znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 34/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   K.,   M.,   vo veci   namietaného porušenia základného   práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   nekonaním Okresného súdu Michalovce vo veci návrhu na vydanie predbežného opatrenia a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2009   doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   K.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústava“) nekonaním Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) vo veci návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 24. novembra 2008 podal okresnému súdu návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   o ktorom   okresný   súd   napriek   zákonnému imperatívu § 75 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že nekonaním okresného súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   nekonaním   okresného   súdu   vo   veci   sťažovateľovho návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označeného základného práva nekonaním okresného súdu vo veci sťažovateľovho návrhu na vydanie predbežného, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Označený   postup   okresného   súdu   nemožno   považovať   za   porušenie   práva garantovaného v citovanom článku ústavy. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa otázka,   či   v konkrétnom   prípade   bolo,   alebo   nebolo   porušené   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

Sťažovateľ založil porušenie tohto práva v danej veci len na skutočnosti, že nebola dodržaná lehota ustanovená v § 75 ods. 4 OSP, podľa ktorého „o predbežnom opatrení rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do 30 dní od podania návrhu na predbežné opatrenie“.   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu všeobecného súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci   sa   ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného   úkonu,   na   druhej   strane   ich   dodržanie   nemôže   mať   za   následok   porušenie základných   zásad   civilného   procesu,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom   realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené   v ustanoveniach   siedmeho   oddielu   druhej   hlavy   ústavy   a v   príslušných medzinárodných   zmluvách   o ľudských   právach,   ktoré   majú   prednosť   pred   zákonom (čl. 154c   ods.   1   ústavy).   V tomto   zmysle   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a   právo   na   spravodlivý   proces   nemožno   stavať   proti   sebe   ani   ich   od   seba oddeľovať.   Porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (m. m. I. ÚS 86/02).

Ústavný   súd   dopytom   na   okresnom   súde   zistil,   že v predmetnej   veci   na základe námietok predpojatosti sudcov okresného súdu rozhodoval Krajský súd v Košiciach, ktorý vylúčil dvoch sudcov okresného súdu z prerokovania a rozhodovania veci. Po pridelení veci sudcovi okresného súdu JUDr. M. i tento vzniesol námietku predpojatosti, ktorá je v štádiu riešenia.

Z obsahu   sťažnosti, jej   príloh   i z obsahu   informácie   okresného   súdu   vyplýva,   že okresný súd sa zjavne nedopustil takých prieťahov, ktoré by bolo možné po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie považovať za porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu vychádzajúc z uvedených skutočností bolo potrebné predmetnú   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (mutatis mutandis I. ÚS 7/02).

Nad rámec dôvodov, pre ktoré bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil účinné prostriedky nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len v tom   prípade,   ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu   dostatočný   priestor   na prijatie opatrení   za   účelom   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu zapríčineného   jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti dospel k názoru, že sťažovateľ nevyužil účinný právny prostriedok ochrany proti zdĺhavému konaniu okresného súdu a nepreukázal ani to, že uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a existenciu takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa,   preto   nie   sú splnené   podmienky   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009