znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 340/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   v spojení   s čl. 12   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   a   jej uznesením č. k. XV/2 Gn 256/13/1000-14 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva   podľa   čl.   46   ods. 1   v spojení   s čl.   12   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej uznesením č. k. XV/2 Gn 256/13/1000-14 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol oznamovateľom vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, ako aj prečinu nátlaku v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon), ktorých sa mal dopustiť sudca Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v súvislosti s jeho postupom v trestnom   súdnom   konaní,   v   ktorom   je   sťažovateľ   obžalovaný.   O   sťažovateľovom oznámení   rozhodol   prokurátor   generálnej   prokuratúry   uznesením   č.   k. XV/2 Gn 256/13/1000-12 z 21. januára 2014 tak, že ho odmietol. V odôvodnení uznesenia prokurátor   generálnej   prokuratúry   uviedol,   že   samotná   nespokojnosť   a nesúhlas oznamovateľa, ako i prípadné nesprávne uvedenie   ustanovenia   zákona nemôže zakladať znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   ani iného trestného činu, prípadne iného protiprávneho konania. Ďalej prokurátor generálnej prokuratúry   v odôvodení   uznesenia   uviedol,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní   nie   sú oprávnené, a to ani na základe podaného trestného oznámenia preskúmavať postup súdu a hodnotiť   dôkazy   vykonané   v rámci   trestného   alebo   civilného   konania   na   súde a preskúmavať   zákonnosť   napadnutých   rozhodnutí   súdu,   prípadne   im   predchádzajúcich konaní   z hľadiska   ich   obsahovej   a vecnej   stránky.   Proti   tomuto   uzneseniu   prokurátora generálnej   prokuratúry   podal   sťažovateľ   v zmysle   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) sťažnosť, v ktorej o. i. namietal,   že   prokurátor   generálnej   prokuratúry   sa   nevysporiadal   so   všetkými skutočnosťami, na ktoré sťažovateľ poukázal. O sťažnosti rozhodol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a napadnutým uznesením sťažnosť ako   nedôvodnú   zamietol.   Generálny   prokurátor   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia uviedol, že sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť   a dôvodnosť   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   prokurátora   generálnej prokuratúry. Generálny prokurátor sa   v plnom   rozsahu stotožnil   s postupom prokurátora generálnej   prokuratúry,   jeho   rozhodnutie   vyhodnotil   ako   zákonné   a dôvodné,   keďže z trestného oznámenia neboli zistené podmienky na začatie trestného stíhania. Konaním sudcu   okresného   súdu   podľa   generálneho   prokurátora   neboli   naplnené znaky   skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a ani iného protiprávneho konania. Podľa   generálneho prokurátora   rozhodnutie   prokurátora   generálnej prokuratúry obsahovalo   dostatok   skutkových   a právnych   záverov,   pričom   tieto   nemožno   označiť   za svojvoľné   a zjavne   neodôvodnené.   V   závere   generálny   prokurátor   v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že orgány činné v trestnom konaní nie sú oprávnené, a to ani   na   základe   podaného   trestného   oznámenia,   preskúmať   postup   a rozhodnutia   súdov, pretože   by   to   znamenalo   neprípustný   zásah   do   sudcovskej   nezávislosti.   Orgány   činné v trestnom   konaní   sú   podľa   generálneho   prokurátora   oprávnené   výlučne   skúmať,   či konaním označeného sudcu nebola naplnená skutková podstata niektorého trestného činu.

3.   Sťažovateľ   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   uviedol,   že   generálna prokuratúra   oznámenie   sťažovateľa   odmietla   bez   akéhokoľvek   vysporiadania   sa s objektívnymi dôkazmi. Podľa sťažovateľa konanie sudcu okresného súdu napĺňa znaky sťažovateľom oznámených trestných činov a malo dôjsť k začatiu trestného stíhania vo veci. Tvrdenie generálnej prokuratúry, že v prípade oznámenia išlo o postup sudcu, ktorý nesmú orgány   činné   v trestnom   konaní   preskúmavať,   je   podľa   názoru   sťažovateľa   svojvoľné. Podľa sťažovateľa neobstojí ani účelové tvrdenie generálnej prokuratúry, že každé konanie, ktorého sa sudca dopustí, je takým konaním, ktoré orgány činné v trestnom konaní nesmú preskúmavať. Postup generálnej prokuratúry pri rozhodovaní veci bol podľa sťažovateľa svojvoľný a arbitrárny. Pri svojvoľnosti sťažovateľ poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. septembra 2005 a tvrdí, že generálna prokuratúra sa natoľko odchýlila od ustanovení Trestného poriadku, že poprela jeho účel a význam. Arbitrárnosť napadnutého uznesenia spočíva podľa názoru sťažovateľa v tom, že generálny prokurátor svoj   právny   názor   nezdôvodnil   zo   všetkých   zákonných   hľadísk,   ktoré   v   danej   veci prichádzali   do   úvahy,   resp.   ho   zdôvodnil   v   rozpore   so   zákonom,   pričom   sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo garantované čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom a napadnutým uznesením generálnej prokuratúry porušené, zrušil napadnuté   uznesenie   a prikázal,   aby   generálna   prokuratúra   vo   veci   opätovne   konala a rozhodla,   priznal   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   eur   a uložil generálnej prokuratúre uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. medzi mnohými napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 60/08, II. ÚS 165/2011, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 92/04).

III.

7.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   garantovaného   čl.   46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   a napadnutým   uznesením   generálnej   prokuratúry,   ktorým   ako   nedôvodnú zamietla   jeho   sťažnosť   voči   uzneseniu   prokurátora   generálnej   prokuratúry   o odmietnutí trestného oznámenia podaného sťažovateľom.

8. V úvode ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   orgánmi   verejnej   moci   bol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (porov.   I. ÚS 17/01,   II.   ÚS   137/08,   III.   ÚS   328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je   suplovať   orgány   verejnej   moci,   ktorým   prislúcha   interpretácia   zákonov   v rámci   ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   len také   rozhodnutia   orgánov   verejnej   moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k   porušeniu   základného práva   alebo slobody   došlo   v konaní,   ktoré   vydaniu   samotného rozhodnutia   predchádzalo.   Skutkové   a právne   závery   príslušného   orgánu   verejnej   moci môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že generálna prokuratúra reagovala na podané trestné oznámenie sťažovateľa v rámci postupu pred začatím trestného stíhania upraveného Trestným poriadkom (§ 196 až § 198 Trestného poriadku) zákonným spôsobom,   a teda   riadne   plnila   svoje   povinnosti   vyplývajúce   z uvedených   zákonných noriem,   pričom   vydala   rozhodnutia   (vrátane   napadnutého   uznesenia),   ktoré   spĺňajú náležitosti   predpokladané   Trestným   poriadkom,   v ktorých   vyjadrila   odôvodnený   právny názor na zistený skutkový stav. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a postup   generálnej   prokuratúry a právne   závery   ňou   vyslovené   v napadnutom   uznesení   je   nutné   považovať   za   výraz autonómneho   prokurátorského   rozhodovania,   do   ktorého   ústavný   súd   nie   je   oprávnený v tomto prípade zasahovať.

10. Ďalej ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už uviedol, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   (porov. II. ÚS 42/00, II. ÚS 398/09, III. ÚS 233/2010, IV. ÚS 423/09). Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani právo jednotlivca, aby na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku   (porov.   I.   ÚS   126/06,   II.   ÚS   526/2013,   III.   ÚS   16/06,   IV. ÚS 17/09).   Inak povedané, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je možné vykladať tak, že by garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie (tu rozhodnutie generálneho prokurátora), ktoré zodpovedá predstavám sťažovateľa.

11.   Ani   z čl.   6   dohovoru   (pokiaľ   je   jeho   aplikovateľnosť   založená   na   trestnom oznámení voči tretej osobe) nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní [porov. Dziedzic v. Poľsko, č. 50428/99,   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers v. Švédsko, č. 11826/85, rozsudok ESĽP z 29. 10. 1991, bod 29; Kusmierek v. Poľsko, č. 10675/02, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2004, bod 48].

12.   Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej   osoby   alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani za súčasť práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto k porušeniu týchto práv postupom a napadnutým uznesením generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť.

13. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

14. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho aplikácia   sa   v   individuálnych   sťažnostiach   v zásade   viaže   na   porušenie   individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode   sťažovateľa   je   zjavne   neopodstatnená   (porov.   I.   ÚS   34/96,   II.   ÚS   85/01, II. ÚS 167/04, z novšej judikatúry I. ÚS 509/2012, III. ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).

15. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl.   46   ods.   1   ústavy,   prípadne   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a napadnutým uznesením generálnej prokuratúry, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014