znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 341/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., B., zastúpenej advokátom D. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 3 Rob 46/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2010   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.,   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 Rob 46/2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že 12. apríla 2010 podala sťažovateľka ako žalobkyňa žalobu proti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), o zaplatenie sumy 9 234,05 € s prísl. Právnym titulom uplatnenej pohľadávky bolo doplatenie ceny diela. Záväzok bol zo strany žalovanej aj písomne uznaný, čo sa týka dôvodu a výšky. Dňa 1. júla 2010 bola právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   doručená   výzva   okresného   súdu   z 28.   júna 2010   na úpravu žalobného petitu v časti týkajúcej sa príslušenstva istiny. K tejto výzve zaujal právny zástupca stanovisko ešte toho istého dňa. Dňa 22. júla 2010 bol doručený platobný rozkaz okresného súdu sp. zn. 3 Rob 46/2010. Podľa okresného súdu platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 7. augusta 2010.

V Obchodnom   vestníku   č.   121/2010   z 24.   júna   2010   bolo   uverejnené   uznesenie Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   1   R   5/2010,   ktorým   bola   povolená   reštrukturalizácia žalovanej   a za   správcu   bola   ustanovená   Ing.   E.   O.   Zároveň   boli   veritelia   vyzvaní,   aby v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie prihlásili svoje pohľadávky.

V zmysle   §   118   ods.   4   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o konkurze   a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) súdne a rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú   prihláškou,   sa   povolením   reštrukturalizácie   prerušujú;   tieto   nároky   možno uplatniť voči dlžníkovi len spôsobom podľa § 120 ods. 1 a § 124 ods. 4 zákona o konkurze. Napriek tomu, že Okresný súd Prešov 24. júna 2010 povolil reštrukturalizáciu žalovanej, okresný   súd   neprerušil   konanie   tak,   ako   mu   to   ukladá   zákon,   a aj   po   povolení reštrukturalizácie   žalovanej   ďalej   konal,   pričom   sťažovateľku   28.   júna   2010   vyzval   na úpravu   žaloby   a 8.   júla   2010   vydal   platobný   rozkaz   doručený   22.   júla   2010,   ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 7. augusta 2010. Pritom okresný súd nevydal žiadne uznesenie, ktorým by prerušil konanie. V súčasnosti už takéto uznesenie ani nemôže vydať, keďže konanie je právoplatne skončené. Sťažovateľka sa plne spoľahla na základnú zásadu platnú pre činnosť súdu, a to zásadu iura novit curia (súd pozná právo) a nemala preto   žiaden   dôvod   skúmať,   či   vo   vzťahu k žalovanej bolo   povolené   konanie v zmysle zákona o konkurze. Okresný súd si pritom v súlade s uvedenou zásadou musel byť vedomý účinkov,   ktoré   výklad   §   118   ods.   4   zákona   o konkurze   vyvoláva   vo   vzťahu k procesnoprávnemu, resp. hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa základných práv a slobôd, teda v danom konkrétnom prípade sťažovateľky.

Podľa názoru sťažovateľky vo vzťahu k žalovanej nemôže prebiehať žiadne konanie, ktoré by malo byť prerušené, okresný súd napriek tomu riadne konal.

Uvedeným   postupom   okresného   súdu   došlo   k porušeniu   označených   práv sťažovateľky   podľa   ústavy   a dohovoru.   Ide   o zjavnú   svojvôľu   pri   výklade   a aplikácii dotknutých ustanovení, a to najmä ustanovenia § 118 ods. 4 zákona o konkurze v spojení s ustanoveniami § 103, § 167 ods. 1 a § 111 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Postup a rozhodnutie okresného súdu priamo zasahuje do práva sťažovateľky na súdnu ochranu. Sťažovateľka mala plnú dôveru v správne a efektívne konanie súdu rešpektujúce základné princípy spravodlivého procesu. Faktickým dôsledkom postupu okresného súdu bolo, že sťažovateľka si   v stanovenej lehote   neprihlásila   svoju   pohľadávku   v reštrukturalizačnom konaní   voči   žalovanej,   čím   de   facto   aj   de   iure   stratila   možnosť   uspokojenia   v rámci reštrukturalizačného konania.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 Rob 46/2010 s tým, aby bol platobný rozkaz z 8. júla 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Z platobného rozkazu okresného súdu č. k. 3 Rob 46/2010-23 z 8. júla 2010 vyplýva, že žalovaná bola zaviazaná zaplatiť sťažovateľke sumu 9 234,05 € s úrokmi z omeškania a trovami konania. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 7. augusta 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade z dôvodov uvedených nižšie právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky vyplývajúcim z ústavy a dohovoru prináleží okresnému súdu, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z doložky právoplatnosti, ktorou okresný súd opatril platobný rozkaz, vyplýva, že okresný súd považuje platobný rozkaz za právoplatný a vykonateľný, a to dňom 7. augusta 2010.

Doložka   právoplatnosti   je   úradným   osvedčením   príslušného   všeobecného   súdu o tom, že jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, resp. vykonateľnosť. Samotná doložka teda   nemá   povahu   rozhodnutia,   ale   iba   úradného   osvedčenia   určitej   právne   významnej okolnosti. Povahu rozhodnutia má totiž samotný platobný rozkaz.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že doložka právoplatnosti nie je nemenná a možno ju v prípade potreby opraviť, resp. ju zrušiť, pokiaľ sa dodatočne ukáže, že okolnosti v nej osvedčené nezodpovedajú skutočnosti.

Sťažovateľka podľa všetkého správne poukazuje na to, že v čase vydania platobného rozkazu a jeho doručenia účastníkom konania bola už povolená reštrukturalizácia žalovanej, hoci   podľa   §   118   ods.   4   zákona   o konkurze   sa   povolením   reštrukturalizácie   prerušujú konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou.

Naproti tomu sa sťažovateľka, ako sa zdá, mýli, keď tvrdí, že za daného stavu bolo povinnosťou okresného súdu konanie o jej návrhu na vydanie platobného rozkazu prerušiť, pretože z formulácie ustanovenia § 118 ods. 4 zákona o konkurze možno skôr vyvodiť, že k prerušeniu   tam   označených   konaní dochádza   priamo zo zákona momentom   povolenia reštrukturalizácie,   teda   bez   toho,   aby   konajúci   súd   musel   v každej   takejto   veci   vydať uznesenie o prerušení konania. Tomu nasvedčuje aj ústavnému súdu známa rozhodovacia prax všeobecných súdov.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   možno   vychádzať   z toho,   že   povolením reštrukturalizácie   žalovanej   došlo   ex   lege   k prerušeniu   konania   o žalobe   sťažovateľky. Za tohto   stavu   má   sťažovateľka   aj   v súčasnosti   možnosť   upozorniť   okresný   súd   na skutočnosť,   že   k vydaniu   platobného   rozkazu   a k jeho   doručeniu   došlo   po   povolení reštrukturalizácie žalovanej, a teda po prerušení konania. Zároveň môže vyzvať okresný súd, aby znovu posúdil, či za takéhoto stavu je možné považovať doručenie platobného rozkazu   účastníkom   konania   za   platné   a účinné   a či   teda   mohol   platobný   rozkaz   (bez platného a účinného doručenia) nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť.

Možno   uzavrieť,   že   sťažovateľka   dosiaľ   nevyčerpala   všetky   účinné   prostriedky nápravy   namietaného   porušenia   svojich   práv,   pričom   ešte   stále   má   možnosť   existujúci prostriedok uplatniť. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky má v súčasnosti okresný súd, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010