znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 339/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., P., ktorou namietala porušenie svojho základného práva   na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 274/05 zo 16. marca 2006, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2006 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 274/05 zo 16. marca 2006.

V sťažnosti   sťažovateľka   okrem   iného   uvádza,   že „... v minulosti   podala u Okresného súdu v Prešove žalobu o určenie neplatnosti právnych úkonov a žiadala, aby došlo   k určeniu,   že   zmluvy   o   úvere   zo   dňa   20. 12. 2000   na   sumu   3.600.000   NGL (holandských guldenov), zo dňa 20. 12. 2000 na sumu 520.000 DEM (nemeckých mariek), zo   dňa   20. 12. 2000   na   sumu   120.000 DEM   (nemeckých   mariek),   zo   dňa   20. 6. 2000 na sumu 1.100.000 NGL (holandských guldenov), zo dňa 2. 6. 2000 na sumu 400.000 NGL (holandských   guldenov),   zo   dňa   18. 12. 1999   na   sumu   700.000 NGL   (holandských guldenov) a zo dňa 1. 10. 1999 na sumu 131.125 NGL (holandských guldenov) uzatvorené medzi odporcom v 1. rade: PaedDr. A. K., (...), P., odporcom v 2. rade: PaedDr. J. S. (...), P., odporcom v 3. rade: Ing. A. K. (...), P., odporcom v 4. rade: Nic. B. H. (...) H. sú neplatné, a aby súd zaviazal odporcov k náhrade trov konania“.

Ďalej je v sťažnosti uvedené, že „... prvostupňový súd rozhodol, a rozsudkom zo dňa 29. 10. 2003 č. k. 16 C 97/02-165 zamietol návrh o určenie neplatnosti právnych úkonov... Z   dôvodu   vadného   právneho   posúdenia   veci   prvostupňovým   súdom   sťažovateľka žiadala, aby vec bola opakovane prejednaná a po jej preskúmaní a po zistení dôvodnosti odvolania bol rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 29. 10. 2003 č. k. 16 C 97/02-165 zrušený   a vrátený   tomuto súdu na   ďalšie   konanie,   ev.   bol   zmenený a   aby   bolo žalobe vyhovené.

Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 11 Co 65/04-257 vo veci rozhodol a tým, že rozsudok súdu prvého stupňa - Okresného súdu v Prešove č. k. 16 C 97/02-165 zo dňa 29. 10. 2003: a) potvrdil: aa) v jeho napadnutej časti vo veci samej, ktorou bol návrh zamietnutý...“.

Sťažovateľka podala proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Prešove dovolanie, vo veci ktorého «... konal Najvyšší súd SR,   ktorý uznesením č. 1 Cdo/274/2005 zo dňa 16. 3. 2006 dovolanie odmietol s tým, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov dovolacieho konania odporcovi v 4) rade...

Podľa   odôvodnenia   cit.   uznesenia   Najvyšší   súd   SR,   dospel   k   záveru,   že   nezistil, že by konanie pred súdmi bolo zaťažené vadou:

a) v zmysle ust. § 237 ods. f) Občianskeho súdneho poriadku a že sťažovateľke sa postupom súdu neodňala možnosť konať pred súdom, pričom Najvyšší súd SR, k uvedenému záveru pristúpil s tým, že: aa) „ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní samo o sebe nezahŕňa žiadosť o odročenie pojednávania“ a teda že nemožno považovať za nesprávny postup súdu ak po ospravedlnení sťažovateľky,   ktorá   požiadala   o   odročenie   pojednávania   vo   veci   meritórne   konal a rozhodol“, ab) nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, ac) žiadne procesné ust. neukladá súdu povinnosť doručiť sťažovateľke vyjadrenie odporcu k ňou podanému odvolaniu. b) v zmysle ust. § 237 ods. b) Občianskeho súdneho poriadku ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania

pričom Najvyšší súd SR, k uvedenému záveru pristúpil s tým, že sťažovateľka danú skutočnosť žiadnym hodnoverným spôsobom nespochybnila.

So závermi dovolacieho súdu nemôže sťažovateľka súhlasiť. Je zrejmé, že dovolací súd   jednotlivé   skutočnosti   posúdil   len   na   základe   vlastnej   úvahy   a   pri   prehliadnutí existujúcej právnej úpravy a súdnej praxe ale vždy na úkor sťažovateľky.

Sťažovateľka   nesúhlasí   a   ani   nemôže   súhlasiť   so   záverom,   že   jej   ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní malo len formálny dôvod a že by ním nemienila dosiahnuť stav, aby súd vo veci nekonal a nerozhodol. Ak by totiž sťažovateľka mienila urobiť len to, jej činnosť by nemala žiadny význam a opodstatnenie. Z uvedeného dôvodu sťažovateľka ako nepravdivé odmieta možnosť, aby jej úkonu bol dávaný iný zmysel a účel. (...)

Sťažovateľka, napriek tomu, že si je vedomá skutočnosti, že vedenie súdneho konania je   na   zákonnom   sudcovi   odmieta   možnosť,   aby   súd   vykonával   len   jednostranné   úkony a dôkazy, aby boli prehliadnuté akékoľvek jej návrhy, ktoré by mohli ozrejmiť stav veci a to najmä   preukázať   opodstatnenosť   žaloby   a   vadnosť   niektorých   záverov,   na   základe ktorých rozhodoval súd prvého stupňa.

Už vôbec sťažovateľka nemôže súhlasiť s názorom, že je na vôli či posúdení súdu, ktoré   vyjadrenia,   listiny   a   pod.   sprístupní   druhej   procesnej   strane   a   pod.   Išlo   by   totiž o popretie akýchkoľvek zásad súdneho konania a najmä zásady prejednacej. Pri realizácii uvedených záverov (ich čo len teoretického pripustenia), aby sa zrejme súdne konanie stalo len a výlučne formálne a závislé na súde».

V závere   sťažnosti   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil, že „... práva   sťažovateľky   vymedzené   Čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   boli porušené   právoplatným   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   č.   1 Cdo/274/2005   zo   dňa 16. 3. 2006 a aby uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 1 Cdo/274/2005 zo dňa 16. 3. 2006 zrušil a aby vec vrátil Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie“.

II.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania...

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v sťažnosti namietané uznesenie najvyššieho súdu   zo   16. marca 2006   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Cdo 274/05   nadobudlo právoplatnosť 2. mája 2006.

Vzhľadom na dátum právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (2. máj 2006) a dátum doručenia sťažnosti   (6. október 2006) ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná po uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2006