znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 340/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. Z., P., t. č. vo výkone väzby L., vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   obhajobu   a   základného   práva   na   osobnú   slobodu zaručených   Ústavou   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru Poprad, Úradu justičnej a kriminálnej polície, postupom Okresnej prokuratúry Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 921/06 a postupom Okresného súdu Poprad v konaniach vedených pod sp. zn. 0 Tp 333/2006 a sp. zn. 6 T 32/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2008 doručená (doplnená 13. augusta 2008) sťažnosť J. Z., P., t. č. vo výkone väzby L. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   obhajobu a základného práva na osobnú slobodu (bez ich bližšej konkretizácie) zaručených Ústavou Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru   Poprad,   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   (ďalej   len   „OR   PZ“),   postupom Okresnej   prokuratúry   Poprad   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   v   konaní vedenom   pod sp. zn.   2   Pv   921/06   a   postupom   Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 0 Tp 333/2006 a sp. zn. 6 T 32/2008.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplynulo, že sťažovateľ je okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 32/2008 väzobne stíhaný pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)   a   pre   prečin   nebezpečného   vyhrážania   podľa   §   360   ods.   1   Trestného   zákona. Do väzby bol vzatý uznesením sudcu okresného súdu pre prípravné konanie č. k. 0 Tp 333/2006-13 zo 6. októbra 2006 a prípravné konanie skončilo podaním obžaloby okresnou prokuratúrou okresnému súdu č. k. 2 Pv 921/06-297 z 27. marca 2008.

Podľa názoru sťažovateľa od začatia trestného stíhania jeho osoby vyšetrovateľ OR PZ, prokurátorka okresnej prokuratúry a okresný súd porušovali jeho základné práva na obhajobu a osobnú slobodu. Tieto tvrdenia sťažovateľ opiera najmä o tieto skutočnosti: Vyšetrovateľ   OR   PZ   po   začatí   trestného   konania   odmietal   vyhovieť   žiadosti sťažovateľa   o   obhajcu   s   odôvodnením,   že   ho „nepotrebuje“ a   nemá   naňho „nárok“, napokon však „vyšetrovateľ“ na naliehanie „priviedol obhajcu - svojho známeho…, ktorý namiesto toho, aby“ sťažovateľa „zastupoval, stretával sa s… poškodenou,… a radil jej, a nie“ sťažovateľovi. Obhajca údajne „robil to, čo mu povedal vyšetrovateľ a prokurátorka a nie to, čo mal“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „prokurátorka aj s vyšetrovateľom zavádzali a vedome klamali   vo   svojich   uzneseniach,   že…   poškodenej   napísal   listy,   kde…   sa   jej   vyhrážal a ovplyvňoval ju“, čoho následkom bolo to, že mu „navrhli a dali B-čko, čiže kolúznu väzbu“.   Týmto konaním   podľa   názoru   sťažovateľa   vyšetrovateľ OR PZ   a prokurátorka okresnej prokuratúry zneužili svoju právomoc pri rozhodovaní o zmene väzobného dôvodu, pretože tieto listy, ktoré s touto trestnou vecou nemali „nič spoločné“, boli do spisu nimi „podstrčené“ ako také, ktoré mali s touto vecou súvisieť.

Postup „vyšetrovateľa“ a „prokurátorky“ sťažovateľ namieta aj v súvislosti s tým, že mu „bezdôvodne… súkromnú aj úradnú poštu cenzúrovali“ a zadržiavali, príp. zdržiavali inú korošpodneciu v čase, keď sa nachádzal vo väzbe.

K   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   obhajobu   malo   dôjsť   aj   tým,   že v rámci trestného konania došlo k vypracovaniu dvoch znaleckých posudkov týkajúcich sa jeho   duševného   stavu,   a   to   napriek   tomu,   že   vyšetrenie   súdnymi   znalcami   z   odboru psychiatrie   odmietol,   a navyše   uznesenie   o   pribratí   súdnych   znalcov   mu bolo   doručené oneskorene.

V sťažnosti pred ústavným súdom sťažovateľ namietal aj skutočnosť, že „ani raz… nebol   na   pojednávaní,   keď   sa   rozhodovalo“ o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na slobodu. Taktiež mu nebolo umožnené po skončení vyšetrovania preštudovať vyšetrovací spis a „doplniť vyšetrovanie o dôkazy a úkony“ slúžiace na jeho obhajobu, „hoc bol“ za ním vyšetrovateľ OR PZ, ale sťažovateľ sa kvôli hladovke necítil dobre, preto „povedal vyšetrovateľ, že príde o týždeň..., ale viac neprišiel“, pritom podľa slov sťažovateľa nebol vypočutý k dvom skutkom, ktoré sa mu kladú za vinu, a ani mu nebol „pridelený obhajca k dvom novým skutkom, z ktorých“ bol obvinený. Uvedené svedčí o tom, že aj obžaloba okresnej prokuratúry bola podaná „nezákonne a predčasne“.

Napokon sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv v tom, že od 30. marca 2008, keď mu uplynula doba trvania väzby v zmysle rozhodnutí z prípravného konania, sa naďalej protiprávne nachádza vo väzbe, pretože „prokurátorka nedodržala podľa zákona lehotu na podanie obžaloby, keď“ sťažovateľovi „poslala vyrozumenie, že podala… 27. 3. 2008 obžalobu, ktorá je datovaná razítkom až 1. 4. 08, čiže 2 dni po lehote prepustenia a ukončenia väzby“. Ďalej sťažovateľ tvrdí, že 7. apríla 2008 mu bolo oznámené uznesenie okresného súdu č. k. 6 T 32/2008-736, ktorým rozhodol, „že dôvody väzby trvajú aj po 4. 4. 08“. Predtým však, 25. marca 2008, bolo sťažovateľovi doručené uznesenie okresného súdu č. k. 0 Tp 333/2006-161, ktorým mu okresný súd do trvania väzby v prípravnom konaní   nezarátal   dobu   5   dní,   počas   ktorých   sa   nemohol   zúčastniť   na   úkonoch   zo zdravotných dôvodov. Zároveň okresný súd predĺžil väzbu z prípravného konania do 4. apríla 2008. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej však do podania sťažnosti na ústavnom súde nebolo rozhodnuté. Takýto postup okresného súdu považuje sťažovateľ za porušenie jeho základných práv, ktoré mu zaručuje ústava.

Vzhľadom   na   uvedené   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   jeho „protizákonnom držaní vo väzbe“, aby bol „prepustený z väzby“ na slobodu, ďalej aby „bola vec vrátená do prípravného   konania“,   aby „boli   urobené   všetky   úkony,   ktoré…   navrhol“,   a   aby   jeho „prípad   bol   pridelený   do   iného   kraja“.   Záverom   sťažovateľ   požiadal   o   ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a zdôraznil, že jeho sťažnosť smeruje proti „rozhodnutiam   Okresného   súdu   Poprad,   Okresnej   prokuratúre   Poprad…   a   proti vyšetrovateľovi… a jeho vyšetrovaniu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   (okrem   prípadov   výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad). Preto ústavný súd z tohto hľadiska posudzoval   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   na   obhajobu   a   osobnú slobodu iba vo vzťahu k postupu a rozhodnutiam orgánov verejnej moci, ktoré výslovne za porušovateľov svojich základných práv označil, t. j. OR PZ, okresnú prokuratúru a okresný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo teda posúdenie, či postupom OR PZ, postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 921/06 a postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 0 T 333/2006 a sp. zn. 6 T 32/2008 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa na obhajobu a na osobnú slobodu zaručených ústavou.

1. Sťažovateľ predovšetkým namietal porušenie ním označených základných práv vyšetrovateľom OR PZ a okresnou prokuratúrou v už skončenom prípravnom konaní, a to ich   nezákonným postupom   v súvislosti   s voľbou   (resp.   ustanovovaním) osoby   obhajcu, ďalej   s   cenzúrou   a   zadržiavaním   korešpondencie   počas   pobytu   sťažovateľa   vo   väzbe, so znaleckým dokazovaním, s preštudovaním vyšetrovacieho spisu, s nevypočutím k dvom skutkom kladeným za vinu sťažovateľovi a v súvislosti s podaním obžaloby. Vo vzťahu k okresnému súdu namietal nezákonnosť svojho zotrvania vo väzbe po 30. marci 2008, keď mu mala   skončiť   lehota   trvania   väzby   z   prípravného   konania,   a   taktiež   namietal   svoju neprítomnosť pri rozhodovaní o väzbe.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „...ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 210 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   obvinený,   poškodený   a   zúčastnená   osoba   majú   právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo   vyšetrovaní   alebo   skrátenom   vyšetrovaní.   Policajt   musí   žiadosť   prokurátorovi   bez meškania   predložiť.   Prokurátor   je   povinný   žiadosť   preskúmať   a   o   výsledku   žiadateľa upovedomiť.

Podľa § 10 ods. 8 písm. a) Trestného poriadku policajtom sa na účely tohto zákona rozumie vyšetrovateľ Policajného zboru.

Podľa   §   230   ods.   1   Trestného   zákona   dozor   nad   dodržiavaním   zákonnosti   pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Z uvedeného   vyplýva,   že   pokiaľ   sťažovateľ   namieta   nezákonnosť   postupu vyšetrovateľa OR PZ v prípravnom konaní, čo malo viesť k porušeniu jeho označených základných práv, potom mohol a mal využiť jemu dostupné právne prostriedky a domôcť sa ochrany   svojich   práv   a   zvlášť   základného   práva   na   obhajobu   podaním   sťažnosti   proti postupu   vyšetrovateľa   OR   PZ,   o   ktorej   bola   oprávnená   a   povinná   rozhodnúť   okresná prokuratúra v rámci výkonu dozoru na dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní.

V danom prípade však sťažovateľ súčasne namieta aj zákonnosť postupu okresnej prokuratúry v jeho trestnej veci, a to aj v spojitosti s postupom vyšetrovateľa OR PZ, preto ústavný súd najprv skúmal otázku, či sa taktiež proti postupu okresnej prokuratúry mohol sťažovateľ domôcť ochrany prípadného porušenia jeho základných práv na obhajobu a na osobnú slobodu pred iným orgánom verejnej moci.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   predovšetkým   namietal   postup prokurátorky okresnej prokuratúry (často spoločný s postupom vyšetrovateľa OR PZ), ktorý nebol   podľa   jeho   názoru   v   súlade   so   zákonom,   čo   v   konečnom   dôsledku   vyústilo   do neoprávnenosti,   neopodstatnenosti   a   predčasnosti   obžaloby   podanej   27.   marca   2008 okresnou prokuratúrou okresnému súdu.

Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov (prípad sťažovateľa, pozn.) sa predbežne prejedná na verejnom zasadaní; aj na neverejnom zasadaní sa môže obžaloba predbežne prejednať, ak prichádza do úvahy rozhodnutie podľa § 244 ods. 1 písm. a) až i).

Podľa   §   243   ods.   2   Trestného   poriadku   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby preskúma   súd   obžalobu   a   zákonnosť   dôkazného   materiálu.   Predseda   senátu   alebo   ním poverený   člen   senátu   podá   správu,   či   obžaloba   bola   doručená   oprávneným   osobám a zameria sa na otázky, ktoré treba riešiť.

Podľa § 243 ods. 3 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby môže súd   vyslúchnuť obvineného   aj poškodeného   a   zadovážiť aj ďalšie potrebné vysvetlenia a zistí, či prokurátor a obvinený nechcú uzavrieť dohodu o vine a treste.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Z   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   ak   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu v prípravnom konaní a pri podaní obžaloby (t. j. vyšetrovateľom OR PZ a okresnou prokuratúrou), potom tomuto právu môže a musí poskytnúť ochranu okresný súd pri predbežnom prerokovaní obžaloby. Okresný súd je teda tým   súdom,   ktorý   v   tejto   veci   rozhoduje   o   základnom   práve   alebo   slobode   v   zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.

Vo   vzťahu   k   námietke   nezákonného   postupu   okresnej   prokuratúry   v   ostatných záležitostiach, o ktorých nebol oprávnený rozhodovať okresný súd, mal sťažovateľ možnosť podať   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   a   rozhodnutia   okresnej   prokuratúry, o ktorom by rozhodovala nadriadená - Krajská prokuratúra v Prešove, ktorá je rovnako povinná na základe uvedeného poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa.

Obdobná   situácia   platí   aj   vo   vzťahu   k   rozhodovaniu   okresného   súdu   o   väzbe (o zmene jej dôvodov, o jej trvaní, resp. spôsobe rozhodovania o nej – verejné zasadnutie za prítomnosti sťažovateľa), v ktorom sťažovateľ videl porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu.

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby, o žiadosti o prepustenie z väzby, o ďalšom trvaní väzby, o zmene dôvodov väzby, o návrhu na predĺženie lehoty väzby a rozhodnutie prokurátora o prepustení obvineného z väzby.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť.

Podľa   § 189   ods. 1   Trestného   poriadku   uznesenie   možno   napadnúť pre a) nesprávnosť   niektorého   jeho   výroku,   b)   zrejmý   rozpor   výroku   s   odôvodnením, alebo c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa aj v tomto prípade mohol domôcť ochrany svojich základných práv podaním sťažnosti proti rozhodnutiam okresného súdu vydaných jednak v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 333/2006 v rámci prípravného konania, tak aj v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   T   32/2008   v   rámci   súdneho   konania,   o   ktorých   bol oprávnený konať a rozhodnúť Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“). Sťažovateľ postup ani rozhodnutia krajského súdu sťažnosťou pred ústavným súdom nenapádal, preto ich   ústavný   súd   z   hľadiska   možného   porušenia   základných   práv   a   slobôd   ani nepreskúmaval.

Ako   z   dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   všetky   doteraz   spomenuté   námietky   teda sťažovateľ mohol uplatniť pred iným - všeobecným súdom (príp. iným orgánom verejnej moci),   v   právomoci   ktorého   by   bolo   poskytnutie   ochrany   označených   základných   práv sťažovateľa.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v týchto častiach podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom ďalej namietal aj porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu vyšetrovateľom OR PZ a okresnou prokuratúrou, a to v súvislosti s rozhodovaním o väzbe, keď došlo k zmene väzobného dôvodu.

Z ustanovení Trestného poriadku (§ 72 ods. 2) jasne a zreteľne vyplýva, že o väzbe (a teda   aj   o   zmene   dôvodov   väzby   -   §   72   ods.   1   Trestného   poriadku)   rozhoduje   súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Je teda zrejmé, že vyšetrovateľ   OR   PZ   ani   prokurátorka   okresnej   prokuratúry   o   zmene   dôvodov   väzby sťažovateľa nerozhodovali.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnený   návrh   ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   považuje   ústavný   súd   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

Pretože   medzi   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   osobnú slobodu a postupom vyšetrovateľa OR PZ a okresnej prokuratúry nemožno nájsť žiadnu príčinnú súvislosť, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá   ako   celok, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa (prepustenie   z väzby   na   slobodu   a pod.),   ako   aj   jeho   žiadosti   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008