znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 34/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. A. D., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 139/2006 z 27. júla 2006 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 47/2006 z 28. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a  .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2006 doručená sťažnosť Ľ. K., T. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátkou JUDr. A. D., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 139/2006 z 27.   júla   2006   a uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 6 Co 47/2006 z 28. februára 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že napadnutým uznesením krajský súd odmietol jeho odvolanie   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 13 C 185/2004   zo 4. októbra   2005,   hoci   odvolanie   bolo   prípustné   a   bolo   podané   včas. Uviedol, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že odvolanie nebolo podané včas, pričom   vychádzal   z fikcie   doručenia,   hoci   žiadnym   spôsobom   nemal   preukázané,   že sa sťažovateľ   v mieste   doručovania   v čase   doručovania   zdržiaval.   Proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania podal sťažovateľ dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý   ako   dovolací   súd   konštatoval,   že   záver   odvolacieho   súdu   o oneskorenom   podaní odvolania je predčasný. Súčasne však vyslovil, že sťažovateľ nebol osobou oprávnenou na podanie   odvolania,   preto   toto   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   správne,   avšak   z iného právneho   dôvodu.   Dovolanie   sťažovateľa   odmietol   najvyšší   súd   podľa   §   243b   ods.   4 v spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) z dôvodu, že toto smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné

Okresný   súd   ako prvostupňový   súd rozhodol   na návrh žalobcu podľa   § 92 OSP o tom,   že   pripúšťa,   aby   sťažovateľ   pristúpil   do   konania   ako   ďalší   účastník   na strane žalovaného. Zákon odvolanie proti uzneseniu podľa § 92 ods. 1 OSP nevylučuje, je teda prípustné. Najvyšší súd, ako tvrdil ďalej sťažovateľ, namiesto gramatického výkladu zaujal výklad   reštriktívny,   pretože   právo   podať   odvolanie   proti   rozhodnutiu   súdu   je   právom na súdnu ochranu a takisto je právom na súdnu ochranu aj právo podať mimoriadny opravný prostriedok. Výklad najvyššieho súdu je preto zjednodušeným pohľadom na právny inštitút pripustenia   nového   účastníka   do   konania. Predovšetkým   však tvrdil,   že   odvolanie   proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné a bolo podané včas.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodu,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Čo sa týka časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 47/2006 z 28. februára 2006, ústavný súd vychádzajúc z obsahu pripojeného spisu okresného súdu zistil,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   z   28.   februára   2006   bolo   sťažovateľovi doručené 24. apríla 2006, právoplatnosť nadobudlo 9. mája 2006 a dvojmesačná lehota pre podanie ústavnej sťažnosti proti tomuto uzneseniu sťažovateľovi uplynula 10. júla 2006. Ak teda sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 2. októbra 2006, urobil tak po tom, čo mu lehota pre jej podanie uplynula. Preto musela byť sťažnosť v tejto časti odmietnutá ako podaná   oneskorene.   Pretože   § 53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ustanovuje   začiatok plynutia   lehoty   pre   podanie   ústavnej   sťažnosti   tak,   že   tento   viaže   na   právoplatnosť rozhodnutia,   proti   ktorému   ústavná   sťažnosť   smeruje,   nemožno   počítať   túto   lehotu   od právoplatnosti   následného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   o dovolaní   podanom   proti ústavnou   sťažnosťou   napádanému   rozhodnutiu   v prípade,   ak   dovolanie   smeruje   proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Pokiaľ ide o druhú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo   139/2006   z 27.   júla   2006,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   táto   je   zjavne neopodstatnená.

Ako   vyplýva   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho súdu, dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Tento právny názor najvyššieho súdu sa odvíjal od konštatovania, že už   ani   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   o pripustení   pristúpenia   ďalšieho   účastníka do konania na strane žalovaného podľa § 92 ods. 1 OSP nie je odvolanie prípustné. Najvyšší súd na podporu tohto konštatovania poukázal i na rozhodnutie schválené na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky v č. 2/2000 pod por. č. 28 (uznesenie najvyššieho súdu z 26. mája 1998 sp. zn. 3 Cdo 92/97), ktorého právna veta znie: „Proti uzneseniu súdu o pripustení pristúpenia ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného je odvolanie zásadne prípustné. Môže ho podať žalobca, ktorý takýto návrh (na pristúpenie) nepodal, resp. ktorý s pristúpením do konania nesúhlasil, pokiaľ súd pristúpenie   účastníka   pripustil.   Pôvodný   žalovaný,   ani   ten,   koho   pristúpenie   na   strane žalovaného bolo pripustené, však právo podať odvolanie nemajú.“

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v tom, že pri takomto výklade sa môže nový žalovaný v konaní ocitnúť v tom čase, keď už bola podstatná časť dokazovania vykonaná, a to bez jeho prítomnosti,   prípadne   že   sa   ocitne v konaní na súde, ktorý by nebol miestne príslušný, ak by žaloba smerovala iba voči nemu, čo sa zvýrazňuje v prípade, ak sú uplatňované voči viacerým žalobcom samostatné práva v jednom konaní.

Z   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Ústavný   súd   ani   po   podrobnom oboznámení sa s obsahom pripojeného spisu nezistil, že by závery najvyššieho súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a preto   neospravedlniteľné.   Práve   naopak, rozhodnutie najvyššieho súdu vychádza z jeho skoršej rozhodovacej praxe. Ústavnému súdu navyše neprislúcha hodnotiť,   meniť alebo nahrádzať právne   názory   všeobecných   súdov rešpektujúc ústavnoprávne limity ich rozhodovania.

Z toho   dôvodu   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007