znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 34/01- 13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2001 predbežne   prerokoval   podnet   E.   N.,   bytom   B.,   vo veci   uznania   jej   občianskych   práv porušených súdnou mocou a vydania rozhodnutia o zaplatení sumy 300 000 Sk a takto

r o z h o d o l :

Podnet E. N.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. marca 2001 doručené podanie E. N., B. (ďalej len „navrhovateľka“), označené ako „Žaloba na súdnu moc Slovenskej republiky podaná v zmysle platnej zmeny Ústavy SR“, ktorým žiada, aby ústavný súd uznal jej občianske práva porušené súdnou mocou a vydal toto rozhodnutie: „Slovenská republika je povinná zaplatiť žalobcovi (pozn. navrhovateľke) sumu 300 000.-Sk do troch dní od vyhlásenia rozsudku.“

Vo   svojom   podaní   navrhovateľka   namietala   postup   súdov   (nekonanie   súdov, úmyselné   prieťahy   v konaní,   nedodržaním   Občianskeho   súdneho   poriadku)   v súvislosti so sporom vo veci porušenia nájomnej zmluvy, ktorú uzavrela so spoločnosťou LU STA s r. o.

Keďže podanie navrhovateľky nespĺňalo náležitosti ustanovené zákonom Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   vrátane   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní   pred ústavným   súdom,   ústavný   súd   vyzval   navrhovateľku   na   doplnenie   jej   podania. Navrhovateľka   v určenej   lehote   zotrvala   na   svojom   podaní   a požiadala   o ustanovenie zástupcu z radov advokátov na účely konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd na svojom zasadnutí 2. mája 2001 rozhodol o žiadosti navrhovateľky tak,   že   jej   nevyhovel.   Pri   svojom   rozhodnutí   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky   na ustanovenie právneho zástupcu, a dospel k záveru, že aj keď navrhovateľka síce namietala porušovanie platnej Ústavy Slovenskej republiky v článku 48 ods. 2 všetkými stupňami súdov,   ktoré   konali,   resp.   mali   konať   v jej   veci,   požadovala   v konečnom   dôsledku   od ústavného súdu uznať jej občianske práva a rozhodnúť o tom, že Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľke sumu 300 000 Sk. Keďže na takéto rozhodnutie ústavný súd nemá   právomoc,   dospel   k záveru,   že   ide   o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na ochranu   ústavnosti,   a žiadosti   navrhovateľky   nevyhovel.   Súčasne   ju   však   vyzval,   aby najneskôr   do   10   dní   od   doručenia   uznesenia   o nevyhovení   jej   žiadosti   predložila splnomocnenie pre advokáta alebo komerčného právnika na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, inak bude jej podanie odmietnuté pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí.

V určenej   lehote   navrhovateľka   splnomocnenie   na   zastupovanie   v konaní   pred ústavným   súdom   nepredložila,   ale   opätovne   požiadala   o ustanovenie   „bezplatného“ advokáta v konaní pred ústavným súdom o žalobe „o náhradu škody spôsobenej súdnym nekonaním,   súdneho   ignorantstva   ňou   podaných   žalôb   a iné“,   ani neprehodnotila   obsah svojho návrhu na rozhodnutie ústavného súdu.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   podnet   navrhovateľky   odmietol   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.