znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 339/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júla   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   S.,   P.,   a M.   S.,   rod.   U.,   P.,   zastúpených   advokátom JUDr. F. K., Advokátska kancelária, P., ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 8 Co 89/2010-175 z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. a M. S., rod. U.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011 doručená sťažnosť F. S., P., a M. S., rod. U., P. (ďalej aj „sťažovateľ“ a „sťažovateľka“ alebo   spolu   aj   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 8 Co 89/2010-175 z 31. marca 2011 a ktorou žiadali vydať tento nález:

„1. Základné právo F. S. a M. S. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 8 Co 89/2010-175 zo dňa 31.3.2011 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   Prešov   sp.zn.   8   Co   89/2010-175   zo   dňa   31.3.2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania F. S. a M. S., ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov advokátovi JUDr. F. K., P., na účet založený vo..., č. ú.... vo výške po 314,18 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z príloh ku konaniu Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 224/2000 a sp. zn. 25 C 137/08 vyplynulo, sťažovatelia boli ako žalobcovia účastníkmi konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 9 C 224/2000 proti P. S., M. S. a M. G. (ďalej len „žalovaní“). Sťažovateľ sa žalobou doručenou   okresnému   súdu   13.   decembra   2000   domáhal   zrušenia   a   vyporiadania podielového spoluvlastníctva nehnuteľností zapísaných na LV č...., okres P., obec P., k. ú. P. ako parc. č.... o výmere 2611 m2 ovocné sady a parc. č.... o výmere 141 m2 zastavané plochy (ktorých podielovými spoluvlastníkmi sú F. S. v... a P. S. v...) a nehnuteľností zapísaných na LV č...., okres P., obec P., k. ú. P. ako parc. č.... o výmere 317 m2 zast. pl. a parc. č.... o výmere 158 m2 (ktorých podielovým spoluvlastníkmi sú F. S. v...; P. S. v...; žalovaná M. S. v... a M. G. v...). V návrhu na začatie konania F. S. uviedol, že na parc. č.... je postavený rodinný dom súp. č.... v bezpodielovom spoluvlastníctve sťažovateľov (zapísaný na LV č...., okres P., obec P., k. ú. P.); popísal vzájomné vzťahy podielových spoluvlastníkov nehnuteľností, ako aj skutočnosť, že nezhody medzi nimi boli v minulosti riešené rozhodnutím o úprave užívania nehnuteľností okresným súdom v konaní sp. zn. 13 C 97/89. Sťažovatelia žiadali okresný súd, aby podielové spoluvlastníctvo účastníkov zrušil a   navrhli   ho   vyporiadať   podľa   geometrického   plánu   pripojeného   k   návrhu   reálnym rozdelením tak, že žalobcovi (F. S.) bude prikázaná do vlastníctva parc. č.... o výmere 141 m2, parc. č.... o výmere 158 m2, parc. č.... o výmere 317 m2 a časť parc. č.... (o výmere 1199   m2)   a   žalovaným   do   podielového   spoluvlastníctva   zostávajúca   časť   parc. č....   (o výmere   1412   m),   t.   j.   novovytvorené   parc.   č.  ...   a parc.   č.  ...   Navrhovaný   spôsob vyporiadania   sťažovatelia   odôvodnili   tým,   že   rešpektuje   účelnosť   využitia   pozemkov   a prihliada aj na existenciu kanalizačného zberača vedeného cez parc. č.... a parc. č....Žalovaní   v   konaní   súhlasili   so   zrušením   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam,   avšak   žiadali,   aby   súd   určil,   že   do   podielového   spoluvlastníctva účastníkov patrí aj dom súp. č.... na parc. č...., a to v rovnakých podieloch ako parc. č.... (t. j. F. S. v...; P. S. v...; žalovaná M. S. v... a Mária Godušová v...), a aby v konaní zrušil a vyporiadal aj podielové spoluvlastníctvo účastníkov k domu súp. č.... Navrhli podielové spoluvlastníctvo vyporiadať tak, že všetky nehnuteľnosti, okrem parc. č...., tak ako bola pôvodne vyčlenená do užívania P. S. v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 13 C 97/89, budú prikázané do výlučného vlastníctva žalobcu F. S. (vrátane domu súp. č....) za náhradu. Navrhované vyporiadanie odôvodnili žalovaní tým, že s ohľadom na nedobré vzťahy podielových spoluvlastníkov je toto riešenie najvhodnejšie. V podaní doručenom súdu   26.   septembra   2001   poukázali   žalovaní   na   to,   že   takéto   reálne   rozdelenie zodpovedajúce doterajšiemu spôsobu   úpravy užívania nehnuteľností je primerané a niet dôvodu ho meniť.

Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 224/2000-487 z 26. februára 2007 určil, že dom súp. č.... na parc. č.... zapísaný na LV č...., okres P., obec P., k. ú. P. patrí do podielového spoluvlastníctva F. S. v...; P. S. v..., (žalovanej) M. S. v... a M. G. v... Konanie o žalobe o zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam,   ktoré   sú predmetom   konania,   vylúčil   na   samostatné   konanie   s   tým,   že   o trovách   konania   bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní bolo preukázané, že dom súp. č.... bol vybudovaný spoločne F. S. a jeho neb. otcom J. a jeho manželkou M. (začiatok výstavby v rokoch 1960 – 1962), ktorí originálnym spôsobom – výstavbou – nadobudli podielové spoluvlastníctvo k nemu vo veľkosti podielov podľa ich vzájomnej   dohody   o výstavbe   rodinného   domu.   O   odvolaniach   sťažovateľov   rozhodol krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   7   Co   114/2007-516   z   10.   apríla   2008   tak,   že   napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 224/2000-487   z   26.   februára   2007   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   7   Co 114/2007-516   z   10.   apríla   2008   nadobudol   právoplatnosť   25.   apríla   2008.   Sťažovatelia doručili ústavnému súdu 26. júna 2008 sťažnosť, ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. 7 Co 114/2007-516 z 10. apríla 2008, avšak ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 300/08-10 z 18. septembra 2008 ich sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva pokračovalo pred okresným súdom pod sp. zn. 25 C 137/2008. V konaní bol súdom ustanoveným znalcom z odboru geodézie a kartografie Ing. J. B. vypracovaný znalecký posudok č.... z 12. augusta 2003, v ktorom boli spracované tri návrhy na reálne rozdelenie pozemkov, pričom znalec bol povinný prihliadať na veľkosť spoluvlastníckych podielov, hospodárnosť a praktickosť budúceho využitia rozdelených nehnuteľností. Znalec dospel k záveru, že stavba rodinného domu súp. č.... nie je reálne deliteľná a reálne deliteľné sú len pozemky a vychádzal z toho, že parc. č.... a parc. č.... nebudú rozdeľované a budú tvoriť funkčný celok s domom súp. č.  ...   Znalec   vypracoval   tri   alternatívy   reálneho   rozdelenia   pozemkov.   Prvá   alternatíva korešponduje   návrhu   právneho zástupcu   žalovaných   a spočíva   v   tom,   že do   výlučného vlastníctva žalovaného v 1. rade by bola prikázaná parc. č.... o výmere... m2 (časť parc. č.  ...),   zostávajúce   nehnuteľnosti   by boli   prikázané do   výlučného   vlastníctva   žalobcu   a ostatní žalovaní by boli finančne vyporiadaní. Druhá alternatíva bola vypracovaná podľa návrhu   právneho   zástupcu   sťažovateľov   s   tým,   že   jej   podstata   (obdobne   ako   pri   tretej alternatíve)   spočíva   v   tom,   že   reálne   rozdelenie   by   sa   realizovalo   pomocou   výmery novonavrhnutých pozemkov bez finančného vyrovnania. Alternatívy č. 2 a č. 3 sa líšia výmerou   a   tvarom   novovytvorených   parciel,   ktoré   by   mali   pripadnúť   do   vlastníctva žalovaných   s   tým,   že   v   týchto   alternatívach   by   presná   výmera   parciel   určených   pre žalovaných bola stanovená v súlade s veľkosťou spoluvlastníckych podielov účastníkov ceny celej nehnuteľnosti vrátane stavieb. Znalec uviedol aj to, že kanalizačný zberač nie je prekážkou   na   rozdelenie   nehnuteľností   a v konečnom   dôsledku   neznehodnocuje nehnuteľnosť. V závere znalec uviedol, že po právnom posúdení veci súdom vyhotoví na pokyn   súdu   úradne   overený   geometrický   plán   potrebný   pre   zápis   rozsudku   do   katastra nehnuteľností.

Ďalším   znaleckým   posudkom   znalca   v   odbore   stavebníctva,   odvetvia   oceňovania nehnuteľností   Ing.   D.   S.   č.  ...   v   spojení   s   dodatkom   č.   1   bola   určená   všeobecná   cena jednotlivých nehnuteľností a ich súčastí (rodinný dom – 1 568 641,40 Sk, garáž – 56 765,67 Sk, vonkajšie úpravy – 15 694,73 Sk, pozemok parc. č.... – 148 111,68 Sk, parc. č.... – 147 180,16 Sk, parc. č.... – 85 850,88 Sk, parc. č.... – 85 850,88 Sk, parc. č.... – 153 227,52 Sk a parc. č.... – 2 432 198,72 Sk).

Okresný súd rozsudkom č. k. 25 C 137/08-152 z 10. mája 2010 zrušil podielové spoluvlastníctvo   k   všetkým   nehnuteľnostiam,   ktoré   boli   predmetom   konania   (vrátane rodinného domu súp. č....) a vyporiadal ho tak, že

- do výlučného vlastníctva žalobcu v 1. rade F. S. prikázal „parc. č....- záhradu vo výmere 1407 m2, parc. č.... – zastavanú plochu vo výmere 141 m2, parc. č.... – záhrada vo výmere 158 m2, parc. č.... zastavaná plocha vo výmere 317 m2 a na nej stojaci rodinný dom č. s...., všetko kat. úz. P.“,

- do výlučného vlastníctva žalovaného v 1. rade P. S. prikázal „parc. č.... – záhradu vo výmere 1204 m2 kat. úz. P.“,

- žalobcu zaviazal zaplatiť „na úplné finančné vyrovnanie žalovanému v 1. rade sumu 8 128,07 Eur, žalovanej v 2. rade 17 403,31 Eur a žalovanej v 3. rade sumu 4 555,73 Eur, všetko v lehote do 90 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia“,

s   tým,   že   o   trovách   konania   a   trovách   štátu   rozhodne   osobitným   uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   poukázal   na   to,   že   existencia podielového   spoluvlastníctva   účastníkov   k   domu   súp.   č.  ...   bola   právoplatne   vyriešená rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 224/2000-487 z 26. februára 2007, súd akceptoval znalecké posudky predložené v konaní, ktoré zohľadnili aj námietky a tvrdenia účastníkov. Na   odôvodnenie   rozhodnutia   o   spôsobe   reálneho rozdelenia   a   prikázania   do   výlučného vlastníctva účastníkov jednotlivých nehnuteľností uviedol:

„Keďže žalobca v 1. rade so svojou rodinou obýva rodinný dom, vzhľadom na výšku jeho podielového spoluvlastníctva 27/48-ín na všetkých pozemkoch prikázal parc. č. KN... – pozemok pod rodinným domom a predzáhradku pred rodinným domom parc. č. KN..., súd do   jeho   výlučného   vlastníctva.   Okrem   týchto   pozemkov,   súd   prikázal   do   výlučného vlastníctva žalobcu v 1. rade aj parc. č.... – ako záhradu, ktorá bezprostredne susedí s rodinným domom.

Žalovanému v 1. rade súd prikázal do výlučného vlastníctva parc. č.... –záhradu v výmere 1204 m2, presne vo výške jeho podielu... na LV č...., ktorú aj doteraz využívali žalovaní.

Súd reálne rozdelil pozemky podľa alternatívy č. 1 znaleckého posudku Ing. J. B.“ Ďalej okresný súd poukázal na to, že pri reálnom rozdelení pozemkov zapísaných na LV č.... (parc. č.... a parc. č....) došlo k ich rozdeleniu podľa spoluvlastníckych podielov žalobcu v 1. rade žalovaného v 1. rade, teda došlo „k rozdeleniu pozemkov reálnou deľbou bez potreby finančného vyrovnania“.

Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia 21. mája 2010 odvolanie, ktorým navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,   pretože   sťažovatelia   s   rozhodnutím   nesúhlasia,   považujú   ho   za   predčasné, nezákonné a neúplné. Dôvodmi odvolania boli nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom, nevykonanie navrhovaných dôkazov a vyvodenie nesprávnych skutkových zistení z vykonaného   dokazovania.   Poukázali   na   to,   že   okresný   súd   nedostatočne   odôvodnil, z akého   dôvodu   vyporiadal   spoluvlastníctvo   účastníkov   podľa   prvej   z   troch   alternatív navrhnutých   znalcom.   Keďže   pozemky   boli   reálne deliteľné,   mali byť rozdelené   podľa spoluvlastníckych podielov tak, aby nevznikla potreba finančného vyrovnávania rozdielov. Súčasťou rozsudku musí byť geometrický plán, ktorý je úradne overený, pričom v tomto prípade   tomu   tak   nie   je.   Sťažovatelia   ako   starobní   dôchodcovia   vysokého   veku s podlomeným   zdravím   nie   sú   schopní   vyplatiť   ustupujúcich   spoluvlastníkov   podľa rozsudku. To povedie k exekúcii predajom nehnuteľnosti, v ktorej bývajú. Okresný súd nevzal do   úvahy ani vyčíslenie zhodnotenia nehnuteľností sťažovateľmi, ktoré nemohol zohľadniť   ustanovený   znalec,   pretože   ich   posudzovanie   patrí   znalcovi   z   iného   odboru. Takého znalca súd neustanovil a uspokojil sa so znaleckým posudkom Ing. S. Súd sa teda nevysporiadal s námietkami sťažovateľov v podaní z 24. marca 2009. Navyše znalecký posudok určenia všeobecnej ceny domu je nesprávny, pretože znalec zahrnul do ceny domu aj vnútorné vybavenie domu zakúpené výlučne sťažovateľmi.

Krajský   súd   o   podanom   odvolaní   sťažovateľov   rozhodol   rozsudkom   č.   k. 8 Co 89/2010-175 z 31. marca 2011 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil   (§   219   Občianskeho   súdneho   poriadku)   a   vyslovil,   že   o   trovách   odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   25   C   137/08-152   z   10.   mája   2010   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   89/2010-175   z   31.   marca   2011   nadobudol právoplatnosť 9. mája 2011.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu na porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (iba tvrdené porušenie tohto základného práva bolo   súčasťou   petitu   sťažnosti)   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   89/2010-175 z 31. marca   2011   sťažovatelia   uviedli,   že   k   porušeniu   tohto   ich   práva   došlo   tým,   že rozsudok   krajského   súdu   je   nesprávny,   nezákonný,   neurčitý,   právne   závery   v   ňom obsiahnuté   neobstoja   a   je   aj   nevykonateľný.   Z   jeho   výroku   nevyplýva,   podľa   akého znaleckého posudku sa podielové spoluvlastníctvo vyporiadava, hoci geometrickým plánom boli vytvorené nové parcely. Geometrický plán Ing. J. B. nebol úradne overený podľa § 9 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   215/1995   Z.   z.   o   geodézii   a kartografii v znení   neskorších   predpisov.   Podielové   spoluvlastníctvo   bolo   vyporiadané   v rozpore   s princípom priority reálneho rozdelenia nehnuteľnosti, ak je toto možné. Sťažovatelia nie sú schopní   zaplatiť   sumy   určené   súdom   na   vyrovnanie   podielov   žalovaným   a   hrozí   im exekúcia predajom nehnuteľnosti, v ktorej bývajú, pretože ich jediným príjmom je starobný dôchodok   vo   výške   324,50   €,   resp.   273,80   €   mesačne.   Súdy   pochybili aj v   tom,   že s ohľadom na skutočnosť, že v dome súp. č.... býva aj žalovaná v 2. rade a je na toto bývanie odkázaná, nezamietli žalobu s poukazom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ani krajský súd nevzal do úvahy, že sťažovatelia do nehnuteľnosti investovali. Súdy dostatočne neodôvodnili, z akého dôvodu bolo vyporiadané podielové spoluvlastníctvo podľa prvej alternatívy, ktorú preferoval žalovaný v 1. rade, a nie podľa alternatívy č. 2 alebo č. 3, ktorá by bola prijateľná pre sťažovateľov. Rozhodnutie krajského súdu a jeho právne závery sú rozporné s princípmi logiky, je arbitrárne, na zistený skutkový   stav   nebola   použitá   ústavne   súladne   interpretovaná   právna   norma.   V prejednávanej   veci   riešili   súdy   otázku,   ktorá   už   bola   právoplatne   riešená   v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 115/99, avšak podstatne odchylným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne vyrovnali s týmito skoršími rozhodnutiami, čím nekonali v súlade s princípom právnej istoty, a tým porušili právo sťažovateľov na súdnu ochranu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 89/2010-175 z 31. marca 2011 jednak v dôsledku toho, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a jednak z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej aplikácii právnych noriem, ktorá nie je ústavne konformná.

Krajský súd rozsudok č. k. 8 Co 89/2010-175 z 31. marca 2011 odôvodnil takto:«K odvolacím námietkam žalobcov je potrebné uviesť nasledovné: Z   obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   dňa   25.4.2008   nadobudol   právoplatnosť   a vykonateľnosť rozsudok OS Prešov zo dňa 26.2.2007 č. k. 9 C 224/2000-487, ktorým súd určil, že rodinný dom č. s.... zapísaný na LV č...., k.ú. P. na parcele č. KN... patrí do podielového   spoluvlastníctva   žalobcu   v   podiele  ...,   žalovaného   v   1.   rade   v podiele  ..., žalovanej v 2. rade v podiele... a žalovanej v 3. rade v podiele... Týmto rozsudkom sú viazaní účastníci tohto konania, ako aj súd, o rozhodnutie ktorého ide. Námietka žalobcov, že   bolo   potrebné   rozhodnúť   inak,   či   názor,   že   predmetný   rozsudok   je   nespravodlivý   a nezákonný, je vo vzťahu k tejto veci bez právneho významu.

Žalobca ďalej v podanom odvolaní poukazuje na tri alternatívy reálneho rozdelenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva v znaleckom posudku Ing. J. B. č.... Podľa jeho názoru je napadnutý rozsudok pre nedostatok odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.   nepreskúmateľný,   pretože   súd   svoje   rozhodnutie   neodôvodnil,   prečo   postupoval podľa prvej alternatívy a nie podľa druhej, či tretej. Vo vzťahu k tejto námietke zo strany odvolacieho súdu sa žiada uviesť, že ak súd prvého stupňa náležitým spôsobom odôvodnil svoj   postup   pri   vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   zvoleným   spôsobom   nie   je   v súlade s požiadavkou preskúmateľnosti zvýrazňovať dôvody, pre ktoré iný postup nezvolil. Samotný žalobca poukazuje na znalecké posudky znalcov Ing. D. S. a Ing. J. B., v zmysle ktorých stavba – rodinný dom súp. č.... nie je reálne deliteľná. V jeho postojoch v priebehu celého konania vyjadreného aj v záverečnej reči – „ja skutočne žiadam, aby súd na dom vôbec neprihliadal. Ten patrí len mne“ – nemožno dospieť k záveru, že by uvedenú nehnuteľnosť nechcel. Nemožno teda súdu prvého stupňa vo vzťahu k prikázaniu rodinného domu do výlučného vlastníctva žalobcu v 1. rade za primeranú náhradu nič vyčítať. Za správny postup odvolací súd považuje aj prikázanie do výlučného vlastníctva pozemkov parc. č.... a..., na ktorých je rodinný dom a predzáhradka.

Čo sa týka hodnoty vyčíslenia rodinného domu, súd prvého stupňa v odôvodnení svojho   rozsudku   konštatuje,   že   túto   stanovil   znalec   z odboru   stavebníctva   Ing.   D.   S.   s prihliadnutím   na   charakter   nehnuteľností,   ich   technický   stav   a   polohu.   Dodatkom   č.   1 k znaleckému   posudku   prihliadal   na   námietky   žalobcu   v   1.   rade.   Žalobca   v   1.   rade za nedostatok súdneho rozhodnutia považuje napokon skutočnosť, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal s jeho námietkami uvedenými v písomnom podaní zo dňa 24.3.2009. K tomu treba uviesť, že na pojednávaní dňa 19. 4. 2010 žalobca v 1. rade súd žiadal, aby vo svojom rozhodnutí vychádzal zo stanoviska žalobcu zo dňa 31.3.2010 a predošlé vyjadrenia, ktoré súdu doručil v kontexte so záverom z 31.3.2010 považoval za bezpredmetné.

Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok potvrdil.»

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľov o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia sťažovateľov neobstojí. Krajský súd sa v súlade   s   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   stotožnil   s   dôvodmi   rozsudku okresného súdu. Okresný súd dostatočne objasnil, z akého dôvodu prikázal do výlučného vlastníctva sťažovateľa – žalobcu v 1. rade rodinný dom a priľahlé pozemky (parc. č.... a parc. č....), ako aj to, z akého dôvodu vyporiadal nehnuteľnosti zapísané v podielovom spoluvlastníctve žalobcu v 1. rade a žalovaného v 1. rade na LV č.... tak, že rozdelil parc. č.... na parc. č.... a parc. č.... a parc. č.... ako zastavanú plochu prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu v 1. rade. Krajský súd reagoval primeraným spôsobom i na odvolacie argumenty sťažovateľov. Krajský súd tak dal dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré sťažovatelia v odvolaní nastolili, a neponechal teda bez povšimnutia žiadny z odvolacích argumentov   sťažovateľov,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam.   Odôvodnenie   jeho rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo základného   práva   na   súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovatelia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu však ďalej tvrdili, že tento je založený na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Keďže   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci   dikcii   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   sťažnosť   sťažovateľov neobstojí.

Iba   to,   že   sťažovatelia   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňujú,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   ich sťažnosti.

Za   tejto   situácie   nedošlo   rozsudkom   krajského   súdu   č. k.   8   Co   89/2010-175 z 31. marca 2011 k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy. Sťažnosť sťažovateľov preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2011