znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 341/09-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2010 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa   o sťažnosti   M.   C.,   N.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   C.,   Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 170/08 a jeho rozsudkom z 18. marca 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. C. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   základné   právo   nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi zaručené   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Sžo   170/08   a   jeho   rozsudkom z 18. marca 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 170/08 z 18. marca 2009 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. M. C. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 373,14 € (slovom tristosedemdesiattri eur a štrnásť centov), ktoré j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. C., Advokátska kancelária, N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti M. C. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 341/09-10 z 13. októbra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. C., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 170/08 a jeho rozsudkom z 18. marca 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd konal vo veci vednej pod sp. zn. 2 Sžo 170/08 ako súd odvolací, a to o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S 12/08 zo 4. júna 2008, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa v konaní podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia verejnej vysokej školy – U.   v B.   (ďalej   len   „vysoká   škola“)   č.   Z   4109/2007   z 27. novembra   2007,   ktorým   bola sťažovateľovi ako študentovi... fakulty vysokej školy uložená povinnosť zaplatiť školné za akademický rok 2007/2008 z dôvodu, že pri svojom štúdiu na označenej fakulte vysokej školy   prekročil   štandardnú   dĺžku   štúdia   piatich   rokov.   Sťažovateľ   súbežne   študoval   na právnickej fakulte a na... fakulte, pričom päťročné štúdium na právnickej fakulte ukončil v roku   2007,   avšak   štúdium   na  ...   fakulte   vysokej   školy   študoval   namiesto   štandardných piatich rokov až šesť rokov, pričom šiesty rok, o ktorý prekročil štandardnú dĺžku tohto štúdia, bol v akademickom roku 2007/2008.

Najvyšší súd napádaným rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 170/08 z 18. marca 2009 potvrdil zamietajúci rozsudok krajského súdu ako vecne správny s tým, že závery vysokej školy, ako aj závery krajského súdu o povinnosti sťažovateľa zaplatiť školné za štúdium na... fakulte vysokej   školy   v akademickom   roku   2007/2008 sú   podľa   jeho názoru   dôvodné,   pretože sťažovateľ v zmysle § 92 ods. 6 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysokých školách“) prekročil štandardnú päťročnú dĺžku štúdia o jeden rok. Súčasne najvyšší súd napádaným rozsudkom vyhodnotil ako neodôvodnenú aj odvolaciu námietku sťažovateľa, že senát krajského súdu rozhodol v nezákonnom zložení senátu, keďže vo veci napokon meritórne rozhodoval aj sudca krajského súdu (JUDr. Š.), ktorého najvyšší súd v skoršom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndzk 2/08 o námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom proti všetkým sudcom krajského súdu nepovažoval za člena „zákonného senátu krajského súdu“, ktorému bola vec sťažovateľa pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, a za členov takéhoto senátu najvyšší súd považoval iba sudcov – JUDr.   S., JUDr. M. a JUDr. B. S uvedenou   odvolacou   námietkou   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   v   napádanom   rozsudku vysporiadal tak, že podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2008 bolo zloženie senátu krajského súdu štvorčlenné, a teda mohol rozhodovať v akomkoľvek trojčlennom zložení.

Sťažovateľ   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namieta,   že   najvyšší   súd   sa v napádanom rozsudku sp. zn. 2 Sžo 170/08 z 18. marca 2009 vôbec nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa nutnosti zohľadniť v jeho prípade aj ustanovenie § 113a ods. 9 zákona   o   vysokých   školách   v   znení   účinnom   od   1.   septembra   2007,   teda   aj   v   čase rozhodovania vysokej školy, podľa ktorého „Ustanovenia § 92 ods. 3 až 8 sa nevzťahujú na študentov   prijatých   na   štúdium   pred   1.   septembrom   2007,   ak   v   príslušnom   stupni vysokoškolského   vzdelávania   neboli   prijatí   a   nezapísali   sa   na   štúdium   aj   po   tomto termíne.“.   Vzhľadom   na   znenie   citovaného   ustanovenia   teda   podľa   sťažovateľa   nebolo možné na jeho prípad aplikovať ustanovenie § 92 ods. 6 zákona o vysokých školách, tak ako to odobril najvyšší súd, pretože, tak ako to bolo ustálené v súdnom konaní, sťažovateľ bol prijatý na štúdium na... fakulte vysokej školy 7. júna 2002, t. j. pred 1. septembrom 2007, a nie po tomto termíne. Najvyšší súd však založil svoje rozhodnutie na konštatovaní, že sťažovateľ bol síce prijatý na označené štúdium pred 1. septembrom 2007, avšak na štúdium do posledného ročníka... fakulty vysokej školy sa zapísal až po tomto dátume, čo však podľa sťažovateľa nekorešponduje s druhou vetou citovaného § 113a ods. 9 zákona o vysokých školách.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že aj keby pripustil, že bol povinný zaplatiť vysokej škole školné za štúdium v akademickom roku 2007/2008, tak podľa jeho názoru nie podľa § 92 ods. 6 zákona o vysokých školách, tak ako to odobril najvyšší súd, ale podľa ustanovenia § 113a ods. 10 zákona o vysokých školách v znení účinnom   v rozhodnom   čase   (t. j.   v   čase   rozhodovania   vysokej   školy),   podľa   ktorého „Študent podľa odseku 9 je povinný uhradiť verejnej vysokej škole alebo štátnej vysokej škole určené ročné školné za každý ďalší rok štúdia, ak študuje študijný program dlhšie, ako je jeho štandardná dĺžka štúdia.“. Súčasne však sťažovateľ upozornil na nerealizovateľnosť tohto   ustanovenia   na   jeho   prípad,   pretože   aj   keby   mu   bola   uložená povinnosť   zaplatiť školné podľa citovaného § 113a ods. 10 zákona o vysokých školách, spôsob určenia sumy tejto platby je vymedzený v § 92 ods. 3 zákona o vysokých školách, ktorý sa však v zmysle § 113a ods. 9 zákona o vysokých školách na neho nevzťahuje.

V súvislosti s uvedenými skutočnosťami sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Napriek   tomu,   že   §113a   ods.   10   uvádza   povinnosť   sťažovateľa   zaplatiť   určené ročné školné, nie je možné určiť jeho výšku, keďže spôsob výpočtu a určenia je uvedený v § 92   ods.   3,   ktorý   sa   sťažovateľa   ako   študenta   prijatého   na štúdium pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona netýka. Postupom verejnej vysokej školy bola porušená základná zásada právneho štátu uvedená v č. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Podľa tvrdení sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 170/08, ako aj rozsudkom vydaným v tomto konaní 18. marca 2009 bolo porušené ustanovenie čl. 13 ods.   1 písm. a) ústavy, a to tým, že najvyšší súd odobril stav, keď sťažovateľovi nebola uložená povinnosť zákonom ani na základe zákona, pretože podľa presvedčenia sťažovateľa za štúdium na vysokej škole v akademickom roku 2007/2008 nebol povinný platiť školné. Ďalej podľa sťažovateľa bolo porušené aj jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, a to tým, že najvyšší súd sa odmietol zaoberať zákonnosťou postupu vysokej školy pri vydávaní v súdnom konaní preskúmavaného rozhodnutia, ako aj tým, že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, a tiež tým, že odobril stav, keď krajský súd rozhodoval na základe dôkazov, ktoré   v   čase   jeho   rozhodovania   údajne   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   neboli   v   spise. Sťažovateľ tiež   uvádza,   že postupom   najvyššieho súdu   bolo porušené   aj jeho základné právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   pretože   mu   nebolo   doručené vyjadrenie   žalovanej   vysokej   školy   k   jeho   odvolaniu.   Napokon   sťažovateľ   namieta,   že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené aj jeho základné právo na zákonného sudcu zaručené   v   čl.   48   ods.   1   ústavy,   pretože   najvyšší   súd   sa   nesprávne   vysporiadal   s jeho odvolacou   námietkou   o   nezákonnom   zložení   senátu   krajského   súdu,   ktorý   v   jeho   veci rozhodoval v prvom stupni.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiadal,   aby ústavný súd   nálezom   rozhodol,   že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 170/08, ako aj rozsudkom z 18. marca 2009 vydaným v tomto konaní boli porušené „čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1, ods. 2, čl. 48 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR“. Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 170/08 z 18. marca 2009, aby mu vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, a aby mu bola priznaná úhrada trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za najvyšší súd jeho podpredsedníčka listom č. k. KP 8/09-113 z 18. januára 2010 a právny zástupca sťažovateľa listom z 3. marca 2010.

2.1 Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla: „Najvyšší súd nepovažoval za potrebné opakovať odôvodnenie rozsudku krajského súdu, preto naň len ako na správne poukázal, čo mu umožňuje OSP ustanovením § 219 ods.2. Najvyšší súd trvá na výklade ustanovenia § 113a ods. 9 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých   školách   v   znení   neskorších   predpisov   (Ustanovenia   §   92   ods.   3   až   8   sa nevzťahujú na študentov prijatých na štúdium pred 1. septembrom 2007, ak v príslušnom stupni vysokoškolského vzdelávania neboli prijatí a nezapísali sa na štúdium aj po tomto termíne.) a z neho vyplývajúcom závere, že žalobca sa zapísal do posledného ročníka pre školský rok 2007/2008 až po 1. septembri 2007 a preto sa na neho uvedené ustanovenie nevzťahuje.   V ostatnom poukazuje na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 4.6.2008 sp. zn. 23 S 12/2008 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 3. 2009 sp. zn. 2 Sžo 170/2008.

Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   súhlasí   s tým,   aby   podľa   §   30   ods.   2   zákona národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k   vyjadreniu   najvyššieho súdu okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd sa v podstate vyjadril   iba k bodu II.   sťažnosti M.   C.. Tvrdenia v bodoch   III,   IV,   V   a   VI   nijakým   spôsobom   nevyvrátil   a   zostal   pri   svojich   predošlých konštatovaniach. Čo sa týka nejednoznačného výkladu §113a ods. 9 zákona č. 131/2002 Z. z. sťažovateľ zostáva na svojom pôvodnom stanovisku.

„Podľa § 59 zákona č. 131/2002 Z. z. (účinného v čase rozhodovania krajského súdu) (1)   Oznámením   rozhodnutia   o   prijatí   na   štúdium   podľa   §   58   ods.   7   vzniká uchádzačovi   právo   na   zápis   na   štúdium.   Termín,   miesto   a   spôsob   zápisu   prijatému uchádzačovi určí vysoká škola alebo fakulta a táto mu ho oznámi.

(2) Pri zápise si študent sám určuje, akú časť povinností predpísaných študijným programom chce absolvovať v nasledujúcom období štúdia, na ktoré sa zápis vzťahuje. (3) Právo uchádzača na zápis na štúdium podľa odseku 1 zaniká, ak na otázku vysokej školy alebo fakulty, či sa zapíše na štúdium, odpovie záporne, alebo do určeného termínu neodpovie.“

Z   vyššie   uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   zápis   na   štúdium   je   len   jeden   a   to bezprostredne po prijatí na štúdium. Súčasná prax vysokých škôl, ktorú má pravdepodobne na mysli aj najvyšší súd, že školy „zapisujú“ študentov pred každým ročníkom, nemá oporu v zákone a je riadená čisto internými predpismi jednotlivých vysokých škôl. Je evidentné, že §113a zákona č. 131/2002 Z. z. sa vzťahuje na výklad zápisu uvedený v § 59 a nie na výklad prezentovaný najvyšším súdom. To je zrejmé aj z dikcie § 113a ods. 9, kde sa používa spojene „nezapísali na štúdium“ – teda nie do ročníka. Sme preto toho názoru, že Najvyšší súd   SR   žiadnym   relevantným   spôsobom   nevyvrátil   tvrdenia   obsiahnuté   v   sťažnosti sťažovateľa. Vzhľadom na to trváme na podanej sťažnosti a navrhujeme aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel.

V zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. oznamujeme, že netrváme na ústnom prejednaní veci.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených základných práv a článku ústavy.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie námietok sťažovateľa o tom, že v príčinnej súvislosti s postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 170/08 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (bod A), a to tým, že najvyšší súd podľa sťažovateľa nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ako aj tým, že najvyšší súd sa podľa sťažovateľa   nezaoberal   zákonnosťou   postupu   vysokej   školy   pri   vydávaní   súdmi preskúmavaného rozhodnutia, a tiež tým, že najvyšší súd odobril stav, keď krajský súd rozhodoval na základe dôkazných prostriedkov, ktoré v čase rozhodovania údajne podľa sťažovateľa   neboli   v   súdnom   spise.   Postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu v označenom konaní malo dôjsť aj porušeniu základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod B), ako aj k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy (bod C) a napokon aj k porušeniu ustanovenia čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy (bod D).

A. K základnému právu na spravodlivé súdne konanie

Podľa   sťažovateľa   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   spravodlivé   súdne konanie došlo v prvom rade tým, že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok sp. zn. 2 Sžo 170/08 z 18. marca 2009, pretože v ňom nedal odpoveď na otázku, prečo nie je prípustné aplikovať na jeho prípad § 113a ods. 9 a 10 zákona o vysokých školách, tak ako to tvrdí aj sťažovateľ, ale iba ustanovenie § 92 ods. 6 zákona o vysokých školách.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Najvyšší súd SR ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. Odvolanie prejednal podľa § 250ja ods. 2 prvá veta   OSP   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania.   Rozhodol   dňa   18.   marca   2009 rozsudkom,   ktorý   verejne   vyhlásil.   Miesto   a   čas   verejného   vyhlásenia   rozsudku   bolo oznámené v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. Z   obsahu   predložených   spisov   odvolací   súd   zistil,   že   predmetom   súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené oznámenie dekanky... fakulty U. v B. č. z. 414/ŠO z 23. októbra 2007 o určení výšky   školného   v   akademickom   roku   2007/2008   a   bola   zamietnutá   žiadosť   žalobcu   o preskúmanie   tohto   oznámenia.   Krajský   súd   pri   preskúmavaní   zákonnosti   a   postupu žalovaného vychádzal zo zistenia, že je daná zákonná povinnosť žalobcu podľa § 92 ods. 6 zákona o vysokých školách, keďže nebolo sporné, že žalobca študoval študijný program poskytovaný verejnou vysokou školou (žalovaným) dlhšie, ako je jeho štandardná dĺžka štúdia, a preto mu vznikla povinnosť uhradiť verejnej vysokej škole ročné školné za každý ďalší rok štúdia.

Najvyšší súd SR, rozhodujúc o podanom odvolaní, sa stotožnil so závermi krajského súdu. Dôvody odvolania nebolo možné akceptovať, pretože neboli pre posúdenie danej veci právne relevantné. Keďže žalobca sa zapísal na štúdium posledného ročníka pre školský rok 2007/2008 v septembri 2007, nevzťahuje sa na neho ani ustanovenie § 113a ods. 9 zákona o vysokých školách.

V   danej   veci   je   potrebné   opakovane   zdôrazniť,   že   pre   posúdenie   zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného je rozhodujúca zákonná úprava. Je nesporné, že školné bolo určené v súlade so zákonom o vysokých školách a že žalobca prekročil štandardnú dĺžku štúdia na... fakulte U. v B. o jeden rok. Preto ďalšími námietkami žalobcu, ktoré sa týkali nezrovnalostí,   resp.   nesprávnosti pri určovaní školného ako aj aplikácie smerníc a štatútu žalovaného je možné zaoberať sa len z toho hľadiska, či skutočnosti, uvádzané žalobcom by boli spôsobilé zmeniť záver, že je daná zákonná povinnosť žalobcu zaplatiť školné   za   školský   rok   2007/2008   v   určenej   sume   10 500 Sk   (348,54   EUR),   keďže   pri štandardnej dĺžke štúdia študoval šesť rokov. Aj odvolací súd je toho názoru, že nedošlo k porušeniu zákona pri rozhodovaní o povinnosti žalobcu zaplatiť školné.

Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento   jeho   názor   považoval   aj   odvolací   súd   z   dôvodov,   uvedených   vyššie,   za   správny. Najvyšší   súd   SR   preto   nebude   opakovať   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského súdu, ale naň ako na vecne správne a postačujúce odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP v znení zákona č. 384/2008 Z. z., účinnom od 15. 10. 2008). V súdnom odvolacom konaní nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktorými by bolo potrebné osobitne sa zaoberať. Preto Najvyšší súd SR ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (§ 249 ods. 2 OSP).“

Podľa § 92 ods. 6 prvej vety zákona o vysokých školách v znení účinnom ku dňu vydania   sporného   rozhodnutia   vysokej   školy   (ďalej   len   „zákon   o vysokých   školách v rozhodnom   znení“)   študent,   ktorý   študuje   študijný   program   poskytovaný   verejnou vysokou školou dlhšie, ako je jeho štandardná dĺžka štúdia, je povinný uhradiť verejnej vysokej škole ročné školné za každý ďalší rok štúdia.

Podľa § 113a ods. 9 zákona o vysokých školách v rozhodnom znení ustanovenia § 92 ods. 3 až 8 sa nevzťahujú na študentov prijatých na štúdium pred 1. septembrom 2007, ak v príslušnom stupni vysokoškolského vzdelávania neboli prijatí a nezapísali sa na štúdium aj po tomto termíne.

Podľa prvej vety § 113a ods. 10 zákona o vysokých školách v rozhodnom znení študent podľa odseku 9 je povinný uhradiť verejnej vysokej škole alebo štátnej vysokej škole určené ročné školné za každý ďalší rok štúdia, ak študuje študijný program dlhšie, ako je jeho štandardná dĺžka štúdia.

Citované   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   založené   na   primárnej   premise,   že   na prípad   sťažovateľa   nie   je   možné   aplikovať   výnimku   z   povinnosti   platiť   školné   za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia podľa § 92 ods. 6 zákona o vysokých školách, ktorá je upravená v ustanovení § 113a ods. 9 zákona o vysokých školách v rozhodnom znení, a to z dôvodu, že sťažovateľ sa zapísal na štúdium do posledného ročníka na... fakulte vysokej školy až po termíne 1. september 2007. Z toho teda najvyšší súd usúdil, že na sťažovateľa nemožno   hľadieť   ako   na   študenta   podľa   §   113a   ods.   9   zákona   o   vysokých   školách   v rozhodnom znení, t. j. že nemožno na neho hľadieť ako na študenta, na ktorého by sa tam upravená   výnimka   vzťahovala,   a   zrejme   z   tohto   dôvodu   sa   už   nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa o nutnosti aplikovať na jeho prípad ustanovenie § 113a ods. 10 zákona o vysokých školách v rozhodnom znení, ktorého aplikácia prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o študenta aj podľa § 113a ods. 9 zákona o vysokých školách v rozhodnom znení, t. j. že sa na neho vzťahuje výnimka tam upravená.

Argumentácia sťažovateľa je založená na jeho presvedčení, že z aplikácie § 92 ods. 6 zákona o vysokých školách je vyňatý, a to na základe výnimky upravenej v § 113a ods. 9 zákona   o   vysokých   školách   v   rozhodnom   znení,   pretože   podľa   jeho   tvrdenia   je   síce nepochybné,   že na štúdium   do   posledného ročníka   na...   fakulte vysokej   školy   sa   síce zapísal   až   po   1.   septembri   2007,   avšak   na   toto   štúdium   bol   nesporne   prijatý   pred 1. septembrom 2007, teda tak, ako to predpokladá a vyžaduje výnimka upravená v § 113a ods. 9 zákona o vysokých školách v rozhodnom znení. Najvyšší súd podľa sťažovateľa vôbec   nezohľadnil,   resp.   nevysporiadal   sa   s   pojmovým   rozdielom   medzi   prijatím   na štúdium na vysokej škole na jednej strane a zápisom na štúdium na strane druhej. Podľa sťažovateľa z celkového kontextu zákona o vysokých školách vyplýva, že zápis na štúdium na vysokej škole je len jeden, a to bezprostredne po prijatí na štúdium, pričom na uvedenom nič nemení ani zaužívaná prax vysokých škôl, ktoré študentov „zapisujú“ pred štúdiom v každom   ročníku,   a   to   bez   zákonného   podkladu.   Sťažovateľ   túto   svoju   argumentáciu pojmovo podporil   znením § 59 zákona o vysokých školách v rozhodnom znení, podľa odseku 1 ktorého oznámením rozhodnutia o prijatí na štúdium podľa § 58 ods. 7 vzniká uchádzačovi   právo   „na   zápis   na   štúdium“.   Termín,   miesto   a   spôsob   zápisu   prijatému uchádzačovi určí vysoká škola alebo fakulta a táto mu ho oznámi. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že aj ustanovenie § 113a ods. 9 zákona o vysokých školách v rozhodnom znení tiež používa pojem „nezapísali sa na štúdium“, a nie pojem zapísať sa do ročníka.

V   uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   považuje   v   prvom   rade   za   potrebné podotknúť, že k problematike, resp. k otázke platenia školného za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia na vysokej škole už ústavný súd zaujal stanovisko vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL.   ÚS   19/08.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   podotýka,   že   každý   prípad   je   potrebné posudzovať individuálne, avšak v súlade s označeným rozhodnutím pléna ústavného súdu.

V   danom   prípade   je   nepochybné,   že   povinnosť   platiť   školné   pri   prekročení štandardnej dĺžky štúdia na vysokej škole bola zákonom o vysokých školách upravená už aj 7.   júna   2002,   keď   bol   sťažovateľ   prijatý   na   vysokoškolské   štúdium,   a   to   konkrétne v ustanovení § 92 ods. 4 zákona o vysokých školách, podľa ktorého ak študent študuje študijný program prvého stupňa, študijný program druhého stupňa alebo študijný program podľa § 53 ods. 3 dlhšie, ako je štandardná dĺžka štúdia bez vážneho dôvodu, ktorým môžu byť, napríklad zdravotné dôvody, je povinný uhradiť vysokej škole za každý ďalší rok štúdia ročné školné určené vysokou školou.

Z uvedených skutočností je teda zrejmé, že spornou nie je otázka platenia školného ako takého, ale otázka právnej úpravy, resp. adekvátneho ustanovenia, na základe ktorého bolo možné sťažovateľovi uložiť povinnosť platiť školné za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia na... fakulte vysokej školy.

Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na konštatovaní, že sťažovateľ nemôže byť študentom podľa § 113a ods. 9 zákona o vysokých školách v rozhodnom znení, pretože sa zapísal do posledného ročníka... fakulty vysokej školy po 1. septembri 2007, takže na jeho prípad nie je možné aplikovať výnimku upravenú v tomto ustanovení, ktorá by sťažovateľa vyňala spod aplikácie § 92 ods. 6 zákona o vysokých školách v rozhodnom znení. Najvyšší súd teda pri svojom rozhodnutí ako podstatnú skutočnosť zohľadnil iba otázku „zápisu“ sťažovateľa do posledného ročníka... fakulty vysokej školy bez toho, aby sa náležitým spôsobom   vyjadril   k   tomu,   či   zápisom   sťažovateľa   do   posledného   ročníka   štúdia   bola naplnená aj zákonná požiadavka vyjadrená v § 113a ods. 9 zákona o vysokých školách v rozhodnom znení, ktorý na uplatnenie výnimky upravenej v tomto ustanovení požadoval, aby študenti neboli prijatí „a“ nezapísali sa na štúdium aj po 1. septembri 2007.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd s využitím výkladových pravidiel mal náležite vysporiadať s tým, či zákonná formulácia v znení „neboli prijatí a nezapísali sa“ vyjadrená v § 113a ods. 9 zákona o vysokých školách v rozhodnom znení bola aj vzhľadom na celkový kontext zákona o vysokých školách zákonodarcom mienená ako požiadavka kumulatívna   alebo   ako   požiadavka   alternatívna,   t. j.   či   na   jej   naplnenie   postačuje,   aby študent   bol   iba   zapísaný   alebo   iba   prijatý,   alebo   musí   byť   prijatý   i   zapísaný   súčasne. Obdobne sa najvyšší súd nevyjadril ku skutočnosti, či toto sporné ustanovenie pojednáva o zápise   na   štúdium   v   danom   študijnom   programe   alebo   iba   o   zápise   do   konkrétneho ročníka   v   danom   študijnom   programe.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   bez   náležitého zodpovedania týchto otázok najvyšším súdom nemožno dospieť k jednoznačnému záveru, či sťažovateľovi mala byť uložená povinnosť zaplatiť školné za prekročenie štandardnej dĺžky   štúdia   na  ...   fakulte   vysokej   školy   podľa   ustanovenia   §   92   ods. 6   alebo   podľa ustanovenia § 113a ods. 10 zákona o vysokých školách v rozhodnom znení.

Z   ústavnej   kompetencie   všeobecných   súdov   interpretovať   a   aplikovať   zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych   otázok   v   prerokovaných   veciach.   V   tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   považuje   ústavný   súd   sťažovateľom   napádané rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžo   170/08   z   18.   marca   2009   za   arbitrárne a nepreskúmateľné, a to čo sa týka zdôvodnenia aplikovanej právnej úpravy, čím došlo k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Bez potreby venovať sa aj ďalším námietkam sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie uvedené zistenie ústavného súdu bolo, dostačujúcim na konštatovanie, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 170/08 z 18. marca 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   však   súčasne   konštatuje,   že   v   príčinnej   súvislosti   s   napádaným postupom   najvyššieho   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   2   Sžo   170/08,   ako   aj   jeho rozsudkom nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy, pretože tak krajský súd, ako ani najvyšší súd sa neodmietli zaoberať žalobou sťažovateľa o   preskúmanie správneho rozhodnutia. Z   čl.   46   ods.   2 ústavy   možno   totiž vyvodiť,   že   toto   ustanovenie   garantuje   preskúmavanie   zákonnosti   rozhodnutí   orgánov verejnej správy súdom, pričom zároveň garantuje, že z preskúmavania rozhodnutí orgánov verejnej   správy   nemôžu   byť   vylúčené   také   rozhodnutia   (rozumej   rozhodnutia   orgánov verejnej   správy),   ktoré   sa   týkajú   základných   práv   alebo   slobôd.   Sťažovateľ   namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý nie je orgánom verejnej správy. Za daných okolností namietaným rozsudkom najvyššieho súdu teda nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

B. K základnému právu vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

Sťažovateľ tiež namietal, že postupom, ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 170/08 z 18. marca 2009 bolo porušené aj jeho základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a to tým, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu, takže k nemu nemohol zaujať stanovisko.

V prípade sťažovateľa pred najvyšším súdom   išlo o konanie o odvolaní vo veci správneho súdnictva podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, pričom podľa § 246c OSP sa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v V. časti Občianskeho súdneho poriadku, primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Keďže v V. časti Občianskeho súdneho poriadku nie je vyslovene upravený postup súdu   prvého stupňa a ani odvolacieho súdu   pri vybavovaní odvolania, je potrebné túto otázku posudzovať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom ustanovenie § 209a OSP v znení účinnom v rozhodnom čase ukladalo povinnosť doručiť odvolanie   účastníka   konania ostatným   účastníkom   konania na vyjadrenie   predovšetkým prvostupňovému   súdu   (v   prípade   sťažovateľa   ním   bol   krajský   súd),   pričom   prípadné nedostatky pri doručovaní tejto výzvy mohol podľa § 211 ods. 1 OSP odstrániť aj odvolací súd.   Avšak   žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   neukladalo   ani prvostupňovému súdu a ani odvolaciemu súdu povinnosť doručovať vyjadrenia účastníkov konania k odvolaniu aj na vyjadrenie samotnému odvolateľovi.

V skúmanom prípade najvyšší súd rozhodol na základe odvolania sťažovateľa a na základe vyjadrenia žalovanej k tomuto odvolaniu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP, ktorý postup sťažovateľ ani nespochybnil.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý konštatoval, že   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Sžo   170/08   a   jeho rozsudkom v tejto veci z 18. marca 2009 nebolo porušené základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

C. K základnému právu nebyť odňatý zákonnému sudcovi

Postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Sžo 170/08 bolo podľa sťažovateľa porušené aj jeho základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, a to z dôvodu, že najvyšší súd podľa neho ústavne súladným spôsobom nenapravil pochybenie krajského súdu, ktoré sťažovateľ uvádzal vo svojej odvolacej námietke proti rozhodnutiu krajského súdu, v zmysle ktorej krajský súd ako súd prvostupňový nerozhodoval v zákonnom zložení senátu a najvyšší súd to aj napriek tejto skutočnosti svojím rozhodnutím odobril.

Krajský   súd   vo   veci   žaloby   sťažovateľa   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho poriadku konal ako súd prvého stupňa v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 12/08, pričom ešte   pred   rozhodnutím   vo   veci   samej   sťažovateľ   namietal   zaujatosť   všetkých   sudcov krajského súdu, na základe čoho najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ndzk 2/08 zo 17. apríla 2008 rozhodol, že členovia správneho senátu krajského súdu, ktorým bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie v zložení – JUDr. S., JUDr. M. a JUDr. B., nie sú vylúčení z prerokovania a rozhodnutia predmetnej veci, a súčasne proti ostatným sudcom krajského súdu najvyšší súd konanie o námietke zaujatosti zastavil. Napokon však krajský súd vo veci vedenej pod sp. zn. 23 S 12/08 rozhodoval v zložení senátu – JUDr. S., JUDr. M. a JUDr. Š.

S námietkou sťažovateľa, že JUDr. Š. nebol členom zákonného senátu krajského súdu „23 S“, ktorému bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, sa najvyšší súd vysporiadal takto:

„Pokiaľ ide o námietku žalobcu k zloženiu senátu krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval, je potrebné uviesť, že podľa Rozvrhu práce Krajského súdu v Banskej Bystrici na rok 2008 bol senát, ktorému vec pripadla a ktorý vo veci rozhodoval, štvorčlenný. To znamená,   že   keď   rozhodoval   v   akomkoľvek   trojčlennom   zložení   (zo   štyroch   členov uvedených v rozvrhu práce), rozhodoval v zložení v súlade s rozvrhom práce na uvedený kalendárny rok.“

Závery najvyššieho súdu v tomto smere sú podľa sťažovateľa nesprávne, pretože „tým by bola umožnená nepredvídateľná svojvôľa pri skladaní senátu, čo je v právnom štáte neprípustné“.

Podľa § 36 ods. 3 OSP (v znení účinnom ku dňu rozhodovania krajského súdu) v konaní pred krajským súdom   ako súdom   prvého stupňa koná a rozhoduje samosudca alebo poverený zamestnanec súdu okrem prípadov podľa § 36b; v odvolacom konaní koná a rozhoduje senát.

Podľa § 3 ods. 3 druhej vety zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch   a   sudcoch“)   v   znení   účinnom   ku   dňu rozhodovania   krajského   súdu   ak súd   rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami   sú   všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 16 ods. 1a 2 zákona o súdoch a sudcoch senát krajského súdu sa skladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu. Predseda senátu riadi a organizuje činnosť senátu.

Ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu, určí predsedu senátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce. Každý predseda senátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi.

Najvyšší súd námietku sťažovateľa, ktorá smerovala proti všetkým podľa rozvrhu práce zaradeným členom senátu „23 S“, posúdil iba voči trom sudcom tohto senátu, pričom napokon rozhodoval ako člen senátu aj sudca, proti ktorému nebola námietka sťažovateľa vyhodnotená.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 170/08 z 18. marca 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

D. K namietanému porušeniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy

V prípade sťažovateľa nebolo sporným, či mu bola uložená povinnosť zaplatiť školné na   základe   zákona,   ale   spornou   bola   otázka,   či   dotknutý   právny   predpis   bol   správne (ústavne   súladným   spôsobom)   aplikovaný,   pričom   sťažovateľ   ani   nenamietal   porušenie tohto článku ústavy v spojení s iným základným právom alebo slobodu, preto ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy nebolo porušené, a z toho dôvodu sťažnosti nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Sžo 170/08   z   18.   marca   2009   a   aby   mu   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie a   rozhodnutie. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil označený rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie,   tak   ako   to   je   uvedené   v   bode   2   výroku   tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania   z   dôvodu   jeho   právneho   zastúpenia   advokátom,   ktorý   si   ju   uplatnil   v   presne nevyčíslenej sume.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €.

S   poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľovi   nárok   na   úhradu   trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2009   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 245,70 € vrátane režijného paušálu a náhrada za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 (vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu z 3. marca 2010) v sume 127,44 €. Ústavný súd tak sťažovateľovi priznal úhradu trov konania v celkovej sume 373,14 €, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010