znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 340/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenýchadvokátkou   JUDr.   Oľgou   Rosulegovou,   Advokátska   kancelária,   Ulica   29.   augusta   5,Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ÚstavySlovenskej   republiky   a čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 542/2013 z 20. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. decembra   2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   Co   542/2013   z 20.   septembra   2013   (ďalej   aj   „napadnutéuznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom z 3. júla 2013 sa sťažovateliadomáhali nariadenia predbežného opatrenia. Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresnýsúd“) uznesením sp. zn. 42 C 239/2013 zo 16. júla 2013 návrhu vyhovel a predbežnéopatrenie nariadil. ⬛⬛⬛⬛ podal ako odporca prostredníctvom svojho právnehozástupcu proti uvedenému uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd napadnutýmuznesením   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie   tak,   že   návrh   na   nariadenie   predbežnéhoopatrenia zamietol.

3. Sťažovatelia vzniesli proti napadnutému uzneseniu tieto námietky: „Okresný súd Bratislava   V   doručil   odvolanie ⬛⬛⬛⬛ sťažovateľom,   avšak   bez   výzvy s uložením lehoty na vyjadrenie sa k podanému odvolaniu. Následne bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie.

Z   Okresného   súdu   Bratislava   V   nebola   sťažovateľom   výzva   na   vyjadrenie   sa k odvolaniu doručená. Túto vadu nenapravil ani odvolací súd. Krajský súd v Bratislave bez nariadenia pojednávania návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol uznesením zo   dňa   20.   09.   2013,   sp.   zn.:   3Co/542/2013...   Práve   rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave bolo sťažovateľom zasiahnuté do základných práv, chránených Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami. Je nutné konštatovať, že sťažovatelia podali samostatný návrh na nariadenie predbežného opatrenia bez žaloby vo veci samej.

Krajský súd v Bratislave pred samotným prejednaním veci, bol povinný skúmať, či súd prvého stupňa neporušil niektorú zo svojich povinností v súvislosti s doručovaním výzvy na vyjadrenie sa k odvolaniu. Nakoľko Okresný súd Bratislava V ako súd prvého stupňa si svoju povinnosť nesplnil a sťažovateľovi nedoručil výzvu na jeho vyjadrenie k podanému odvolaniu,   bol   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   toto   pochybenie   odstrániť.   Zo   strany Krajského súdu v Bratislave k náprave nedošlo. Vychádzajúc z uvedeného, je namieste vysloviť záver, že odvolací súd sa so spisovým materiálom dostatočne neoboznámil a bez preverenia zákonných podmienok pre vydanie rozhodnutia vydal uznesenie, ktorým zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia....

V   odôvodnení   uznesenia   Krajský   súd   v   Bratislave   konštatuje,   že   sťažovatelia   sa k odvolaniu nevyjadrili a že prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie... a dospel k záveru, že odvolaniu je potrebné vyhovieť.

Krajsky súd v Bratislave odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že z návrhu sťažovateľov nevyplýva   akého   nároku   sa   sťažovatelia   mienia   po   nariadení   predbežného   opatrenia domáhať, nakoľko takýto návrh má význam pre posúdenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia, teda či návrhom vo veci samej sa bude riešiť stav, ktorý by odstránil stav, ktorý sťažovatelia žiadali upraviť v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Krajský súd má za to, že prvostupňový sám určil aký návrh majú sťažovatelia podať a tým rozhodol nad návrh sťažovateľov, čo je v rozpore s procesnými predpismi a je neprípustné. Navyše pre vyššie uvedenú absenciu mal odvolací súd za to, že prvostupňový súd nemohol preskúmať, či je návrh v súvislosti s návrhom vo veci samej dôvodný a či je namieste takto dočasne upraviť pomery a preto návrh ako nepreskúmateľný zamietol.

Pokiaľ   Krajský   súd   v   Bratislave   dospel   k   záveru,   že   z   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 03. 07. 2013 nevyplýva akého nároku sa sťažovatelia mienia po nariadení predbežného opatrenia domáhať, potom sťažovatelia majú za to, že tento právny   záver   vyplýva   z   nedostatočného   oboznámenia   sa   Krajského   súdu   v   Bratislave s predloženým spisovým materiálom, nakoľko na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že sťažovatelia v návrhu uviedli čoho sa mienia domáhať návrhom vo veci samej a žiadali o nariadenie predbežného opatrenia a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej....

Na základe vyššie uvedených skutočností považujú sťažovatelia uznesenie Krajského súdu v Bratislave za arbitrárne, vydané svojvoľne a dostatočne neodôvodnené, nakoľko nebolo   dodržané   ustanovenie   §   212   ods.   1   O.s.p.   a   Krajský   súd   v   Bratislave   svojím postupom nielen prekročil dôvody odvolania ⬛⬛⬛⬛ a iba z jediného dôvodu, ktorý v odvolaní ani namietaný nebol zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý bol v čase rozhodovania Krajského súdu v Bratislave viac ako dôvodný, pričom sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal argumentáciu sťažovateľov uvedenú v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ale navyše poprel, že z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, čoho sa sťažovatelia mienia domáhať vo veci samej....

Krajský súd v Bratislave svojim arbitrárnym postupom v konaní, ktorého predmetom boli aj práva a povinnosti sťažovateľov vydal rozhodnutie, ktoré nemá oporu v zákonnej úprave, nakoľko   nedodržal svoju povinnosť byť   viazaný dôvodmi   odvolania a   rozhodol nielen nad ich rámec, ale navyše svoje rozhodnutie oprel o údajnú absenciu skutočností, ktoré však v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia riadne uvedené boli. Krajský súd v Bratislave svojim postupom porušil právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľom   v   dôsledku   protiprávneho   konania   Krajského   súdu   v   Bratislave   bola zamedzená ochrana ich práv a právom chránených záujmov. I napriek nerešpektovaniu procesného práva sťažovateľov a najmä dôvodnosti nimi podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a dôvodov v ňom uvedených, ako aj čoho sa mienia návrhom vo veci samej domáhať, Krajský súd v Bratislave uznesenie, ktorým zamietol návrh sťažovateľov, vydal....

Krajský   súd   v   Bratislave   týmto   pochybením   porušil   nielen   princíp   rovnosti účastníkov, nakoľko   rozhodol nielenže jednostranne   a v zrejmom   rozpore   s písomnými podaniami v danej veci a najmä nad rámec podaného odvolania, ale navyše porušil právo na   spravodlivé   súdne   konanie   sťažovateľov,   keď   svoje   rozhodnutie   postavil   na   údajnej absencii jedinej skutočnosti, ktorá však navyše v návrhu sťažovateľov obsiahnutá bola. Krajský súd v Bratislave ako rozhodovací orgán je povinný dodržiavať procesno-právne ako aj hmotno-právne predpisy....“

4. Sťažovatelia navrhli vydať tento nález:„Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 20. 09. 2013, sp. zn.: 3Co/542/2013, ktorým zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia porušil právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 a článkom 48 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 09. 2013, sp. zn.: 3Co/542/2013 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania v sume 275,94 Eur, a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

5. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil prvostupňové uznesenie tak, že návrhna   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol.   Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutéhouznesenia uviedol: „Podľa § 74 O s. p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa § 75 ods. 2 veta prvá a druhá O. s. p. návrh má okrem náležitosti návrhu podľa § 79 ods. 1 obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byt' zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.

Súd   prvého   stupňa   pri   nariadení   predbežného   opatrenia   sa   dôsledne   týmito ustanoveniami neriadil.

Predmetné konanie je konaním návrhovým. V súlade s § 75 ods. 2 veta druhá O. s. p. vyplýva, že z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej....

Z   návrhu   nevyplýva   akého   nároku   sa   navrhovatelia   mienia   po   nariadení predbežného   opatrenia   domáhať.   Takýto   návrh   má   vyznám   pre   posúdenie   návrhu   na vydanie predbežného opatrenia. Teda či návrhom vo veci samej sa bude riešiť stav, ktorý by odstránil   stav,   ktorý   navrhovatelia   žiadali   dočasne   upraviť   v   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia.

Súd prvého stupňa napriek tomu, že v návrhu absentuje takýto návrh navrhovateľov a ani z dôvodov návrhu nevyplýva akého nároku sa navrhovatelia mienia domáhať návrhom vo   veci   samej,   nariadil   predbežné   opatrenie   podľa   návrhu   navrhovateľov   a   svojvoľne doplnil výrok rozhodnutia tým, že uložil navrhovateľom 1), 2), aby v lehote 30 dní od právoplatnosti   uznesenia   podali   voči   odporcovi   návrh   na   začatie   konania   o   určenie vlastníckeho práva k predmetným vyššie uvádzaným nehnuteľnostiam.

Teda sám súd určil aký návrh majú navrhovatelia podať a aj s týmto prihliadnutím rozhodoval o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Súd prvého stupňa v danej veci jednak rozhodol nad návrh navrhovateľov, čo je v rozpore   s   procesnými   predpismi   (§   153   ods.   2   O.   s.   p.   súd   môže   prekročiť   návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.) a je neprípustné. V danej veci o prípad podľa § 153 ods. 2 O. s. p. nešlo. Na druhej   strane   pre   absenciu   tohto   návrhu   súd   ani   nemohol   preskúmať,   či   návrh na nariadenie predbežného opatrenia tak, ako ním žiadali navrhovatelia dočasne upraviť pomery je v súvislosti s predpokladaným návrhom vo veci samej dôvodný a či je na mieste takto dočasne upraviť pomery.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O s p. zmenil a návrh ako nepreskúmateľný zamietol. V danej veci nie je rozhodujúce, že navrhovatelia podali na súd dňa 27.8.2013 návrh, ktorým sa domáhajú určenia, že sú bezpodielovými   spoluvlastníkmi   nehnuteľností,   ktoré   sú   predmetom   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia.“

III.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS35/02).

IV.

8.   Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   sa   v   prvom   rade   vysporiadať   s   rozsahomnamietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateliaoznačili namietané porušenie práv len článkami ústavy a dohovoru (čl. 46 a čl. 48 ústavya čl. 6 dohovoru), pričom z celého obsahu sťažnosti a charakteru námietok sťažovateľov jemožné konštatovať, že sťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe uvedeného ústavný súd ustálilpredmet   tohto   konania   v zmysle   posúdenia   námietok   sťažovateľov   iba   vo   vzťahuk potenciálnemu porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým uznesením krajského súdu.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

10. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnuochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

11. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každémuprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť(porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je všakpovinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platnýmprocesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,III. ÚS 32/07).

12. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie jealternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úlohaústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonovvšeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžubyť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

13. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivénásledky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosťtohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravuvzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkovpráva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitýokruh vzťahov.

14. Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na nariadenie predbežnéhoopatrenia, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia, možno považovaťza súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom nazáver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľnéalebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o vecisamej [§ 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“); porov. I. ÚS 46/00,III.   ÚS 406/2013].   Predbežné   opatrenia   s   ohľadom   na   ich   charakter nemôžu   spravidlazasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nichnemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (porov. III. ÚS 309/2012).

15.   Posúdenie   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   je   predovšetkýmvecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy), preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdnyorgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124 ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávnenéhozasahovať   do   rozhodnutí   o   predbežných   opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavyvšeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkovkonania nezasahujú konečným spôsobom (porov. IV. ÚS 82/09).

16. Avšak aj v konaniach, v rámci ktorých všeobecný súd rozhoduje o predbežnýchopatreniach,   musia   byť   dodržané   minimálne   požiadavky   zodpovedajúce   princípomspravodlivého procesu. To znamená, že takéto rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý jekoncentrovaným vyjadrením odôvodnenia právneho názoru všeobecného súdu.

17.   Ústavný   súd   teda   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení   zásadne   ibav ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   rozhodnutí   tohto   druhu   pristupuje   len   za   celkomvýnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu o predbežnýchopatreniach iba za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo k procesnému excesu,ktorý   by   zakladal   zjavný   rozpor   s   princípmi   spravodlivého   procesu   (porov.III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).

18.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil   v   skutkovýcha právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čoby   nasvedčovalo   jeho   arbitrárnosti   alebo   ústavnej   neakceptovateľnosti.   V   rámcirozhodovania o návrhu na vydanie predbežného opatrenia krajský súd uplatnil zákonomposkytovaný   priestor   na   uváženie,   do   ktorého   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnenývstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, ževýrok   krajského súdu v napadnutom uznesení má dostatočnú oporu   v odôvodnení   jehorozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tietosúčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej vecia súčasne   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   obsahovalo   náležitú   argumentáciu,prostredníctvom ktorej krajský súd dospel k záveru o nesplnení zákonných požiadaviek navydanie predbežného opatrenia.

19.   Čo   sa   týka   námietky   sťažovateľov,   že   krajský   súd   nenapravil   pochybenieokresného súdu, ktorý sťažovateľom síce zaslal na vyjadrenie odvolanie odporcu, avšak bezvýzvy, aby tak v konkrétnej lehote učinili, ústavný súd uvádza, že nie je možné konštatovaťporušenie základného práva sťažovateľov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazompodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže bez ohľadu na formálne vyzvanie okresného súdu navyjadrenie sa k odvolaniu sťažovatelia mali predmetné odvolanie k dispozícii (toto im bolookresným   súdom   zaslané)   a mohli   svoje   ústavné   a zákonné   právo   vyjadriť   sa   v rámciodvolacieho konania pred krajským súdom uplatniť a boli oboznámení s obsahom podanéhoodvolania.

20. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na § 209a ods. 1 OSP, podľa ktoréhoak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete OSP, doručí súd prvého stupňabezodkladne odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiuvo veci samej, vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili. Z citovaného ustanoveniavyplýva, že súd prvého stupňa nie je povinný vyzvať účastníka konania na vyjadrenie sak podanému odvolaniu proti nemeritórnemu rozhodnutiu, ktorým je aj rozhodnutie o návrhuna   vydanie   predbežného   opatrenia.   To   však   nebráni   tomu,   aby   sa   účastník   vyjadrilk podanému   odvolaniu   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   o návrhu   na   vydaniepredbežného opatrenia, keďže odvolanie proti takémuto prvostupňovému rozhodnutiu saúčastníkovi zasiela.

21.   Postup   a   závery   krajského   súdu   tak   obstoja   pre   účely   skúmania   dodržaniagarancií spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť pre namietané porušeniečl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajskéhosúdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015