znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 340/09-93

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza o sťažnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodné prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií   a slobody   prejavu   podľa   čl.   26   ods.   2   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 6 Co 64/2008-167 z 11. decembra 2008, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva   S.,   s.   r.   o.,   podľa   čl.   26   ods.   2   a   4   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 64/2008-167 z 11. decembra 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 64/2008-167 z 11. decembra 2008 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. S.,   s.   r.   o., p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v   sume   447,77   €   (slovom štyristoštyridsaťsedem   eur   a   sedemdesiatsedem   centov),   ktorú   jej j e   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. A., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2009 doručená sťažnosť S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. A.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   slobodné   prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií a slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 64/2008-167 z 11. decembra 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) bol doručený návrh JUDr. Š. H., B. (ďalej len „navrhovateľ“ alebo   „Š.   H.“),   z   2.   júla   2007,   ktorým   sa   domáhal   proti   sťažovateľke   ako   odporkyni zaplatenia sumy 2 000 000 Sk z titulu náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že «denník Plus jeden deň, ktorého vydavateľom je odporca (sťažovateľka, pozn.) dňa 29. 5. 2007 v čísle 122, ročník 2, na strane 2 uverejnil titulok s názvom „Harabin chráni vrahov“ a týmto nepravdivým tvrdením neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv, čím znížil jeho dôstojnosť, vážnosť a česť v takej intenzite, že sú splnené zákonné podmienky ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre priznanie nemajetkovej ujmy» (citované z rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 239/2007-111 zo 6. decembra 2007, pozn.). O návrhu rozhodol okresný   súd   rozsudkom   zo   6.   decembra   2007   tak,   že   sťažovateľke   uložil   zaplatiť navrhovateľovi 500 000 Sk a nahradiť trovy konania vo výške 62 000 Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 99 957 Sk, pričom vo zvyšnej časti ho zamietol.

Proti   výroku   označeného   rozsudku   okresného   súdu   o   uložení   povinnosti   zaplatiť navrhovateľovi   z   titulu   nemajetkovej   ujmy   sumu   500   000   Sk   a   výroku   týkajúcemu   sa náhrady   trov   konania   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých častiach potvrdil a uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania   v   sume   20 014,50   Sk.   Zároveň   odvolací   súd   napadnutým   rozsudkom   zamietol návrh sťažovateľky (podaný v priebehu odvolacieho konania, pozn.) na prerušenie konania.

Sťažovateľka   v   úvodnej   časti   sťažnosti   formuluje   svoje   výhrady   k   rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 239/2007-111 zo 6. decembra 2007. Podľa sťažovateľky súd prvého stupňa vychádzal v označenom rozsudku z nesprávnych skutkových zistení, keďže jeho skutkové závery („... Súd vychádzal z toho, že tento zásah do práv navrhovateľa, ktorého   cieľom   bolo   znížiť   jeho   dôstojnosť   a   vážnosť,   mal   širokú   publicitu,   a   preto   aj následky tohto zásahu sú omnoho vážnejšie a citeľnejšie, ako to vyplýva aj z výpovedí svedkov vypočutých v tomto konaní. Negatívny dopad tohto zásahu do práv navrhovateľa sa premietol   nielen do sféry   odborného a profesionálneho   života ale zasiahol aj   do   sféry privátnych   a   spoločenských   vzťahov   navrhovateľa...   Uverejnením   predmetného   výroku odporca výrazne znížil aj dôveryhodnosť navrhovateľa v očiach všetkých občanov SR.“) nemajú žiadnu oporu v dokazovaní; podľa jej názoru „žiadna ujma na strane žalobcu, ktorá by vznikla v príčinnej súvislosti so zverejnením titulku, ktorý je žalobcom označovaný za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti, nebola v prvostupňovom konaní zistená“.

Sťažovateľka namieta tiež nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ktoré   malo   spočívať   predovšetkým   v   jeho   právnom   závere,   že   titulok   „Harabin   chráni vrahov“ (ďalej aj „inkriminovaný titulok“) je nepravdivým skutkovým tvrdením. V tejto súvislosti   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že «Podľa   ustálenej   judikatúry   je,   pri   posudzovaní otázok   pravdivosti   alebo   nepravdivosti   tvrdení   alebo   charakteru   úsudkov   zverejnených v tlači,   z   hľadiska   hodnotenia   ich   obsahu,   potrebné   vychádzať   vždy   z   kontextu   článku. Súčasťou článku je vždy aj titulok, resp. nadpis článku, preto ani v danom prípade nemožno vnímať vetu „Harabin chráni vrahov“ bez kontextu článku. Zo znenia článku samotného nevyplýva popis žiadnej činnosti žalobcu, ktorou by chránil vrahov. Zo znenia článku je zrejmé, že na ministerstve, ktoré vedie ako minister žalobca, sa pripravuje novela trestného zákona, ktorá uvažuje so znížením trestných sadzieb. V tomto kontexte nemožno titulok chápať ako tvrdenie faktu, tvrdenie nejakej konkrétnej činnosti žalobcu, ktorou tento chráni vrahov... V danom prípade sa teda jedná sa teda nie o tvrdenie faktu, alebo o hodnotiaci úsudok, vyslovenie názoru autora článku.».

Sťažovateľka   vyjadruje tiež nesúhlas s právnym záverom   okresného súdu,   podľa ktorého v predmetnej veci vyhodnotil v prospech navrhovateľa skutočnosť, že „bol v čase zverejnenia článku verejným činiteľom vo funkcii Ministra spravodlivosti SR a pôvodným povolaním sudcom“, hoci podľa jej názoru táto skutočnosť mala byť vyhodnotená v jej prospech, keďže „výkonná moc je povinná strpieť široký rámec kritiky“.

Vo   vzťahu   k   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľka   predovšetkým namieta, že odvolací súd v ňom „nevyriešil právnu otázku, či sa jedná v danom prípade o tvrdenie faktu, alebo hodnotiaci úsudok“, pričom «ani nemal zrejme vymedzený predmet sporu, keď na str. 3 Rozsudku II. (prvý odsek) uvádza: „Dokazovanie pred súdom prvého stupňa jednoznačne preukázalo, že predmetný článok vychádza z nepravdivých údajov, keď jeho jadrom je stará pracovná verzia novelizácie trestného práva...“», hoci navrhovateľ «počas celého konania zdôrazňoval, že predmetom jeho žaloby na ochranu osobnosti je len titulok „Harabin chráni vrahov“.».

Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   v postupe   krajského   súdu   došlo   k   procesnému pochybeniu, ktoré malo spočívať v zamietnutí jej návrhu na prerušenie odvolacieho konania z   dôvodu,   že   28.   novembra   2008   podala   ústavnému   súdu   sťažnosť   proti   uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Nc 29/2008 z 8. októbra 2008, ktorým boli sudcovia JUDr. M. M. a JUDr. J. M. vylúčení z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že „Odôvodnenie zamietnutia   tohto   procesného   návrhu...   je   typickým   prípadom   arbitrárneho   postupu porušiteľa pri prejednávaní tejto veci.“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej aj „ESĽP“ (konkrétne na právne názory vyslovené vo veciach Haes a Gijsels proti Belgicku, Prager a Oberschlick proti Rakúsku a Lingens proti Rakúsku, pozn.]   a v nadväznosti   na to tvrdí,   že   krajský   súd „v   miere   nie nevyhnutnej obmedzil ústavné právo sťažovateľa na slobodu prejavu zakotvené v Čl. 26 ods. (2) ústavy“, pričom „právnymi   názormi,   ktoré   ho   viedli   k   rozhodnutiu   v   predmetnej   veci,   nad   mieru nezodpovedajúcu proporcionálne správnemu hodnoteniu dôležitosti jednotlivých ústavných práv a zákonom chránených práv, ktoré sú v danom prípade v istom konflikte pripisoval viac významu právam občana, sudcu a na druhej strane znižoval význam práva na slobodu prejavu.

Z   týchto   hľadísk   sa   sťažovateľovi   javia   skutkové   a   právne   závery,   ako   zjavne neodôvodnené   až   arbitrárne   a   preto   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a ako také majú za následok porušenie ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý a nestranný proces podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   porušiteľ   pri   rozhodovaní   o   práve   na   náhradu nemajetkovej   ujmy   žalobcu   neriadil   ustanoveniami   §   13   ods.   2   a   ods.   3   Občianskeho zákonníka, žiadnym spôsobom neboli preukázané následky, ktoré by odôvodňovali aplikáciu práva na náhradu nemajetkovej ujmy ako práva, ktoré má subsidiárnu funkciu vo vzťahu k právu na primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z týchto hľadísk   je   rozhodnutie   porušiteľa   nepreskúmateľné   a   nevychádza   so   zákona,   čo   má   za následok porušenie ústavnej zásady zakotvenej v Článku 144 ods. 1 Ústavy.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn. 6 Co 64/2008-167 z 11. 12. 2008 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn. 6 Co 64/2008-167 z 11. 12. 2008 porušil   povinnosť   výlučnej   viazanosti   zákonom   zakotvenú   v Článku 144,   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky.

Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn. 6 Co 64/2008-167 z 11. 12. 2008 porušil   právo   sťažovateľa   na   slobodu   prejavu   a   slobodné   prijímanie,   vyhľadávanie a rozširovanie   informácií   zakotvené   v   Článku   26,   ods.   2   a   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky.

Rozhodnutie porušiteľa rozsudok zn. 64 Co 64/2008-167 z 11. 12. 2008 sa týmto ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.638,78,- EUR, ktoré je porušiteľ povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. II. ÚS 340/09-16 z 13. októbra 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval prípisom z 21. decembra 2009 predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a tiež k tomu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Na výzvu ústavného súdu reagoval krajský súd v prípise (podpísanom podpredsedom krajského   súdu)   č.   3712/2009   z   11.   januára   2010,   v   ktorom   sa   vyjadril   k   jednotlivým námietkam   sťažovateľky   a   jej   sťažnosť   vyhodnotil   ako   neodôvodnenú   a   nedôvodnú. V podstatnej časti označeného prípisu krajský súd formuloval svoje právne názory na to, ako sa má chápať hodnotiaci úsudok, keď najmä uviedol:

„Hodnotiaci úsudok je kritika. Porušenie práva na česť, ku ktorému dôjde formou hodnotiaceho úsudku - kritikou, vykazuje zvláštnu problematiku. Skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu, a ako také je možné ich (dajú sa) overiť. Hodnotiace úsudky sú vždy subjektívne, lebo sú výrazom názoru toho, kto hodnotiaci úsudok vynáša. V tomto zmysle neexistuje a nemôže existovať kritika objektívna. Existuje len kritika vecná a nevecná.... Netreba zabúdať, že hodnotiaci úsudok môže mať nielen pozitívny účinok, ale aj negatívny účinok, ktorý môže vyústiť do vážneho zásahu do osobnosti kritizovaného. Je   preto   potrebné   rozlišovať   medzi   kritikou   oprávnenou   (prípustnou)   a   medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia na česť. Oprávnená kritika musí byť kritika vecná a konkrétna a ďalej primeraná (zodpovedajúca), čo do obsahu formy a miesta (použité výrazy, formulácie, spojenia a pod.), alebo, že nevybočuje z medzí nutných na dosiahnutie sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa)...

Predpoklad   (požiadavky)   vecnosti   kritiky   vyžaduje,   aby   kritika   vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov), ako premisa pre hodnotiaci úsudok. Ak nie sú tieto podklady pre úsudok pravdivé, a ak je hodnotiaci úsudok difamujúci, nie je možné kritiku považovať za prípustnú. Hodnotiaci úsudok musí byť záverom, ktorý na základe uvedených skutočností,   je   možné   logicky   vyvodiť.   Z   toho   vyplýva,   že   nie   je   možné   považovať   za prípustnú kritiku, a teda oprávnenú kritiku, ktorá na skutkový podklad vôbec nenadväzuje, resp. zo žiadneho skutkového podkladu vôbec nevychádza.

Nie   je   ani   postačujúce,   aby   kritika   sama   vychádzala   z   pravdivých   skutkových podkladov. Ak nemá byť kritika neoprávneným zásahom do cti kritizovaného, je potrebné, aby podklady, na ktorých hodnotenie spočíva (pokiaľ nejde o skutočnosti notoricky známe), boli v posudku konkrétne uvedené, aby adresát posudku mal možnosť úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor, a zároveň, aby nevznikli falošné predstavy o skutočnostiach, ktoré slúžili k hodnotenia ako podklad. Z tohto vyplýva, že za oprávnenú kritiku možno považovať iba také hodnotenie, ktoré je konkrétne...

... nie je možné súhlasiť s názorom sťažovateľa, že súd prvého stupňa nesprávne právne   vec   posúdil.   Z   obsahu   titulku,   ako   bol   formulovaný,   nevyplýva,   že   by   išlo o hodnotiaci úsudok - kritiku. Preto súd prvého stupňa správne posudzoval tento titulok za nepravdivé tvrdenie. Sám sťažovateľ (odporca) vo svojej sťažnosti uvádza, že v texte článku nie sú uvedené skutočnosti, z kontextu ktorých by bolo možné chápať titulok, ako tvrdenie faktu,   tvrdenie   nejakej   konkrétnej   činnosti   navrhovateľa,   ktorou   chráni   vrahov.   Z uvedeného vyplýva, s poukazom na vyššie uvedený rozbor, že nejde o kritiku. Zo sťažnosti sa javí, že sťažovateľ nemá ujasnené, čo je tvrdenie a čo je kritika (hodnotiaci úsudok), či už oprávnená alebo neoprávnená.

Ak   by   aj   išlo   o   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   z   vyššie   uvedeného   právneho rozboru je zrejmé, že by v danom prípade išlo o kritiku neoprávnenú aj v súvislosti na text článku.

...   Je   nesporné,   že   v   danej   veci   nešlo   o   kritiku   (a   ak   by   išlo   o   kritiku,   tak neoprávnenú), a preto nie je možné v tejto súvislosti poukazovať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pokiaľ ide o rozsah kritiky u verejne činných osôb, prípadne, pokiaľ ide o preháňanie, alebo provokáciu v predkladaných informáciách. Na tieto skutočnosti súd prihliada vždy, ak je hodnotiaci úsudok prípustný, len ak ide o pravdivé tvrdenie. V danej veci, vzhľadom na to, že nešlo o kritiku, ale tvrdenie faktu, bol povinný súd skúmať, či ide o pravdivé, alebo nepravdivé tvrdenie.“

Ústavný   súd   následne   zaslal   vyjadrenie   krajského   súdu   na   zaujatie   stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky, pričom ho zároveň vyzval, aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na výzvu ústavného súdu vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 26. marca 2010 vo vzťahu k (už citovaným) právnym názorom krajského súdu vyjadreným v jeho prípise poukázal na to,   že   krajský   súd   v ňom   už „jednoznačne   netrvá   na   právnom   názore,   že   sa   jedná   o skutkové tvrdenie, tvrdenie faktu, ale argumentuje, že ak by sa aj titulok posudzoval ako hodnotiaci   úsudok,   tak   potom   absentuje   vecný   základ   pre   takýto   hodnotiaci   úsudok“. V nadväznosti   na   to   právny   zástupca   sťažovateľky   zdôraznil,   že «novinár   má   pri formulovaní titulku právo preháňať, provokovať verejnú diskusiu o novele trestného zákona aj takýmto titulkom, z ktorého je každému bežnému čitateľovi jasné, že Harabin, osoba v postavení   ministra spravodlivosti   svojim   faktickým   konaním nechráni vrahov,   a   že sa jedná hyperbolické vyjadrenie, svojim zmyslom prenesene nadväzujúce na výrok exministra spravodlivosti JUDr. Daniela Lipšica „Ak by návrh novely pripravovala skupina vrahov, recidivistov a pedofilov, nevyzeral by inak.“. Autor článku tým nadväzuje na to, že sám tiež dospel   k názoru,   že   novela   obmedzuje   dovtedy   relevantnú   zásadu   „tri   krát   a   dosť“ a súčasne   zmierňuje   tresty   za   najzávažnejšie   trestné   činy.   Keďže   sa   táto   novela pripravovala za pôsobenia JUDr. Štefana Harabina v pozícii ministra spravodlivosti, ktorý svojim   osobným   rozhodnutím   menoval   členov   teamu,   ktorý   návrh   novely   pripravoval, a keďže   ako   minister   spravodlivosti   tento   návrh   novely   osobne   podporoval   vo   verejnej diskusii,   potom   novinár,   autor   titulku   „Harabin   chráni   vrahov.“   mal   dostatočný   vecný základ   pre   formuláciu   takéhoto,   nesporne   kritického   a   iste   aj   provokujúceho, preháňajúceho titulku.».

Dňa 7. marca 2011 bolo ústavnému súdu doručené podanie navrhovateľa, v ktorom s poukazom na svoje zistenie „z mediálnych správ“ o tom, že ústavný súd koná o sťažnosti sťažovateľky, okrem iného uviedol: „vyjadrujem svoju účasť v konaní ako vedľajší účastník konania a žiadam, aby mi boli doručené všetky podania účastníkov a prípadné rozhodnutia vo   veci,   aby   sa   mohol   kvalifikovane   vyjadriť.“ Ústavný   súd   v   nadväznosti   na uvedené podanie   zaslal   v   prípise   z   27.   apríla   2011   navrhovateľovi   požadovanú   dokumentáciu a vyzval ho, aby v určenej lehote predložil svoje stanovisko v predmetnej veci.

Na   označený prípis   ústavného súdu   reagovala v   podaní z 22.   mája 2011   právna zástupkyňa navrhovateľa – advokátka JUDr. E. Ľ., B. (k uvedenému podaniu bolo priložené splnomocnenie,   ktorým   navrhovateľ   označenú   advokátku   splnomocnil   na   svoje zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pozn.),   označenom   ako „S.,   s.   r.   o.   c/a Krajský súd Bratislava – stanovisko dotknutého účastníka“. V označenom podaní sa právna zástupkyňa   navrhovateľa   vyjadrila   aj   k   právnej   podstate   sporu   medzi   jej   klientom   a sťažovateľkou a v tejto súvislosti okrem iného uviedla:

«V spore o ochranu osobnosti nešlo o stret práva na informácie a práva na ochranu osobnosti, ale o úmyselný, cielený a hrubo dehonestujúci útok vydavateľa a česť a dobrú povesť navrhovateľa, pre ktorého je „terčom“ už niekoľko rokov bez možnosti sa akokoľvek brániť, okrem vedenia súdnych sporov, ktoré už nemajú „konca“.

V   naznačenom   smere   aj   Sväté   písmo   hovorí,   že   dobré   meno   je   viac   ako   veľké bohatstvo /porov. Pís. 22, 1/. Nespravodlivé pozbavenie dobrého mena je preto vážnejšie previnenie ako krádež. Ak niekto príde o majetok a je dostatočne šikovný, vie si ho znovu zadovážiť alebo mu v núdzi pomôže rodina či priateľ. Ak však niekto príde o dobrú povesť, nikto mu ju nevráti späť.

Preto   by   aj   ústavný   súd   mal   prihliadnuť   k   uvedenej   2000-ročnej   pravde a s prihliadnutím aj na zásadu dispozičnú, sťažnosti nevyhovieť...»

Súčasťou   podania   právnej   zástupkyne   Š.   H.   bola   aj   námietka   predpojatosti   proti sudcovi   ústavného súdu   Jurajovi   Horváthovi,   ktorý   ako člen   II.   senátu   ústavného   súdu vykonával funkciu sudcu spravodajcu. Sudca Juraj Horváth predložil uvedenú námietku predpojatosti so svojím vyjadrením predsedníčke ústavného súdu 1. júna 2011 na účely postupu podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Predsedníčka ústavného súdu v súlade s platným rozvrhom práce predložila uvedenú námietku (označenú ako námietka „dotknutého účastníka“, pozn.) na rozhodnutie III. senátu ústavného súdu, ktorý o námietke rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 292/2011-9 z 21. júna 2011 tak, že sudcu Juraja   Horvátha   vylúčil   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   tomto   konaní   (v   označenom uznesení bol navrhovateľ označený ako vedľajší účastník, pozn.).

Vzhľadom na skutočnosť, že sudca Juraj Horváth, ktorý v predmetnej veci vykonával funkciu sudcu spravodajcu, bol vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, bola vec postupom podľa platného rozvrhu práce pridelená sudcovi Ladislavovi Oroszovi ako novému sudcovi spravodajcovi. Bezprostredne po pridelení veci novému sudcovi spravodajcovi ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu Š. H., aby sa v určenej lehote vyjadrila, či má v predmetnej veci navrhovateľ   ďalšie   procesné   návrhy.   Na   výzvu   ústavného   súdu   reagoval   priamo navrhovateľ, ktorý v podaní z 19. septembra 2011 vzniesol námietku predpojatosti proti sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   s   tým,   že „Dôvody   budú   doplnené   v   krátkom   čase.“. Odôvodnenie označenej námietky predpojatosti Š. H. ústavnému súdu doručil 29. septembra 2011.

Sudca Ladislav Orosz predložil 10. októbra 2011 námietku predpojatosti vznesenú Š. H. aj so svojím vyjadrením predsedníčke ústavného súdu na účely postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde. O uvedenej námietke rozhodol ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 140/2012-19 z 3. apríla 2012 tak, že sudcu Ladislava Orosza nevylúčil z výkonu sudcovskej   funkcie   v   predmetnej   veci;   uvedené   uznesenie,   ako   aj   spis   bol   sudcovi spravodajcovi opätovne predložený 14. mája 2012.

Vychádzajúc z uvedeného o sťažnosti sťažovateľky rozhodoval senát ústavného súdu v zložení, aké je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd vo svojom prípise sp. zn. Spr. 3712/2009 z 11. januára 2010 a právny zástupca sťažovateľky v podaní z 25. marca 2010 netrvali na ústnom pojednávaní, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania   upustil,   keďže   dospel   k   záveru,   že   od   neho   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   predovšetkým   domáha,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,   že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 64/2008-167 z 11. decembra 2008 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy; napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 239/2007-111 zo 6. decembra 2007 v   konaní   o   ochranu   osobnosti,   ktorým   bola   sťažovateľke   uložená   povinnosť   zaplatiť navrhovateľovi sumu 500 00 Sk z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a nahradiť mu trovy konania, ako aj trovy právneho zastúpenia z dôvodu, že ako vydavateľka denníka Plus jeden deň uverejnením titulku „Harabin chráni vrahov“ v ročníku 2, č. 122, s. 2 tohto denníka z 29. mája 2007 nepravdivým tvrdením negatívne zasiahla do jeho osobnostných práv.Podľa   čl.   26   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má právo   vyjadrovať svoje   názory slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo   iným   spôsobom,   ako   aj   slobodne   vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv   a   slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutým rozsudkom „v miere nie nevyhnutnej obmedzil“ jej základné právo na slobodu prejavu na úkor navrhovateľovho práva na ochranu osobnosti. Sťažovateľka považuje   skutkové   a   právne   názory,   na   ktorých   je   založený   rozsudok   krajského   súdu č. k. 6 Co 64/2008-167 z 11. decembra 2008, za „zjavne neodôvodnené až arbitrárne“, keďže krajský súd (najmä)

a)   dostatočne   neobjasnil,   či   predmetom   neoprávneného   zásahu   bol   len   titulok „Harabin   chráni   vrahov“   alebo   celý   článok   uvedený   citovaným   titulkom   (ďalej   len „inkriminovaný článok“),

b)   sa   nevysporiadal   s   otázkou,   či   v   danom   prípade   ide   o   tvrdenie   faktu   alebo hodnotiaci úsudok,

c) bez akceptovateľného odôvodnenia zamietol jej návrh na prerušenie konania do rozhodnutia ústavného súdu o jej sťažnosti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Nc 29/2008 z 8. októbra 2008 (týmto uznesením boli sudcovia krajského súdu JUDr. M. M. a JUDr. J. M. vylúčení z prerokúvania a rozhodovania sťažovateľkinej veci, pozn.). II.1   Všeobecné   východiská   pre   rozhodovanie   ústavného   súdu   (ku   konfliktu medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti)

Kľúčovou   úlohou   ústavného   súdu   v   tomto   konaní   bolo   posúdiť,   či   krajský   súd napadnutým   rozsudkom   ústavne   akceptovateľným   a   udržateľným   spôsobom   rozhodol v spore o ochranu osobnosti medzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníka Plus jeden deň,   v   ktorom   bol   uverejnený   inkriminovaný   titulok   a   inkriminovaný   článok) a navrhovateľom, u ktorého malo podľa záverov okresného súdu, ako aj krajského súdu dôjsť uverejnením inkriminovaného titulku, resp. inkriminovaného článku k neprípustnému zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci ústavný   súd   musel   vyjadriť,   je   konflikt   medzi   ústavou   garantovanou   slobodou   prejavu a základným   právom   vyhľadávať   a   rozširovať   informácie   sťažovateľky   (čl.   26   ústavy) a právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19 ústavy). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že   každý   konflikt   vo   vnútri   systému   základných   práv   a   slobôd   (resp.   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody   nedôjde   k   neprimeranému obmedzeniu, či   dokonca   popretiu   iného práva   alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti,   sloboda   prejavu   predstavuje   jeden zo základných   pilierov   demokratickej   spoločnosti   a   jednu   zo základných   podmienok   jej rozvoja   a   sebarealizácie   jednotlivca.   Uplatňuje   sa   nielen   vo   vzťahu   k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si   to   pluralizmus,   znášanlivosť   a   veľkorysosť,   bez   ktorých   nemožno   hovoriť o „demokratickej   spoločnosti“   (Handyside   v.   Spojené   kráľovstvo,   sťažnosť   č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V   niektorých   situáciách   však   musí   sloboda   prejavu   ustúpiť.   Limitačné   klauzuly vyjadrené čl. 26 ods. 4 ústavy (a tiež v čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o   obmedzenia,   ktoré   musia   zodpovedať   vždy   demokratickému   charakteru   spoločnosti („opatrenia   v   demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné“).   Dôvodom   takéhoto   obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného   práva   na   ochranu   osobnosti   v   rozsahu   garantovanom   v čl.   19   ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.

Ústavný   súd   vychádzajúc zo   záväznosti   ústavy   pre   všetky   orgány   verejnej   moci (všeobecné súdy nevynímajúc) konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj k tomu   aj   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo   55/2008 z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť   všeobecných   súdov   zohľadňovať   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy.

Keďže   sťažovateľke   bola   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   7   C   239/2007-111 zo 6. decembra 2007 uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 500 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy za uverejnenie inkriminovaného výroku, resp. inkriminovaného článku, ktorú   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   potvrdil,   je   nepochybné,   že   rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu a základného práva na informácie a či krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zdôraznil, že ústavným rámcom ochrany osobnostných   práv   je   čl.   19   ústavy,   v   zmysle   ktorého   má   každý   právo   na   zachovanie ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti,   právo   na   ochranu   mena,   ochranu   pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti, ústava zaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 až čl. 50) a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol   dôsledkom   uplatňovania   iného   základného   práva,   pričom   vzhľadom   na   okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti (proporcionality).

V   každom   konkrétnom   prípade   je   vždy   nevyhnutné   skúmať   mieru   (intenzitu) tvrdeného   porušenia   základného   práva   na   ochranu   osobnosti,   a   to   práve   v   kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obmedzenie   akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa,   t.   j.   ospravedlňuje   ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).

V posudzovanom   prípade   došlo   k   obmedzeniu   slobody   prejavu   sťažovateľky   na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto   okolností   bolo   z   hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   napadnutého   rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného súdu posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

II.2 K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľky

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   základné   podmienky   zásahu   do   slobody   prejavu sťažovateľa boli v posudzovanom prípade splnené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva   na   súkromie   navrhovateľa.   Pre   tento   účel,   obdobne   ako   v   iných   porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu); k tomu pozri v odbornej literatúre napr. Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1082 a nasl.

II.2.1 KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal

Z   hľadiska   dôležitosti   pre   výmenu   názorov   v   demokratickej   spoločnosti   možno subjekty uplatňujúce slobodu prejavu klasifikovať do viacerých skupín. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP   Prager   a   Oberschlick   v.   Rakúsko   z   26.   apríla   1995,   sťažnosť   č.   1594/90,   alebo rozsudok   ESĽP   Bladet   TromsØ a   Stensaas   proti   Nórsku   z   20.   mája   1999,   sťažnosť č. 21980/93).   Novinári   majú   (sociálnu)   povinnosť   poskytovať   informácie   a   myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie.

Vo   vzťahu   k   uvedenému   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   v posudzovanej   veci   je sťažovateľka vydavateľkou denníka Plus jeden deň, v ktorom bol inkriminovaný titulok, resp. inkriminovaný článok uverejnený. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť.

II.2.2 O KOM bol inkriminovaný titulok a inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval

Dôsledkom   snahy   o   podporu   výmeny   názorov   o   verejne   zaujímavých   témach   je kategorizácia   adresátov   kritiky.   Stupeň   dovolenej   kritiky   sa   mení   podľa   charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ku ktorým nepochybne treba na jednom z prvých miest zaradiť členov vlády, a najužšie u „bežných“ občanov.

V   posudzovanom   prípade   je   nepochybné,   že   inkriminovaný   titulok   sa   týka navrhovateľa, keďže v ňom bol identifikovaný výslovným uvedením jeho priezviska. Nie je sporné, že v čase uverejnenia inkriminovaného titulku bol navrhovateľ ústavným činiteľom –   členom   vlády   [ministrom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister spravodlivosti“)], pričom pre väčšinu verejnosti bola známa aj skutočnosť, že navrhovateľ je pôvodným povolaním sudca. Túto skutočnosť v zásade reflektoval aj okresný súd, ktorý vo   svojom   rozsudku   uviedol,   že „Ďalšou   významnou   okolnosťou   je   skutočnosť,   že navrhovateľ   je   verejným   činiteľom,   na   najvyššom   poste   Ministerstva   spravodlivosti   SR a pôvodným   povolaním   sudca,   ktorého   hlavnou   prioritou   by   malo   byť,   dbať   o   to,   aby nedochádzalo k porušovaniu práv občanov...“ (s. 7 a 8 rozsudku okresného súdu), pričom ju ale   zjavne   vyhodnotil   v   neprospech   sťažovateľky   (a   nie   naopak),   ktorá   to   v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu podľa názoru ústavného súdu oprávnene namieta.

Krajský súd v napadnutom rozsudku vyhodnotil námietku sťažovateľky založenú na tvrdení, že „navrhovateľ ako verejná osoba, minister spravodlivosti a teda súčasť výkonnej moci štátu, je povinný strpieť široký rámec kritiky“, ako nedôvodnú s poukazom na to, že «V prejednávanej veci totiž o kritiku vôbec nejde. Do občianskej cti navrhovateľa bolo zasiahnuté   zverejnením   difamujúceho   skutkového   tvrdenia,   resp.   publikovaním neprípustného titulku „Harabin chráni vrahov“, teda uvedením nepravdivej skutočnosti, týkajúcej sa navrhovateľa...» (s. 5).

Pokiaľ ide o inkriminovaný článok, tento sa navrhovateľa tiež dotýkal, aj keď nielen jeho,   keďže   jeho   obsahom «sú   kritické   úvahy   poslanca   KDH   JUDr.   Daniela   Lipšica ohľadne   novely   trestného   zákona,   ktorú   pripravuje   komisia   zriadená   ministrom spravodlivosti   JUDr. Harabinom.   V   predmetnom   článku   okrem   iného   je   citované   aj vyjadrenie JUDr. L.: „Ak by návrh novely trestného zákona pripravovala skupina vrahov, recidivistov   pedofilov,   nevyzeral   by   inak“,   ktorým   okomentoval   návrh   novely   trestného zákona. Súčasťou článku je aj argumentácia ministra spravodlivosti, že v danom prípade ide iba o návrh novely, s ktorým pracuje odborná komisia a ktorý sa neustále mení ako aj vyhlásenie hovorcu ministra spravodlivosti...: „D. L. si nechce verejne priznať, že prísne tresty nezaručujú nižšiu kriminalitu“» (citované z rozsudku okresného súdu zo 6. decembra 2007,   s.   2).   Z   citovaného   (ako   aj   celkového   obsahu   inkriminovaného   článku)   možno uzavrieť,   že   aj   v   inkriminovanom   článku   je   Š. H.   prezentovaný   v   postavení   verejného činiteľa — člena vlády a ministra spravodlivosti, ktorý reprezentuje v očiach čitateľskej verejnosti   justíciu   a   nesie   (politickú)   zodpovednosť   za   príslušný   rezort   [Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)]   vrátane legislatívnych   prác   na   novelizácii   Trestného   zákona   a ich   potenciálnych   dôsledkov   na spoločenskú   prax.   Ústavný súd akceptuje, že navrhovateľ je pre čitateľov známy aj zo svojho pôsobenia ako sudcu, ale v danom prípade táto skutočnosť nezohrávala zásadnejšiu úlohu. V inkriminovanom článku je Š. H. v pozícii člena vlády (politika), ktorý musí zniesť aj v súlade so   stabilizovanou   judikatúrou ESĽP v porovnaní s inými osobami (vrátane sudcov) vyššiu mieru kritiky.

V   nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že v sporoch   o   ochranu osobnosti,   ktorých   predmetom   je posúdenie,   či   výroky   uverejnené v printových médiách (v danom prípade v dennej tlači) mohli predstavovať neprípustný zásah   do   práva   na   súkromie,   nekorešponduje   požiadavke   objektívneho   a   spravodlivého posúdenia   skutkových   okolností   predmetného   sporu,   ak   vo   veci   rozhodujúci   súd nezohľadní,   resp.   nedostatočne   zohľadní   organickú   väzbu   medzi   titulkom   (nadpisom) určitého článku a vecným obsahom tohto článku. Podľa názoru ústavného súdu treba pri posudzovaní tejto otázky vychádzať z funkcie, ktorý titulok (nadpis) v printových médiách plní. Jeho funkciou (účelom) je upútať a zaujať čitateľa k tomu, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc   z   tejto   funkcie   titulku   možno   aj   z   hľadiska   ochrany   práva   na   súkromie dotknutých   osôb   vo   všeobecnosti   akceptovať   a   tolerovať,   že   sa   v   titulku   objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, a to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu, ku ktorým denník Plus jeden deň v zásade možno zaradiť.

V posudzovanom prípade síce krajský súd v napadnutom rozsudku uvedenú funkciu titulku naznačil („Je nepochybné, že cieľom upútavky alebo úlohou titulku – nadpisu – ako upútavky,   je   zaujať   čitateľa   a   osloviť   ho   tak,   aby   si   samotný   článok   prečítal...“,   s.   6 namietaného rozsudku), ale túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní zjavne nezohľadnil, keďže   aj   z   už   citovaného   textu   („Do   občianskej   cti   navrhovateľa   bolo   zasiahnuté zverejnením   difamujúceho   skutkového   tvrdenia,   resp.   publikovaním   neprípustného titulku...“,   s.   5   namietaného   rozsudku)   vyplýva,   že   za   skutkový   základ   pre   svoje potvrdzujúce   rozhodnutie   vzal   inkriminovaný   titulok   bez   zohľadnenia   jeho   väzby   na inkriminovaný článok. Na druhej strane ústavný súd aj vzhľadom na námietky sťažovateľky považoval   za   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   v   úvodnej   časti   odôvodnenia napadnutého   rozsudku,   ktorá   obsahuje   sumarizáciu   skutkových   a   právnych   záverov vyjadrených v odvolaním napadnutom rozsudku okresného súdu, sa okrem iného uvádza: „...   dospel   k   záveru (okresný   súd,   pozn.), že   odporca   uverejnením   článku...   s titulkom, zasiahol do osobnostného práva navrhovateľa... a to šírením neopravného údaju...“ (s. 1 napadnutého rozsudku).

Vychádzajúc z citovaných častí napadnutého rozsudku krajského súdu sa námietka sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd dostatočne neobjasnil, či predmetom neoprávneného zásahu   bol   len   inkriminovaný   titulok   alebo   celý   (inkriminovaný)   článok,   javí   aj   podľa názoru ústavného súdu ako opodstatnená a signalizuje vnútornú rozpornosť argumentácie krajského   súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   konštatovať,   že uvedená vnútorná rozpornosť sa prejavuje (aj keď v menšom rozsahu) aj v odôvodnení rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   v ktorého   úvodnej   časti   sa   sumarizuje   podstata   návrhu (žaloby) navrhovateľa, podľa ktorého k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv došlo «tým, že denník Plus jeden deň... uverejnil titulok s názvom „Harabin chráni vrahov“ a   týmto   nepravdivým   tvrdením...» (s.   2   rozsudku   okresného   súdu),   čomu   v   zásade zodpovedá aj záverečná časť rozsudku okresného súdu („Uverejnením predmetného výroku odporca výrazne znížil dôveryhodnosť navrhovateľa v očiach verejnosti...“; s. 8 rozsudku okresného súdu). Na druhej strane okresný súd na inom mieste (s. 7 rozsudku súdu prvého stupňa) napr. uvádza: „Odporca uverejnením   článku s titulkom...   zverejnil jednoznačné tvrdenie autora článku o navrhovateľovi, ktoré ako sa v konaní preukázalo je v príkrom rozpore   s   objektívnou   pravdou...   V   danom   prípade   ani   nie   je   podstatné,   či   titulok korešponduje s obsahom predmetného článku autora alebo nie, nakoľko výroky, kritizujúce materiál   legislatívnej   komisie   obsahujúci   legislatívne   návrhy   uverejnené   v   predmetnom článku,   sú   taktiež   hrubo   zavádzajúce,   znevažujúce   a   podľa   názoru   súdu   vychádzajú z nedostatočnej informovanosti alebo absolútneho nepochopenia danej problematiky...“

II.2.3 ČO bolo obsahom inkriminovaného článku, na ktorý mal inkriminovaný titulok upútať

V súvislosti s posudzovaním tohto kritéria ústavný súd zdôrazňuje, že kľúčovým poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného   záujmu,   pričom   zároveň   je   nespochybniteľným   právom   verejnosti   takéto informácie   prijímať   (dostať).   K   otázkam   verejného   záujmu   v   prvom   rade   patria   veci súvisiace   s činnosťou   štátnych   orgánov,   ako aj osôb,   ktoré ich   reprezentujú, teda   osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (IV. ÚS 302/2010, m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03). Justícia všeobecne, a v rámci nej nepochybne aj činnosť ministerstva spravodlivosti, tvorí legitímnu   tému verejného záujmu, justícia   a vôbec právny život nie sú   účelom samým osebe, ale sú integrálnou súčasťou života spoločnosti. Z tohto dôvodu je legitímne, aby sa otázky práva neriešili len na stránkach odborných (právnických) časopisov, ale aby boli reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom dennej tlače. Podľa ústavného súdu si sociálna   diskusia   s prvkami   kritiky   o   týchto   otázkach   zaslúži   zvýšenú   ochranu,   pričom problematika,   ktorá   bola   predmetom   inkriminovaného   článku,   do   tejto   kategórie nepochybne patrí.

Z už uvedeného vyplýva, že predmetom inkriminovaného článku boli v prvom rade informácie o legislatívnych prácach nad novelizáciou Trestného zákona, ktoré vecne patria do   rezortu   ministerstva   spravodlivosti.   Za   týchto   okolností   je   prirodzené,   že   objektom inkriminovaného článku (resp. kritiky v ňom obsiahnutej) bol (a aj mal byť) aj navrhovateľ ako   verejná   osoba   zodpovedajúca   vo   vzťahu   k   verejnosti   za   činnosť   ministerstva spravodlivosti a tiež ako osoba, ktorá zriadila na účely vypracovania novelizácie Trestného zákona odbornú komisiu, v ktorej pracovali ním ustanovení odborníci.

Ústavný   súd navyše   uvádza, že   v   inkriminovanom   článku navrhovateľ   vystupuje nielen   ako   verejný   činiteľ,   ale   aj   ako   mediálne   známa   osoba   symbolicky   stelesňujúca justíciu,   čo   má   tiež   istý   vplyv   na   jeho   klasifikáciu   [k   tomu   pozri   rozsudky   ESĽP Wirtschafts-Trend   Zeitschriften-Verlagsgesellschaft   m.   b.   H.   (č.   3)   v.   Austria,   sťažnosti č. 15653/02 a 66298/01, rozsudok z 13. decembra 2005, § 44 a § 47; Krone Verlag GmbH & Co. KG v. Austria, sťažnosť č. 34315/96, rozsudok z 26. februára 2002, § 37], ale tiež na posudzovanie predmetnej veci. Skutočnosť, že navrhovateľ je mediálne známou osobou dlhodobo pôsobiacou v justícii, sa premietla do inkriminovaného titulku, ktorý bol vo svojej expresívnej podobe spôsobilý efektívne splniť funkciu upútavky na inkriminovaný článok.

Inkriminovaný titulok „Harabin chráni vrahov“ je potrebné podľa názoru ústavného súdu považovať za integrálnu súčasť článku, pričom je zjavné, že z jeho obsahu nevyplýva popis žiadnej činnosti navrhovateľa, ktorou by chránil vrahov, ale je z neho zrejmé, že informuje o pripravovanej novelizácii Trestného zákona, v ktorej sa uvažuje aj o znížení trestných sadzieb. Ide teda o informáciu o dôležitej veci verejného záujmu, ktorá zároveň obsahuje prvky kritiky. V širšom zmysle ide o politický prejav. Tento druh prejavu spadá jednoznačne pod ochranu čl. 26 ústavy.

II.2.4 KDE bol inkriminovaný titulok uverejnený

Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje,   tým   vyššia   je   miera   ochrany   osobnostných   práv.   Inkriminovaný   článok s inkriminovaným   titulkom   bol   uverejnený   v   denníku   Plus   jeden   deň,   ktorý   má celoslovenskú   pôsobnosť   a   pomerne   vysoký   náklad   (nie   však   v televízii   či   inom elektronickom médiu, ktoré sú z tohto hľadiska posudzované prísnejšie). V danom prípade je   však   nutné   vnímať   kritérium   miesta   distribúcie   inkriminovaného   článku   v   spojení s kritériom ich autora. Ak je jeho autorom novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (pozri časť II.2.1 tohto nálezu).

II.2.5 KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený

Inkriminovaný článok bol uverejnený v čase, keď reálne prebiehali legislatívne práce nad   novelizáciou   Trestného   zákona,   t.   j.   noviny,   ktoré   sťažovateľka   vydáva,   aktívne reagovali   v   aktuálnom   čase   na   problematiku,   ktorá   je   predmetom   verejného   záujmu. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôrazňuje, že bolo v súlade s poslaním tlače, a teda   aj   denníka   Plus   jeden   deň,   v   tomto   čase   o   problematike,   ktorá   tvorí   obsah inkriminovaného článku, čitateľskú   verejnosť   informovať.   Navyše   treba pripomenúť,   že v tomto čase problematika legislatívnych prác smerujúcich k novelizácii Trestného zákona rezonovala aj v iných printových, ako aj elektronických médiách (pozri k tomu aj zistenia okresného súdu uvedené na s. 6 jeho rozsudku), pričom aj v iných médiách boli predbežné výsledky týchto legislatívnych prác predmetom kritiky.

II.2.6 AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované

Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, už spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí   vychádzať   z dostatočného   faktického   základu   (Jerusalem   c.   Rakúsko,   rozsudok z 27. februára   2001).   Z uvedeného   vyplýva,   že   ak v   konkrétnom   prípade   sú   z   hľadiska ústavnej   akceptovateľnosti   posudzované   hodnotiace   úsudky,   tak   je   ochrana   výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr   ako   nepravdivé.   Tento   prístup   ESĽP   k   posudzovaniu   právnych   sporov,   ktorých predmetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, si osvojil vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010) a považuje za potrebné ho uplatniť aj vo veci sťažovateľky.

V   posudzovanej   veci   krajský   súd   (obdobne   ako   okresný   súd)   vychádzal zo skutočnosti,   že   k   neprípustnému   zásahu   do   osobnostných   práv   navrhovateľa   došlo „zverejnením   difamujúceho   skutkového   tvrdenia,   resp.   publikovaním   neprípustného titulku...“ (s.   5   namietaného   rozsudku),   pričom   inkriminovaný   výrok   („Harabin   chráni vrahov“) považoval za tvrdenie (fakt), ktoré je nepravdivé. Tento záver krajského súdu ústavný súd akceptuje, keďže podklad, z ktorého ho odvolací súd (a pred ním aj okresný súd) vyvodil, tvoril len obsah inkriminovaného titulku. Ústavný súd už ale uviedol (pozri úvahy v častiach II.2.2 a II.2.3 tohto nálezu), že nepovažuje za správne, ak všeobecný súd rozhodujúci   o   veci   nezohľadní,   resp.   nedostatočne   zohľadní   organickú   väzbu   medzi titulkom   (nadpisom)   určitého   článku   a   jeho   vecným   obsahom.   Pri   „izolovanom“ posudzovaní   by   totiž   väčšinu   titulkov   (nadpisov)   uverejňovaných   v   tlači   bolo   potrebné charakterizovať ako skutkové tvrdenia (fakty), hoci skutočným zámerom ich autorov je len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Zároveň treba tiež zdôrazniť, že izolovaným posudzovaním titulku spravidla nemožno dôjsť hodnoverne k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé alebo naopak nepravdivé.

V posudzovanom prípade izolovaným posúdením inkriminovaného titulku krajský súd (a pred ním v zásade aj okresný súd) dospel k záveru, že výrok v ňom obsiahnutý je nepravdivý, pričom nepovažoval za potrebné zohľadniť pri formulovaní tohto záveru obsah inkriminovaného   článku   (napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   síce   obsahuje   na   s.   8 všeobecnú úvahu o tom, kedy možno považovať kritiku za oprávnenú, a teda prípustnú, ale odvolací súd z tejto úvahy zjavne nevyvodil žiadne závery: „... V prejednávanej veci totiž o kritiku nejde. Do občianskej cti navrhovateľa bolo zasiahnuté zverejnením difamujúceho skutkového tvrdenia, resp. publikovaním neprípustného titulku...“). Takéto zjednodušené vyvodzovanie   kľúčových   záverov   pre   potvrdzujúce   rozhodnutie   krajského   súdu   podľa názoru ústavného súdu spochybňuje napadnutý rozsudok ako celok.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   bolo   žiaduce   aj   zo   strany   vo   veci   sťažovateľky konajúcich všeobecných súdov považovať inkriminovaný titulok „Harabin chráni vrahov“ za integrálnu súčasť inkriminovaného článku a na tomto základe vyvodzovať vo vzťahu k nemu právne závery. V tejto súvislosti   ústavný súd konštatuje, že z inkriminovaného článku   nevyplýva   popis   žiadnej   takej   činnosti   navrhovateľa,   ktorou   by   chránil   vrahov. Z jeho obsahu vyplýva, že informuje o pripravovanej novelizácii Trestného zákona, v rámci ktorej sa okrem iného uvažuje aj o znížení trestných sadzieb, čo je v konečnom dôsledku (pri určitom zjednodušení) „pozitívna“ informácia pre páchateľov trestných činov. Zároveň ide   o informácie,   ktoré   sú   v inkriminovanom   článku   posudzované   kriticky.   Autor inkriminovaného článku formou kritiky vyjadruje nesúhlas s pripravovanou novelizáciou Trestného zákona. Ústavný súd pripúšťa, že článok vyznieva sarkasticky (čo je typické pre žurnalistiku), nie však zákerne. Samotný článok neobsahuje urážlivé, útočné či neslušné vyjadrenia, pričom v celkovom kontexte nie je formulovaný v podobe faktických tvrdení, ale naopak, v podobe hodnotiacich úsudkov jeho autora o negatívnom dopade pripravovanej novelizácie Trestného zákona na kriminalitu. Zároveň treba uviesť, že hodnotiace úsudky autora   vychádzajú   z   reálneho   faktického   základu;   ani   krajský   súd   a   ani   navrhovateľ nespochybňujú,   že   v   období,   keď   bol   inkriminovaný   článok   uverejnený,   sa   reálne pripravovala novelizácia Trestného zákona, pričom v rámci prípravných prác sa uvažovalo aj o znižovaní trestných sadzieb.

Aj   ústavný   súd   považuje   hodnotiace   závery   autora   inkriminovaného   článku   za zjednodušené   a   odborne   spochybniteľné,   zároveň   ale   podčiarkuje,   že   autor   článku   mal ústavou garantované právo takéto hodnotiace úsudky vysloviť, pričom zároveň považuje za potrebné   zdôrazniť,   že   zo   samotného   článku   nemožno   vyvodiť   hodnotiaci   úsudok   jeho autora, podľa ktorého by navrhovateľ chránil vrahov. Jeho autor v ňom ponúka čitateľskej verejnosti svoj názor na dôležitú vec verejného záujmu. V širšom zmysle možno tieto jeho názory,   podopreté   aj   výrokom   bývalého   ministra   spravodlivosti — v   aktuálnom   čase opozičného politika (D. Lipšica), považovať za špecifickú formu politického prejavu, ktorý požíva v zmysle čl. 26 ústavy zvýšenú ochranu.

II.3 K námietke zamietnutia návrhu na prerušenie konania krajským súdom

Zo sťažnosti, ako aj z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka v priebehu odvolacieho   konania   podaním   doručeným   krajskému   súdu   2.   decembra   2008   navrhla „v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 písm. c/ O. s. p. prerušiť odvolacie konanie z dôvodu, že dňa 28. 11. 2008 podal na Ústavný súd Slovenskej republiky Ústavnú sťažnosť proti   uzneseniu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   8.   10.   2008,   sp.   zn. 5 Nc 29/2008,   ktorým   boli   sudcovia   JUDr.   M.   M.   a J.   M.   vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania danej veci, pričom Ústavný súd SR bude rozhodovať o právnej otázke, či vylúčení sudcovia sú zákonnými sudcami v odvolacom konaní v tejto prejednávanej veci“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, s. 2).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný   právny   predpis,   ktorý   sa   týka   veci,   je   v   rozpore   s   ústavou,   zákonom   alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Krajský   súd   o   tomto   návrhu   sťažovateľky   rozhodol   tak,   že   ho   zamietol,   pričom zamietavý výrok je integrálnou súčasťou napadnutého rozsudku. Krajský súd tento svoj výrok odôvodnil takto:

„Odvolací súd dospel k záveru, že ani jeden z dôvodov, ktorými odporca návrh na prerušenie   konania   zdôvodňuje,   nie   je   možné   subsumovať   pod   citované   zákonné ustanovenia. Otázka či sudcovia, ktorí boli z prejednávania tejto právnej veci vylúčení, nie je totiž otázkou právnou, od ktorej rozhodnutie vo veci závisí, pričom je nutné zdôrazniť, že v súlade s ust. § 52 zák. č. 38/1993 Z. z. podanie sťažnosti nemá odkladný účinok. Naviac uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 8. 10. 2008, sp. zn. 5 Nc 29/2008, ktorým rozhodol o vylúčení členov odvolacieho senátu z prejednávania a rozhodovania tejto veci, je pre odvolací   súd   záväzné.“ Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta,   že   krajský   súd   bez akceptovateľného odôvodnenia zamietol jej návrh na prerušenie konania.

Aj   pri   rešpektovaní vysokej   miery   autonómie,   ktorou   krajský   súd disponoval   pri rozhodovaní   o   tomto   procesnom   návrhu   sťažovateľky,   a   odhliadnuc   od   závažnosti ústavnoprávnych námietok, ktoré uplatnila sťažovateľka vo svojej sťažnosti z 28. novembra 2008 adresovanej ústavnému súdu, považoval ústavný súd za potrebné v súvislosti s touto námietkou   sťažovateľky   minimálne   konštatovať,   že   s názorom   krajského   súdu,   podľa ktorého sťažovateľkou uvádzaný dôvod na prerušenie konania nie je subsumovateľný pod dôvod podľa § 109 ods. 2 písm. b) OSP, sa nemožno bez výhrad stotožniť. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že o uvedenej sťažnosti sťažovateľky rozhodol nálezom č. k. IV. ÚS 345/09-70 z 24. februára 2011 tak, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Nc 29/2008 z 8. októbra 2008 boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy.

V   odôvodnení   označeného   nálezu   ústavný   súd   predovšetkým   zaujal   stanovisko k právnemu názoru najvyššieho súdu vyjadrenému v označenom uznesení, podľa ktorého „kolegiálny vzťah (sudcu, pozn.) k inému sudcovi, s ktorým sa bežne, aj keď len v rámci plnenia pracovných povinností, stýka, ide o takú skutočnosť, ktorá (bez ohľadu na skutočnú povahu   tohto   vzťahu)   je   spôsobilá   vyvolať   opodstatnené   pochybnosti   o   pomere   sudcu k takému kolegovi. Daný vzťah už nemožno považovať za neutrálny, či spoločenský, keď jeho povaha sama osebe vzbudzuje pochybnosti o sudcovskej nezávislosti. Z tohto pohľadu dôjde k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nielen vtedy, keď jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom je založený na zaujatosti skutočne preukázanej, ale rovnako, i keď existuje čo i len najmenšia pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach verejnosti... V danom prípade skutočnosť vylúčenia predsedníčky senátu Anny Benešovej z prejednávania veci i pozastavenie jej funkcie sudcu zo strany žalobcu, môže zakladať pochybnosť o nestrannosti jej kolegov v senáte 6 Co prejednať a rozhodnúť vec.“. Ústavný súd v rekcii na citovaný právny názor predovšetkým uviedol, že jeho akceptovanie ako ústavne súladného výkladu § 14 ods. 1 OSP by znamenalo, že „vždy, ak dôjde k vylúčeniu predsedu   alebo   predsedníčky   senátu   (na   krajských   súdoch   alebo   na   najvyššom   súde), účastníci konania bez ďalšieho môžu – a úspešne – uplatniť na základe takého rozhodnutia námietku   zaujatosti   proti   členom   senátu.   Takýto   výklad   však   ústavný   súd   považuje   za rozporný so základným právom na zákonného sudcu,   a tak aj v rozpore so základným právom   na   spravodlivý   proces.“. Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukázal   aj   na   svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej „samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôžu byť dôvodom na spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z toho dôvodu (m. m. IV. ÚS 124/2010)“.

V nadväznosti na citované právne názory je z hľadiska v tomto konaní posudzovanej veci sťažovateľky ale podstatné predovšetkým to, že ústavný súd svojím autoritatívnym výrokom   v   náleze č. k. IV.   ÚS   345/09-70   z   24.   februára   2011   vyslovil,   že   o   odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd v zložení, ktoré je v rozpore s čl. 48 ods. 1 ústavy, čo už samo osebe spochybňuje ústavnú akceptovateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a zakladá legitímny dôvod na jeho zrušenie.

II.4 Závery

Z   dosiaľ   uvedeného   vyplýva, že krajský   súd   napadnutým rozsudkom   rozhodujúc o odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   7   C   239/2007-111 zo 6. decembra   2007,   ktorým   jej   bola   okrem   iného   uložená   povinnosť   nahradiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu neprípustného zásahu do jeho osobnostných práv, v konflikte medzi jej základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie   a slobodou   prejavu a základným   právom   navrhovateľa na ochranu súkromia uprednostnil ochranu osobnostných práv navrhovateľa. Krajský súd takto rozhodol

- napriek tomu, že sťažovateľka požíva v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP, z ktorej   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   porovnateľných   vecí   vychádza,   privilegované postavenie (zvýšenú ochranu),

- napriek tomu, že navrhovateľ bol v aktuálnom čase členom vlády — ministrom spravodlivosti   (politikom),   ktorý   musí   v   zmysle   stabilizovanej   judikatúry   ESĽP   strpieť vyššiu (najvyššiu) mieru kritiky v porovnaní s inými fyzickými osobami,

- aj preto, že posudzoval inkriminovaný titulok izolovane, hoci mal zohľadniť jeho organickú väzbu na inkriminovaný článok a až na tomto základe formulovať právne závery,

-   napriek   tomu,   že   inkriminovaný   článok   sa   dotýkal   vecí   verejného   záujmu (legislatívne   práce   na   novelizácii   Trestného   zákona,   za   ktoré   niesol   navrhovateľ   ako minister spravodlivosti politickú zodpovednosť), o ktorých sú novinári nielen oprávnení, ale aj povinní verejnosť informovať,

-   napriek   tomu,   že   inkriminovaný   článok   bol   formulovaný   prevažne   formou hodnotiacich   úsudkov   ich   autora   o   pripravovanej   novelizácii   Trestného   zákona   (i   keď zjednodušených, čiastočne nepresných a z odborného hľadiska spochybniteľných).

Za týchto okolností považuje ústavný súd právny záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého sťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv, z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný, o to viac, že v predmetnej veci rozhodol krajský súd v takom personálnom zložení, ktorým v zmysle nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   345/09-70   z 24.   februára   2011   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Na tomto závere   nič   nemení   skutočnosť,   že   aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   bol   obsahom inkriminovaného titulku výrok, ktorý mal sám osebe difamujúci účinok na navrhovateľa a „vďaka“   výrazovým   prostriedkom,   ktoré   v ňom   boli   použité,   sa   nachádza   na   hrane ústavnej (ne)akceptovateľnosti.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   čl.   144   ods.   1   ústavy,   ktorý   neobsahuje konkrétne základné právo, ale patrí k všeobecným ústavným princípom, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Ústavné princípy sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd nepovažoval za potrebné vysloviť porušenie tohto ustanovenia ústavy v príslušnom výroku tohto nálezu (porovnaj IV. ÚS 383/08). Z uvedeného dôvodu v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom boli   porušené   základné   práva   sťažovateľky,   rozhodol   zároveň   aj   o   zrušení   rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 64/2008-167 z 11. decembra 2009 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými predovšetkým v II. časti tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Rovnako tak podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 6 638,78   €,   pričom   v   tejto   súvislosti   uviedla,   že   jeho „zaplatenie   bude   pre   budúcnosť dostatočne   motivujúce   neprivodzovať   rozhodovaním   porušiteľa   obmedzovanie   ústavných práv tretích osôb a na strane sťažovateľa primeraným zadosťučinením za starosti spojené s priebehom sporu v súdnom konaní...“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   prichádza   do   úvahy   predovšetkým   v   tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad   zrušením   protiústavného   rozhodnutia   či   opatrenia,   prípadne   uvedením   do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).

V posudzovanom   prípade   možno   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu v plnej miere kompenzovať zrušením rozsudku krajského   súdu   a vrátením   veci   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   tomuto   návrhu sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadala aj o priznanie úhrady trov konania v sume 830,94 € s 19 % DPH.

Pri výpočte trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   R.   A.,   ústavný   súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   a zo   základných   sadzieb   za   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2009 (115,90 €, pri ktorých sa odmena zvyšuje o režijný paušál v sume 6,95 €) a uskutočnené v roku   2010   (120,23 €,   pri   ktorých   sa   odmena   zvyšuje   o   režijný   paušál   v sume   7,21   €). Úhradu   trov   konania   ústavný   súd   sťažovateľke   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 245,70 € a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) v sume 127,44 €. Trovy konania tak po zvýšení o 20 % DPH (právny   zástupca   sťažovateľky   je   platcom   DPH)   predstavujú   sumu   447,77   €,   ktorú   je krajský súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012