daňového úradu č. 851/230/4503/09/Šim z 2. februára 2009 podľa § 48 ods. 5 zákona   o správe   daní   a poplatkov   zmenilo   tak,   že   znížilo   nadmerný   odpočet   uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2008 o sumu 928 367,52 € a priznalo nadmerný odpočet v sume 362,98 €, t. j. znížilo nepriznaný nadmerný odpočet o 347,06 €. Rozhodnutím   č.   I/221/9045-55182/2009/990447-r   z 8.   júna   2009,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 21. júna 2009, podľa § 48 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov daňové riaditeľstvo   rozhodnutie   daňového   úradu   č.   851/230/4931/09/Šim   z 3.   februára   2009 potvrdilo   a rozhodnutím   č.   I/221/9046-55184/2009/990447-r   z 8.   júna   2009,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 21.   júna 2009,   daňové riaditeľstvo   podľa   § 48   ods.   5   zákona o správe   daní   a poplatkov   rozhodnutie   daňového   úradu   č.   851/230/4510/09/Šim z 2. februára 2009 takisto potvrdilo.

Proti všetkým uvedeným rozhodnutiam daňového riaditeľstva podala sťažovateľka žalobu o preskúmanie ich zákonnosti v rámci správneho súdnictva. O týchto troch žalobách rozhodoval   krajský   súd   v spoločnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   S 28/2009 a rozsudkom   zo   16.   apríla   2010   ich   zamietol   z dôvodu,   že „správny   orgán   sa   svojím postupom   nedopustil   v žalobe   tvrdeného   porušenia   práv   žalobcu   a postupoval   v súlade s ustanoveniami zákona o správe daní, ako aj zákona o DPH, keď vychádzal zo skutkového stavu zisteného z dokladov žalobcu a dôkazov získaných vlastným šetrením. Súd na základe uvedeného dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovaného, ktorým boli potvrdené (rozhodnutia   za   mesiac   marec   a apríl   2008),   resp.   ktorým   bolo   zmenené   prvostupňové rozhodnutie o znížení nadmerného odpočtu (za mesiac február 2008), ako vecne správne, sú v súlade so zákonom...“.

Na   základe   sťažovateľkou   podaného   odvolania   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 2 Sžf 28/2010   z 18.   mája   2011   rozhodnutie   krajského   súdu   potvrdil   s odôvodnením,   že napadnuté   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   sú   aj „podľa   názoru   odvolacieho   súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu. Preto ak krajský súd dospel   k právnemu   záveru   totožnému   so   záverom   správnych   orgánov   oboch   stupňov a rozhodol,   že   preskúmavanými   rozhodnutiami   žalovaného   správneho   orgánu   nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd... za správny.

... krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti,   ktorými   žalobca   v odvolaní   spochybňuje   predmetné   rozhodnutie krajského   súdu   neboli   zistené   v odvolacom   konaní.   Tieto   boli   veľkej   časti   totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.“.

Sťažovateľka vytýka daňovému úradu ako správcovi dane nedodržanie šesťmesačnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly v zmysle ustanovenia § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov. Daňová kontrola sa začala 9. mája 2008 a bola skončená 30. januára 2009. Kontrola teda nebola vykonaná v lehote 6 mesiacov a ani nebola správcom dane predĺžená. Rovnako sťažovateľka poukazuje na nedodržanie 30-dňovej lehoty na postúpenie odvolania daňovým úradom odvolaciemu orgánu v zmysle ustanovenia § 47 ods. 3 zákona o správe daní   a poplatkov.   Navyše,   daňový   úrad   v rozpore   s uvedeným   ustanovením   zákona neinformoval   sťažovateľku   o postupe   v odvolacom   konaní.   Sťažovateľka   ďalej   vytýka správnym orgánom, ako aj všeobecným súdom, že od zmeny svojho sídla, na ktorú riadne upozornila, doručovali všetky písomnosti na nesprávnu adresu. Doručovanie na nesprávnu adresu   sa   týkalo   taktiež   konateľa   sťažovateľky.   Tým   malo   dôjsť   k porušeniu   práva sťažovateľky „na spravodlivý proces“.

Krajskému súdu   sťažovateľka vytýka, že nevykonal dôkazy, ktoré boli podľa   jej názoru rozhodné pre preskúmanie rozhodnutí správneho orgánu, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé konanie. Zároveň sťažovateľka uvádza: „Tým že prvostupňový súd poukázal iba na prvú vetu ust. § 250i ods. 1 OSP a konkrétne nezdôvodnil a neuviedol žiadny racionálny dôvod, prečo nevykonal dôkaz - hoci mohol - a neprisvedčil dôvodnosti a nevyhnutnosti vykonať dôkaz, a pokiaľ súd učinil len úvahovú skratku, nie je odôvodnenie rozsudku čo do... navrhovaného dôkazu... presvedčivé a priliehavo odôvodnené a nie je teda v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP a súčasne s jeho základnými ústavnými právami.“Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   sa   nezaoberal   namietaným   porušením princípu   jej   daňovej   neutrality,   ako   ani   skutočnosťou,   že   daňový   úrad,   ako   aj   daňové riaditeľstvo   prenášajú   zodpovednosť   a povinnosti   dodávateľskej   spoločnosti   na sťažovateľku.   Takýmto   postupom   krajského   súdu   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces.

Ďalej   sťažovateľka   krajskému   súdu   vytýka   nesprávne   právne   posúdenie   v otázke udelenej   plnej   moci   J.   F.   s následným   doručovaním   písomností.   Sťažovateľka   zároveň spochybňuje závery znaleckého dokazovania, ako aj nemožnosť zúčastniť sa na procesnom úkone – ohliadka technológie, v čom vidí porušenie práva na spravodlivý proces. Ďalej uvádza, že v podanej žalobe namietala aj ďalšie skutočnosti, resp. pochybenia správcu dane, ako aj žalovaného správneho orgánu, ktoré však oba súdy (krajský súd a najvyšší súd) nijakým spôsobom nevyhodnotili, a to najmä výpoveď svedkyne Ing. O. V., zástupkyne špedičnej spoločnosti A., s. r. o., ako aj listinné dôkazy preukazujúce vývoz tovaru do R. a vyhlásenie kupujúceho zo 4. augusta 2009 o dodaní tovaru.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   označenými   rozhodnutiami   daňového   úradu,   daňového riaditeľstva, krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces a práva vlastniť majetok, „a to predovšetkým tým, že zo strany správnych orgánov a zo strany súdov bola sťažovateľovi bezdôvodne a arbitrárne odopretá možnosť súdnej ochrany jeho vlastníckeho práva.

... Sťažovateľ sa na Daňový úrad II v Banskej Bystrici, Daňové riaditeľstvo a Krajský súd   v Banskej   Bystrici   a následne   na   základe   podaného   odvolania   na   Najvyšší   súd Slovenskej republiky obrátili s požiadavkou na ochranu svojich základných práv a slobôd, konkrétne svojho práva vlastniť majetok. V rozpore s povinnosťou právneho štátu sa však uvedené správne orgány a súdy dopustili denegatio iustitiae, t. j. odopretia spravodlivosti a svojím nezákonným postupom porušili právo sťažovateľa na spravodlivý proces tak, ako nám   to   priznáva   a garantuje   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   v spojení s medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná...

Konanie   správnych   orgánov   a súdov   v tomto   prípade   je   protiprávne   a svojvoľné. Takýto postup súdov je jasným a evidentným porušením jedného zo základných ľudských práv zakotvených v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, resp. v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   -   právo   na   spravodlivé   konanie...   Taktiež   sa   jedná o porušenie základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku...

...   Správne   orgány   svojím   svojvoľným   a arbitrárnym   rozhodnutím   rozhodli o subjektívnom práve účastníka bez jeho faktickej možnosti brániť svoje subjektívne práva. Správne   orgány   neprípustným   spôsobom   prekročili   svoje   ústavné   i zákonné   limity a autoritatívnym   spôsobom   si   vynútili   postavenie,   ktoré   im   v zmysle   platného   právneho poriadku   nepatria.   Nezákonným   postupom   správne   orgány   v podstate   úplne   zabránili sťažovateľovi brániť svoje základné ústavné práva. Preto ide jednoznačne o protiprávne a nezákonné rozhodnutia tak správnych orgánov ako i súdov.

...   V   tomto   konaní   a danými   rozhodnutiami   došlo   k závažnému   porušeniu   práv sťažovateľa. A to najmä, že účastníkovi konania sa postupom správneho orgánu odňala možnosť konať pred správnym orgánom a súdom. A to najmä nesprávnym doručovaním písomnosti, nedodržanie zákonom stanovených lehôt a to napriek urgenciám, nemožnosť sa zúčastniť   pri   ohliadke   znalca,   zastúpenie   neoprávnenou   osobou   a mnohých   ďalších porušení.   Tieto   porušenia   majú   charakter   narušenia   princípov   spravodlivého   procesu a v konečnom dôsledku znamenajú odopretie práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V konaní bola porušená jedna zo základných zásad civilného procesu, ktorou je kontradiktórnosť konania... Táto zásada bola hrubo porušená v tomto konaní, keď súd ani len nevyhodnotil predložené dôkazy...

Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojich rozhodnutiach   nevysporiadal   s námietkami   sťažovateľa   a teda   ide   jednoznačne   o vecne nesprávne a nespravodlivé rozhodnutia, v ktorom bolo sťažovateľovi opätovne odňaté právo konať   pred   súdom.   Odmietnutím   odvolania   voči   týmto   rozhodnutiam   odňal   konať   pred súdom sťažovateľovi aj Najvyšší súd Slovenskej republiky...

Účastníkovi   konania   bola   odňatá   reálna   a efektívna   možnosť   konať   pred   súdom, spočívajúca   práve   z objektívneho   hľadiska   právne   i skutkovo   argumentovať   k vecnej a procesnej stránke rozhodovanej veci. Ale najmä bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom a to fakticky, tým že neboli riadne vykonané predložené dôkazy, ktorými sa súd však ani nezaoberal.

Inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vidí sťažovateľ v porušení zásady kontradiktórnosti konania... Toto porušenie malo zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci, aj keď sa čiastočne prekrýva s odňatím možnosti konať pred súdom. Súd bez toho, aby riadnym spôsobom vyhodnotil dôkazy, rozhodol riadne nekonal v predmetnej veci.... rozhodnutie tak prvostupňového ako i odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo takisto zakladá porušenie práva na spravodlivý proces garantovaný právnym poriadkom Slovenskej republiky.

... súdy sa nedostatočne riadili... zásadou ústnosti a priamosti, keď svoje rozhodnutia opreli iba o písomné informácie správnych orgánov, ale nevykonali ďalšie preukazovanie... Súd tým, že žalobu odmietol napriek skutočnosti, že neboli dané zákonné dôvody, odňal žalobcom možnosť konať pred súdom, odoprel im poskytnúť právnu ochranu..., čím porušil ich právo na spravodlivý proces a tým zároveň právo domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva na príslušnom orgáne súdnej moci...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľov   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods.   1   a   čl.   144   ods.   1   Ústavy   SR   Rozhodnutím   Daňového   úradu   Banská   Bystrica   II, č. 851/230/4510/09/Šim zo dňa 2. 2. 2009 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica II, č. 851/230/4503/09/Šim zo dňa 2. 2. 2009, v spojení s rozhodnutím Daňového úradu   Banská   Bystrica   II,   č.   851/230/4931/09/Šim   zo   dňa   3. 2. 2009   v   spojení s Rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   č.   I/221/9044- 55181/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009, v spojení s Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej   republiky,   č.   I/221/9045-55182/2009/990447-r   zo   dňa   8. 6. 2009,   v   spojení s Rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   č.   I/221/9046- 55184/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. 24 S/28/2009-145 zo dňa 16. 04. 2010, v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. 2 Sžf/28/2010 zo dňa 18. 05. 2011.

2. Rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica II, č. 851/230/4510/09/Šim zo dňa 2. 2. 2009   v   spojení   s   rozhodnutím   Daňového   úradu   Banská   Bystrica   II, č. 851/230/4503/09/Šim zo dňa 2. 2. 2009, v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica II, č. 851/230/4931/09/Šim zo dňa 3. 2. 2009 v spojení s Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky,   č. I/221/9044-55181/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009, v spojení   s   Rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   č.   I/221/9045- 55182/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009, v spojení s Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej   republiky,   č.   I/221/9046-55184/2009/990447-r   zo   dňa   8. 6. 2009,   v   spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. 24 S/28/2009-145 zo dňa 16. 04. 2010, v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. 2 Sžf/28/2010 zo dňa 18. 05. 2011 a postupom týchto správnych orgánov a postupom tohto súdu, tak správnom konaní, ako i súdnom konaní porušené bolo.

3. Zrušuje Rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica II, č. 851/230/4510/09/Šim zo   dňa   2. 2. 2009   v   spojení   s   rozhodnutím   Daňového   úradu   Banská   Bystrica   II, č. 851/230/4503/09/Šim zo dňa 2. 2. 2009, v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica II, č. 851/230/4931/09/Šim zo dňa 3. 2. 2009 v spojení s Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky,   č. I/221/9044-55181/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009, v spojení   s   Rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   č.   I/221/9045- 55182/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009, v spojení s Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej   republiky,   č.   I/221/9046-55184/2009/990447-r   zo   dňa   8. 6. 2009,   v   spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. 24 S/28/2009-145 zo dňa 16. 04. 2010, v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. 2 Sžf/28/2010 zo dňa 18. 05. 2011 a vec vracia Daňovému úradu Banská Bystrica II na ďalšie konanie.

4.   Priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000.000,- EUR, ktoré sú mu porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.

5.   Porušovatelia   sú   spoločne   a   nerozdielne   povinní   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľov do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 30. mája 2012 označeným ako „Doplnenie sťažnosti“ sťažovateľka   doplnila   svoju   sťažnosť   o ďalšiu   skutkovú   argumentáciu a v podstatnom uviedla:

„...   za   závažné   pochybenie   zo   strany   správcu   dane   daňový   subjekt   považuje skutočnosť, že nikde a to ani v protokole o kontrole a ani v samotných rozhodnutiach sa neuvádza,   že tovar   bol   vyvezený,   o čom   si   mohol   správca dane   na   základe   dožiadania vyžiadať   z pobočky   colného   úradu   medzinárodné   nákladné   listy   a skutočnosť,   ktorú potvrdila aj svedkyňa špedičnej spoločnosti A., s. r. o...

Daňové   riaditeľstvo   SR   ako   odvolací   orgán   sa   v odôvodnení   rozhodnutia s argumentáciou   daňového   subjektu   vo   vzťahu   k výpovedi   svedkyne   absolútne   vôbec nevysporiadalo   a nevyhodnotilo,   a teda   nie   je   zrejmé,   či   táto   skutočnosť   je   preukázaná alebo   nie   a prečo   teda   tento   dôkaz   neskúmal,   keďže   práve   skutočnosť,   že   tovar   bol vyvezený, je pre právne posúdenie veci rozhodujúcou skutočnosťou. Odvolací orgán svoje závery odôvodnil len preverovaním colno-kriminálneho úradu, správca dane nepreveroval splnenie podmienok vývozu tovaru a tieto ani nespochybnil. Odvolací orgán skonštatoval, že táto skutočnosť nie je pre právne posúdenie veci rozhodujúca...

Krajský súd v Banskej Bystrici tak ako správca dane a odvolací orgán DR SR sa k vývozu tovaru špeciálne nevenoval, k svedectvu svedkyne... k realizovanému vývozu tovaru a k samotnému vývozu tovaru sa nevyjadroval, nevyhodnotil žalobcom predložený dôkaz..., že tovar bol dodaný, pri odôvodnení rozsudku tak nepostupoval podľa § 157 ods. 2 OSP... Najvyšší   súd   SR   síce   uznal   námietku   sťažovateľa,   že   Krajskému   súdu   v Banskej Bystrici nič nebránilo v tom, aby sa s predloženým dôkazom... zaoberal a tento vyhodnotil, uviedol však, že tento dôkaz sám o sebe nemohol ovplyvniť správnosť rozhodnutia krajského súdu a v kontexte iných vykonaných dôkazov totiž nemohol ovplyvniť správnosť rozhodnutia krajského   súdu   a v kontexte   iných   vykonaných   dôkazov   totiž   nijakým   spôsobom nespochybňuje závery krajského súdu o tom, že žalobca nevyviezol ruskému partnerovi ním deklarovaný   tovar   a taktiež   nebol   spôsobilý   spochybniť   ani   tú   skutočnosť,   že   žalobca nepreukázal kúpu predmetného technologického zariadenia...“

Podľa tvrdenia sťažovateľka sa najvyšší súd „... Samotným vývozom... opäť zaoberal len okrajovo, pričom od samotného prvého úkonu daňového subjektu voči rozhodnutiam správcu danie poukazuje daňový subjekt na vývoz tovaru, tomu však žiaden správny orgán a ani súd nevenovali náležitú pozornosť...

Daňové orgány a aj súdy opomenuli a nezohľadnili v rámci právneho posúdenia veci ust.   §   47   zákona   o dani   z pridanej   hodnoty,   jeho   aplikáciu   a právne   dôsledky   na   daný prípad.   Rozhodnutia   daňových   orgánov   a aj   súdov   spočívajú   na   nesprávnom   právnom posúdení veci. Daňové orgány a aj súdy nesprávne interpretovali právny predpis zákon č. 222/2004 Z. z. a zo zistených skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery, ich rozhodnutia sú zmätočné.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v doplnení sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol tak, ako to žiadala v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 16. novembra 2011.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu všetko v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy označenými postupmi a rozhodnutiami daňového úradu, daňového riaditeľstva, krajského súdu a najvyššieho súdu.

1. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd preto nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ sa ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   orgánom   (najčastejšie   súdom),   musí   takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02). V okolnostiach prípadu preto ústavný súd poukazuje na svoju skoršiu judikatúru, podľa ktorej   ak zákon   priznáva   fyzickej   osobe   oprávnenie   navrhnúť preskúmanie   rozhodnutia orgánu   verejnej   správy   v   správnom   súdnictve,   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu (I. ÚS 69/96).

Proti   sťažnosťou   napadnutým   rozhodnutiam   daňového   úradu   mala   sťažovateľka v prípade   jej   presvedčenia   o ich   nesprávnosti   k dispozícii   riadne   opravné   prostriedky (odvolania),   ktoré   aj   využila.   O týchto   rozhodovalo   daňové   riaditeľstvo,   v ktorého právomoci   bolo   prípadné   zistené   porušenie   práv   sťažovateľky   v prvostupňovom administratívnom   konaní   napraviť.   Ak   bola   sťažovateľka   presvedčená,   že   ani druhostupňový   správny   orgán   neposkytol   ochranu   jej   právam   a zákonom   chráneným záujmom,   t. j.   ani   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   nepovažovala   za   zákonné,   mala možnosť   návrhom   podaným   všeobecnému   súdu   domáhať   sa   preskúmania   zákonnosti namietaných rozhodnutí daňového riaditeľstva. Túto možnosť sťažovateľka takisto využila a krajskému súdu podala žaloby v zmysle príslušných zákonných ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku   upravujúcich   správne   súdnictvo.   Povinnosťou   krajského   súdu   bolo v prípade   zistenia   nedostatkov   v rozhodnutiach   správnych   orgánov   (ich   nezákonnosti) poskytnúť   ochranu   právam   sťažovateľky,   avšak   krajský   súd   porušenie   zákona v administratívnom konaní nezistil, preto rozsudkom č. k. 24 S 28/2009-145 zo 16. apríla 2010 žaloby sťažovateľky zamietol. Proti rozhodnutiu krajského súdu mala sťažovateľka, v prípade nesúhlasu s jeho závermi k dispozícii riadny opravný prostriedok – odvolanie, ktoré   podala   a o ktorom   rozhodoval   najvyšší   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Sžf 28/2010. Rovnako v tomto odvolacom konaní najvyšší súd mohol a mal poskytnúť náležitú   ochranu   právam   sťažovateľky,   ak   by   dospel   k presvedčeniu,   že   tak   zo   strany správnych orgánov, ako aj zo strany krajského súdu urobené nebolo.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   v súvislosti   s namietaným porušením   označených   práv   sťažovateľky   napadnutými   postupmi   a   rozhodnutiami daňových orgánov, ako aj krajského súdu mala sťažovateľka k dispozícii účinné opravné prostriedky nápravy tak v rámci administratívneho konania, ako aj pred príslušným súdnym orgánom, ktoré aj využila. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 28/2010 a jeho rozsudkom z 18. mája 2011 ústavný súd zistil, že toto rozhodnutie bolo sťažovateľke (jej právnemu zástupcovi) doručené 13. júna 2011 a v ten deň nadobudlo aj právoplatnosť, t. j. správne konanie bolo ako celok skončené.

Podľa   judikatúry   ústavného súdu jedným zo zákonných   predpokladov   na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v dvojmesačnej lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný   súd   teda   zistil,   že   hoci rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 28/2010 z 18. mája 2011 sa stal právoplatným 13. júna 2011, sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená až 16. novembra 2011 (na poštovú prepravu   bola   daná   15.   novembra   2011),   t.   j.   evidentne   po   zákonom   predpísanej dvojmesačnej lehote. Vzhľadom na skutočnosť, že zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť a ani ju predĺžiť vzhľadom na jej kogentnú povahu (I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 13/03), ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012