znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 340/2011-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júla   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo   veci   namietaného porušenia práva   na spravodlivý   proces zaručeného v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku zaručeného   v   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 74/2011 z 24. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti P.,   s. r. o. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 15 CoE 74/2011   z 24. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 14. februára 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla M. N., I. (ďalej len „dlžník“), úver v sume 464,71 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného   vzťahu   priamo   v   zmluve   dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti zo zmluvy,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu   o   uznaní   dlhu,   ktorá   má   povahu exekučného titulu. Z dôvodu, že dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa stal okamžite splatným. Dňa 27. augusta 2005 bola notárom   spísaná   notárska   zápisnica   podpísaná   splnomocneným   zástupcom   dlžníka a následne 28. novembra 2005 bol sťažovateľkou podaný návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného 28. decembra 2005 Okresným súdom Žiar nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   začal   nútený   výkon   rozhodnutia. Okresný   súd uznesením č. k. 11 Er 2557/2005-17 z 18. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   15   CoE   74/2011   z   24.   februára   2011   tak,   že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej právo vplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   a   ústavného   súdu   interpretovala   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a čl. 1 dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla:

„... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj   majetok   -   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom   v   rámci   dozoru   nad   núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou....

Ďalším   porušením   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   priebehu   konania...   je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným   preskúmaním   exekučného   titulu   a   súvisiacich   dokladov   najmä   predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu....

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“.

V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka v napadnutom uznesení krajského súdu zároveň aj porušenie práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon práva, na ktorý   sťažovateľke   vznikol   nárok   na   základe   zmluvy   o úvere   a ktorý   bol   zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného konania pod dohľadom súdu.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu“ napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 074,50 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   na   spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu   napadnutým   uznesením   sp.   zn. 15   CoE   74/2011   z   24. februára 2011,   ktorým krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú a o zastavení exekúcie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

1.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 11 Er 2557/2005-17   z 18.   novembra   2010   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   a jej zastavení   ako   vecne   správne,   pričom   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   v podstatnom uviedol:

„... Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zároveň bolo medzi účastníkmi zmluvy dohodnuté, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom.... Z notárskej zápisnice vyplýva, že bola spísaná 27.08.2005 po tom, ako sa na notársky úrad dostavil Mgr T. K., konajúci na základe plnej moci za povinného, ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou... Splnomocnený advokát za povinného uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 977,- EUR a ďalej vyhlásil, že dlh opísaný v notárskej zápisnici... povinný splatí   v   lehote   do   30.09.2005,   keď   v   opačnom   prípade   súhlasil   s   použitím   notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

... krajský súd zaoberal sa jednak tým, či advokát Mgr. T. K. bol splnomocnený na úkony v takom rozsahu, ako ich vykonal, a či zmluvné zastúpenie medzi ním a povinným podľa § 31 OZ nie je absolútne neplatné. Uvedenú skutočnosť skúmal, keďže dvojstranný právny úkon zastúpenia vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere v čase,   keď žiadny dlh neexistoval...

Uznať dlh alebo záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale aj   nemusí,   pretože   závisí   od   okolností,   ktoré   nastanú   až   v   budúcnosti.   Z   citovaného ustanovenia Obchodného zákonníka vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré   môže   vzniknúť   až   v   budúcnosti.   Uvedená   dohoda   je   neplatná   s   poukazom   na ustanovenie § 39 OZ. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti, je právom, ktoré v čase uzatvorenia   dohody   nie   je   ešte   známe   a   nemožno   ním   disponovať.   Ak   teda   v   čase uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný potom v tom čase nemohol ani realizovať svoje právo uznať dlh... Z tohto dôvodu potom nemohol povinný splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na uvedené právo.

Krajský súd vzal do úvahy tiež rozpor záujmov povinného a jeho zástupcu. V danom prípade   je   zrejmé,   že   povinný   pri   uzatváraní   zmluvy   nemal   možnosť   voľby   právneho zástupcu,   pretože...   zmluva   o   úvere   ako   predtlač...   obsahuje   už   meno   splnomocnenca Mgr. T. K. Z tohto dôvodu ak oprávnený postupoval uvedeným spôsobom a dopredu určil osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného, bola spochybnená podstata a základný predpoklad udelenia plnej moci v tom, že splnomocnenec by hájil záujmy povinného, keďže ide o osobu, ktorá pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala zastávať jeho záujem. Z tohto dôvodu ak zmluvne zastúpenie v danom prípade je neplatný právny úkon, nemohol potom Mgr. T. K. svojím konaním uznať dlh povinného čo do dôvodu aj jeho výšky a ani za povinného súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Odvolací súd sa zaoberal aj tým, či predložená notárska zápisnica spĺňa formálne a materiálne náležitosti potrebné na to, aby mohla byť exekučným titulom...

V prejednávanej veci oprávnený sa domáhal exekúcie na základe notárskej zápisnice, z ktorej vyplýva, že jej účastníkom je povinný zastúpený advokátom Mgr. T. K. Obsahom uvedeného   zápisu   je   vyhlásenie   povinného   o   uznaní   dlhu...   a vyhlásenie   povinného   o priamej exekučnej vykonateľnosti notárskej zápisnice....

Notársku zápisnicu je možno vykonať len vtedy, ak je vykonateľná po materiálnej stránke.   Ustanovenie   §   46   nasl.   Notárskeho   poriadku   obsahuje   formálne   náležitosti notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu, pričom ustanovenie § 41 ods. písm. c) EP určuje... predpoklady materiálnej vykonateľnosti. Jedným z predpokladov je aby išlo o notársku zápisnicu,   ktorá obsahuje právny záväzok.... Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti obsahuje záväzok vtedy, ak obsahuje takú povinnosť, ktorá má byť na jej podklade vymožená, ktorá vyplýva zo záväzku.

Ustanovenie § 41 ods. 2 psím. c) EP okruh účastníkov notárskej zápisnice, ako titulu pre exekúciu výslovne neoznačuje. Z tohto však vyplýva, že prejav vôle len povinnej osoby je   požadovaný   len   vo   vzťahu   k   súhlasom   s   vykonateľnosťou.   Vyznačenie   ostatných náležitostí   môže   byť   vykonané   len   na   základe   zhodných   údajov   oprávnenej   a   povinnej osoby. V   danom   prípade   krajský   súd   vychádzal   najmä   z   toho,   že   notárska   zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti predstavuje podľa jej zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi   veriteľom   a   dlžníkom   pred   notárom   o   ich   vzájomných   právach   a   povinnostiach, ktorým môže veriteľ vymáhať od dlžníka splnenie povinnosti cestou exekúcie, bez toho, aby musel mať iný titul.

Na tomto základe odvolací súd dospel k záveru, že notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti   musí   byť,   ak   má   ísť   o   spôsobilý   exekučný   titul   pre   exekúciu,   spísaná s osobou povinnou aj osobou oprávnenou.... V tomto kontexte krajský súd poukazuje tiež na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 5/2000 z 13.07.2000, v ktorom sa ústavný súd uvedenú otázku riešil.

V predmetnom prípade notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného. Z   tohto   dôvodu,   ako   vyplýva   z   vyššie   uvedeného,   notárska   zápisnica   nezodpovedá požiadavkám,   ktoré   na   notársku   zápisnicu   ako   na   spôsobilý   exekučný   titul   kladie ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) EP. Krajský súd mal za to, že zmluva uzatvorená medzi povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 O je absolútne neplatná. Z uvedeného dôvodu nie je daný ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom, a to súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Odvolacie   námietky   oprávneného   nepovažoval   nadriadený   súd   za   opodstatnené. Poukazuje na skutočnosť, že predpokladom pre vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul. Exekučný súd v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, na námietku povinného proti exekúcii, na návrh povinného na zastavanie exekúcie. Súd môže zároveň v danom rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, teda   v   každom   štádiu   exekučného   konania   na   návrh   účastníka   alebo   aj   bez   návrhu. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti, exekúcie   môže   aj   bez   návrhu   zastaviť.   Z   tohto   pohľadu   odvolanie   oprávneného   nie   je dôvodné.“

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa v ňom   stotožnil   s   právnym   záverom   prvostupňového   súdu   o   vyhlásení   exekúcie za neprípustnú   a o jej   zastavení   podľa   § 57   ods. 1   písm. g)   zákona   č. 233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len „Exekučný   poriadok“),   podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v   priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že   ak   neexistuje   notárska   zápisnica,   ktorá   je   spôsobilá   byť   exekučným   titulom   buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania, pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd ako   súd   odvolací   teda   napadnutým   rozhodnutím   poskytol   náležitú   ochranu   právu sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo vydané   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Exekučného   poriadku   a judikatúrou formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

Ústavný súd s prihliadnutím na svoje postavenie vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Krajský   súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne   normy   (predovšetkým   ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a   rozhodol   v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd preto konštatuje, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu nie je taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť   vysloviť   porušenie   tohto   práva po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Sťažnosť   je   preto   aj   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2011