znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 340/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. C., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Š., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 71/2010 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2011   doručená   sťažnosť   J.   C.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 71/2010 z 31. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím riaditeľa Colného úradu M. (ďalej len „colný úrad“) č. R-19/2009-5334 z 20. januára 2009 podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe colníkov“) prepustený zo služobného pomeru   colníka s odôvodnením, že zvlášť hrubým spôsobom porušil základné povinnosti colníka ustanovené v § 44 ods. 3 písm. a), b) a h) zákona o štátnej službe colníkov.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom generálny riaditeľ Colného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „colné   riaditeľstvo“)   rozhodnutím č. 19105/2009-1214   z   5.   mája   2009   rozhodol   tak,   že   odvolanie   sťažovateľa   zamietol a rozhodnutie riaditeľa colného úradu č. R 19/2009-5334 z 20. januára 2009 potvrdil.

Vzhľadom   na   výsledok   správneho   konania   sťažovateľ   podal   Krajskému   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva   z   5.   mája   2009,   ktorú   však   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   6   S   90/2009-40 z 9. septembra 2010 zamietol.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sžo 71/2010 z 31. mája 2011 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd týmto rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa   na   súdu   a   inú   právnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:„1/   Ak   colný   úrad   označil   ako   dôkaz   preukazujúci   jeho   tvrdenia   uznesenie... o obvinení sťažovateľa zo spolupáchateľstva zločinu..., takéto uznesenie rozhodne nie je možné   akceptovať   ako   zákonný   dôkaz   v   správnom   konaní   o   prepustení   sťažovateľa   zo služobného pomeru.

2/ Zvukový a obrazový záznam vyhotovený v rámci trestného konania pri utajenom zaznamenávaní colnice... orgánmi inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR taktiež nemôže byť   relevantným   dôkazom   v   správnom   konaní   o   prepustení   sťažovateľa   zo   služobného pomeru. Osobitne nie ak dôkazom má byť ani nie samotný záznam, ale výpisky riaditeľa colného úradu z tohto záznamu, ktorý jediný v rámci toho správneho konania mal možnosť sa s týmto záznamom oboznámiť tak, že mu to bolo umožnené vyšetrovateľom MV SR. A osobitne   nie   za   stavu,   keď   sťažovateľ   v   rámci   správneho   konania   o   jeho   prepustení nielenže   nebol   oboznámený   s   týmto   zvukovým   a   obrazovým   záznamom,   ale   nebol oboznámený ani s výpiskami riaditeľa colného úradu z neho, a vôbec s existenciou takéhoto záznamu. Preto k uvedenému... dôkazu sa ani nemohol vyjadriť a nemal o ňom vedomosť. Vedomosť o existencii takéhoto záznamu sťažovateľ získal až v rámci trestného konania..., čo však rozhodne nie je možné stotožňovať s konaním správnym, a túto vedomosť získal potom ako mu už bolo   rozhodnutie colného úradu o prepustení zo služobného pomeru doručené.

3/  ...   sťažovateľovi   nebol   poskytnutý   náležitý   priestor   a   možnosť   vyjadriť   sa   ku všetkým skutočnostiam kladeným mu za vinu a k dôkazom pri jeho vypočutí v správnom konaní dňa 15. januára 2009, kedy za ním do výkonu väzby prišli pracovníci colného úradu a len ho oboznámili so skutkom, ktorý mu je kladený za vinu.

4/ V danom prípade tak colný úrad z predmetného zvukového a obrazového záznamu ustálil skutok ako je opísaný v jeho rozhodnutí t. j. že sťažovateľovi kolega dal dve krabičky cigariet a sťažovateľ jednu krabičku z toho dal kolegyni resp. že si sťažovateľ jednu fľašu neisteného obsahu uložil do svojej tašky a z uvedeného vyvodil, že v súvislosti s týmito vecami   mal   byť   vykonaný   nejaký   záznam   v   prvotnej   evidencii   o   colnej   kontrole,   tak   v prijatom závere colného úradu absentuje akákoľvek logická súvislosť, nakoľko colný úrad vo svojom rozhodnutí neuviedol žiadne logické vysvetlenie ani dôkaz, pre ktoré by mali dve krabičky cigariet a fľaša s nezistenou tekutinou súvisieť s výkonom služobných povinností sťažovateľa a s jeho povinnosťou vykonať zápis v prvotnej evidencii o colnej kontrole. 5/... z rozhodnutia colného úradu nie je zrejmé, akým spôsobom a či vôbec pri vyhodnotení   závažnosti   ním   tvrdeného   porušenia   služobnej   prísahy   alebo   služobnej povinnosti   sťažovateľom,   ako   aj   pri   vyhodnocovaní   ujmy   hroziacej   záujmom   štátu   pri ponechaní   sťažovateľa   v   služobnom   pomere,   vyhodnocoval   individuálne   charakteristiky sťažovateľa vyplývajúce z jeho doterajších výsledkov a osobnostných a profesných kvalít... Sťažovateľ   má   za to,   že v danom   prípade colný úrad,   ktorého   zistenia   a   závery odobril najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, nezistil správne a objektívne skutkový stav veci a nevyvodil z neho správne závery.

Colný úrad v rozpore so zákonitosťami logickej úvahy svoje zistenia a závery opiera o také dôkazy, z ktorých tieto zistenia a závery vôbec nevyplývajú.

Skutok   tak   ako   je   uvedený   vo   výroku   prvostupňového   rozhodnutia   a   potvrdený rozhodnutím žalovaného správneho orgánu, nevykazuje znaky porušenia služobnej prísahy alebo služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom, a teda by odôvodňovalo prepustenie žalobcu zo služobného pomeru.

Vzhľadom na uvedené v danej veci nebol zistený skutočný stav veci, a skutok kladený sťažovateľovi za vinu, nie je opísaný vo výroku rozhodnutia colného úradu náležite tak, aby bola   z   neho   zrejmá   intenzita   porušenia   služobnej   prísahy   a   služobných   povinností sťažovateľom   zvlášť   hrubým   spôsobom,   ktorá   skutočnosť   je   v   rozpore   s   odôvodnením rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, majúce za následok nezrozumiteľnosť ich rozhodnutí.

Podľa názoru sťažovateľa za stavu, keď najvyšší súd rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov, vrátane rozsudku krajského súdu odobril a stotožnil sa aj so správnosťou postupu   a   záverov   správnych   orgánov,   potom   samotné   dôvody   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu je nutné hodnotiť ako neurčité a nezrozumiteľné a jeho závery za také, ktoré nie sú v súlade so zásadami prieskumnej právomoci súdov v správnom súdnictve. Preto   je   nutné   konštatovať,   že   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   prijal   také skutkové a právne závery, ktoré nemožno považovať za súladné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ   zároveň   poukazuje   na   to,   že   iné   senáty   najvyššieho   súdu   v   skutkovo podobných   prípadoch   (konkrétne   v   prípadoch   iných   colníkov,   ktorí   boli   prepustení   zo služobného pomeru na základe obdobných rozhodnutí colného úradu vykazujúcich závažné nedostatky zistenia skutkového stavu, záverov a relevantného odôvodnenia v spojení so závažnými pochybeniami pri zachovaní práv účastníkov vyjadriť sa ku všetkým dôkazom) pri   svojej   prieskumnej   právomoci   vo   vzťahu   k   takýmto   rozhodnutiam   resp.   rozsudkom krajských súdov rozhodli diametrálne odlišne ako najvyšší súd v tomto prípade. Pričom najvyšší   súd   v   danom   prípade   svoje   odlišné   závery   oproti   záverom   iných   senátov najvyššieho   súdu   žiadnym   spôsobom   relevantne   neodôvodnil.   Sťažovateľ   na   dôkaz uvedeného poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 200/2010 z 30. marca 2011.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo/71/2010 z 31. mája 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo/71/2010 z 31. mája 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania za dva   úkony právnej   služby...   na účet jeho právneho   zástupcu do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu zaručeného v   čl.   46   ods.   1 ústavy   a práva na spravodlivé   súdne konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 4 Sžo 71/2010 z 31. mája 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo či už účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej zainteresovanej osoby na takom rozhodnutí, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.

Vzhľadom   na   v   sťažnosti   uvedené   tvrdenia   sťažovateľa   o   neurčitosti a nezrozumiteľnosti   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   o   jeho   nesúlade so zásadami prieskumnej právomoci súdov v správnom súdnictve ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podľa § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pre   riešenie   otázok,   ktoré   nie   sú   priamo   upravené   v   tejto   časti,   sa   použijú   primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa § 212 ods. 1 OSP je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Sťažovateľ   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   uviedol,   že   ho   podáva z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) OSP, t. j. že „súd prvého stupňa neúplne   zistil   skutkový   stav   veci,   pričom   na   základe   vykonaných   dôkazov   dospel k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   z   tohto   titulu   súd   prvého   stupňa   vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

Sťažovateľ v opravnom prostriedku proti rozsudku krajského súdu ďalej uviedol:«...   prvostupňový   súd   prijal   bezvýhradne   záver   oboch   stupňov   colných   orgánov o zvlášť hrubom porušení služobných povinností a služobnej prísahy žalobcu...

... konajúci súd dospel k záveru, že žalobca nekonal v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi výkon služby colníka, pričom konajúci súd považoval námietky a tvrdenia žalobcu za nepodstatné.

S uvedeným   záverom konajúceho súdu   sa   nestotožňujeme   a   zastávame názor,   že prvostupňový súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, čím takto dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

V zásade tvrdíme, že tak, ako obidva stupne colných orgánov, tak aj konajúci súd vyhodnotením   zvukového   a   obrazového   záznamu   (bez   jeho   kontextu   s   prebiehajúcim trestným konaním) nepreukázali spôsobom nevzbudzujúcim žiadnu pochybnosť, že v prípade žalobcu došlo ku konaniu, ktoré by bolo v rozpore s právnymi predpismi upravujúcimi výkon služby colníka, pričom konštatovanie colných orgánov (vrátane konajúceho súdu) o jednoznačnom   preukázaní   „pôvodu   tovaru“   zisteného   colnou   kontrolou,   v   spojení s úradným záznamom riaditeľa colného úradu, v žiadnom smere tento záver nepreukazuje. Pokiaľ   teda   konajúci   súd   primárne   vychádzal   len   z   logických   „indícií“   oboch stupňov   colných   orgánov,   nemožno   vyvodiť   iný   záver   než   záver   o   nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu.

Máme za to, že prvostupňový súd v žiadnom smere nevyvrátil námietky a tvrdenia žalobcu   o   nedostatočnom   zistení   skutkového   stavu   zo   strany   oboch   stupňov   colných orgánov,   pričom   na   základe   takto   posudzovaných   a   hodnotených   dôkazov   dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Naopak zastávame názor, že bez toho, aby prvostupňový súd odstránil vyššie uvedené rozpory   vo   vyhodnotení   jednotlivých   dôkazov   a   zaujal   tak   jednoznačný   postoj k objektívnemu zisteniu a posúdeniu skutkového stavu, nemožno považovať jeho rozsudok za vydaný v súlade s objektívnym právom...»

Najvyšší súd sa v rozsudku sp. zn. 4 Sžo 71/2010 z 31. mája 2011 s odvolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal takto:

„Podstatou námietok žalobcu boli opakované tvrdenia,   že on neporušil služobnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom, pričom žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci. Uviedol, že žalovaný a súd prvého stupňa nepostupoval dôsledne podľa ust. § 183 ods. 1 písm. d) zákona a § 222 ods. 2 zákona, podľa ktorého bolo povinnosťou správneho orgánu ako aj súdu dôsledne objasniť všetky rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, že žalobca   bez   akýchkoľvek   pochybnosti   preukázateľne   porušil   služobnú   prísahu   zvlášť hrubým spôsobom...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia...

Podmienkami prepustenia zo služobného pomeru podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona sú   jednak   1)   porušenie   služobnej   prísahy   alebo   služobnej   povinnosti   zvlášť   hrubým spôsobom a jednak 2) jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že obe tieto podmienky boli splnené, pričom k takémuto záveru dospel na základe výsledkov dokazovania v administratívnom konaní, bolo   potrebné   s   takýmto   názorom   súdu   súhlasiť.   Bolo   preukázané,   že   žalobca   porušil služobnú prísahu tým, že konal nečestne a nedisciplinovane a neplnil si svoje služobné povinnosti   uvedené   v   ustanovení   §   43   a   §   44   zákona,   keď   si   dôsledne   neplnil   svoje povinnosti   stanovené   zákonom   a   všeobecne   záväznými   predpismi,   ale   aj   služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.

Z pripojeného administratívneho spisu bolo zistené, že dňa 23. októbra 2008 na stanovisku č... v Č. na hranici medzi SR a UA prevzal od colníka P. K. dve škatuľky cigariet, z ktorej jednu podal colníčke A. B. a jednu si skryl do služobnej rovnošaty bez toho, aby tento tovar zaevidoval do prvotnej evidencie a tým umožnil, aby tento tovar unikol spod colného dohľadu a dňa 24. 10. 2008, čo colník P. K. podal jednu škatuľku cigariet Ing. J. Š. a   dve   škatuľky   jemu   a on   následne   podal   jednu   škatuľku   cigariet   A.   B.   a   tento   tovar nezaevidoval   do   prvotnej   evidencie   vedenej   na   pobočke   v Č.   a   tým   umožnil,   aby   tieto cigarety unikli spod colného dohľadu a dňa 24. októbra 2008 na stanovisku č... v Č. na hranici   medzi   SR   a   UA   po   vykonaní   colnej   kontroly   vlaku   č...   priniesol   do   služobnej miestnosti sklenú fľašu nezisteného obsahu a množstva, ktorá mala cez hrdlo nalepenú kontrolnú známku a tento tovar nezaevidoval do prvotnej evidencie vedenej na pobočke v Č. s tým, aby tento tovar unikol spod colného dohľadu, nakoľko tovar (sklenú fľašu opatrenú kontrolnou známkou)   vložil do   služobnej tašky   a odniesol preč.   Týmto   svojím konaním žalobca porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátu.

S poukazom na to, že skutočný stav vo veci bol prvostupňovým správnym orgánom správne posúdený a rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, žalovaný napadnuté rozhodnutie potvrdil...

Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   žalovaný   správny   orgán   kvalifikoval   konanie žalobcu v súlade so zákonom, a to najmä s prihliadnutím na služobnú prísahu colníkov. Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť zisteného stavu veci, najmä čo sa týka žalobcom namietaného nedostatočného zistenia skutkového stavu veci. Správne   orgány   aj   podľa   odvolacieho   súdu   vychádzali   z   dôkazov,   ktoré   dostatočným spôsobom   preukázali,   že   žalobca   spáchal   skutok   tak,   ako   bol   opísaný   v   rozhodnutí prvostupňového   správneho   orgánu...   Týmto   svojim   konaním   žalobca   porušil   služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátu.

Odvolací súd vzhľadom na obsah administratívneho spisu, z ktorého bolo potrebné pri súdnom prieskume rozhodnutia vychádzať a ktoré nasvedčuje tomu, že prvostupňový, ale aj druhostupňový správny orgán si zadovážili dostatok skutkových podkladov, z ktorých pri   svojom   rozhodovaní   vychádzali,   nemal   žiadne   pochybnosti   o   legálnosti   vykonaných dôkazov,   spôsobe   vykonania   a   vyhodnotenia   dôkazov,   ktoré   pre   potreby   rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru príslušníka colnej správy bolo potrebné považovať za dostačujúce a ktoré preukázali konanie žalobcu, v ktorom bolo potrebné vidieť porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pričom prvostupňový správny orgán odôvodnil, prečo by prípadné ponechanie žalobcu v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Keďže spôsob a intenzita porušenia služobnej disciplíny a služobnej prísahy, ktorej sa dopustil žalobca pri výkone služby colníka tým, že dovolil, aby unikol tovar z colného dohľadu, ako aj to, že v službe toleroval a neoznámil porušenie služobných povinností a služobnej prísahy inými colníkmi, bolo nepochybne preukázané, že toto jeho konanie u neho nedáva záruku na ďalší riadny výkon štátnej služby colníka a aj podľa odvolacieho súdu má významný vplyv na negatívnu mienku verejnosti o colníkoch a narušuje vážnosť colnej správy a aj štátu. Žalobca svojim konaním, tak ako bolo zistené správnymi orgánmi ohrozil dôveru verejnosti v colnú správu a jeho prípadné ponechanie v služobnom pomere by bez akýchkoľvek pochybností bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Zákon o štátnej službe colníkov nie je možné porovnávať s porušením pracovnej disciplíny   ostatných   pracovníkov,   ktorých   činnosť   je   založená   na   zmluvnom   vzťahu a posudzuje   sa   podľa   Zákonníka   práce.   Vyššia   miera   zodpovednosti   colníkov   je   teda odzrkadlená   v   zákone   a   tomu   musia   zodpovedať   aj   vyššie   možnosti   postihu   zo   strany nadriadených orgánov. Porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa môže colník dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselné konanie, ktoré by mohlo zakladať aj prípadnú trestnú zodpovednosť...

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   preskúmané   rozhodnutia   žalovaného,   ako   aj prvostupňového   orgánu   sú   v   súlade   so   zákonom,   vychádzajú   zo   spoľahlivo   zisteného skutkového   stavu,   majú   požadované   formálne   i   obsahové   náležitosti   a   sú   dostatočne odôvodnené.   Žalobca   svojim   úmyselným   protiprávnym   konaním   a   nedbanlivostným výkonom   služobných   povinností   porušil   služobnú   prísahu   ako   aj   služobné   povinnosti, s ktorými bol riadne oboznámený a ktorých dôsledné dodržiavanie sa od neho dôvodne očakávalo.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd vyhodnotil   v   administratívnom   konaní   vykonané   dokazovanie   a   stotožnil   so   záverom krajského súdu, že na základe správnym orgánom zadovážených a vykonaných dôkazov bolo možné dôvodne považovať konanie sťažovateľa kladené mu za vinu za dostatočne preukázané. Aj podľa názoru odvolacieho súdu uvedeným konaním bol naplnený prepúšťací dôvod podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe colníkov, pretože sťažovateľ zvlášť   hrubým   spôsobom   porušil   služobnú   prísahu   a   služobné   povinnosti   tak,   že   jeho ponechanie   v   služobnom   pomere   by   bolo   na   ujmu   dôležitých   záujmov   štátnej   služby. Najvyšší súd nevidel ani po preskúmaní formálnych a obsahových náležitostí napadnutého rozhodnutia správneho orgánu či napadnutého rozsudku krajského súdu ich nezákonnosť, považoval ich za náležité a odôvodené.

Pri posudzovaní napadnutého rozsudku zohľadňuje ústavný súd osobitne tú okolnosť, že   toto   rozhodnutie   bolo   vydané   v   rámci   správneho   súdnictva.   Správny   súd   (súd, rozhodujúci   v   správnom   súdnictve   napríklad   o   žalobách   proti   rozhodnutiam   správnych orgánov; v tomto prípade najvyšší súd, ale aj krajský súd) nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie   je nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov   pri   zisťovaní   skutkového   stavu,   ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a procesno-právne predpisy (II. ÚS 21/09, II. ÚS 391/2010). Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu,   ak by malo ísť   o dokazovanie,   ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané   všeobecnými   súdmi   a   ich   vyhodnotenie.   Ústavný   súd   skúma   napadnutý rozsudok iba z hľadiska už uvedených kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.

Najvyšší   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   vysporiadal   s   otázkou vykonaného   dokazovania   v   správnom   konaní.   Aj   z   citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   ktoré   podklady   a   dôkazy   považovali správne orgány aj všeobecné súdy, teda aj vrátane najvyššieho súdu za rozhodujúce pre rozhodnutie a akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní o veci riadil.

Podstatným však je, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neopomenul reagovať na všetky pre rozhodnutie dôležité otázky nastolené sťažovateľom v odvolaní.

Z uvedených dôvodov nepovažuje ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby mohlo mať za následok porušenie označených   základných   práv   sťažovateľa.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Ústavný súd je preto toho názoru, že postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého   rozsudku,   pokiaľ   ide   o   ustálenie   skutkových   zistení   a   z   nich   vyvodených záverov, nemožno dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a rovnako tak ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by mala byť predmetom posudzovania ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku v konaní o veci samej.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že správne orgány akceptovali ako dôkaz rozhodnutie vydané v trestnom konaní (uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľovi), ako aj zvukový a obrazový záznam vyhotovený   v   trestnom   konaní,   resp.   poznámky   riaditeľa   colného   úradu   vyhotovené z predmetného záznamu, a napokon aj tým, že sťažovateľovi správne orgány neumožnili vyjadriť   sa   k   vykonávaným   dôkazom   v   administratívnom   konaní,   ústavný   súd poznamenáva, že podľa jeho doterajšej judikatúry z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy   in   fine)   limitujúceho   vzťah   ústavného   súdu   k   všeobecným   súdom   okrem   iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi, resp. pred inými orgánmi verejnej moci,   musí sťažovateľ ochranu svojich   základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej   uplatniť najskôr   v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.   Pokiaľ   sťažovateľ   v   rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a   slobôd   uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, resp. pred inými orgánmi verejnej moci, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, III. ÚS 524/2011, II. ÚS 16/2012, II. ÚS 78/2012).

Ako vyplýva z textu odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 S 90/2009 z 9. septembra 2010, tieto okolnosti   nenamietal. Iba vo   vzťahu k použitiu obrazovo-zvukového záznamu považoval jeho vyhodnotenie za nesprávne, nenamietal však jeho   vyhotovenie   (v   trestnom   konaní)   a   samotné   použitie   (skutočností   z   neho vyplývajúcich)   v   administratívnom   konaní.   Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací,   ktorý   bol viazaný odvolacími dôvodmi, teda nemohol zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) ani do práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), pokiaľ sťažovateľ v konaní pred ním (v druhostupňovom konaní) svoje námietky nepredostrel.

Z týchto dôvodov, t. j. nepredloženie namietaných skutočností všeobecnému súdu, aby   tento   sám   mohol   poskytnúť   prípadnú   ochranu   základným   právam   alebo   slobodám sťažovateľa,   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok jeho právomoci.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu   poukazuje na rozdielnosť judikatúry najvyššieho súdu, ústavný súd len poznamenáva, že nie je orgánom, ktorého úlohou je zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov patrí   najvyššiemu   súdu   v znení   neskorších   predpisov   (I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08, IV. ÚS 331/09).

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať o jeho ďalších požiadavkách (zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie a priznať sťažovateľovi náhradu trov právnej pomoci v konaní pred ústavným   súdom),   rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené   vyslovením   porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012