znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 339/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia P., Š., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   16   Co   91/2011   a sp. zn.   17   NcC   25/2011   a jeho rozhodnutiami z 19. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2011   doručená   sťažnosť   občianskeho   združenia   P.,   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietalo porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a v čl. 37 ods. 3 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 16 Co 91/2011 a sp. zn. 17 NcC 25/2011 a jeho rozhodnutiami z 19. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   proti   žalovanému   L.,   štátny podnik, B. (ďalej len „žalovaný“), uloženia povinnosti plniť si záväzky zo zmluvy o predaji výkonu   práva   poľovníctva   v poľovných   revíroch   uzavretej   19.   augusta   1998   s právnym predchodcom žalovaného (L. P., štátny podnik).

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 7 C 10/2010-225 z 13. decembra 2010 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 16 Co 91/2011-306 z 19. mája 2011 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu vytýka krajskému súdu, že svoje rozhodnutie neodôvodnil „o právne námietky a právnu obranu žalobcu“, nevysporiadal sa s jeho námietkami v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, nezaoberal sa sťažovateľom predloženou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), neposudzoval   správnosť   postupu   súdu   prvého   súdu   a   veci   nesprávne   právne   posúdil. Podstatná námietka sťažovateľa sa týkala predovšetkým právneho posúdenia veci okresným súdom a krajským súdom. Zatiaľ čo súdy zaujali stanovisko, že zmluva spadá do predmetu úpravy zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poľovníctve“) (predtým zákon č. 23/1962 Zb. o poľovníctve   v znení   neskorších   predpisov),   sťažovateľ   bol   toho   názoru,   že   ide „výhradne o občianskoprávny vzťah bez akejkoľvek viazanosti na zákon o poľovníctve“. Použitie zákona o poľovníctve podľa sťažovateľa predstavuje porušenie „zásady ústavne konformného   výkladu“ právnej   normy,   pričom   ústavne   konformným   je   len   použitie „ustanovenia § 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka“. Pretože celý prípad a argumentáciu postavil odvolací súd na „§ 575 ods. 1 OZ“, jeho rozhodnutie „trpí vadou arbitrárnosti a ústavnej nekonformnosti“. Z takéhoto pochybenia krajského súdu sa podľa sťažovateľa odvinul taký postup krajského súdu, ktorý predstavuje porušenie jeho základných práv ako účastníka súdneho konania (právo na riadne odôvodnenie rozsudku,   nevysporiadanie sa so vznesenými námietkami sťažovateľa a pod.)

Vo veci vedenej pod sp. zn. 17 NcC 25/2011 vytýka sťažovateľ krajskému súdu, že zle vyhodnotil vznesenú námietku zaujatosti sudkyne JUDr. A. O., keď vo výroku svojho uznesenia z 19. mája 2011 rozhodol, že nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde. Takisto namietal, že krajský súd o vznesenej námietke zaujatosti rozhodoval až po rozhodnutí o odvolaní vo veci samej.

V dôsledku uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva občianskeho združenia P... podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach sp. zn. 16 Co/91/2011-306 a 17 NcC/25/2011-314 zo dňa 19. 05. 2011... porušené boli.

...   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   19. 05. 2011,   sp.   zn. 17 NcC/25/2011-314 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

...   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   19. 05. 2011,   sp.   zn. 16 Co/91/2011-306 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

... Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet advokáta: JUDr. J. G... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktoré vyčíslime v lehote troch dní od vyhlásenia rozhodnutia.

... Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v danom   prípade   zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci   ústavný   súd   rozhodoval   o   porušení   tých   práv   a   iba   v súvislosti   s tými   postupmi a rozhodnutiami,   ktorých   vyslovenia   porušenia   sa   sťažovateľ   domáha   v   návrhu   na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považoval   za   predmet   sťažnosti   namietané porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny, namietané porušenie základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   krajského   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   16   Co   91/2011   a sp.   zn. 17 NcC 25/2011 a jeho rozhodnutiami z 19. mája 2011.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu   č.   k.   16 Co 91/2011-306   z 19.   mája 2011 a postupom,   ktorý jeho   vyhláseniu predchádzal

Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s porušením označených článkov ústavy, listiny   a dohovoru   spočíva   v   jeho   nespokojnosti   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 16 Co 91/2011-306   z   19.   mája   2011,   v ktorom   odvolací   súd   podľa   názoru   sťažovateľa predovšetkým nesprávne právne posúdil jeho vec, v dôsledku toho došlo k porušeniu jeho základných práv, tak, že sa nevyporiadal s argumentáciou, ktorú uviedol v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorá sa týkala klamlivého opisovania svedeckých výpovedí, nereflektovania na predloženú judikatúru najvyššieho súdu, ku ktorej krajský súd podľa sťažovateľa   nezaujal   svoje   stanovisko.   Sťažovateľ   ďalej   vytýkal   krajskému   súdu nedostatočné odôvodnenie jeho rozsudku v časti týkajúcej sa vyslovenia nesúladu zmluvy o predaji výkonu práva poľovníctva z 19. augusta 1998 so zákonom.

Ústavný súd vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa uvádza, že jeho úlohou nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, len pokiaľ ide o ich súlad s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony a čo sa týka zákonov, skúma len to, či ich súdy nevyložili   a   neaplikovali   spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v   posudzovaní   ich   účelu   a   obsahu. Z uvedeného vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádaným rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne   postupom,   ktorý   im   predchádzal.   Ak   tieto predpoklady splnené nie sú, ústavný súd odmietne sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. V odôvodnení   napadnutého rozsudku   č.   k.   16   Co 91/2011-306   z 19. mája 2011 krajský súd okrem iného uviedol:

«Právny vzťah účastníkov konania bolo možné realizovať len v rámci platnej právnej úpravy. Právny predpis, upravujúci poľovné právo je zákon o poľovníctve č. 274/2009 Z. z., ktorý s účinnosťou od 01. 09. 2009 nahradil predchádzajúcu právnu úpravu zák. č. 23/1962 Zb. o poľovníctve, v znení neskorších predpisov...

Podľa § 11 ods. 2 zákona o poľovníctve, vlastník samostatného poľovného revíru alebo   vlastníci   spoločného   poľovného   revíru   môžu   užívať   poľovný   revír   sami   alebo prostredníctvom nimi založenej poľovníckej organizácie alebo jeho užívanie môžu postúpiť zmluvou o užívaní poľovného revíru...

Podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona o poľovníctve zmluva o užívaní poľovného revíru zaniká zánikom poľovného revíru...

Obdobná práva úprava   platila   aj podľa § 16 ods.   4 písm.   b)   predošlej   právnej úpravy zákona o poľovníctve (zák. č. 23/1962 Zb.), platnej v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi konania, podľa ktorej zmluva o postúpení výkonu práva poľovníctva zanikla zánikom   poľovného   revíru.   Inak   predošlá   právna   úprava   v   čl.   2   ods.   4   (vykonanej zák. č. 99/1993   Z.   z.   súčinnosťou   od   05. 05. 1993),   rozlišovala   aj   zmeny   uznaných poľovných revírov,   v ktorých trval   nájom   výkonu   práva   poľovníctva,   ktoré   bolo   možné vykonať aj pred zánikom zmluvy.

Podľa § 14 ods. 2 predošlej právnej úpravy vlastník poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru mohli právo poľovníctva vykonávať sami (§ 2 ods. 2) alebo mohli tento výkon za odplatu prenajať (§ 16). Pri nájme výkonu práva poľovníctva bolo jeho súčasťou oprávnenie vstupovať v nevyhnutnej miere na poľovné pozemky. Podľa ods. 3 výkon práva poľovníctva bolo možné prenajať poľovníckemu združeniu (§ 4) alebo inej právnickej   alebo   fyzickej   osobe.   Podľa   §   16   ods.   1   zmluva   o   posúdení   výkonu   práva poľovníctva sa musela uzavrieť písomne na čas 10 rokov. Pre platnosť zmluvy, jej zmenu alebo predĺženie bolo potrebné schválenie príslušného orgánu štátnej správy...

Na základe uvedenej právnej úpravy právny predchodca žalovaného ako užívateľ poľovného   revíru   uzavrel   so   žalobcom   zmluvu   o   predaji   výkonu   práva   poľovníctva. Z obsahu   súdneho   spisu   vyplýva,   že   pred   vydaním   rozhodnutia,   ktorým   bola   schválená dohoda   vlastníkov   poľovných   revírov   o   zániku   zmluvy   o   postúpení   výkonu   práva poľovníctva a o nájme výkonu práva poľovníctva v poľovnom revíri N. a bolo zrušené rozhodnutie,   ktorým   bol   uznaný   poľovný   revír   N.,   žalovaný   dal   žalobcovi   výpoveď   zo zmluvy o predaji výkonu práva poľovníctva zo dňa 20. 07. 2007 s tým, že platnosť zmluvy mala skončiť 19. 08. 2008 (uplynutím dohodnutej desaťročnej doby). Výpoveď žalobcovi doručoval poštou, čo preukázal fotokópiou poštovej obálky, výpisu zo zoznamu odoslanej pošty zo dňa 24. 07. 2007, písomným odôvodnením výpovede v čase jej podania (č. l. 35, 36, 99 - 102, 104 - 105) a výpoveďou svedka Ing. P. K. na pojednávaní dňa 21. 07. 2010 (č. l. 88 - 89). Žalobca výpoveď, ktorú mu žalovaný doručoval poštou na adresu jeho sídla, neprevzal. Následne žalobca podaním zo dňa 27. 05. 2008 vyzval žalovaného na plnenie zmluvy.   Z   obsahu   podania   zo   dňa   02. 06. 2008   podpísaného   štatutárnym   zástupcom žalovaného,   adresovaného   podriadenej   zložke   žalovaného   (OZ   L.),   vyplýva,   že   žiada   o plnenie zmluvy (č. l. 50 - 52). Žalobca predložil návrh dodatku č. 12400/09-230 zo dňa 04. 11. 2009 k zmluve o predaji výkonu práva poľovníctva s navrhovanou účinnosťou od „poľovníckej sezóny 2009/2010“, podpísaný štatutárnym zástupcom žalovaného Ing. A. R. (č. l. 11 - 13), ktorý žalobca odmietol akceptovať, pretože ho považoval za nevýhodný. Ako uzavrel aj okresný súd, medzi účastníkmi nebolo sporné, že podľa zmluvy sa plnilo do jari 2009, kedy už žalovaný neposkytol žalobcovi právo lovu podľa plánu na rok 2009. Podľa § 491 ods. 1 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených; môžu však vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených (§ 51) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich prvky rôznych zmlúv. Podľa ods. 2 na záväzky vznikajúce   zo   zmlúv   v   zákone   neupravených   treba   použiť   ustanovenia   zákona,   ktoré upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak.

Podľa   §   475   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   ak   sa   plnenie   stane   nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne. Podľa ods. 2 plnenie nie je nemožné, najmä ak ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po dojednanom čase. Žalobca   žalobný   návrh,   ktorým   sa   domáhal   proti   žalovanému   plnenia   zmluvy, uzavretej 19. 08. 1998, uplatnil na súde 20. 01. 2010. Žalobca si zmluvou so žalovaným zabezpečil právo lovu zveri zodpovedajúce povoleniu na lov zveri (§ 53 ods. 2 zákona o poľovníctve), resp. lovu zveri poľovníckym hosťom (§ 13 ods. 2 zákona o poľovníctve). Zmluvný vzťah zaväzoval   výlučne   účastníkov zmluvy,   nebol ovplyvnený záujmami iných osôb,   ktoré   boli   výkonom   práva   poľovníctva   dotknuté   (vlastníci   poľovných   pozemkov, nájomcovia poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov). Právo žalobcu bolo odvodené výlučne od práva žalovaného k označenému poľovnému revíru, ktorý zanikol.

Zmluva o užívaní poľovného revíru prevod zmluvných záväzkov užívateľa poľovného revíru neupravuje. Právna úprava prevodu alebo prechodu záväzkov užívateľa poľovného revíru nie je uvedená ani v predpisoch o poľovníctve. Potom by išlo o obchádzanie zákona, keby   bol   užívateľ   (prípadne   vlastníci   poľovných   pozemkov)   povinný   prevziať   záväzky z výkonu poľovníctva vzťahujúce sa na revír, ktorý zanikol. Po zániku poľovného revíru žalobca,   ktorý   mal   voči   užívateľovi   poľovného   revíru   zmluvné   právo,   zodpovedajúce povoleniu   na   lov   zveri   za   zmluve   dohodnutých   podmienok,   nemá   rovnaké   právo   voči užívateľovi   nového   poľovného   revíru   podľa   zmluvy,   ktorá   sa   vzťahovala   na   zaniknutý poľovný revír. Práva a povinnosti účastníkov takej zmluvy (o kúpe poľovačky, resp. výkonu práva poľovníctva) zanikli zánikom poľovného revíru, na ktoré sa vzťahovali a neobnovujú sa. V opačnom prípade by bol žalovaný povinný plniť zmluvu bez ohľadu, na to, kto a za akých podmienok sa stane užívateľom poľovného revíru. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný podľa zmluvy plnil do roku 2009, čím došlo k predĺženiu jej platnosti, takéto právo mohol vykonávať nielen na základe zmluvy, ale predovšetkým na základe pokynu štatutárneho zástupcu žalovaného. Žalovaný tak preukázateľne plnil len do vzniku skutočnosti, podstatnej pre posúdenie veci, ktorou bol zánik poľovného revíru rozhodnutím príslušného orgánu štátnej správy, do 16. 04. 2009. Uvedené rozhodnutie bolo skutočnosťou, ktorú sú účastníci súkromnoprávnych vzťahov povinní rešpektovať, čo nepochybne vyplýva z právnej úpravy, ktorá so zánikom poľovného revíru spája zánik zmluvy o jeho užívaní.

Zmluvné   strany   rozväzovaciu   podmienku   (§   36   ods.   2   Občianskeho   zákonníka) nedohodli. Zmluvné strany si v zmluve zo dňa 19. 08. 1998 upravili podmienky výpovede zo zmluvy v článku III. ktoroukoľvek zmluvnou stranou, ak bola výpoveď doručená druhej strane najmenej rok pred uplynutím dohodnutej doby platnosti, inak sa zmluva predlžovala o ďalších desať rokov s tým, že ak to právne ustanovenia dovolia, predávajúci ponúkne predaj kupujúcemu (resp.   revír do prenájmu) ako prvému v poradí.   Ďalej   boli dôvody výpovede   zo   zmluvy   dohodnuté   v   článku   V.   v   prípade   porušenia   zmluvných   povinností s výpovednou   lehotou   jeden   rok,   ktorá   začínala   plynúť   od   prvého   dňa   nasledujúceho kalendárneho roka po doručení výpovede.

Medzi   účastníkmi   konania   nebolo   sporné,   čo   bolo   podľa   zmluvy   predmetom dohodnutého plnenia, ani výkon ďalších práv a povinnosti zmluvných strán vzhľadom na platnú   právnu   úpravu   výkonu   práva   poľovníctva,   preto   sa   žalobca   nemohol   domáhať doplnenia obsahu zmluvy. Žalobca nepreukázal, že žalovanému zo zmluvy o predaji výkonu práva poľovníctva prislúchalo právo voľby, akým spôsobom má alebo môže splniť svoje povinnosti.   Preto   sa   voči   žalovanému   nemohol   platne   domáhať   splnenia   povinností alternatívnym petitom. Ak po odoslaní výpovede zo zmluvy došlo medzi účastníkmi k dohode o jej plnení aj v roku 2008 - 2009, k zániku zmluvy došlo z dôvodu nemožnosti plnenia zo strany   žalovaného   vzhľadom   na   zánik   poľovného   revíru,   v   ktorom   sa   plnenie   malo žalobcovi poskytovať. Žalobca sa nemôže domáhať plnenia povinností, ktoré zo zmluvy so žalovaným nevyplývali.

To, aké, právne a skutkové dôvody navrhovateľ uplatnil v konaní pred súdom bolo jeho dispozičným právom, ale právnu ochranu možno uplatneným nárokom priznať iba v prípade,   pokiaľ   sa   v   konaní   preukáže,   že   právo   vyplýva   z   dohody   zmluvných   strán a z právneho predpisu. K zániku zmluvy došlo ešte v čase účinnosti predošlého zákona o poľovníctve   (č.   23/1962   Zb.,   v   znení   neskorších   predpisov.),   preto   odvolací   súd nepovažoval za potrebné poukazovať na to, ktoré ustanovenia zmluvy zo dňa 19. 08. 1998 sú v kolízii s ustanoveniami platného zákona o poľovníctve.

Okresný súd správne zistil skutkový stav, vyvodil z neho zodpovedajúci právny záver, rešpektoval príslušnú právnu úpravu a zohľadnil všetky právne významné skutočnosti. Jeho rozhodnutie je preto vecne správne.»

Ústavný súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech   v   konaní,   ale   ani   nárok   na   to,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (napr. IV. ÚS 340/04).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   určenie   rozhodnej   právnej   základne   vo   veci   vedenej okresným súdom a krajským súdom odlišnej od predstáv sťažovateľa nemožno samo osebe hodnotiť   ako   nesúladné   s   ním   označenými   základnými   právami   podľa   ústavy a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

Hoci   sa   ústavný súd   stotožňuje s názorom   sťažovateľa, že právo   na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03, II. ÚS 44/03).

V okolnostiach prípadu je potrebné uviesť, že právna základňa zvolená okresným súdom a krajským súdom odlišná od tej požadovanej sťažovateľom mala za následok ním navrhované dôkazy, prípadne ďalšie tvrdenie uvádzané na podporu jeho právneho názoru, preto   neboli   ani   nutne   a   ani   bezprostredne   predmetom   pozornosti   súdnych   orgánov v rozsahu a spôsobom, ktorý požadoval sťažovateľ. Aj ústavný súd už uviedol, že splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad, v   ktorom   bolo   napadnuté   rozhodnutie   vydané.   Pre   úplnosť   je   potrebné   uviesť,   že z napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, akými právnymi predpismi sa spravoval, a je dostatočné tak v skutkovej oblasti, ako aj v oblasti vyloženia a zdôvodnenia právnej argumentácie. Inak povedané, krajský súd sa jasne, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Z uvedeného dôvodu preto považuje ústavný   súd   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   za   dostatočné   a   za   ústavne akceptovateľné.   Preto   aj   námietky   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   v   tomto smere, t. j. že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal a   nevysporiadal s ním   predloženou   argumentáciou,   v   kontexte   posúdenia   možného   sťažovateľom namietaného   porušenia   označeného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   nepovažoval ústavný súd za opodstatnené a relevantné.

Vzhľadom   na   tieto   okolnosti   sa   závery   krajského   súdu   uvedené   v   napadnutom rozsudku   nejavia   ako   arbitrárne   a   rovnako   aplikácia   príslušných   ustanovení   použitých všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   nie   je   popretím   ich   podstaty   či   zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd v tejto časti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu   č.   k.   17   NcC   25/2011-314   z   19.   mája   2011   a   postupom,   ktorý   jeho   vydaniu predchádzal

Sťažnosť sťažovateľa   v   časti   namietajúcej   porušenie   označených   článkov   ústavy, listiny a dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 17 NcC 25/2011-314 z 19. mája 2011 a postupom,   ktorý   mu   predchádzal,   bolo   potrebné   taktiež   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Z   obsahu   tejto   časti   sťažnosti   je   zrejmé,   že   ňou   sťažovateľ   namietal   porušenie označených   práv   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   rozhodol   o   námietke   zaujatosti vznesenej   sťažovateľom   proti   zákonnej   sudkyni   okresného   súdu   JUDr.   A.   O.   vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 10/2010 tak, že ju nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania vo veci.

Podľa ustanovenia § 15a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) majú   účastníci   súdneho   konania   na   základe   dôvodov   podľa   §   14   ods.   1   OSP   uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prerokovať a rozhodnúť. Podľa odseku 2 citovaného   ustanovenia   účastník   môže   uplatniť   námietku   zaujatosti   podľa   odseku   1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podstata   výhrady   sťažovateľa   proti   zákonnej   sudkyni,   ktoré   sa   premietli   aj   do vznesenej námietky zaujatosti, sa týka jej výroku pri odôvodňovaní rozsudku, že „nemá rada, keď sa strieľajú zvieratká“. Podľa ústavného súdu môže dôjsť k vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je zrejmé, že jeho vzťah k danej veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosahuje takú povahu a intenzitu, že i napriek zákonom ustanovenej   povinnosti   nebude   existovať   záruka   o   jeho   nezávislom   a   nestrannom rozhodovaní.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 17 NcC 25/2011 z 19. mája 2011 okrem iného vyplýva:

«Po vyhlásení rozhodnutia vo veci samej na pojednávaní dňa 13. 12. 2010 doručil žalobca súdu námietku zaujatosti zo dňa 23. 12. 2010 voči konajúcej sudkyni JUDr. A. O., ktorú   odôvodnil   tým,   že   pri   odôvodňovaní   rozsudku   uviedla,   že   „nemá   rada,   keď   sa strieľajú   zvieratká“.   Keďže   celý   spor   sa   týkal   „odstrelu   zvieratiek“,   takéto   vyjadrenie sudkyne pred účastníkmi konania odôvodňuje pochybnosť o jej nestrannosti a nezaujatosti. Sudkyňa JUDr. A. O. vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, že sa necíti byť zaujatá, pretože nemá pomer k veci, k účastníkom konania ani k ich zástupcom. Slová uvedené v námietke nepoprela, uviedla, že boli vytrhnuté z kontextu a neboli uvedené na odôvodnenie rozhodnutia, ani v zmysle právnej úpravy lovu zveri v zákone o poľovníctve. V súlade s... ust. §§ 14 ods. 1, 15a a 16 ods. 1 OSP nadriadený súd preskúmal dôvodnosť námietky zaujatosti a zo spisu zistil, že námietka zaujatosti bola podaná po vyhlásení   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Obsah   slov,   ktoré   citoval   žalobca   v   námietke zaujatosti, sudkyňa nepoprela, z priebehu konania ani z rozhodnutia však nadriadený súd nezistil, že by uvedené slová mohli ovplyvniť prejednanie veci z hľadiska predmetu sporu alebo z hľadiska účastníka konania na strane žalobcu. Sudkyňa svoju zaujatosť poprela. Pochybnosti o tom, že sudkyňa by mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania veci z uvedeného dôvodu, však v tomto prípade neboli dané...

Námietka zaujatosti nebola odôvodnená tým, že by sudkyňa získala o prejednávanej veci poznatky iným spôsobom, ako v konaní, v ktorom jej bola vec pridelená ako zákonnej sudkyni, prípadne, že by bola vo vzťahu k účastníkovi alebo predmetu sporu vo vzťahu osobnej, či už pozitívnej alebo negatívnej závislosti. Z odôvodnenia námietky zaujatosti ani z obsahu súdneho spisu nemožno vyvodiť, že sudkyňa vystupovala zaujato, alebo že mala k účastníkom konania alebo predmetu sporu akékoľvek predsudky.

Vzhľadom na uvedené zistenia nadriadený súd rozhodol tak, že sudkyňa Okresného súdu Banská Bystrica JUDr. A. O. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci,   je   zákonnou   sudkyňou,   ktorá   vo   veci   rozhodla   nestranne   a v súlade   s   procesnými pravidlami.»

Zatiaľ čo pomer k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho záujmu sudcu na prerokúvanej veci, pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom potom môže byť založený na príbuzenskom alebo jemu obdobnom vzťahu. V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti   v   tejto   časti   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, aj keď je (vychádzajúc z príslušných zákonných ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   o   vylúčení   sudcov   z   prerokúvania   a rozhodovania   veci z dôvodu pochybností o ich nezaujatosti) pomerne stručné. Ústavný súd preto nedospel k záveru, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu obsiahnuté v jeho uznesení č. k.   17   NcC   25/2011-314   z   19.   mája   2011   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   takisto   vyplýva,   že   základné   právo na prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokúvania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 OSP. Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného   práva   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu prerokovať každý   návrh   oprávnenej   osoby na vylúčenie sudcu   z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi označeným   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   17   NcC   25/2011   z   19.   mája   2011 a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd časovo skôr rozhodol o odvolaní proti rozsudku okresného súdu ako o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne okresného súdu, čo vyvodil zo spisových značiek týchto rozhodnutí (rozsudok má č. k. 16 Co 91/2011-306 a uznesenie č. k. 17 NcC 25/2011-314), ústavný súd poznamenáva, že táto okolnosť v tomto konkrétnom prípade žiadnym relevantným spôsobom nemohla a nezasiahla do základných práv   sťažovateľa.   V konečnom   dôsledku   ani   sám   sťažovateľ   v sťažnosti   bližšie nešpecifikuje, ako a čím v tejto súvislosti mali byť porušené jeho základné práva. Aj v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

3. K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 2 ods. 2 listiny a základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených článkov ústavy a listiny ústavný súd poznamenáva, že ich porušenie sťažovateľ vo svojej podstate odvodzuje od porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. od porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským   súdom,   ktoré   však   ústavný   súd   nekonštatoval.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť ústavný súd nemohol vysloviť ani porušenie označených článkov ústavy, príp. listiny. Aj v tejto časti je teda sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   bez   právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra