znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 34/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. K. M., M. I., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na ochranu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na ochranu pred nútenou a povinnou prácou podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 1 CoE 48/2006-47 z 30. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2007 faxom a 12. októbra 2007 poštou doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., M. I. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu   pred   nútenou   a   povinnou   prácou   podľa   čl. 4   ods. 2   dohovoru   uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 CoE 48/2006-47 z 30. apríla 2007.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   návrhom   z   20. mája 2004   oprávnený   S. a. s.,   žiadala   o zastavenie   exekučného   konania.   Listom   zo 17. septembra 2004   podal   sám   sťažovateľ Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekúcie. Okresný súd   uznesením   sp.   zn.   38 Er 484/2003,   Ex 445/2003   z   10. júna 2005   exekúciu   zastavil, oprávnenému   uložil   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   náhradu   trov   exekúcie 1 991 Sk a povinnosť z dôvodu náhrady súdneho poplatku za návrh na zastavenie exekúcie zaplatiť 500 Sk na účet okresného súdu. Dňa 21. decembra 2005 podal sťažovateľ proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 1 CoE 48/2006-47 z 30. apríla 2007 potvrdil uznesenie okresného súdu a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ, odvolávajúc sa na čl. 4 ods. 2 a čl. 6 ods. 1dohovoru, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46   ods.   1   ústavy,   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   v znení   neskorších predpisov a na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách   a   náhradách   súdnych   exekútorov   v znení   neskorších   predpisov,   vo   svojej sťažnosti uvádza:

«K porušeniu práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR n článku 6 ods. 1 Dohovoru: Uznesenie Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho súdu potvrdilo rozhodnutie okresného súdu, ktorým tento nepriznal odmenu súdnemu exekútorovi v súlade s vyčíslením trov exekúcie.

Súd môže preskúmať vyčíslenie trov exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie účelne vynaložené.

V predmetnej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli účelne vynaložené, ale v tom, či možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu povaľovať súčet všetkých účelne   vynaložených   hodín,   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola vykonávaná   v   rôznych   dňoch.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súd   je   orgánom,   ktorý je oprávnený   vykladať   a   aplikovať   zákon,   ale   toto   jeho   právo   podlieha   určitým obmedzeniam, spočívajúcim v tom, že výklad a aplikácia zákonov musí byť v súlade s ich obsahom, zmyslom a cieľom. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach pokiaľ potvrdil rozhodnutie   súdu   I.   stupňa,   konal   v   rozpore   s   obsahom,   zmyslom   a   účelom   zákona č. 233/1995 Z. z., jeho ustanovenia § 196, Vyhlášky č. 288/1995 Z. z. z jej ustanovenia § 14. Rovnaký názor, teda, že sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 233/1995 Z. z. a Vyhlášky č. 288/1995 Z. z. zaujal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 2 MCdo 16/2005. Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. 5 CoE 74/2006-41 zo dňa 30. 3. 2007, ktorým zmenil uznesenie prvostupňového súdu, práve na odvolanie exekútora, namietajúce okrem iného nesprávny postup súdu I. stupňa pri sčítavaní časov vynaložených potrebných na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uviedol:

„Z citovaného § 14 ods. 2 prvá veta vyhlášky možno jeho jazykovým (gramatickým ) výkladom vyvodiť, že odmena patri exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú   hodinu,   že   odmena   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony   upretá   sčítanie   času   trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore s týmto ustanovením.“.

Rovnako Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 2 CoE 113/2006 zo dňa 23. 3. 2007 uviedol:

„Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu I. stupňa, že súdny exekútor nemá nárok   na   náhradu   základnej   hodinovej   sadzby   za   každý   úkon   exekučnej   činnosti, ale za celkový   čas   účelne   vynaložený   na   jednotlivé   úkony   exekučnej   činnosti   uvedené v časovej špecifikácii. Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 veta   prvá   Vyhlášky   č.   288/1995   Z.   z.   možno   jeho   jazykovým   (gramatickým)   výkladom vyvodiť, že odmena patri exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony a preto sčítame času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu, je v rozpore s týmto ustanovením.“.

Ako   vyplýva   z   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   2   MCdo   16/2005   zo   dňa 28. 4. 2006:

„Podľa dovolacieho súdu, z ostatne citovanej právnej normy možno jej jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť iba to, že základná hodinová sadzba odmeny exekútora je 200 Sk za každú, hoci aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti. Táto odmena patri exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrvá/ celú hodinu. Odmena súdneho exekútora   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony;   sčítanie   času   trvania   jednotlivých   úkonov exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu,   je   v   rozpore   s   citovanými   právnymi normami.“

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   teda   Krajského   súdu   v   Košiciach   je   teda   zjavne arbitrárne,   účinok   jeho   interpretácie   a   aplikácie   právnych   predpisov   je   nezlučiteľný so základnými právami zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR.

K porušeniu práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru, práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 ústavy:

Ako vyplýva z citovaných ustanovení exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh na začatie exekúcie, je povinný exekúciu vykonať. Exekútor postupuje v exekúcii tak, aby vymáhaný nárok bol uspokojený, Exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena (§ 196 Exekučného poriadku).

Je   nesporné,   že   sťažovateľ,   súdny   exekútor,   vykonával   v   exekučnom   konaní od podania   návrhu   exekučnú   činnosť.   V   priebehu   exekúcie   teda   vznikli   trovy   exekúcie dvojakého druhu, a to odmena súdneho exekútora a hotové výdavky.

Odmena   súdneho   exekútora   pozostáva   z   hodinovej   odmeny   za   výkon   exekučnej činnosti, ktorú exekútor vykonal a ktorá smerovala k vymoženiu pohľadávky oprávnenej. Všetky   tieto   úkony   boli   účelné   a   v   prospech   oprávnenej   a   sťažovateľ   ich   v   návrhu na zastavenie exekúcie špecifikoval.

Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej veci sa oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie, mohol rozhodnúť, či na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia   využije   súdny   výkon   rozhodnutia   alebo   podá   návrh   na   exekúciu.   V   prvom prípade by oprávnený znášal veľmi nízke náklady (súdny poplatok 2 %) ale musel by rátať s možnosťou veľmi nízkej efektívnosti takéhoto výkonu. Oprávnený sa rozhodol podať návrh na exekúciu, pričom mu mohlo a malo byť zrejmé, že vzhľadom na to, že činnosť exekútora je činnosťou za ktorú patrí odmena, je možný aj taký výsledok konania, že túto odmenu bude musieť zaplatiť on sám. Sťažovateľ nie je a ani nebol súčasťou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mal znášať riziká z týchto   vzťahov   vznikajúce.   Ak   súd   rozhodol   inak   to   rozhodnutia   je   v   rozpore so sťažovateľom uvádzaným práv.».

Sťažovateľ   pritom   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 4 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 48/2006 z 30. apríla 2007 s tým, aby bolo uznesenie zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sa krajskému   súdu   zabránilo   pokračovať   v porušení   práv   sťažovateľa.   Napokon   požaduje, aby odporca, t. j. krajský súd nahradil sťažovateľovi všetky trovy konania.

Z uznesenia krajského súdu vyplýva nasledovné:

«Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa   zastavil   exekúciu   a   oprávneného zaviazal uhradiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 1 991,- Sk do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia. Zároveň uložil oprávnenému povinnosť titulom náhrady súdneho poplatku za návrh na zastavenie exekúcie zaplatiť 500,- Sk na účet Okresného súdu Košice II do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia. Uznesenie odôvodnil súd prvého stupňa tým,   že na základe návrhu oprávneného Okresný   súd   Košice   II   poveril   dňa   10. 6. 2003   vykonaním   exekúcie   na   základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Košice II č. k. Ro 43/95-2 zo dňa 17. 1. 1995 súdneho exekútora Ing. Bc. K. M. na vymoženie uloženej povinnosti 4.500,- Sk, trov predchádzajúceho konania 200,- Sk a trov exekúcie. Keďže dňa 27. 9. 2004 doručil   súdny   exekútor   návrh   oprávneného   na   zastavenie   exekúcie   zo   dňa   4.   6.   2004, prvostupňový súd s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku (EP) exekúciu zastavil, nakoľko zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie. Rozhodnutie   o   trovách   exekúcie   založil   na   ust.   §   203   ods.   1   EP.   Preskúmal exekútorom   vyčíslené   trovy   exekúcie   v   sume   2.467,-   Sk   podľa   vyhl.   č.   288/1995   Z.   z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a s poukazom na ust. § 14 ods. 1, 2, 3 cit, vyhl., ako aj § 22 ods. 1 cit. vyhl. zaviazal oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 1.991,- Sk, ktoré predstavujú odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. a) cit. vyhl. za účelne vynaložené úkony v rozsahu 300 minút, t. j. 5 x 200,- Sk, celkove teda 1.000,- Sk. Priznal exekútorovi aj paušálne odmeňované úkony exekučnej činnosti podľa ust. § 15 ods. 1 písm. a), c), g) cit. vyhl., a to 3 x 100,- Sk, náhradu hotových výdavkov v sume 444,- Sk + 19 % DPH z trov exekúcie v sume 247,- Sk.

Rozhodnutie   o   povinnosti   oprávneného   zaplatiť   súdny   poplatok   z   návrhu na zastavenie   exekúcie   odôvodnil   prvostupňový   súd   zák.   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov v súlade s pol. č. 13 písm. c) Sadzobníka súdnych poplatkov, v zmysle ktorej súdny poplatok za návrh na zastavenie exekúcie predstavuje sumu 500,- Sk.

Proti uzneseniu podal dňa 28. 12. 2005 súdny exekútor Ing. Bc. K. M. odvolanie. Žiadal zrušiť uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie a zároveň žiadal uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie vo výške 2.467,- Sk (odmena 1.700,- Sk, DPH 19 % z odmeny 323,- Sk a hotové výdavky 444,- Sk) do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odvolaní uviedol, že došlo k nesprávnemu uplatneniu a výkladu vyhlášky č. 288/1995 Z. z. a   z   tohto   dôvodu   bol   poškodený.   Mal   za   to,   že   súdu   predložil   časovú   špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti tak, ako mu to ukladá vykonávací predpis. Podklady pre   toto   vyčíslenie   sú   kedykoľvek   preskúmateľné   a nachádzajú   sa   v   exekučnom   spise. Nebolo mu preto zrejmé, na základe akej právnej úvahy dospel súd k záveru, že mu patrí odmena len za 5 aj začatých hodín exekučnej činnosti, namiesto ním uplatnených 7 hodín. Bol   toho   názoru,   že   súd   nemá   oprávnenie   krátiť   odmenu   riadne   vyčíslenú   súdnym exekútorom, že posúdenie účelnosti vynaložených úkonov súdneho exekútora neprislúcha procesnému   súdu   absolútne,   teda   v   tom   zmysle,   aby   vôbec   nebol   viazaný   predloženou časovou špecifikáciou. Uviedol, že súd je v intenciách Exekučného poriadku a vyhlášky viazaný   predloženou   časovou   špecifikáciou,   teda   ak   exekútor   uskutočnil   procesný   úkon prezumovaný Exekučným poriadkom či vyhláškou, patrí mu zaň náhrada trov exekúcie vo výške stanovenej vyhláškou. Bol toho názoru, že zo žiadneho ustanovenia nevyplýva pre súdy   oprávnenie   nepriznať   exekútorovi   odmenu   určenú   podľa   počtu   hodín   účelne vynaložených na exekúciu, že vyhláška neupravuje postup, podľa ktorého súd pri vyčíslení hodinovej odmeny čas potrebný na jednotlivé úkony, aj keď boli vykonané v rôzne dni, zrátal a po zrátaní ohodnotil každú, aj začatú hodinu sumou 200,- Sk. Ak by zákonodarca mal   na   mysli   takýto   postup,   bol   by   to   v   právnej   úprave   uviedol.   Keďže   to tak   nie   je, exekučný súd nemá pre toto tvrdenie oporu v právnom predpise, naopak, kogentne je v ust. § 14 ods. 2 vyhlášky stanovené, že odmena patrí súdnemu exekútorovi za každú, aj začatú hodinu exekučnej činnosti.

Za nesprávny postup súdu prvého stupňa považoval aj to, že v uznesení uviedol nesprávne   poučenie   o   odvolaní,   pokiaľ   uviedol,   že   proti   uzneseniu   nie   je   odvolanie prípustné.   Bol   toho   názoru,   že   súdny   exekútor   je   účastníkom   exekučného   konania a to v časti, v ktorej súd rozhoduje o jeho nároku, teda o trovách exekúcie. Rozhodnutie súdu tvoria dva samostatné výroky, a to jednak výrok o zastavení exekúcie a aj výrok o náhrade trov exekúcie. Mal za to, že postup pri rozhodovaní o náhrade trov exekučného konania   nie   je   upravený   v   Exekučnom   poriadku,   preto   exekučný   súd   musí   v   súlade s ust. § 254   O.   s.   p.   rozhodovať   podľa   tretej   hlavy   O.   s.   p.,   a   to   najmä   podľa   §   151, ale aj podľa § 140 až § 150 O. s. p.. Toto rozhodnutie je vždy rozhodnutím podľa O. s. p. a táto skutočnosť má za následok, že je proti nemu prípustné odvolanie. Naviac, vo veci rozhodoval vyšší súdny úradník, pričom prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu vyššieho súdneho   úradníka   v   danom   prípade   vyplýva   aj   z   článku   142   ods.   2   Ústavy   SR,   ktorý zakotvuje   vždy   možnosť   alebo   prípustnosť   opravného   prostriedku   proti   rozhodnutiu zamestnanca   súdu   povereného   sudcom,   o   ktorom   vždy   rozhoduje   sudca.   Odňatím opravného prostriedku proti takémuto rozhodnutiu by bola porušená ústava. Uviedol tiež, že ak by proti rozhodnutiu nebolo prípustné odvolanie, nemohol vo veci rozhodovať vyšší súdny úradník,   ale   len sudca,   čo   potvrdzuje aj   odôvodnenie   uznesenia Krajského   súdu Košice č. k. 5 CoE 17/05-25 zo dňa 31. 5. 2005.

Odvolací súd posudzoval odvolanie exekútora z hľadiska jeho prípustnosti a dospel k záveru, že vzhľadom na prechodné a záverečné ustanovenia účinné od 1. 9. 2005, uvedené v ust. § 238 ods. 2 EP, podľa ktorých sa aj na ust. § 58 ods. 5 EP v znení účinnom od 1. 9. 2005, použije aj na konanie začaté pred 1. 9. 2005.

Podľa ust. § 58 ods. 5 EP proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Na   základe   toho   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   pokiaľ   súdny   exekútor   podal odvolanie   proti   výroku   o   náhrade   trov   exekúcie   pri   rozhodovaní   podľa   §   57   EP,   teda pri rozhodovaní o zastavení exekúcie, je proti tomuto výroku prípustné odvolanie a keďže rozhodnutie   o   trovách   exekúcie   sa   dotýka   aj   postavenia   súdneho   exekútora,   je   aj   on oprávnený na podanie tohto odvolania.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vydané vyššou súdnou úradníčkou bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 16. 12. 2005, pričom toto obsahovalo poučenie o tom, že   proti   uzneseniu   odvolanie   nie   je   prípustné.   Toto   poučenie   považuje   odvolací   súd za nesprávne aj z dôvodu, že napadnuteľnosť všetkých rozhodnutí poverených zamestnancov odvolaním, je totiž bezvýnimočným pravidlom, majúcim oporu v základnom zákone štátu. Toto procesné pochybenie však nemalo žiadne procesné následky pre odvolateľa a to súdneho exekútora, keďže tento napriek nesprávnemu poučeniu odvolanie v zákonnej lehote podal.

S poukazom aj na vyššie uvedené odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o trovách exekúcie a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.

V   nenapadnutej   časti   o   zastavení   exekúcie,   ako   aj   v   časti   uloženia   povinnosti oprávnenému zaplatiť súdny poplatok odvolanie podané nebolo a v tejto časti nadobudlo uznesenie súdu prvého stupňa právoplatnosť.

Rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   o   trovách   exekúcie   v   danom   prípade   nie   je rozhodnutím podľa O. s. p., ale vyplýva zo špeciálneho ust. § 203 ods. 1 EP v platnom znení v   čase   rozhodovania   prvostupňového   súdu.   Podľa   tohto   ustanovenia   súd   mohol   uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie oprávnenému, ak k zastaveniu exekúcie došlo jeho zavinením.

Podľa ust. § 196 EP za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona exekútorovi patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, pričom pre vyčíslenie týchto trov platí vyhl. č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Pre prípad zastavenia exekúcie patrí odmena súdnemu exekútorovi podľa tretieho oddielu tejto vyhlášky a určuje sa za:

a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu,

b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti (§ 14 ods. 1 cit. vyhl.), pričom základná hodinová sadzba podľa ods. 1 písm. a) je 200,- Sk za každú, aj začatú hodinu   a   súdny   exekútor   je   povinný   vyhotoviť   časovú   špecifikáciu   jednotlivých   úkonov exekučnej činnosti (§ 14 ods. 2 vyhl.).

Pokiaľ   exekútor   vo   svojej   špecifikácii   uplatnil   plnú   hodinovú   sadzbu   200,- Sk za každý jednotlivý úkon vykonaný v exekučnom konaní, mal odvolací súd za to, že práve tento postup nezodpovedá textu vyhlášky. Ustanovenie § 14 ods. 1 písm. a) cit. vyhl. totiž nehovorí o odmene za jednotlivé úkony [ako je to v prípade písm. b)], ale o určení odmeny „podľa   počtu   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu“,   t. j.   čas   venovaný   tomuto exekučnému konaniu ako celku. Preto pokiaľ okresný súd pre účely časovej odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky zrátal čas jednotlivých vykonaných úkonov, odvolací súd považoval tento postup za správny. Neodporuje mu ani úprava uvedená v ods. 2 tohto ustanovenia; časová špecifikácia jednotlivých úkonov v zmysle tohto ustanovenia je podľa názoru odvolacieho súdu potrebná práve preto, aby bolo možné posúdiť účelnosť času vynaloženého na exekúciu podľa toho, v akom čase boli jednotlivé úkony exekučnej činnosti v predmetnej exekúcii vykonané. Súd prvého stupňa teda exekútorovi nekrátil čas účelne vynaložený na výkon exekúcie, keďže vychádzal z ním vyšpecifikovanej minutáže, vychádzal iba   z   iného   právneho   názoru   pri   vykonaní   súčtu.   Uvedený   súčet   jednotlivých   minút v celkovom rozsahu 5 hodín zodpovedá obsahu špecifikácie vykonanej súdnym exekútorom, a preto v tejto časti nepovažuje odvolací súd odvolanie súdneho exekútora za dôvodné. Na základe toho odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie ako vecne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodnutie o opravnom prostriedku je meritórnej povahy a z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva, že by bolo svojvoľné a arbitrárne. Naopak, krajský   súd podrobne analyzoval rozhodnutie okresného súdu a podrobne odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým uznesenie okresného súdu   č.   k.   38 Er 484/2003-27 z 10.   júna 2005 potvrdil.   Sťažnosť je preto v tejto časti preto zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý či vynútený charakter a výkon takejto práce je neodvratný (Van der Mussele c. Belgicko z 23. novembra 1983, mutatis mutandis aj I. ÚS 191/06).

Zo skutkového stavu daného prípadu je jednoznačné, že sťažovateľa ako súdneho exekútora   požiadal   o vykonanie   exekúcie   oprávnený.   Keďže   sťažovateľ   nevidel   dôvod požiadavku   oprávneného odmietnuť,   predložil   vec okresnému súdu   s tým, aby od neho získal poverenie na vykonanie exekúcie, čo sa aj stalo. Za tohto stavu preto vôbec nemožno hovoriť o tom, že by sťažovateľ vykonával v danej veci exekútorskú činnosť proti svojej vôli, pretože sťažovateľ vykonáva súdnoexekútorskú činnosť ako slobodné povolanie.V súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   na   zákaz   povinnej   a nútenej   práce podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru ústavný súd uvádza, že aj táto časť sťažnosti je tiež zjavne neopodstatnená.

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 3   ústavy,   sťažovateľ   túto   časť   sťažnosti   nezdôvodňuje,   avšak   namieta   len   nesprávny výklad a použitie príslušných právnych predpisov a právny názor na výpočet trov exekúcie tak okresného, ako aj krajského súdu. Z uvedeného možno odvodiť namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Keďže odôvodnenie rozhodnutia napriek nesúhlasu sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu ústavný súd nepovažuje ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo preto rozhodnutím krajského súdu dôjsť ani k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy. Preto túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008