znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 339/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnostiReality 999, s. r. o., Werferova 1, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Husárom,Advokátska kancelária, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   11 Co 86/2013-204z 31. júla   2013   v časti   výroku,   ktorým   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   o trováchkonania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Reality   999,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. novembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Reality 999, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 11 Co 86/2013-204 z 31. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) v častivýroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná účastníčkousúdneho konania v   právnej veci žalobkyne vo veci uloženia povinnostiuzavretia kúpnej zmluvy vedenej na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 22 C 135/2008. V rámci predmetného konania došlo rozsudkom súdu prvého stupňasp. zn. 22 C 135/2008 z 11. decembra 2012 k zamietnutiu žaloby a k priznaniu náhrady trovkonania vo výške 333,78 eur. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala žalobkyňaprostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkomrozsudok okresného súdu potvrdil v časti výroku o zamietnutí žaloby a zmenil vo výrokuo trovách konania tak, že žalovanej (sťažovateľke) sa náhrada trov konania nepriznáva.Z odôvodnenia   vyplýva,   že   krajský   súd   na   uvedený   prípad   aplikoval   §   150   ods.   1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. ako dôvod pre úplné nepriznanienáhrady trov konania sťažovateľke považoval nepriaznivú majetkovú a sociálnu situáciužalobkyne, resp. tvrdenie, že nepriznanie náhrady trov konania nebude mať negatívny dopadna majetkovú situáciu sťažovateľky.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu odporuje čl. 1ods. 1 ústavy z dôvodov, že v značnej miere oslabuje právnu istotu tým, že sa odchyľuje oddoterajšej rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov   a   to   bez   náležitého   a   presvedčivéhoodôvodnenia,   resp.   bez   toho,   aby   sa   krajský   súd   vysporiadal   so   všetkými   okolnosťamiprerokúvaného   prípadu.   Krajský   súd   sa   podľa   sťažovateľky   v   napadnutom   rozsudkuuspokojil len so skúmaním majetkových pomerov žalobkyne bez toho, aby sa vysporiadals ďalšími relevantnými skutočnosťami.

4. Sťažovateľka ďalej dôvodí, že napadnutý rozsudok krajského súdu odporuje ajčl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, že krajskýsúd nad rámec ústavnej konformnosti aplikoval § 150 ods. 1 OSP len z dôvodu existencienepriaznivej   majetkovej   a   sociálnej   situácie   žalobkyne.   Táto   skutočnosť   bola   jedinýmpredmetom jeho skúmania v odvolacom konaní, resp. v rozhodnutí sa vysporiadal jedines majetkovými   a   sociálnymi   pomermi   žalobkyne   na   základe   jeho   tvrdení   a   vo   vzťahuk ostatným okolnostiam, ktoré je potrebné posudzovať, ich existenciu len konštatoval bezbližšej konkretizácie. Na tomto mieste sťažovateľka poukazuje na to, že pri skúmaní, či súv konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd bežne prihliada jednak namajetkové,   sociálne,   osobné   a   ďalšie   pomery   všetkých   účastníkov   konania,   ako   aj   naokolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku, a na postoj účastníkov v priebehu konania.Nepriznať hoci len čiastočne náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania možnolen   za   predpokladu,   že   v   konkrétnej   veci   možno   od   takéhoto   úspešného   účastníkaspravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sám hradil jemu vzniknuté trovy konania,a   to   práve   z   konkrétne   uvedených   a   existujúcich   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa(sťažovateľka odkazuje na II. ÚS 122/09). V predmetnom prípade od sťažovateľky nie jemožné spravodlivo žiadať úhradu trov takého konania, v ktorom sa len bránila proti odpočiatku zjavne nedôvodnej žalobe zo strany žalobkyne. Týmto aspektom prípadu sa všakpodľa mienky sťažovateľky krajský súd taktiež nezaoberal. Konštatovanie krajského súdu otom, že sťažovateľka je podnikateľský subjekt, a preto sa nepriznanie náhrady trov konaniasťažovateľky nijako nedotkne, je ničím neodôvodnený formalizmus najmä za situácie, keďsa majetková situácia samotnej sťažovateľky nijako nezisťovala.

5. Krajský súd sa pritom podľa sťažovateľky dostatočne presvedčivo nevysporiadalani s dôvodmi zamietnutia žaloby, ignoroval ustanovenie § 142 ods. 1 OSP, ako aj zásaduúspešnosti a zavinenia, ktoré pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania nepochybneplatia, pričom ak odvolací súd evidentne prehliadne úspech účastníka občianskoprávnehokonania v   spore s iným   účastníkom konania,   ktorý   úspech nemal, a jeho   rozhodnutie,ktorým zmenil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania, neobsahujepreskúmateľné   dôvody,   na   ktorých   je   založené   (absentuje   špecifikácia   a   konkretizáciadôvodu hodného osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 OSP), potom je potrebné totorozhodnutie   považovať   za   arbitrárne, a tým aj   za   ústavne neakceptovateľné   a rozpornés čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (tu sťažovateľka poukazuje naIII. ÚS 192/09).

6. Sťažovateľka navrhla prijať nález v tomto znení:„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľa garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právna istota, ako princíp právneho štátu garantovaný čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa 31.07.2013, č.k. 11Co 86/2013-204 v časti výroku ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania, tak, že sa žalovanému náhrada trov konania nepriznáva, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 31.07.2013, č.k. 11Co 86/2013-204 v časti výroku   ktorým   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   o   trovách   konania,   tak,   že   sa žalovanému náhrada trov konania nepriznáva sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

Krajskému   súdu   Košice   sa   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   právnemu zástupcovi JUDr. Ivanovi Husárovi za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 496,69 €... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výrokuo zamietnutí žaloby a zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, žesťažovateľke   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutéhorozsudku uviedol: „Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce   skutočnosti,   ktoré   boli   vykonanými   dôkazmi   preukázané,   resp.   vyšli   počas konania najavo a vykonané dôkazy správne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku, ktorý aj správne právne posúdil a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   správnymi   skutkovými   a   právnymi   závermi   súdu prvého stupňa a s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa po skutkovej a právnej stránke môže účastník spochybniť z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 O.s.p., o. i. tiež vtedy, ak konanie,   v   ktorom   bolo   vydané   rozhodnutie,   je   postihnuté   niektorou   zo   závažných procesných vád, ktoré mali alebo mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O takú vadu ide aj vtedy, keď postupom súdu bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (konanie) zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Žalobkyňa v odvolaní namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť   konať   pred   súdom   a   bolo   porušené   jej   právo   na   spravodlivý   súdny   proces v dôsledku toho, že súd v konaní nepripustil navrhnutú zmenu žaloby, ktorou sa na základe zmeneného skutkového stavu domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 66.388,-   €   spolu   s   úrokmi   z   omeškania   od   1.4.2009   do   zaplatenia,   namiesto   uloženia povinnosti uzavrieť s ňou kúpnu zmluvu. Uplatnila teda odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. I písm. f/ O.s.p.) treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesne nesprávny   (vadný)   postup   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní,   ktorým   súd   znemožní účastníkovi   realizáciu   (uplatňovanie)   konkrétnych   procesných   práv   priznaných   mu procesnými predpismi za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, predniesť svoje návrhy a navrhovať   dôkazy,   vyjadriť   sa   k   rozhodujúcim   skutočnostiam,   k   návrhom   na   dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), ako aj k právnej stránke veci, pričom ide o prípady, keď účastníkovi konania bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom spočívajúca v práve argumentovať skutkovú a právnu stránku prejednávanej veci. Porušenie procesných práv účastníka, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, je takou vadou konania, ktorá má vždy za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdom prvého stupňa bolo z dôvodov uvádzaných žalobkyňou postihnuté procesnou vadou, ktorá by mala za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku, a nezistil ani taký postup súdu, ktorým by žalobkyni bola   znemožnená   realizácia   procesných   práv   priznaných   jej   Občianskym   súdnym poriadkom   a   bolo   porušené   jej   ústavné   právo   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne konanie (súdny proces) zaručené čl. 46 ods. 1...

... existujú   také   dôvody   osobitného   zreteľa,   pre   ktoré   sa   náhrada   trov   konania (výnimočne) celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Podľa ustálenej súdnej praxe pri skúmaní   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   treba   prihliadať   na   osobné,   majetkové, zárobkové a iné pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takého rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Okrem toho pri skúmaní danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému konaniu treba zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu nároku na súde, ako aj ich postoj v konaní a skutočnosť,   či   účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril.

V posudzovanom prípade súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania neaplikoval ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a nerozhodol v súlade so zásadami ustálenými v súdnej praxi, lebo neprihliadol na zistené nepriaznivé osobné a majetkové pomery žalobkyne, ktorá je nezamestnaná, nemajetná, a je poberateľkou dávky v hmotnej núdzi a príspevku k dávke, ktoré   sú   jediným   zdrojom   jej   príjmu.   Tieto   skutočnosti   boli   dôvodom   pre   priznanie oslobodenia   žalobkyne   od   platenia   súdnych   poplatkov   v   konaní   a   ustanovenie   jej   za zástupcu Centrum právnej pomoci so sídlom v Bratislave - uznesením 22C 135/2008-73 z 28.1.2011, a podľa názoru odvolacieho súdu sú takými okolnosťami hodnými osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. na daný prípad a výnimočné nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému. Okrem toho bol vzatý zreteľ aj na to, že nepriznaním náhrady trov konania   žalovanému nebude jeho majetková sféra výrazne negatívne dotknutá, keďže žalovaný je podnikateľským subjektom (podnikajúcim o.i. v   oblasti realitnej   činnosti), preto z   uvedených   dôvodov   odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania podľa § 220 O.s.p. tak, že náhradu trov konania žalovanému nepriznal.“

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS35/02).IV.

1.   K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

11. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces) a v neposlednom rade i v čl. 36a nasl. listiny a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).

12. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na súdnuochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivý proces(čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedápovinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01,II. ÚS 145/08,   III.   ÚS   259/2010,   IV.   ÚS   159/07).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súladeso skutkovým   a   právnym   názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonompredpokladané   a   umožnené   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľnýma ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným   procesným   právom(porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

13. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie jealternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úlohaústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonovvšeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžubyť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

14. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania, ako ajo odmene právneho zástupcu za integrálnu súčasť súdneho procesu a je zásadne výsadouvšeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchéhopráva,   takže   ústavný   súd   rozhodnutia   o   trovách   konania,   ako   aj   o odmene   právnehozástupcu   meritórne   preskúmava   iba   celkom   výnimočne,   a   to   v   prípadoch,   ak   samotnérozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivýproces alebo ide   o také extrémne   vybočenie   z princípu   spravodlivosti,   že   je   spôsobilézasiahnuť   do   ústavnoprávnej   roviny,   a   teda   i   do   práv   dotknutej   osoby,   ktorá   podalaústavnému   súdu   sťažnosť.   Inak   povedané,   problematika   náhrady   trov   konania,   ako   ajo odmene   právneho   zástupcu   by   mohla   dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v   prípadeextrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmäna základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebezahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014,II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).

15.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil   v   skutkovýcha právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa trov ničústavne   nekonformné,   čo   by   nasvedčovalo   jeho   arbitrárnosti   alebo   ústavnejneakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o náhrade trov konania sťažovateľky krajský súduplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie podľa § 150 OSP, do ktorého ústavnýsúd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu.Ústavný súd konštatuje, že výrok krajského súdu v časti nepriznania náhrady trov konania v napadnutom   rozsudku   má   dostatočnú   oporu   v   odôvodnení   jeho   rozhodnutia,   pretožekrajský súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovaliprávnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenienapadnutého uznesenia obsahovalo náležitú argumentáciu, prostredníctvom ktorej krajskýsúd dospel k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobkyne,čo viedlo k nepriznaniu náhrady trov konania sťažovateľke.

16.   Postup   a   závery   krajského   súdu   tak obstoja   pre   účely   skúmania   dodržania garancií spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listinya čl.   6   ods.   1   dohovoru. Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v častinamietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým rozsudkom krajského súdu v časti rozhodovania o náhrade trov konania podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2 K namietanému porušeniu čl. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

17. Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát.   Neviaže   sa   na   nijakú   ideológiu   ani   náboženstvo.   Slovenská   republika   uznávaa dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými jeviazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

18.   Ústavný   súd   v súvislosti   s namietaným   porušením   čl.   1   ústavy   napadnutýmrozsudkom krajského súdu konštatuje, že uvedený článok neobsahuje konkrétnu garanciuzákladného práva a slobody, ale je základnou ústavnou normou zakotvujúcou princípy,na ktorých je Slovenská republika budovaná, a zároveň prostredníctvom nich (t. j. princípovdemokratického právneho štátu) v spojení predovšetkým s čl. 2 ods. 2 ústavy limitujúcouzásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedenétreba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje vždyo porušení   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody   podľa   ústavy,   prípadne   právazaručeného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách.   Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   porušenie   iného   článku   ústavy   než   článkugarantujúceho základné právo alebo slobodu možno podaním individuálnej sťažnosti podľačl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označenéhozákladného práva alebo slobody.

19.   Pretože   ústavný   súd   nevyslovil   porušenie   žiadneho   ústavou   garantovanéhozákladného práva alebo slobody ani práva garantovaného kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách, neprichádzalo do úvahy, zohľadniacuž vyslovené závery ústavného súdu, ani vyslovenie porušenia čl. 1 ústavy. Z toho dôvoduústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015