SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 339/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnostiReality 999, s. r. o., Werferova 1, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Husárom,Advokátska kancelária, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 86/2013-204z 31. júla 2013 v časti výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trováchkonania, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Reality 999, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola20. novembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Reality 999, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 11 Co 86/2013-204 z 31. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) v častivýroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná účastníčkousúdneho konania v právnej veci žalobkyne vo veci uloženia povinnostiuzavretia kúpnej zmluvy vedenej na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 22 C 135/2008. V rámci predmetného konania došlo rozsudkom súdu prvého stupňasp. zn. 22 C 135/2008 z 11. decembra 2012 k zamietnutiu žaloby a k priznaniu náhrady trovkonania vo výške 333,78 eur. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala žalobkyňaprostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkomrozsudok okresného súdu potvrdil v časti výroku o zamietnutí žaloby a zmenil vo výrokuo trovách konania tak, že žalovanej (sťažovateľke) sa náhrada trov konania nepriznáva.Z odôvodnenia vyplýva, že krajský súd na uvedený prípad aplikoval § 150 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. ako dôvod pre úplné nepriznanienáhrady trov konania sťažovateľke považoval nepriaznivú majetkovú a sociálnu situáciužalobkyne, resp. tvrdenie, že nepriznanie náhrady trov konania nebude mať negatívny dopadna majetkovú situáciu sťažovateľky.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu odporuje čl. 1ods. 1 ústavy z dôvodov, že v značnej miere oslabuje právnu istotu tým, že sa odchyľuje oddoterajšej rozhodovacej praxe všeobecných súdov a to bez náležitého a presvedčivéhoodôvodnenia, resp. bez toho, aby sa krajský súd vysporiadal so všetkými okolnosťamiprerokúvaného prípadu. Krajský súd sa podľa sťažovateľky v napadnutom rozsudkuuspokojil len so skúmaním majetkových pomerov žalobkyne bez toho, aby sa vysporiadals ďalšími relevantnými skutočnosťami.
4. Sťažovateľka ďalej dôvodí, že napadnutý rozsudok krajského súdu odporuje ajčl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, že krajskýsúd nad rámec ústavnej konformnosti aplikoval § 150 ods. 1 OSP len z dôvodu existencienepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie žalobkyne. Táto skutočnosť bola jedinýmpredmetom jeho skúmania v odvolacom konaní, resp. v rozhodnutí sa vysporiadal jedines majetkovými a sociálnymi pomermi žalobkyne na základe jeho tvrdení a vo vzťahuk ostatným okolnostiam, ktoré je potrebné posudzovať, ich existenciu len konštatoval bezbližšej konkretizácie. Na tomto mieste sťažovateľka poukazuje na to, že pri skúmaní, či súv konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd bežne prihliada jednak namajetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania, ako aj naokolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku, a na postoj účastníkov v priebehu konania.Nepriznať hoci len čiastočne náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania možnolen za predpokladu, že v konkrétnej veci možno od takéhoto úspešného účastníkaspravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sám hradil jemu vzniknuté trovy konania,a to práve z konkrétne uvedených a existujúcich dôvodov hodných osobitného zreteľa(sťažovateľka odkazuje na II. ÚS 122/09). V predmetnom prípade od sťažovateľky nie jemožné spravodlivo žiadať úhradu trov takého konania, v ktorom sa len bránila proti odpočiatku zjavne nedôvodnej žalobe zo strany žalobkyne. Týmto aspektom prípadu sa všakpodľa mienky sťažovateľky krajský súd taktiež nezaoberal. Konštatovanie krajského súdu otom, že sťažovateľka je podnikateľský subjekt, a preto sa nepriznanie náhrady trov konaniasťažovateľky nijako nedotkne, je ničím neodôvodnený formalizmus najmä za situácie, keďsa majetková situácia samotnej sťažovateľky nijako nezisťovala.
5. Krajský súd sa pritom podľa sťažovateľky dostatočne presvedčivo nevysporiadalani s dôvodmi zamietnutia žaloby, ignoroval ustanovenie § 142 ods. 1 OSP, ako aj zásaduúspešnosti a zavinenia, ktoré pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania nepochybneplatia, pričom ak odvolací súd evidentne prehliadne úspech účastníka občianskoprávnehokonania v spore s iným účastníkom konania, ktorý úspech nemal, a jeho rozhodnutie,ktorým zmenil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania, neobsahujepreskúmateľné dôvody, na ktorých je založené (absentuje špecifikácia a konkretizáciadôvodu hodného osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 OSP), potom je potrebné totorozhodnutie považovať za arbitrárne, a tým aj za ústavne neakceptovateľné a rozpornés čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (tu sťažovateľka poukazuje naIII. ÚS 192/09).
6. Sťažovateľka navrhla prijať nález v tomto znení:„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľa garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právna istota, ako princíp právneho štátu garantovaný čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa 31.07.2013, č.k. 11Co 86/2013-204 v časti výroku ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania, tak, že sa žalovanému náhrada trov konania nepriznáva, porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 31.07.2013, č.k. 11Co 86/2013-204 v časti výroku ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania, tak, že sa žalovanému náhrada trov konania nepriznáva sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.
Krajskému súdu Košice sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi JUDr. Ivanovi Husárovi za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 496,69 €... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výrokuo zamietnutí žaloby a zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, žesťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v odôvodnení napadnutéhorozsudku uviedol: „Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a vykonané dôkazy správne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku, ktorý aj správne právne posúdil a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.
Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa po skutkovej a právnej stránke môže účastník spochybniť z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 O.s.p., o. i. tiež vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, ktoré mali alebo mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O takú vadu ide aj vtedy, keď postupom súdu bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (konanie) zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Žalobkyňa v odvolaní namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces v dôsledku toho, že súd v konaní nepripustil navrhnutú zmenu žaloby, ktorou sa na základe zmeneného skutkového stavu domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 66.388,- € spolu s úrokmi z omeškania od 1.4.2009 do zaplatenia, namiesto uloženia povinnosti uzavrieť s ňou kúpnu zmluvu. Uplatnila teda odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. I písm. f/ O.s.p.) treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesne nesprávny (vadný) postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým súd znemožní účastníkovi realizáciu (uplatňovanie) konkrétnych procesných práv priznaných mu procesnými predpismi za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, predniesť svoje návrhy a navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), ako aj k právnej stránke veci, pričom ide o prípady, keď účastníkovi konania bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom spočívajúca v práve argumentovať skutkovú a právnu stránku prejednávanej veci. Porušenie procesných práv účastníka, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, je takou vadou konania, ktorá má vždy za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdom prvého stupňa bolo z dôvodov uvádzaných žalobkyňou postihnuté procesnou vadou, ktorá by mala za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku, a nezistil ani taký postup súdu, ktorým by žalobkyni bola znemožnená realizácia procesných práv priznaných jej Občianskym súdnym poriadkom a bolo porušené jej ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (súdny proces) zaručené čl. 46 ods. 1...
... existujú také dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré sa náhrada trov konania (výnimočne) celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Podľa ustálenej súdnej praxe pri skúmaní dôvodov hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takého rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Okrem toho pri skúmaní danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému konaniu treba zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu nároku na súde, ako aj ich postoj v konaní a skutočnosť, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril.
V posudzovanom prípade súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania neaplikoval ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a nerozhodol v súlade so zásadami ustálenými v súdnej praxi, lebo neprihliadol na zistené nepriaznivé osobné a majetkové pomery žalobkyne, ktorá je nezamestnaná, nemajetná, a je poberateľkou dávky v hmotnej núdzi a príspevku k dávke, ktoré sú jediným zdrojom jej príjmu. Tieto skutočnosti boli dôvodom pre priznanie oslobodenia žalobkyne od platenia súdnych poplatkov v konaní a ustanovenie jej za zástupcu Centrum právnej pomoci so sídlom v Bratislave - uznesením 22C 135/2008-73 z 28.1.2011, a podľa názoru odvolacieho súdu sú takými okolnosťami hodnými osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. na daný prípad a výnimočné nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému. Okrem toho bol vzatý zreteľ aj na to, že nepriznaním náhrady trov konania žalovanému nebude jeho majetková sféra výrazne negatívne dotknutá, keďže žalovaný je podnikateľským subjektom (podnikajúcim o.i. v oblasti realitnej činnosti), preto z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania podľa § 220 O.s.p. tak, že náhradu trov konania žalovanému nepriznal.“
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS35/02).IV.
1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.
11. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces) a v neposlednom rade i v čl. 36a nasl. listiny a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).
12. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na súdnuochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivý proces(čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedápovinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01,II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súd nemusí rozhodovať v súladeso skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonompredpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľnýma ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom(porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
13. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie jealternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úlohaústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonovvšeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžubyť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
14. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania, ako ajo odmene právneho zástupcu za integrálnu súčasť súdneho procesu a je zásadne výsadouvšeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchéhopráva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania, ako aj o odmene právnehozástupcu meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotnérozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivýproces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilézasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv dotknutej osoby, ktorá podalaústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania, ako ajo odmene právneho zástupcu by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípadeextrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmäna základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebezahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014,II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).
15. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkovýcha právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa trov ničústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnejneakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o náhrade trov konania sťažovateľky krajský súduplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie podľa § 150 OSP, do ktorého ústavnýsúd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu.Ústavný súd konštatuje, že výrok krajského súdu v časti nepriznania náhrady trov konania v napadnutom rozsudku má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretožekrajský súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovaliprávnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenienapadnutého uznesenia obsahovalo náležitú argumentáciu, prostredníctvom ktorej krajskýsúd dospel k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobkyne,čo viedlo k nepriznaniu náhrady trov konania sťažovateľke.
16. Postup a závery krajského súdu tak obstoja pre účely skúmania dodržania garancií spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listinya čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v častinamietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým rozsudkom krajského súdu v časti rozhodovania o náhrade trov konania podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2 K namietanému porušeniu čl. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
17. Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznávaa dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými jeviazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
18. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ústavy napadnutýmrozsudkom krajského súdu konštatuje, že uvedený článok neobsahuje konkrétnu garanciuzákladného práva a slobody, ale je základnou ústavnou normou zakotvujúcou princípy,na ktorých je Slovenská republika budovaná, a zároveň prostredníctvom nich (t. j. princípovdemokratického právneho štátu) v spojení predovšetkým s čl. 2 ods. 2 ústavy limitujúcouzásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedenétreba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje vždyo porušení konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ústavy, prípadne právazaručeného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy než článkugarantujúceho základné právo alebo slobodu možno podaním individuálnej sťažnosti podľačl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označenéhozákladného práva alebo slobody.
19. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie žiadneho ústavou garantovanéhozákladného práva alebo slobody ani práva garantovaného kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách, neprichádzalo do úvahy, zohľadniacuž vyslovené závery ústavného súdu, ani vyslovenie porušenia čl. 1 ústavy. Z toho dôvoduústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015