znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 339/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Š., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 80/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010 doručená   sťažnosť   J.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 80/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. augusta 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) 14. novembra 2002 sa žalobca domáhal určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa (ďalej len „žalovaný“), ako aj zaplatenia   náhrady   ušlej   mzdy.   Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   149/2002 z 3. apríla 2008 bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 195/2008 z 9. decembra 2008 bol rozsudok okresného súdu potvrdený   s tým,   že   zároveň   bolo   pripustené   dovolanie   na   tom   základe,   že   ide o rozhodnutie,   ktoré   má   po   právnej   stránke   zásadný   význam.   Na   základe   dovolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 80/2009 z 27. apríla 2010 bolo toto zamietnuté. Rozsudok bol sťažovateľovi doručený 10. júna 2010.

Dôvodom na podanie žaloby bola skutočnosť, že žalovaný prípisom z 29. apríla 2002 dal   sťažovateľovi   podľa   §   63   ods.   1   písm.   e)   Zákonníka   práce   výpoveď   z pracovného pomeru   pre   obzvlášť   závažné   porušenie   základnej   povinnosti   vedúceho   pracovníka spočívajúce v tom, že podriadeného požiadal, aby odniesol obilie zo skladových priestorov pre súkromné účely a bez odplaty, čím sa mal dopustiť krádeže majetku žalovaného. Hoci v zmysle rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 32/2003 zo 16. apríla 2004 bol sťažovateľ oslobodený   spod   obžaloby   pre   trestný   čin   krádeže,   okresný   súd   napriek   tomu   žalobu o neplatnosť výpovede zamietol preto, lebo podľa jeho názoru bola podaná oneskorene, teda po   uplynutí   zákonnej   dvojmesačnej   prekluzívnej   lehoty.   Vychádzal   z toho,   že žalovaný doručil výpoveď sťažovateľovi 2. mája 2002, výpovedná lehota v trvaní dvoch mesiacov začala plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, teda 1. júna 2002. a uplynula   31. júla   2002.   Žaloba   o neplatnosť   výpovede   mala   byť   podaná   v zákonnej dvojmesačnej lehote počítanej odvtedy, ako sa mal pracovný pomer výpoveďou ukončiť, teda najneskôr 30. septembra 2002, čo sa však nestalo, lebo sťažovateľ žalobu podal až 14. novembra 2002. Podľa názoru okresného súdu na plynutie dvojmesačnej výpovednej lehoty nemala žiadny vplyv skutočnosť, že sťažovateľ bol v čase od 21. mája 2002 až do 31. júla 2002 práceneschopný. S týmito závermi okresného súdu sa stotožnil aj krajský súd, ktorý však pripustil proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie v súvislosti s otázkou zásadného právneho významu. Za takúto otázku označil posúdenie, či plynutie ochrannej doby môže spôsobiť oddialenie času skončenia pracovného pomeru aj v tých prípadoch, v ktorých   sa   neuplatní zákaz výpovede   podľa   §   64   ods.   3   Zákonníka   práce,   a teda   ani ustanovenie   §   64   ods.   1   vymedzujúce   pojem   ochrannej   doby.   Na   základe   dovolania sťažovateľa sa aj najvyšší súd priklonil k záverom okresného súdu a krajského súdu, teda aj on zaujal stanovisko, že žaloba bola podaná oneskorene.

Rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. To isté sa vzťahuje aj na rozsudky okresného súdu a krajského súdu.

Za   rozhodujúcu   okolnosť považuje sťažovateľ   neústavnú   interpretáciu   a aplikáciu ustanovenia § 77 Zákonníka práce, na základe ktorej všeobecné súdy dospeli k zhodnému záveru, že sťažovateľ zmeškal zákonnú lehotu na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. V skutočnosti však pracovný pomer sťažovateľa neskončil 31. júla 2002, ale trval až do 30. septembra 2002, o čom svedčí aj skutočnosť, že za mesiace august a september   2002   dostal   od   žalovaného mzdu   a v mesiaci   september   2002   po   ukončení práceneschopnosti   odpracoval   ešte   osem   dní.   V súvislosti   s ukončením   zamestnania 30. septembra 2002 žalovaný vystavil sťažovateľovi zápočtový list, z ktorého jednoznačne vyplýva, že pracovný pomer sa ukončil až 30. septembra 2002, teda nie 31. júla 2002, ako k tomu chybným výkladom dospeli všeobecné súdy.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 80/2009 s tým, aby boli rozsudky najvyššieho súdu z 27. apríla 2010, krajského súdu z 9. decembra 2008 a okresného súdu z 3. apríla 2008 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 80/2009-162 z 27. apríla 2010, ktorý si ústavný   súd   zadovážil,   vyplýva,   že   ním   bolo   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 195/2008 z 9. decembra 2008 zamietnuté. Sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke výkladu § 64 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý sa podľa jeho názoru na rozdiel od zákazu výpovede (§ 64 ods. 1 Zákonníka práce) vzťahuje na všetkých   zamestnancov,   ktorým   bola daná výpoveď,   a to bez ohľadu   na výpovedný dôvod.   Podľa   §   63   ods.   1   písm.   e)   časti   vety   pred   bodkočiarkou   Zákonníka   práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba vtedy, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Podľa § 62 ods. 1 prvej vety Zákonníka práce ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Podľa § 62 ods. 2 Zákonníka   práce   výpovedná   doba   začína   plynúť   od   prvého   dňa   kalendárneho   mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho   mesiaca,   ak   nie   je   ustanovené   inak.   Podľa   §   64   ods.   1   Zákonníka   práce zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to a) v dobe, keď je zamestnanec   uznaný   dočasne   za   práceneschopného   pre   chorobu   alebo   úraz,   ak   si   túto neschopnosť úmyselne nevyvolal alebo nespôsobil pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, a v dobe od podania návrhu na ústavné ošetrovanie alebo od nástupu na kúpeľnú liečbu až do dňa ich skončenia, b) pri povolaní na výkon mimoriadnej služby   v   období   krízovej   situácie   odo   dňa,   keď   bol   zamestnanec   povolaný   na   výkon mimoriadnej   služby   doručením   povolávacieho   rozkazu   alebo   keď   bol   na   výkon mimoriadnej služby povolaný mobilizačnou výzvou alebo mobilizačným oznámením, alebo ak bol zamestnancovi výkon mimoriadnej služby nariadený, až do uplynutia dvoch týždňov po jeho prepustení z tejto služby; to platí rovnako v prípade výkonu alternatívnej služby podľa osobitného predpisu, c) v dobe, keď je zamestnankyňa tehotná, keď je zamestnankyňa na materskej dovolenke, keď je zamestnankyňa a zamestnanec na rodičovskej dovolenke alebo keď sa osamelá zamestnankyňa alebo osamelý zamestnanec starajú o dieťa mladšie ako tri roky, d) v dobe, keď je zamestnanec dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej funkcie, e) v dobe, keď je zamestnanec pracujúci v noci uznaný na základe lekárskeho posudku dočasne   nespôsobilým   na   nočnú   prácu.   Podľa   §   64   ods.   2   Zákonníka   práce   ak   je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v   ochrannej   dobe,   pracovný   pomer   sa   skončí   uplynutím   posledného   dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru   netrvá.   Podľa   §   64   ods.   3   Zákonníka   práce   zákaz   výpovede   sa   nevzťahuje   na výpoveď danú zamestnancovi a) z dôvodov   ustanovených v § 63 ods. 1 písm. a) a b) z dôvodu,   pre   ktorý   môže   zamestnávateľ   okamžite   skončiť   pracovný   pomer,   ak   nejde o zamestnankyňu na materskej dovolenke a o zamestnanca na rodičovskej dovolenke (§ 166 ods.   1);   ak   je daná   zamestnankyni alebo   zamestnancovi   výpoveď   z   tohto   dôvodu   pred nástupom   na   materskú   dovolenku   a   rodičovskú   dovolenku   tak,   že   by   výpovedná   doba uplynula v čase tejto materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky, skončí sa výpovedná doba súčasne s materskou   dovolenkou   a rodičovskou   dovolenkou, c)   pre iné porušenie pracovnej disciplíny [§ 63 ods. 1 písm. e)], ak nejde o tehotnú zamestnankyňu alebo ak nejde o zamestnankyňu na materskej dovolenke alebo zamestnankyňu a zamestnanca na rodičovskej dovolenke, d) ak z vlastnej viny stratil predpoklady na výkon dohodnutej práce podľa osobitného zákona. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže   zamestnanec,   ako   aj   zamestnávateľ   uplatniť   na   súde   najneskôr   v   lehote   dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Žalovaný doručil výpoveď danú podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce za konanie, ktoré kvalifikoval ako obzvlášť závažné   porušenie   pracovnej   disciplíny,   pričom   k doručeniu   došlo   2.   mája   2002,   teda v čase, keď bol sťažovateľ (od 4. apríla 2002 až do 5. mája 2002) práceneschopný. Následne sa   stal   sťažovateľ   druhýkrát   práceneschopný   od   21.   mája   2002   až   do   31.   júla   2002. Výpovedná lehota začala plynúť 1. júna 2002. S ohľadom na použitý výpovedný dôvod sa na   sťažovateľa   v súlade   s ustanovením   §   64   ods.   3   Zákonníka   práce   nevzťahuje   zákaz výpovede podľa § 64 ods. 1 Zákonníka práce. To znamená, že bez ohľadu na oznámenie žalovaného   obsiahnuté   vo   výpovedi,   že „nakoľko   (je   navrhovateľ)   toho   času   v tzv. ochrannej dobe, t. j. práceneschopný, počas tejto doby výpovedná doba neplynie“, bola výpoveď   platne   daná   a práceneschopnosť   sťažovateľa   na   plynutie   výpovednej   lehoty nemala   žiaden   vplyv.   Krajský   súd   pripustil   dovolanie   s otázkou,   či   sa   na   zamestnanca, ktorému   bola   daná   výpoveď   z dôvodov,   ktoré   pre   jeho   prípad   vylučujú   aplikáciu ustanovenia   §   64   ods.   1   Zákonníka   práce,   vzťahuje   ustanovenie   odseku   2   citovaného zákonného ustanovenia. V prípade sťažovateľa by to znamenalo, že výpovedná lehota by miesto 1. júna 2002 začala plynúť až po skončení druhej práceneschopnosti trvajúcej od 21. mája 2002 do 31. júla 2002, teda od 1. augusta 2002, a uplynula by 30. septembra 2002 a v takomto prípade jeho žaloba o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou doručená okresnému súdu 14. novembra 2002 by bola podaná v lehote podľa § 77 Zákonníka práce. Ochranná doba, resp. zákaz výpovede chráni pred nepriaznivými dôsledkami výpovede zamestnancov, u ktorých v čase doručenia (§ 64 ods. 1 Zákonníka práce),   prípadne   aj   po   doručení   výpovede   (§   64   ods.   2   Zákonníka   práce)   došlo k mimoriadnej situácii, v ktorej sa bez vlastného zavinenia nachádzajú alebo sa prechodne ocitli (choroba, úraz, tehotenstvo či rodičovstvo, počas trvania materskej, resp. rodičovskej dovolenky). Ochrana poskytovaná zamestnancom podľa § 64 ods. 1 a 2 Zákonníka práce im prislúcha   v prípadoch   tzv.   nezavineného   skončenia   pracovného   pomeru   výpoveďou   zo strany zamestnávateľa. Ak bola daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, je už sama výpoveď a výpovedná doba osebe istou ochranou, najmä v prípadoch, keď by inak   bol   zamestnávateľ   oprávnený   skončiť   pracovný   pomer   okamžite   (§   68   a   §   80 Zákonníka   práce).   Možnosť zamestnávateľa skončiť pracovný pomer výpoveďou   v čase ochrannej   doby   (§   64   ods.   3   Zákonníka   práce)   je   právne   formulovaná   ako   výnimka a vyplýva   zo   samej   povahy   uvedených   výpovedných   dôvodov,   existencia   ktorých   buď objektívne   znemožňuje   zamestnávateľovi   zamestnanca   ďalej   zamestnávať,   alebo   ide o prípady porušenia pracovnej disciplíny, pri ktorých zákonodarca vychádza zo zásady, že zamestnanci porušujúci pracovnú disciplínu si nezasluhujú zvýšenú ochranu. Rovnako tak zo   systematiky   ustanovenia   §   64   Zákonníka   práce,   keď   v odseku   1   sa   upravuje   zákaz výpovede, v odseku 2 ochranná doba a v odseku 3 výnimky z tejto ochrany, možno vyvodiť, že odsek 3 sa vzťahuje na oba predchádzajúce odseky. To znamená, že sťažovateľovi začala výpovedná lehota plynúť 1. júna 2002 a uplynula 31. júla 2002. Lehota na podanie žaloby o neplatnosť výpovede (§ 77 Zákonníka práce) začala plynúť 1. augusta 2002 a uplynula 30. septembra 2002. Oba súdy dospeli k správnemu právnemu záveru, keď konštatovali, že žaloba sťažovateľa o vyslovenie neplatnosti výpovede doručená 14. novembra 2002 bola podaná   po   uplynutí   tejto   prekluzívnej   lehoty.   Preto   súdy   nemohli   v konaní   pokračovať a žalobu museli z tohto dôvodu zamietnuť. Podľa doložky právoplatnosti rozsudok sa stal právoplatným 10. júna 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jadrom   sťažnosti   je právny   názor   sťažovateľa,   podľa   ktorého   vzhľadom   na   jeho práceneschopnosť   počas   výpovednej   doby   sa   táto   neskončila   31.   júla   2002,   ale   až 30. septembra   2002,   v dôsledku   čoho   jeho   žaloba   o neplatnosť   skončenia   pracovného pomeru výpoveďou doručená 14. novembra 2002 bola podaná v zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej lehote.

Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Možno   konštatovať,   že   najvyšší   súd   vyčerpávajúcim   a presvedčivým   spôsobom zdôvodnil   svoj   právny   názor,   ktorý   je   odlišný   od   právneho   názoru   zastávaného sťažovateľom a podľa ktorého v prípade výpovede danej pre porušenie pracovnej disciplíny nedochádza k predĺženiu výpovednej doby v čase práceneschopnosti zamestnanca. Takáto ochrana prináleží totiž iba v prípadoch tzv. nezavinených výpovedí.

Argumentáciu najvyššieho súdu nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú, a preto neprichádza ani do úvahy, aby ústavný súd zasiahol do právnych záverov najvyššieho súdu.

K dosiaľ   uvedenému   treba   ešte   dodať,   že   sťažovateľ   s uvedenými   závermi najvyššieho súdu v podanej sťažnosti priamo vôbec nepolemizuje a poukazuje na to, že aj samotný žalovaný považoval za fakt, že sa výpovedná doba sťažovateľa z dôvodu jeho práceneschopnosti predĺžila a dovolil sťažovateľovi vykonávať práce aj po 31. júli 2002, pričom mu za prácu po tomto termíne aj riadne zaplatil.

Najvyšší súd bol pri svojom rozhodovaní v rámci dovolacieho konania limitovaný dovolacou   otázkou,   ktorú   sformuloval krajský   súd.   Mohol   sa   preto vecou   zaoberať len v rozsahu   dovolacej   otázky.   Táto   však   nepredpokladala   relevantné   skúmanie   veci v súvislosti s právnym významom skutočnosti, že sám žalovaný tak písomne, ako aj svojím faktickým konaním utvrdzoval sťažovateľa v presvedčení, že sa pracovný pomer neskončil 31. júla 2002, ale až 30. septembra 2002.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010