znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 34/2012-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. R. D., T., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na informácie zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 224/2009 na pojednávaní konanom 30. novembra 2011 a jeho oznámením z 12. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. R. D. na informácie zaručené v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   na verejnom   pojednávaní konanom 30. novembra 2011 vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 224/2009 a jeho oznámením z 12. decembra 2011   p o r u š e n é   b o l o.

2. Oznámenie Okresného súdu Bratislava I z 12. decembra 2011   z r u š u j e.

3. Mgr. R. D.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,52 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiatdva centov), ktorú j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   Mgr. V.   Š.,   B.,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 34/2012-9 zo 14. marca 2012 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Mgr.   R.   D.,   T.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   informácie zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 224/2009   na   pojednávaní   konanom   30.   novembra   2011   a jeho   oznámením z 12. decembra 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že «Sťažovateľ   sa   ako   verejnosť   zúčastnil   dňa 30.11.2011 verejného pojednávania na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „OS BA I“) vo   veci   sp.   zn.   10C/224/2009,   z   ktorého   vyhotovoval   zvukový   záznam.   Sťažovateľ   však vyhotovovaním   zvukového   záznamu   nijako   nerušil   priebeh   pojednávania,   keďže   jeho nahrávacie zariadenie nevydávalo zvuky ani nebolo zdrojom svetelných efektov,   nebolo nadrozmerné,   sťažovateľ   sa   za   účelom   vyhotovenia   zvukového   záznamu   nepohyboval v súdnej sieni, ale iba pokojne sedel na mieste určenom pre verejnosť.

Hodinu   po   začatí   pojednávania   si   navrhovateľ   všimol,   že   sťažovateľ   vyhotovuje zvukový záznam priebehu pojednávania a upozornil na to sudkyňu.

Sudkyňa na upozornenie zo strany navrhovateľa zareagovala tým, že sťažovateľovi najprv oznámila, že bol povinný požiadať súd o súhlas s nahrávaním, neskôr toto stanovisko zmenila tak, že bol povinný nahrávanie vopred oznámiť súdu.

Súčasne sudkyňa oznámila sťažovateľovi, že zvukový záznam pojednávania nesmie použiť   bez   súhlasu   súdu.   Následne   listom   zo   dňa   08.12.2011   sťažovateľ   požiadal   súd o súhlas   s   použitím   zvukového   záznamu.   Listom   zo   dňa   12.12.2011   súd   oznámil sťažovateľovi nesúhlas s použitím zvukového záznamu.».

Sťažovateľ   ďalej   po   citovaní   označených   článkov ústavy   a relevantnej judikatúry ústavného súdu v rámci dôvodov sťažnosti uviedol:

«Zákonmi, ktoré upravujú právo na informácie vo vzťahu k súdnemu pojednávaniu sú Občiansky súdny poriadok a zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich. Tieto právne   predpisy   nespájajú   výkon   práva   na   informácie   s   ohlasovacou   ani   povoľovacou povinnosťou a nerobí tak ani iný právny predpis.

Ust. § 117 ods. 1 OSP síce umožňuje urobiť samosudcovi „vhodné opatrenia“, jeho rozhodovacia právomoc je však obmedzená na súdnu sieň, v ktorej vedie pojednávanie a časovo   je   vymedzená   priebehom   súdneho   pojednávania   (nemôže   uplatniť   oprávnenia podľa § 34 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich mimo času pojednávania, t. j. pred pojednávaním alebo po pojednávaní). Vhodné opatrenia v zmysle ust. § 117 OSP však môžu smerovať iba k naplneniu účelu pojednávania a vykonaniu dôkazov. Takýmto opatrením však   nie   je   podmieňovanie   vyhotovovania   zvukového   záznamu   priebehu   pojednávania oznámením   či   povolením,   pokiaľ   samozrejme   vyhotovovaním   záznamu   nedochádza k rušeniu   priebehu   pojednávania.   Sťažovateľ   však   vyhovovaním   zvukového   záznamu priebeh pojednávania nijako nenarúšal, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že navrhovateľ si všimol zhotovovanie zvukového záznamu až hodinu po začatí pojednávania.

Samosudkyňa však výkon sťažovateľovho práva na informácie podmieňovala najskôr povolením,   neskôr   už   iba   ohlásením.   Zároveň   povolením   podmieňovala   aj   neskoršie použitie zvukového záznamu a po podaní písomnej žiadosti zo strany sťažovateľa mu tento súhlas odoprela.

Sudkyňa   tak   svojím   postupom   bez   zákonného   oprávnenia   obmedzila   právo sťažovateľa na informácie podľa čl. 26 ods. 1,ods. 2 ústavy.»

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. OS BA I postupom na pojednávaní dňa 30.11.2011 vo veci sp. zn. 10C/224/2009 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 26 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR.

2.   OS   BA   I   oznámením   nesúhlasu   s   použitím   zvukového   záznamu   listom   zo   dňa 12.12.2011 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 26 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR.

3. Oznámenie OS BA I zo dňa 12.12.2011 sa zrušuje.

4. OS BA I je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

K prijatej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. A. K., listom sp. zn. Spr 3314/2012 z 18. apríla 2012. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedla:

„Podľa názoru sťažovateľa, postup zákonnej sudkyne v konaní vedenom pod sp.zn. 10C 224/2009 odporuje zákonu, pretože podľa ústavného práva na informácie spočívajúce vo   vyhotovovaní   písomných   zápiskov,   či   zvukového   záznamu   na   verejnom   súdnom pojednávaní nepodlieha povoleniu ani ohlasovacej povinnosti, a to ani pri zaznamenávaní informácii, ani pri ďalšom nakladaní s nimi. Konanie sudkyne (tým že dňa 12.12.2011 oznámila pánovi D., že súd nesúhlasí s použitím zvukového záznamu) predstavuje svojvoľné obmedzenie   verejnej   kontroly   súdnictva   a   zároveň   je   spôsobilé   narušiť   dobrú   povesť súdnictva.

Ústava Slovenskej republiky vo svojom článku 46 ods.1 garantuje zásadu sudcovskej nezávislosti. V tejto súvislosti sa ako orgán štátnej správy súdu nemôžem vyjadrovať alebo hodnotiť zvolený procesnoprávny postup zákonnej sudkyne v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 10C 224/2009, usmerňovať, akým spôsobom má postupovať, zaujímať svoj právny názor k veci alebo akýmkoľvek spôsobom ju ovplyvňovať, či už ide o postup v konaní alebo spôsob rozhodovania.

Z   vyjadrenia   zákonnej   sudkyne   som   zistila,   že   sudkyňa   nemá   vedomosť,   že   by porušila procesné právo účastníkov konania a ani prítomnej verejnosti na pojednávaní konanom dňa 30.11.2011. Má za to, že neporušila ústavné právo Mgr. R. D. na pojednávaní konanom   dňa   30.11.2011,   ktorý   realizoval   nahrávku   súdneho   pojednávania.   Na pojednávaní boli navrhovateľom zverejnené mená osôb, ktorých navrhovateľ rozhodoval ako   zákonný   sudca   v   rámci   trestného   konania.   S   použitím   analógie   legis   s   vyhláškou č. 482/2011 Z. z. o zverejňovaní súdnych rozhodnutí Ministerstva spravodlivosti SR, súd nemohol udeliť súhlas s uverejnením nahrávky v rozsahu požadovanom Mgr. R. D., nakoľko mená účastníkov konania pri zverejňovaní súdnych rozhodnutí sú anonymizované a to by malo   platiť   aj   pri   prezentácii   predmetnej   nahrávky.   Celej   záležitosti   sa   podľa   názoru sudkyne dalo predísť, ak by pán Mgr. R. D. pred otvorením pojednávania upovedomil súd, že nahrávku súdneho konania bude realizovať. Súd by pri výpovedi navrhovateľa upozornil, aby neuviedol celé mená obžalovaných, o ktorých rozhodoval.

Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky.“

Predsedníčka okresného súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania,   ak   ústavný   súd   dospeje   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podaním   doručeným 23. apríla 2012 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy.

III.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   z obsahu   zápisnice   o pojednávaní   a zvukového záznamu zachytávajúceho priebeh verejného súdneho pojednávania konaného 30. novembra 2011 v právnej veci vedenej pod sp. zn. 10 C 224/2009 možno skutkový stav veci týkajúci sa predmetu konania zhrnúť takto:

Sťažovateľ sa 30. novembra 2011 zúčastnil ako predstaviteľ verejnosti na súdnom pojednávaní pred okresným súdom v konaní o tzv. antidiskriminačnej žalobe vedenom pod sp.   zn.   10   C   224/2009.   O priebehu   súdneho   pojednávania   si   sťažovateľ   vyhotovoval zvukový   záznam.   Keď   navrhovateľ   (sudca   Okresného   súdu   Žilina,   pozn.)   zistil,   že sťažovateľ   vyhotovuje   zvukový   záznam   z verejného   pojednávania,   upozornil   na   túto skutočnosť konajúcu sudkyňu. Konajúca sudkyňa na upozornenie reagovala oznámením sťažovateľovi, že bol povinný požiadať súd o súhlas s vyhotovovaním zvukového záznamu, neskôr   svoje stanovisko   zmenila tak,   že bol   povinný nahrávanie vopred   oznámiť súdu. Súčasne konajúca sudkyňa oznámila sťažovateľovi, že vyhotovený zvukový záznam nesmie použiť bez súhlasu súdu, a poučila sťažovateľa, že nahrávku nebude môcť použiť vzhľadom na obsah   výpovede   navrhovateľa   v prerokúvanej   veci.   Sťažovateľ   listom   z 8.   decembra 2011 požiadal okresný súd o udelenie súhlasu na použitie zvukového záznamu, ktorý mienil zverejniť na voľne prístupnej internetovej stránke. Okresný súd listom z 12. decembra 2011 oznámil sťažovateľovi, že s použitím (zverejnením) zvukového záznamu nesúhlasí.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 224/2009 na pojednávaní konanom 30. novembra 2011   a jeho   oznámením   z   12.   decembra   2011,   ktorým   vyslovil   nesúhlas   s použitím (zverejnením)   zvukového   záznamu   vyhotoveného   sťažovateľom   z verejného   súdneho pojednávania, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v odbore   rozhlasu   a televízie   sa   môže   viazať   na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Ústavný súd už konštatoval (II. ÚS 7/00, II. ÚS 26/02), že v rámci čl. 26 ústavy existujú dve skupiny správaní a činností, a to tie, ktoré vyžadujú povolenie (pričom toto tvorí podmienku ich vykonávania), a tie, ktoré možno vykonávať bez povolenia štátneho orgánu. Za predpokladu, že nastanú okolnosti, ktoré sú uvedené v čl. 26 ods. 4 ústavy (ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti), ich však možno obmedziť zákonom.

Osobný   rozsah   základného   práva   na   informácie   je   daný   slovom   každý.   Právo vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu, prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej povinnosti   orgánov   verejnej   moci   poskytovať   informácie   o svojej   činnosti,   postupoch, konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo hromadným informačným prostriedkom.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   napr.   v   rozhodnutiach vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 28/96 a sp. zn. II. ÚS 7/00 sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručuje každému jednotlivcovi ako jeho   základné   právo.   Prostredníctvom   práva   prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať.

Právo   prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   idey   a   informácie   teda   chráni   možnosť získať informácie nielen pasívnym správaním, ale aj aktívnym správaním oprávnenej osoby.

Z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy má tri zložky,   a to   vyhľadávanie,   prijímanie   a rozširovanie   informácií.   Ide   o tri   relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby   mohla   byť   subjektom   pre   vlastnú   potrebu,   ako   aj   pre   potrebu   iných   spracovaná. Získanie   informácie   sa   môže   uskutočňovať   tak   zmyslovými   orgánmi,   ako   aj   rôznymi technickými   prostriedkami,   akými   sú   za   súčasného   stavu   zvukové,   obrazové,   ako   aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek   spôsob   odovzdania   prijatej   informácie   ďalšiemu   subjektu,   resp.   ďalším subjektom (mutatis mutandis I. ÚS 57/00).

Ústava   ponecháva   v   dispozičnej   sfére   každého   oprávneného   subjektu,   aby   sa rozhodol,   ako   právo   prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   informácie   o   verejných   veciach uplatní   a   či   pritom   využije   technické   zariadenia   určené   na   vyhotovenie   obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96).

Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) nepokrýva všetky aspekty ústavného práva na informácie v zmysle čl. 26 ods. 1 ústavy a na daný prípad sa nevzťahuje [podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode   informácií   sa   tento   zákon   vzťahuje   len   na   informácie,   ktoré   má   inštitúcia k dispozícii,   nemožno   ho   použiť   na   nahrávanie   práve   prebiehajúcej   udalosti,   inštitúcia podávajúca   informácie   má   povinnosť   vybaviť   žiadosť   o informácie   v zákonom ustanovených lehotách a navyše sa podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií tento zákon nevzťahuje na informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní].

Obmedzenie práva zaručeného podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy zákonom je možné, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 ústavy). Základným   predpokladom   ústavnosti   obmedzenia   práva   na   informácie   je   to, aby bolo obmedzenie uložené zákonom. Termínom „zákon“ sa podľa judikatúry ústavného súdu   rozumie   neurčitý   počet   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96).

Zákonmi, ktoré upravujú právo na informácie v súvislosti s možnosťami a spôsobmi ich   získavania,   sú   vzhľadom   na   daný   prípad   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“).

Podľa § 116 ods. 2 OSP na zabezpečenie nerušeného priebehu pojednávania súd môže vykonať opatrenia potrebné na usmernenie správania prítomných osôb.

Podľa § 117 ods. 1 OSP pojednávanie vedie predseda senátu, a to tak, aby prispelo k spravodlivému   rozhodnutiu,   aby   splnilo   výchovný   účel   a aby   prebiehalo   dôstojne a nerušene. Robí vhodné opatrenia, aby zabezpečil splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov; dbá pritom aj na to, aby svedkovia, ktorí dosiaľ neboli vyslúchnutí, neboli prítomní na pojednávaní.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   zákon   týmito   ustanoveniami   vymedzuje hranice sudcovského (predseda senátu, samosudca) rozhodovania o opatreniach potrebných na   usmernenie   správania   prítomných   osôb   (teda   nielen   účastníkov   konania),   o vedení pojednávania so zreteľom na jeho dôstojný a nerušený priebeh, ako aj o vhodnosti opatrení na zabezpečenie splnenia účelu pojednávania.

Podľa   §   34   ods.   4   zákona   o sudcoch   a prísediacich   sudca,   ktorý   vedie   súdne pojednávanie,   rozhoduje   o   tom,   či   je   možné   v   priebehu   pojednávania   uskutočňovať obrazové   záznamy,   obrazové   prenosy   alebo   zvukové   prenosy. Ustanovenie   citovaného zákona sa teda týka použitia videotechniky a v oblasti audiotechniky sa týka iba prenosov na   diaľku   (rozhlas,   televízia),   nie   magnetofónových   záznamov,   pokiaľ   súčasne   nie   sú diaľkovo reprodukované.

Keďže   zákon   o sudcoch   a prísediacich   nevyžaduje   súhlas   predsedu   senátu (samosudcu)   na   vyhotovenie   zvukového   záznamu   a nerobí   tak   ani   iný   právny   predpis, ústavný súd vychádza z názoru, že v právomoci predsedu senátu (samosudcu) je iba to, aby v zmysle ustanovenia § 117 ods. 1 OSP urobil „vhodné opatrenia“.

Podľa právnych názorov ústavného súdu vyslovených už v uvedených konaniach (II. ÚS 28/96, II. ÚS 7/00) sudca môže o uložení poriadkového opatrenia uvažovať len v rámci ústavy a zákonov upravujúcich priebeh konania. V prípadoch, keď zákon výslovne upravuje postup súdu a členov senátu, sudca svojou úvahou nemôže uložiť iné poriadkové opatrenie,   ako   mu   dovoľuje   zákon,   ani   nemôže   uložiť   zákonom   dovolené   poriadkové opatrenie   vtedy,   keď   nie   sú   splnené   zákonom   ustanovené   podmienky   na uloženie poriadkového opatrenia.

Ústava   neobsahuje   zákaz   prijímať   informácie   o činnosti   orgánov   Slovenskej republiky,   teda   ani   o činnosti   orgánov   súdnej   moci.   Sťažovateľ   bol   v danom   prípade v postavení osoby prítomnej na verejnom pojednávaní, ktoré tvorí vznik práva na všeobecne prístupný informačný zdroj a ktoré mu (t. j. každému) zaručuje prijímanie a vyhľadávanie informácií v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy.

Ústava ani zákonná právna úprava nevylučujú situáciu, aby každá osoba prítomná na pojednávaní prijímala informácie z toho istého zdroja viacerými spôsobmi. Ponechávajú však na rozhodnutí každého oprávneného subjektu, v akej forme právo prijímať informácie uplatní (či si vyhotoví záznam písomne, či využije svoju pamäť alebo či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie zvukového záznamu).

Ústavný súd už konštatoval, že rozhodovacia právomoc predsedu senátu pri vedení pojednávania   je   obmedzená   na   súdnu   sieň,   v ktorej   vedie   pojednávanie,   a časovo   je vymedzená   priebehom   súdneho   pojednávania   (nemôže   uplatniť   oprávnenia   podľa   §   34 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich, príp. opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 OSP   mimo   času   pojednávania,   t.   j.   pred   pojednávaním   alebo   po   pojednávaní) (m. m. II. ÚS 26/02).

Dôvodom   nesúhlasu   okresného   súdu   na   použitie   zvukového   záznamu   bola skutočnosť,   že   v priebehu   súdneho   pojednávania   boli   zverejnené   mená   osôb (obžalovaných), o ktorých navrhovateľ rozhodoval ako zákonný sudca v rámci trestného konania.   V tejto   súvislosti   okresný   súd   argumentoval   analogickým   použitím   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 482/2011 Z. z. o zverejňovaní súdnych rozhodnutí (ďalej len „vyhláška č. 482/2011 Z. z.“), ktorou sa vykonávajú ustanovenia zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   týkajúce   sa   povinnosti   súdov zverejňovať a sprístupňovať súdne rozhodnutia.

Ústavný súd predovšetkým uvádza, že vyhláška č. 482/2011 Z. z., ako aj ustanovenie § 82a zákona o súdoch nadobudlo účinnosť 1. januára 2012, na posudzovaný prípad ich preto   nemožno   aplikovať.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   vyhláška č. 482/2011   Z.   z.,   ako   aj   citované   ustanovenie   zákona   o súdoch   sa   vzťahuje   na anonymizáciu   rozhodnutí   súdov,   ktoré   boli   nimi   vydané   a ktoré   podliehajú   povinnému zverejňovaniu. V zmysle citovaných právnych predpisov sú povinné postupovať súdy pri plnení povinnosti poskytovať informácie o svojej činnosti a v žiadnom prípade ich nemožno aplikovať (ani analogicky) na subjekty realizujúce svoje ústavné právo na informácie.

Povinnosť dbať na ochranu práv a právom chránených záujmov dotknutých osôb pri slobodnom   rozširovaní   informácií   v posudzovanom   prípade   zaťažuje   sťažovateľa,   a nie okresný súd, ktorý nenesie žiadnu zodpovednosť za prípadný zásah do týchto práv alebo oprávnených   záujmov.   Inak   povedané,   za   prípadné   porušenie   (nerešpektovanie)   práv a právom   chránených   záujmov   dotknutých   osôb   zverejnením   zvukového   záznamu   nesie zodpovednosť sťažovateľ, a nie okresný súd, ktorý nemá žiadnu právnu možnosť limitovať sťažovateľa   v dispozícii   s vyhotoveným   zvukovým   záznamom   z verejného   súdneho pojednávania.   V okolnostiach   posudzovaného   prípadu   prichádzalo   do   úvahy   prijatie opatrenia podľa § 116 ods. 3 OSP (vylúčenie verejnosti pre celé konanie alebo pre jeho časť), ku ktorému však okresný súd nepristúpil.  

Na   základe   zistených   skutočností   a   uvedených   právnych   východísk   ústavný   súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 224/2009 na verejnom súdnom pojednávaní konanom 30. novembra 2011 tým, že podmienil použitie zvukového záznamu   vyhotoveného   sťažovateľom   privolením   súdu,   ako   aj   neudelením   súhlasu   na použitie zvukového záznamu z verejného súdneho pojednávania v označenej veci, zasiahol do výkonu základného práva sťažovateľa na informácie zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy. Tento   postup   okresného   súdu   prekračuje   zákonom   ustanovené   možnosti   obmedzenia základného práva na informácie, t. j. nie je vhodným ani primeraným opatrením na základe Občianskeho súdneho poriadku ani na základe zákona o sudcoch a prísediacich.

Vzhľadom   na   definíciu   jednotlivých   zložiek   práva   na   informácie   treba   dospieť k záveru, že nesúhlas okresného súdu s použitím zvukového záznamu z verejného súdneho pojednávania smeroval bezprostredne iba proti právu sťažovateľa na slobodné rozširovanie informácií   prostredníctvom   zvukového   záznamu.   Uvedeným   postupom   okresný   súd zasiahol do výkonu práva sťažovateľa zvoleným spôsobom získané informácie rozširovať.V dôsledku   uvedeného   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   na verejnom   pojednávaní   konanom   30.   novembra   2011   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 10 C 224/2009   a jeho   oznámením   z 12.   decembra   2011   bolo porušené   základné   právo sťažovateľa na slobodné rozširovanie informácií pomocou zvukového záznamu zaručené v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy.

V.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Vzhľadom na konštatované porušenie práv sťažovateľa oznámením okresného súdu z 12.   decembra   2011,   ktorým   okresný   súd   neudelil   súhlas   na   použitie   (zverejnenie) zvukového záznamu vyhotoveného sťažovateľom, ktorý ani nemusel byť udelený, ústavný súd toto oznámenie zrušil (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   obligatórnym právnym zastúpením advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2012 v celkovej sume 408,98 €, ktoré aj bližšie špecifikoval.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Keďže právny   zástupca   sťažovateľa   je   platcom   dane   z   pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Náhradu za ďalší úkon – odpoveď na výzvu ústavného súdu z 10. apríla 2012 – ústavný súd nepriznal z   dôvodu   absencie   vecného   rozmeru   vo   vzťahu   k predmetu   konania.   Trovy   právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 323,52 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP)   podľa   výroku rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012