znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 34/04-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. M. U., bytom P., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14   C   461/99,   Okresného   súdu   v Prievidzi   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   317/99 a následne pod sp. zn. 11 C 239/02 a Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 196/01 a následne pod sp. zn. 19 Co 224/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PaedDr. M. U.   o d m i e ta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. januára 2004 doručené podanie PaedDr. M. U., bytom P., (ďalej len „sťažovateľka“), označené ako „Podnet na začatie konania“, ktorým sa sťažovateľka dožaduje vyslovenia porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 461/99, Okresného súdu v Prievidzi (ďalej len „okresný súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 C 317/99,   následne   pod   sp.   zn.   11   C   239/02 a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 196/01, ako aj v konaní o odvolaní proti zamietnutej   obnove konania okresným súdom (podľa zistenia ústavného súdu ide o konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 19 Co 224/03).

Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd takto rozhodol:„I. 1. Okresný súd Blava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 461/99 porušil právo PaedDr. M. U., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 2.   PaedDr.   M.   U.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   104.872,-   Sk (slovom   stoštyritisícosemstosedemdesiatdve)   (za   12   mes.),   ktoré   jej   je   Okresný   súd Bratislava II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

II.   3.   Okresný   súd   v Prievidzi   v konaní   pod   sp.   zn.   12   C   317/99   (následne 11 C 239/02) a Krajský súd v Trenčíne pod sp. zn. 19 Co 196/01 (odvolanie proti rozs. OS z 18. 12. 2000) a spis. zn. (odvolanie proti zamietnutej obnove konania Okresným súdom v Priev.) porušili právo PaedDr. M. U., zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, aby sa jej vec prejednanla bez zbytočných prieťahov.

4. PaedDr. M. U. priznáva primerané finančné zadosťučinenie:

a) v sume 166.046,- (slovom stošesťdesiatšesťtisícštyridsaťšesť), ktoré jej je Okresný súd v Prievidzi povinný vyplatiť do 10 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

b) v sume   43.696,-Sk   (slovom   štyridsaťtritisícšesťstodeväťdesiatšesť),   ktoré   jej   je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Okresnému   súdu   v Prievidzi   v konaní   pod   sp.   značkou   12   C   317/99   (náväzne 11   C   239/02)   a Krajskému   súdu   v Trenčíne   19   Co   196/01   (náväzne   odvolanie   proti zamietnutej obnove konania) prikazuje vec neodkladne meritórne prejednať a rozhodnúť.

III. Pri rozhodovaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal Ústavný súd SR:

1.   z významu   predmetu   sporu   pre   navrhovateľku   (navrhovateľka   žije   už   4.   rok v hmotnej a kultúrnej núdzi)

2. zo zložitosti veci (predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom na jeho predmet sporu, skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť ako zložitú vec

3.   zo   správania   sa   navrhovateľky   (navrhovateľka   i napriek   svojim   kritickým a nekompromisným   názorom   voči   tým,   ktorí   porušovali   a porušujú   jej   ústavné   práva, i napriek jej satirickému štýlu vyjadrovania sa a kritickému pohľadu na slovenské právo a juristik neprekročila hranice slušnosti či zákona. Postupovala vždy v intenciách pokynov súdov a vo svojich žiadostiach, sťažnostiach či návrhoch vychádzala z OSP, OZ, trestného práva, zákona o prokuratúre a iných zákonov a mravných noriem SR.

IV.   Primerané   finančné   zadosťučinenie   za   ujmu   na   zdraví,   šikanovanie, diskrimináciu... zatiaľ podnecovateľka – PaedDr. M. U. nežiada. Tie budú predmetom ďalších   sťažností   (podnetov)   podaných   sťažovateľkou   na   ÚS   SR   v krátkej   budúcnosti   – potom ako Okresný súd (resp. Krajský súd) meritórne prejedná a rozhodne dve veci:

-4-ročnú kauzu vedenú na OS v Prievidzi č. k. 12 C 317/99 (resp. 19 Co 196/01)

-3-ročnú   kauzu   vedenú   na   OS   v Prievidzi   pod   sp.   zn.   č.   k.   4   C   2/2001   –

09. 12. 2003-vynesený rozsudok – ešte nenadobudol právoplatnosť.“.

Súčasne sťažovateľka požiadala o pridelenie právneho zástupcu, pretože je tretí rok evidovaná ako nezamestnaná a je odkázaná na sociálne dávky 1 250 Sk mesačne a výživné od manžela 200 Sk mesačne ( je v rozvodovom konaní).

II.

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Dôvodom, pre ktorý môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, je aj zjavná neopodstatnenosť sťažnosti.

V súlade   s uvedeným   ústavný   súd   posudzoval   v rámci   predbežného   prerokovania možnosť porušenia označeného základného práva sťažovateľky ňou uvedenými súdmi.

a) V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 317/99 a krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn 19 Co 196/01 dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pri svojom rozhodnutí ústavný súd vychádzal z nasledovných skutočností:

V konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   12   C   317/99   ide   o žalobu   firmy GOTO, s. r. o., proti sťažovateľke o zaplatenie zvyšku ceny bytu s príslušenstvom, o ktorej okresný   súd   rozhodol   18.   decembra   2000   rozsudkom,   voči   ktorému   sa   sťažovateľka odvolala. O odvolaní rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 196/01 25. októbra 2001 a rozhodnutie bolo sťažovateľke doručené (ako vyplynulo z priloženej dokumentácie) v decembri 2001, čím sa stali rozhodnutia okresného súdu aj krajského súdu právoplatné.

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   (II.   ÚS   29/03,   III.   ÚS   116/01,   IV.   ÚS   61/02, I. ÚS 116/02) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 v čase, keď toto porušenie trvalo. Ak preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že tie konania, v ktorých sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, boli právoplatne skončené ešte pred podaním jeho sťažnosti ústavnému súdu, takúto sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú.

b) V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy Okresným súdom Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 461/99 ústavný súd na Okresnom súde Bratislava II zistil, že ide o žalobu podanú sťažovateľkou proti firme GOTO, s. r. o., o vrátenie zálohy s príslušenstvom a že takto označená vec bola postúpená   Okresnému   súdu   Bratislava   V,   kde   je   vedená   pod   sp.   zn   24   C   143/01   (zo sťažnosti navyše vyplynulo, že toto konanie bolo zastavené – str. 2 sťažnosti). Pretože v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   bola   vec   sp.   zn.   14   C   461/99   postúpená Okresnému   súdu   Bratislava   V,   k reálnemu   porušeniu   základného   práva   označeného sťažovateľkou ani nemohlo dôjsť.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, tak ako už bolo uvedené, poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo. Ústavný súd zistil, že vec je od roku 2001 na Okresnom súde   Bratislava   V,   a teda   k tvrdenému,   resp.   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou označeného základného práva v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už objektívne okresným   súdom   nemohlo   dôjsť.   Pretože   v čase   doručenia   sťažnosti   sťažovateľky ústavnému súdu bola už vec postúpená Okresnému súdu Bratislava V, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

c)   Rovnako   nemohlo   dôjsť   k reálnemu   porušeniu   sťažovateľkou   označeného základného práva v konaní o jej návrhu na povolenie obnovy konania, ktorý sťažovateľka podala   okresnému   súdu   6.   novembra   2002   a o ktorom   rozhodol   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 239/02 dňa 6. júna 2003 tak, že návrh zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľka 31. júla 2003 odvolala a na krajskom súde bolo zistené, že táto vec sa od 17. októbra 2003 nachádza na krajskom súde, kde je vedená pod sp. zn. 19 Co 224/03. Znamená to, že ani v tomto prípade sa v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu vec   nenachádzala   na   okresnom   súde   a k reálnemu   porušeniu   sťažovateľkou   označeného základného práva preto nemohlo dôjsť. Vzhľadom na túto skutočnosť aj túto časť sťažnosti posúdil ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú.

d)   Nakoniec   ústavný   súd   skúmal,   či   konanie   o odvolaní   proti   zamietavému rozhodnutiu o návrhu na obnovu konania, ktoré sa vedie na krajskom súde pod sp. zn. 19 Co 224/03,   vykazuje reálne znaky   možnosti   porušenia   základného   práva   označeného sťažovateľkou, a zistil, že tomu tak nie je. Vec sa reálne nachádza na krajskom súde od 17. októbra 2003. Napriek tomu, že krajský súd zatiaľ o odvolaní sťažovateľky nerozhodol, necelé štvormesačné obdobie konania o tejto veci nesignalizuje reálnu možnosť porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov po jej prijatí na ďalšie konanie, a preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti posúdil ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   zjavne neopodstatnená vo všetkých jej častiach, po jej predbežnom prerokovaní ju z toho dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2004