znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 34/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., zastúpeného advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn Rvp 14665/2012 až sp. zn. Rvp 14673/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   sp.   zn. 12 Er 577/2012   z 2.   októbra   2012,   sp.   zn.   12   Er   591/2012   z 2.   októbra   2012,   sp.   zn. 6 Er 670/2012   z 2. októbra   2012,   sp.   zn.   9 Er   687/2012   z 2.   októbra   2012,   sp.   zn. 7 Er 374/2012   z 2. októbra   2012,   sp.   zn.   6 Er 685/2012   z 2.   októbra   2012,   sp.   zn. 9 Er 671/2012   z 2. októbra   2012,   sp.   zn.   9 Er 688/2012   z 2.   októbra   2012   a   sp.   zn. 6 Er 687/2012 z 2. októbra 2012 a jeho postupom v týchto konaniach a takto  

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod   sp. zn.   Rvp   14665/2012   až   sp.   zn. Rvp 14673/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod sp. zn. Rvp 14665/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. decembra 2012   doručené   sťažnosti   JUDr.   R.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vedené   pod   sp. zn. Rvp 14665/2012   až   sp.   zn.   Rvp   14673/2012,   ktorými   namietal   porušenie   čl. 12   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Er 577/2012   z 2.   októbra   2012,   sp.   zn.   12   Er   591/2012   z 2.   októbra   2012,   sp.   zn. 6 Er 670/2012   z 2.   októbra   2012,   sp.   zn.   9   Er   687/2012   z 2.   októbra   2012,   sp.   zn. 7 Er 374/2012   z 2.   októbra   2012,   sp.   zn.   6   Er   685/2012   z 2.   októbra   2012,   sp.   zn. 9 Er 671/2012   z 2.   októbra   2012,   sp.   zn.   9   Er   688/2012   z 2.   októbra   2012   a   sp.   zn. 6 Er 687/2012 z 2. októbra 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“) a jeho postupom v týchto konaniach.

Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov   aj pre   obchodnú   spoločnosť POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Bratislava,   s ktorou   bol krátko   pred   tým,   ako   sa   stal   súdnym   exekútorom,   v pracovnom   pomere.   Okresný   súd napadnutými   rozhodnutiami   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa   z vykonávania   exekúcií z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., čím mal podľa   názoru   sťažovateľa   zasiahnuť do ním   označených   základných   práv   podľa   ústavy, práv   podľa   dohovoru   a   práva   podľa   dodatkového   protokolu.   Sťažovateľ   preto   navrhol napadnuté rozhodnutia okresného súdu zrušiť, veci mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   v sťažnostiach   ďalej tvrdil,   že k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa   dodatkového   protokolu   a označeného   článku   ústavy   a článku   dohovoru   došlo   aj napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach.

Sťažovateľ   v sťažnostiach   reagoval   aj   na   predošlú   judikatúru   ústavného   súdu, v zmysle   ktorej   po   právnej   a skutkovej   stránke   boli   jeho   obdobné   sťažnosti   ústavným súdom odmietnuté z toho dôvodu, že boli podané zjavne neoprávnenou osobou. Sťažovateľ v sťažnostiach prezentuje názor, že s právnymi východiskami takejto judikatúry ústavného súdu “zásadne nesúhlasí“ a ponúka odlišný právny názor.

Rovnako   sťažovateľ   uviedol,   že   nesúhlasí   s nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 322/2010 a že právny názor, ktorý v ňom ústavný súd vyjadril (a okresný súd ho nasledoval), nie je právne udržateľný. Základ tohto právneho názoru spočíva   v tom, že skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom povinného alebo povinnej, je okolnosťou vylučujúcou ho z výkonu exekúcie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľa   a   okresného   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľ aj napriek skutočnosti, že mu je známy názor ústavného súdu na problematiku jeho locus standi pred ústavným súdom v danej veci, podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne   takmer   identické   s tými,   ktoré   už   ústavný   súd   riešil,   pretože,   ako   je   aj v sťažnostiach   explicitne   sťažovateľom   konštatované,   sťažovateľ   nesúhlasí   s ustáleným názorom   ústavného   súdu,   a teda   ani   s jeho   rozhodnutiami   o predchádzajúcich   typovo zhodných sťažnostiach a domáha sa jeho zmeny. Ústavný súd naďalej konštatuje, že zastáva ustálený právny názor a argumentáciu, ktorou bol odôvodnený, o limitácii ústavných práv exekútora, prezentovaný v množstve svojich predošlých rozhodnutí. Vyvstáva tak opätovne otázka, aký význam a efektivitu má uvedený postup pre sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval a aj v tomto prípade konštatuje, že ani podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je bezpodmienečne nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v skutkovo a právne zhodných prípadoch ako neefektívny.

Keďže ide o sťažnosti v podstate identické (skutkové a právne okolnosti), ktoré už ústavný   súd   riešil,   ústavný   súd,   odkazujúc   v podrobnostiach   na   uznesenia   sp.   zn. I. ÚS 478/2011,   sp.   zn.   III.   ÚS   151/2012, sp.   zn.   III. ÚS 211/2012   a sp.   zn. III. ÚS 363/2012, opätovne dospel k záveru, že sťažnosti podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto ich z tohto dôvodu odmietol (bod 2 výroku).

Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti konania, sťažovateľa upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej ústavnému súdu bude podávať   takéto   typovo   zhodné   sťažnosti,   ktorých   nedostatky   sú   mu   známe z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jeho obdobných vecí, môže ústavný súd využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností neodôvodniť.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľom v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014