SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 340/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenýchadvokátkou JUDr. Oľgou Rosulegovou, Advokátska kancelária, Ulica 29. augusta 5,Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 542/2013 z 20. septembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola20. decembra 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 542/2013 z 20. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom z 3. júla 2013 sa sťažovateliadomáhali nariadenia predbežného opatrenia. Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresnýsúd“) uznesením sp. zn. 42 C 239/2013 zo 16. júla 2013 návrhu vyhovel a predbežnéopatrenie nariadil. ⬛⬛⬛⬛ podal ako odporca prostredníctvom svojho právnehozástupcu proti uvedenému uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd napadnutýmuznesením zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že návrh na nariadenie predbežnéhoopatrenia zamietol.
3. Sťažovatelia vzniesli proti napadnutému uzneseniu tieto námietky: „Okresný súd Bratislava V doručil odvolanie ⬛⬛⬛⬛ sťažovateľom, avšak bez výzvy s uložením lehoty na vyjadrenie sa k podanému odvolaniu. Následne bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie.
Z Okresného súdu Bratislava V nebola sťažovateľom výzva na vyjadrenie sa k odvolaniu doručená. Túto vadu nenapravil ani odvolací súd. Krajský súd v Bratislave bez nariadenia pojednávania návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol uznesením zo dňa 20. 09. 2013, sp. zn.: 3Co/542/2013... Práve rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave bolo sťažovateľom zasiahnuté do základných práv, chránených Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami. Je nutné konštatovať, že sťažovatelia podali samostatný návrh na nariadenie predbežného opatrenia bez žaloby vo veci samej.
Krajský súd v Bratislave pred samotným prejednaním veci, bol povinný skúmať, či súd prvého stupňa neporušil niektorú zo svojich povinností v súvislosti s doručovaním výzvy na vyjadrenie sa k odvolaniu. Nakoľko Okresný súd Bratislava V ako súd prvého stupňa si svoju povinnosť nesplnil a sťažovateľovi nedoručil výzvu na jeho vyjadrenie k podanému odvolaniu, bol Krajský súd v Bratislave povinný toto pochybenie odstrániť. Zo strany Krajského súdu v Bratislave k náprave nedošlo. Vychádzajúc z uvedeného, je namieste vysloviť záver, že odvolací súd sa so spisovým materiálom dostatočne neoboznámil a bez preverenia zákonných podmienok pre vydanie rozhodnutia vydal uznesenie, ktorým zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia....
V odôvodnení uznesenia Krajský súd v Bratislave konštatuje, že sťažovatelia sa k odvolaniu nevyjadrili a že prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie... a dospel k záveru, že odvolaniu je potrebné vyhovieť.
Krajsky súd v Bratislave odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že z návrhu sťažovateľov nevyplýva akého nároku sa sťažovatelia mienia po nariadení predbežného opatrenia domáhať, nakoľko takýto návrh má význam pre posúdenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia, teda či návrhom vo veci samej sa bude riešiť stav, ktorý by odstránil stav, ktorý sťažovatelia žiadali upraviť v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Krajský súd má za to, že prvostupňový sám určil aký návrh majú sťažovatelia podať a tým rozhodol nad návrh sťažovateľov, čo je v rozpore s procesnými predpismi a je neprípustné. Navyše pre vyššie uvedenú absenciu mal odvolací súd za to, že prvostupňový súd nemohol preskúmať, či je návrh v súvislosti s návrhom vo veci samej dôvodný a či je namieste takto dočasne upraviť pomery a preto návrh ako nepreskúmateľný zamietol.
Pokiaľ Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 03. 07. 2013 nevyplýva akého nároku sa sťažovatelia mienia po nariadení predbežného opatrenia domáhať, potom sťažovatelia majú za to, že tento právny záver vyplýva z nedostatočného oboznámenia sa Krajského súdu v Bratislave s predloženým spisovým materiálom, nakoľko na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že sťažovatelia v návrhu uviedli čoho sa mienia domáhať návrhom vo veci samej a žiadali o nariadenie predbežného opatrenia a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej....
Na základe vyššie uvedených skutočností považujú sťažovatelia uznesenie Krajského súdu v Bratislave za arbitrárne, vydané svojvoľne a dostatočne neodôvodnené, nakoľko nebolo dodržané ustanovenie § 212 ods. 1 O.s.p. a Krajský súd v Bratislave svojím postupom nielen prekročil dôvody odvolania ⬛⬛⬛⬛ a iba z jediného dôvodu, ktorý v odvolaní ani namietaný nebol zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý bol v čase rozhodovania Krajského súdu v Bratislave viac ako dôvodný, pričom sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal argumentáciu sťažovateľov uvedenú v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ale navyše poprel, že z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, čoho sa sťažovatelia mienia domáhať vo veci samej....
Krajský súd v Bratislave svojim arbitrárnym postupom v konaní, ktorého predmetom boli aj práva a povinnosti sťažovateľov vydal rozhodnutie, ktoré nemá oporu v zákonnej úprave, nakoľko nedodržal svoju povinnosť byť viazaný dôvodmi odvolania a rozhodol nielen nad ich rámec, ale navyše svoje rozhodnutie oprel o údajnú absenciu skutočností, ktoré však v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia riadne uvedené boli. Krajský súd v Bratislave svojim postupom porušil právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľom v dôsledku protiprávneho konania Krajského súdu v Bratislave bola zamedzená ochrana ich práv a právom chránených záujmov. I napriek nerešpektovaniu procesného práva sťažovateľov a najmä dôvodnosti nimi podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a dôvodov v ňom uvedených, ako aj čoho sa mienia návrhom vo veci samej domáhať, Krajský súd v Bratislave uznesenie, ktorým zamietol návrh sťažovateľov, vydal....
Krajský súd v Bratislave týmto pochybením porušil nielen princíp rovnosti účastníkov, nakoľko rozhodol nielenže jednostranne a v zrejmom rozpore s písomnými podaniami v danej veci a najmä nad rámec podaného odvolania, ale navyše porušil právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľov, keď svoje rozhodnutie postavil na údajnej absencii jedinej skutočnosti, ktorá však navyše v návrhu sťažovateľov obsiahnutá bola. Krajský súd v Bratislave ako rozhodovací orgán je povinný dodržiavať procesno-právne ako aj hmotno-právne predpisy....“
4. Sťažovatelia navrhli vydať tento nález:„Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 20. 09. 2013, sp. zn.: 3Co/542/2013, ktorým zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia porušil právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 a článkom 48 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 09. 2013, sp. zn.: 3Co/542/2013 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania v sume 275,94 Eur, a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“
II.
5. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil prvostupňové uznesenie tak, že návrhna vydanie predbežného opatrenia zamietol. Krajský súd v odôvodnení napadnutéhouznesenia uviedol: „Podľa § 74 O s. p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
Podľa § 75 ods. 2 veta prvá a druhá O. s. p. návrh má okrem náležitosti návrhu podľa § 79 ods. 1 obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byt' zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.
Súd prvého stupňa pri nariadení predbežného opatrenia sa dôsledne týmito ustanoveniami neriadil.
Predmetné konanie je konaním návrhovým. V súlade s § 75 ods. 2 veta druhá O. s. p. vyplýva, že z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej....
Z návrhu nevyplýva akého nároku sa navrhovatelia mienia po nariadení predbežného opatrenia domáhať. Takýto návrh má vyznám pre posúdenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Teda či návrhom vo veci samej sa bude riešiť stav, ktorý by odstránil stav, ktorý navrhovatelia žiadali dočasne upraviť v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že v návrhu absentuje takýto návrh navrhovateľov a ani z dôvodov návrhu nevyplýva akého nároku sa navrhovatelia mienia domáhať návrhom vo veci samej, nariadil predbežné opatrenie podľa návrhu navrhovateľov a svojvoľne doplnil výrok rozhodnutia tým, že uložil navrhovateľom 1), 2), aby v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia podali voči odporcovi návrh na začatie konania o určenie vlastníckeho práva k predmetným vyššie uvádzaným nehnuteľnostiam.
Teda sám súd určil aký návrh majú navrhovatelia podať a aj s týmto prihliadnutím rozhodoval o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.
Súd prvého stupňa v danej veci jednak rozhodol nad návrh navrhovateľov, čo je v rozpore s procesnými predpismi (§ 153 ods. 2 O. s. p. súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.) a je neprípustné. V danej veci o prípad podľa § 153 ods. 2 O. s. p. nešlo. Na druhej strane pre absenciu tohto návrhu súd ani nemohol preskúmať, či návrh na nariadenie predbežného opatrenia tak, ako ním žiadali navrhovatelia dočasne upraviť pomery je v súvislosti s predpokladaným návrhom vo veci samej dôvodný a či je na mieste takto dočasne upraviť pomery.
Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O s p. zmenil a návrh ako nepreskúmateľný zamietol. V danej veci nie je rozhodujúce, že navrhovatelia podali na súd dňa 27.8.2013 návrh, ktorým sa domáhajú určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré sú predmetom návrhu na vydanie predbežného opatrenia.“
III.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS35/02).
IV.
8. Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahomnamietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateliaoznačili namietané porušenie práv len článkami ústavy a dohovoru (čl. 46 a čl. 48 ústavya čl. 6 dohovoru), pričom z celého obsahu sťažnosti a charakteru námietok sťažovateľov jemožné konštatovať, že sťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe uvedeného ústavný súd ustálilpredmet tohto konania v zmysle posúdenia námietok sťažovateľov iba vo vzťahuk potenciálnemu porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým uznesením krajského súdu.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.
10. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnuochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
11. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každémuprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť(porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je všakpovinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platnýmprocesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,III. ÚS 32/07).
12. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie jealternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úlohaústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonovvšeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžubyť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
13. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivénásledky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosťtohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravuvzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkovpráva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitýokruh vzťahov.
14. Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na nariadenie predbežnéhoopatrenia, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia, možno považovaťza súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom nazáver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľnéalebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o vecisamej [§ 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“); porov. I. ÚS 46/00,III. ÚS 406/2013]. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidlazasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nichnemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (porov. III. ÚS 309/2012).
15. Posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkýmvecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy), preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdnyorgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávnenéhozasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavyvšeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkovkonania nezasahujú konečným spôsobom (porov. IV. ÚS 82/09).
16. Avšak aj v konaniach, v rámci ktorých všeobecný súd rozhoduje o predbežnýchopatreniach, musia byť dodržané minimálne požiadavky zodpovedajúce princípomspravodlivého procesu. To znamená, že takéto rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý jekoncentrovaným vyjadrením odôvodnenia právneho názoru všeobecného súdu.
17. Ústavný súd teda posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne ibav ojedinelých prípadoch a k zrušeniu rozhodnutí tohto druhu pristupuje len za celkomvýnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu o predbežnýchopatreniach iba za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo k procesnému excesu,ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (porov.III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
18. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkovýcha právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čoby nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámcirozhodovania o návrhu na vydanie predbežného opatrenia krajský súd uplatnil zákonomposkytovaný priestor na uváženie, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnenývstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, ževýrok krajského súdu v napadnutom uznesení má dostatočnú oporu v odôvodnení jehorozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tietosúčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej vecia súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovalo náležitú argumentáciu,prostredníctvom ktorej krajský súd dospel k záveru o nesplnení zákonných požiadaviek navydanie predbežného opatrenia.
19. Čo sa týka námietky sťažovateľov, že krajský súd nenapravil pochybenieokresného súdu, ktorý sťažovateľom síce zaslal na vyjadrenie odvolanie odporcu, avšak bezvýzvy, aby tak v konkrétnej lehote učinili, ústavný súd uvádza, že nie je možné konštatovaťporušenie základného práva sťažovateľov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazompodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže bez ohľadu na formálne vyzvanie okresného súdu navyjadrenie sa k odvolaniu sťažovatelia mali predmetné odvolanie k dispozícii (toto im bolookresným súdom zaslané) a mohli svoje ústavné a zákonné právo vyjadriť sa v rámciodvolacieho konania pred krajským súdom uplatniť a boli oboznámení s obsahom podanéhoodvolania.
20. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na § 209a ods. 1 OSP, podľa ktoréhoak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete OSP, doručí súd prvého stupňabezodkladne odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiuvo veci samej, vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili. Z citovaného ustanoveniavyplýva, že súd prvého stupňa nie je povinný vyzvať účastníka konania na vyjadrenie sak podanému odvolaniu proti nemeritórnemu rozhodnutiu, ktorým je aj rozhodnutie o návrhuna vydanie predbežného opatrenia. To však nebráni tomu, aby sa účastník vyjadrilk podanému odvolaniu proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o návrhu na vydaniepredbežného opatrenia, keďže odvolanie proti takémuto prvostupňovému rozhodnutiu saúčastníkovi zasiela.
21. Postup a závery krajského súdu tak obstoja pre účely skúmania dodržaniagarancií spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť pre namietané porušeniečl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajskéhosúdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015