znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 340/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   Ľ.   H.,   K.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou JUDr. S., s. r. o., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   Krajským   súdom v Žiline pod sp. zn. 6 Co 157/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ľ. H.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2010   doručená   sťažnosť   Mgr.   Ľ.   H.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 Co 157/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. augusta 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 5. februára 2001 podal Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti Ing. P. I.   a MUDr. M. I. (ďalej len „žalovaní“) vo veci práva prechodu. Domáhal sa vyslovenia práva prechodu cez parcely žalovaných na tom   základe,   že   jeho   právni   predchodcovia   už   mali   takúto   prístupovú   cestu,   ktorú   mu žalovaní   v súčasnosti   odmietajú   umožniť   používať.   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 12 C 116/2001-206 z 20. júna 2005 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Na základe jeho odvolania krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 472/2005 z 30. júna 2006 zastavil odvolacie konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.   zn.   3   Cdo   20/2008   z 28.   februára   2008   bolo   uznesenie   krajského   súdu   o zastavení odvolacieho   konania   zrušené   a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie   s konštatovaním,   že krajský súd prekročil svoju právomoc, keď sám rozhodol o zastavení odvolacieho konania. Bol totiž oprávnený sťažovateľa iba vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku. V následnom novom   odvolacom   konaní   krajský   súd   bez   nariadenia   pojednávania   (napriek   výslovnej požiadavke sťažovateľa, aby bolo nariadené odvolacie pojednávanie) rozhodol rozsudkom sp.   zn.   6   Co   157/2008   z 26.   februára   2009   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil. V odôvodnení konštatoval, že okresný súd náležite zistil skutkový stav veci. Sťažovateľ nepreukázal existenciu   tvrdeného   práva   prechodu,   nevymedzil,   odkedy   malo toto   právo prechodu existovať, a až na obhliadke konanej 31. júla 2003 poukázal na to, že toto právo existuje od štyridsiatych rokov. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého sťažovateľ neuniesol ani bremeno tvrdenia, ale ani dôkazné bremeno, na základe ktorého by bolo možné zistiť, odkedy mala jeho oprávnená držba, resp. oprávnená držba jeho právneho predchodcu začať a dokedy mala trvať. Krajský súd ďalej konštatoval, že zo zisteného   skutkového   stavu   podmienky   na   vydržanie   práva   vyplývajúceho   z vecného bremena   neboli   splnené.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie, v ktorom namietal, že postupom krajského súdu, ktorý vo veci samej rozhodol 26. februára 2009 bez nariadenia odvolacieho pojednávania, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uznesením   najvyššieho   súdu   (sťažovateľ   neuvádza   spisovú   značku   a dátum   uznesenia, pozn.) bolo dovolanie odmietnuté. Najvyšší súd konštatoval, že podľa ustanovenia § 372p ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa na konania začaté pred 15. októbrom 2008 použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa názoru sťažovateľa výklad najvyššieho súdu nie je celkom správny, pretože je v rozpore so zásadou právnej istoty, podľa ktorej by sa počas konania nemali procesné pravidlá   meniť.   Takýto   postup   pôsobí   značne   neisto   a narúša   právnu   istotu   účastníkov konania.

Sťažovateľ považuje za porušenie označeného základného práva najmä to, že krajský súd v odvolacom konaní začatom 7. septembra 2005 mal postupovať podľa Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase podania odvolania, a teda nemal v odvolacom konaní aplikovať nové znenie ustanovenia § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase jeho rozhodovania (umožňujúceho rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho pojednávania), ale mal postupovať podľa ustanovenia § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania (prikazujúceho rozhodnúť vo veci samej na odvolacom pojednávaní). Aj napriek zákonnému ustanoveniu § 372p ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   nie   je   podľa   názoru   sťažovateľa   v súlade   s princípmi   spravodlivého súdneho   konania   meniť   počas   konania   pravidlá   a už   raz   nastavený   systém.   Podobným výkladom právnej normy by totiž dochádzalo k narúšaniu právnej istoty účastníkov konania. Spôsob   rozhodnutia   krajského   súdu   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania   neobstojí v systéme   práva   Slovenskej   republiky   a porušuje   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie. Sťažnosť podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia uznesenia najvyššieho súdu.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 157/2008 s tým,   aby   bol   rozsudok   z 26.   februára   2009   zrušený   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie. Domáha sa napokon náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 303,31 €.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 157/2008 z 26. februára 2009 vyplýva, že ním   bol   vo   veci   samej   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   12   C   116/2001-206 z 20. júna 2005. Podľa dátumovej pečiatky okresného súdu rozsudok krajského súdu spolu so spisom okresného súdu sp. zn. 12 C 116/2001 bol okresnému súdu vrátený 16. apríla 2009.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   157/2008 z 26. februára 2009 nadobudol právoplatnosť 5. mája 2009

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka,   podľa   ktorej   postupom   krajského   súdu   bola sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, pretože krajský súd   rozhodol   v merite   veci   o odvolaní   sťažovateľa   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania.   Malo   sa   tak   stať   v dôsledku   ústavne   nekonformného   výkladu intertemporálneho   ustanovenia   §   372p   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Toto pochybenie krajského súdu nenapravil ani najvyšší súd v dovolacom konaní. Ani on totiž neuznal,   že   postupom   krajského   súdu   bola   sťažovateľovi   odňatá   možnosť   konať   pred odvolacím súdom, pretože aj najvyšší súd uprednostnil doslovný výklad intertemporálneho ustanovenia pred výkladom ústavne konformným.

Zo   sťažnosti   je   zrejmé,   že   táto   z hľadiska   uplatnenej   argumentácie   smeruje v skutočnosti   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   (bez   bližšieho   označenia   jeho   spisovej značky a dátumu vydania), ktorým nebolo dovolaniu sťažovateľa vyhovené.

Napriek uvedeným rozhodujúcim skutočnostiam však sťažovateľ označil za ďalšieho účastníka konania nie najvyšší súd, ktorý rozhodol (podľa názoru sťažovateľa protiústavne) v poslednej inštancii, ale krajský súd a za predmet konania označil porušenie označeného základného práva krajským súdom v odvolacom konaní.

Za uvedeného stavu považuje ústavný súd sťažnosť za oneskorene podanú.

Keďže podľa zistenia ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť ešte 5. mája 2009, sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 12. augusta 2010 bola podaná dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010