znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 34/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., Česká republika, zastúpeného advokátkou Mgr. L. B., Česká republika, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   36   ods.   1   a   čl.   38   ods.   2   v súvislosti   s čl.   4   ods.   4 Listiny   základných   práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 8 CoE 34/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2010 doručená sťažnosť Ing. L. M., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 v súvislosti s čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 CoE 34/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 29. decembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) č. k. Er 3159/97-534 z 22. júna 2009 bol zamietnutý návrh na zastavenie exekúcie   podaný   povinnou   O.   H.   (ďalej   len   „povinná“)   vo   veci   exekúcie   vedenej sťažovateľom   ako   oprávneným.   Následným   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 8 CoE 34/2009 z 22. októbra 2009 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 25. novembra 2009. Podľa   názoru   sťažovateľa   zrušujúcim   uznesením   krajského   súdu,   proti   ktorému   nie   je prípustné dovolanie, došlo k porušeniu označených práv podľa listiny a dohovoru. Krajský súd vychádzal z celkom nesprávnych skutkových zistení, ktoré sú navyše účelovo menené tak,   aby   umožňovali   dospieť   k prijatému   záveru.   K zrušeniu   uznesenia   okresného   súdu došlo   bez   toho,   aby   bol   na to   čo   len   jediný   právne   relevantný   dôvod   vyplývajúci z ustanovenia § 57 ods.   1 písm. b) Exekučného poriadku. Krajský súd účelovo nezistil skutkový   stav   veci,   exekučný   titul   je   totiž   naďalej   vykonateľný,   nikdy   a nikým   nebol zrušený a zastavenie exekúcie by bolo nezákonné.

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 CoE 34/2009 z 22. októbra 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   8   CoE   34/2009   z 22.   októbra   2009,   ktorý   si ústavný súd krátkou cestou zadovážil, vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu č. k. Er 3159/97-534 z 22. júna 2009 a vec vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu, ak okresný súd návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol, rozhodol predčasne. Bude potrebné, aby si okresný súd zadovážil celý spisový materiál na to, aby mohol prijať jasné závery o rozhodujúcich otázkach (najmä v súvislosti s tým, či platobný rozkaz, ktorý je exekučným titulom, možno považovať za právoplatný).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade z ďalej uvedených dôvodov právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa vyplývajúcim z listiny a dohovoru prináleží všeobecným súdom (t. č. okresnému súdu), čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Predmetom konania pred všeobecnými súdmi je rozhodnutie o návrhu povinnej na zastavenie   exekúcie.   Okresný   súd   nepovažoval   návrh   za   dôvodný   a zamietol   ho,   avšak krajský   súd   považuje   toto   rozhodnutie   za   predčasné   a je   toho   názoru,   že   je   potrebné dokazovanie doplniť.

Možno urobiť predbežný záver, že exekúcia vedená sťažovateľom ako oprávneným naďalej pokračuje. K jej zastaveniu, ale ani k jej odkladu nedošlo a je stále otvorená otázka, ako bude po doplnení dokazovania o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie rozhodnuté. Krajský súd v tomto smere žiadny meritórny právny názor nevyslovil.

Sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby v ďalšom konaní vedenom okresným súdom (ako   aj   v prípadnom   ďalšom   odvolacom   konaní   vedenom   krajským   súdom)   uplatňoval všetky   tie   námietky, ktoré v sťažnosti   uviedol.   V danom   štádiu   konania je v právomoci všeobecných súdov tieto sťažovateľove námietky posudzovať.

Ústavný súd nad rámec uvedeného považuje za potrebné poukázať na to, že hoci sťažovateľ   je   právne   zastúpený   advokátkou   zapísanou   v zozname   advokátov   Českej advokátskej komory, vykazuje podaná sťažnosť viaceré nedostatky. Návrh požadovaného nálezu   (petit)   neobsahuje   všetky   náležitosti   vyplývajúce   z ustanovenia   §   56   zákona o ústavnom   súde,   keďže   sa   v ňom   neuvádza,   porušenie   akých   základných   práv   žiada sťažovateľ   vysloviť.   Iba   z textu   sťažnosti   si   bolo   možné   utvoriť   obraz   o tom,   ktoré ustanovenia   listiny   a dohovoru   sťažovateľ   namieta,   pričom   rozsah   týchto   ustanovení   je odlišne uvedený v záhlaví sťažnosti a v ďalšom texte sťažnosti. Navyše sťažovateľ spomína aj   čl.   90   ústavy,   avšak   má   zrejme   na   mysli   Ústavu   Českej   republiky.   V rozpore s ustanovením   §   50   ods.   1   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   advokátka   nepredložila napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 CoE 34/2009 z 22. októbra 2009. Ďalej treba uviesť,   že   advokátka,   ktorá   nie   je   zapísaná   v zozname   euroadvokátov   Slovenskej advokátskej komory, môže sťažovateľa zastupovať v konaní pred ústavným súdom iba v postavení   hosťujúceho   euroadvokáta   v zmysle   §   31   a nasl.   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Pritom hosťujúci euroadvokát je pri zastupovaní účastníka konania v konaní pred súdom alebo iným   orgánom   verejnej   moci   a obhajobe   obvineného   v trestnom   konaní   povinný spolupracovať   s advokátom   zapísaným   do   zoznamu   advokátov   Slovenskej   advokátskej komory („spolupracujúci advokát“). Inak nie je oprávnený účastníka konania zastupovať ako advokát. Vzájomnú spoluprácu si advokáti upravia písomnou zmluvou (§ 32 zákona o advokácii). Osobu spolupracujúceho advokáta ústavnému súdu neoznámila.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   dospel   k záveru   o nedostatku   svojej   právomoci konať o merite sťažnosti, nepovažoval ani za potrebné trvať na odstránení už uvedených nedostatkov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010