SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 339/06-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., P., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 274/05 zo 16. marca 2006, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2006 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 274/05 zo 16. marca 2006.
V sťažnosti sťažovateľka okrem iného uvádza, že „... v minulosti podala u Okresného súdu v Prešove žalobu o určenie neplatnosti právnych úkonov a žiadala, aby došlo k určeniu, že zmluvy o úvere zo dňa 20. 12. 2000 na sumu 3.600.000 NGL (holandských guldenov), zo dňa 20. 12. 2000 na sumu 520.000 DEM (nemeckých mariek), zo dňa 20. 12. 2000 na sumu 120.000 DEM (nemeckých mariek), zo dňa 20. 6. 2000 na sumu 1.100.000 NGL (holandských guldenov), zo dňa 2. 6. 2000 na sumu 400.000 NGL (holandských guldenov), zo dňa 18. 12. 1999 na sumu 700.000 NGL (holandských guldenov) a zo dňa 1. 10. 1999 na sumu 131.125 NGL (holandských guldenov) uzatvorené medzi odporcom v 1. rade: PaedDr. A. K., (...), P., odporcom v 2. rade: PaedDr. J. S. (...), P., odporcom v 3. rade: Ing. A. K. (...), P., odporcom v 4. rade: Nic. B. H. (...) H. sú neplatné, a aby súd zaviazal odporcov k náhrade trov konania“.
Ďalej je v sťažnosti uvedené, že „... prvostupňový súd rozhodol, a rozsudkom zo dňa 29. 10. 2003 č. k. 16 C 97/02-165 zamietol návrh o určenie neplatnosti právnych úkonov... Z dôvodu vadného právneho posúdenia veci prvostupňovým súdom sťažovateľka žiadala, aby vec bola opakovane prejednaná a po jej preskúmaní a po zistení dôvodnosti odvolania bol rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 29. 10. 2003 č. k. 16 C 97/02-165 zrušený a vrátený tomuto súdu na ďalšie konanie, ev. bol zmenený a aby bolo žalobe vyhovené.
Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 11 Co 65/04-257 vo veci rozhodol a tým, že rozsudok súdu prvého stupňa - Okresného súdu v Prešove č. k. 16 C 97/02-165 zo dňa 29. 10. 2003: a) potvrdil: aa) v jeho napadnutej časti vo veci samej, ktorou bol návrh zamietnutý...“.
Sťažovateľka podala proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Prešove dovolanie, vo veci ktorého «... konal Najvyšší súd SR, ktorý uznesením č. 1 Cdo/274/2005 zo dňa 16. 3. 2006 dovolanie odmietol s tým, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov dovolacieho konania odporcovi v 4) rade...
Podľa odôvodnenia cit. uznesenia Najvyšší súd SR, dospel k záveru, že nezistil, že by konanie pred súdmi bolo zaťažené vadou:
a) v zmysle ust. § 237 ods. f) Občianskeho súdneho poriadku a že sťažovateľke sa postupom súdu neodňala možnosť konať pred súdom, pričom Najvyšší súd SR, k uvedenému záveru pristúpil s tým, že: aa) „ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní samo o sebe nezahŕňa žiadosť o odročenie pojednávania“ a teda že nemožno považovať za nesprávny postup súdu ak po ospravedlnení sťažovateľky, ktorá požiadala o odročenie pojednávania vo veci meritórne konal a rozhodol“, ab) nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, ac) žiadne procesné ust. neukladá súdu povinnosť doručiť sťažovateľke vyjadrenie odporcu k ňou podanému odvolaniu. b) v zmysle ust. § 237 ods. b) Občianskeho súdneho poriadku ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
pričom Najvyšší súd SR, k uvedenému záveru pristúpil s tým, že sťažovateľka danú skutočnosť žiadnym hodnoverným spôsobom nespochybnila.
So závermi dovolacieho súdu nemôže sťažovateľka súhlasiť. Je zrejmé, že dovolací súd jednotlivé skutočnosti posúdil len na základe vlastnej úvahy a pri prehliadnutí existujúcej právnej úpravy a súdnej praxe ale vždy na úkor sťažovateľky.
Sťažovateľka nesúhlasí a ani nemôže súhlasiť so záverom, že jej ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní malo len formálny dôvod a že by ním nemienila dosiahnuť stav, aby súd vo veci nekonal a nerozhodol. Ak by totiž sťažovateľka mienila urobiť len to, jej činnosť by nemala žiadny význam a opodstatnenie. Z uvedeného dôvodu sťažovateľka ako nepravdivé odmieta možnosť, aby jej úkonu bol dávaný iný zmysel a účel. (...)
Sťažovateľka, napriek tomu, že si je vedomá skutočnosti, že vedenie súdneho konania je na zákonnom sudcovi odmieta možnosť, aby súd vykonával len jednostranné úkony a dôkazy, aby boli prehliadnuté akékoľvek jej návrhy, ktoré by mohli ozrejmiť stav veci a to najmä preukázať opodstatnenosť žaloby a vadnosť niektorých záverov, na základe ktorých rozhodoval súd prvého stupňa.
Už vôbec sťažovateľka nemôže súhlasiť s názorom, že je na vôli či posúdení súdu, ktoré vyjadrenia, listiny a pod. sprístupní druhej procesnej strane a pod. Išlo by totiž o popretie akýchkoľvek zásad súdneho konania a najmä zásady prejednacej. Pri realizácii uvedených záverov (ich čo len teoretického pripustenia), aby sa zrejme súdne konanie stalo len a výlučne formálne a závislé na súde».
V závere sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že „... práva sťažovateľky vymedzené Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky boli porušené právoplatným uznesením Najvyššieho súdu SR č. 1 Cdo/274/2005 zo dňa 16. 3. 2006 a aby uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 1 Cdo/274/2005 zo dňa 16. 3. 2006 zrušil a aby vec vrátil Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie“.
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania...
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v sťažnosti namietané uznesenie najvyššieho súdu zo 16. marca 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 274/05 nadobudlo právoplatnosť 2. mája 2006.
Vzhľadom na dátum právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (2. máj 2006) a dátum doručenia sťažnosti (6. október 2006) ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. októbra 2006