SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 338/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Dlhopolčekovou, Advokátskakancelária, Horná 51, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojenís čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Brezno č. k.2 T 106/2006-272 z 9. júla 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola30. septembra 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“)vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu garantovanéhočl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavyuznesením Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 106/2006-272z 9. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uvádza, že „uznesením č. k. 2T/106/2006-262 zo dňa 19. marca 2013 Okresný súd v Brezne rozhodol, že mi ako ustanovenému obhajcovi podľa § 553 ods. 2, 5 zákona č. 301/2005 Z. z. priznáva tarifnú odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a teda podľa § 12 ods. 3 písm. c), § 14 ods. 1 písm. a), b), d), ods. 2 písm. d, § 18 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z. mi priznal za 19 úkonov právnej pomoci vrátane režijných paušálov, náhradu za stratu času a náhradu cestovných výdavkov odmenu v celkovej výške 2596,63, - €. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.04. 2013 a vykonateľnosť dňa 02.09. 2013.
Následne Okresný súd v Brezne svojím opravným uznesením v č. k. 2T/106/2006-267 zo dňa 20. júna 2013 opravil výrok uznesenia OS Brezno, č. k. 2T/106/2006-262 a to v tom zmysle, že mi priznal len odmenu v celkovej výške 1889,11,- €.
V odôvodnení tohto opravného uznesenia súd uviedol, že z úkonu - účasť na výsluchu obvinených a ich zástupkýň vykonaného dňa 10.06. 2006 mi priznáva len 90,62,- € a DPH v príslušnej výške namiesto pôvodných 181,24, - €. V odôvodnení súd ďalej uviedol, že mi priznáva za cesty v dňoch 27.06.2008, 04.07.2008 a 11.09.2008 ako náhradu za 1 km jazdy sumu 0,183 Eur. Na záver odôvodnenia tohto opravného uznesenia súd uviedol, že existujú pochybnosti o účelnosti a dôvodností porád vykonaných s obvineným v dňoch 06.08.2008, 12.08.2008 a 15.08.2008, pretože tieto porady boli realizované s minimálnym časovým rozsahom po predchádzajúcich poradách, pričom ich vykonaniu nepredchádzali iné procesné úkony trestného konania. V zmysle § 18 ods. 1, 2 a 5 zákona NR SR č. 586/2003 Z. z. o advokácii existujú podľa názoru OS Brezno dôvodné pochybnosti o tom, či výkon predmetných porád s obvineným skutočne chránil jeho záujmy, resp. či boli tieto úkony vykonané s odbornou starostlivosťou a v primeranom rozsahu. Súd v odôvodnení tohto uznesenia zaujal názor, že som pri ich výkone nedbal na účelnosť a hospodárnosť tak, ako mi to ukladá zákon, a preto mi podľa názoru súdu nepatrí odmena za tieto 3 právne úkony spočívajúce vo vykonaní ďalších porád s klientom, vrátane príslušných náhrad hotových výdavkov, náhradu za stratu času a cestovných náhrad.
Proti tomuto uzneseniu som podal dňa 1.7.2013 sťažnosť, ktorou som sa domáhal zrušenia tohto opravného uznesenia a potvrdenia uznesenia OS Brezno, č. k. 2T/106/2006- 262 zo dňa 19. marca 2013. V tejto sťažnosti som poukázal na to, že názor súdu o neúčelnosti a nehospodárnosti predmetných porád nie je podložený relevantnými dôkazmi. Súčasne som v podanej sťažnosti poukázal na to, že nemám vedomosť o tom, na základe akého zákonného ustanovenia a prečo súd vydal opravné uznesenie, kde mi tieto porady neuznal.
O tejto mnou podanej sťažností rozhodol OS Brezno svojím uznesením, č. k. 2T/106/2006-272 zo dňa 09. júla 2013 a to tak, že moju sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. V odôvodnení tohto uznesenia OS Brezno zaujal názor, že zmyslom úkonu právnej služby ďalšia porada s klientom je poskytnúť obvinenému všetky relevantné informácie, ktoré súvisia s jeho trestnou vecou tak, aby mal predstavu o ďalšom postupe jeho obhajcu v trestnom konaní. Takáto porada má podľa názoru okresného súdu význam v prípade ak po nej vykoná obhajca úkon právnej služby v prospech obvineného, prípadne sa zúčastní vyšetrovacích úkonov v jeho trestnej veci.“.
3. Podľa sťažovateľa postup a napadnuté uznesenie okresného súdu sú v rozpores čl. 46 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom podmienky a podrobnostio súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Sťažovateľ zdôrazňuje, že právo na súdnuochranu je základným ľudským právom a zároveň nevyhnutným predpokladom uplatneniavšetkých ostatných práv a slobôd. Oprávňuje občana uplatňovať základné ľudské právaa slobody prostredníctvom súdov, a teda jeho účelom je zaručiť každému prístup k súdnejochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Obsah tohto práva podľa sťažovateľavšak nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ichdiskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale jeho obsahom je i zákonom upravené relevantnékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
4. Podľa názoru sťažovateľa v prípade opravného uznesenia okresného súdu č. k.2 T 106/2006-267 z 20. júna 2013 a napadnutého uznesenia ide o arbitrárne rozhodnutia,pretože sa v nich okresný sud pri výklade a aplikácii zákonného predpisu, a to konkrétneustanovenia § 174 ods. 1 Trestného poriadku, natoľko odchýlil od jeho znenia, že týmzásadne poprel jeho účel a význam.
5. V danom prípade podľa sťažovateľa postupoval okresný súd v rozpore so zmyslom,významom a účelom ustanovenia § 174 ods. 1 Trestného poriadku, pretože svojímopravným uznesením neopravoval pisárske chyby, chyby v počítaní či iné zrejménesprávnosti, ale svojím rozhodnutím menil obsah svojho bezchybného uznesenia po tom,ako dospel k názoru, že vo svojom skoršom uznesení podľa jeho názoru nesprávne rozhodolo dôvodnosti a výške sťažovateľovho nároku na odmenu za poskytnuté právne služby.Okresný súd vo svojom opravnom uznesení č. k. 2 T 106/2006-267 z 20. júna 2013 podľamienky sťažovateľa teda neopravoval pisárske chyby a iné zrejmé nesprávnosti, ku ktorýmdošlo pri vyhotovení uznesenia a jeho rovnopisov, ale týmto svojím rozhodnutím faktickyopätovne rozhodoval o nároku na odmenu za poskytnuté právne služby, a to v tom zmysle,že svoje skoršie uznesenie zmenil tak, že priznal sťažovateľovi len časť z pôvodnepriznaného nároku na odmenu za poskytnuté právne služby. Svojím opravným uznesenímč. k. 2 T 106/2006-267 z 20. júna 2013 a na neho nadväzujúcim napadnutým uznesením,preto podľa názoru sťažovateľa okresný súd v rozpore s účelom, významom a zmyslomzákonného ustanovenia § 174 ods. 1 Trestného poriadku fakticky odňal časťsťažovateľových práv priznaných skorším a v čase vydania opravného uznesenia užprávoplatným uznesením, čím porušil jeho právo na súdnu ochranu priznané v čl. 46 ods. 1ústavy. Podľa presvedčenia sťažovateľa z uvedeného celkom jednoznačne vyplýva, žeokresný súd sa pri výklade a aplikácii ustanovenia § 174 ods. 1 Trestného poriadku natoľkoodchýlil od jeho znenia, že tým zásadne poprel jeho účel a význam, a táto skutočnosť má zanásledok arbitrárnosť opravného uznesenia okresného súdu č. k. 2 T 106/2006-267z 20. júna 2013 a napadnutého uznesenia, a tým aj porušenie sťažovateľovho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
6. Sťažovateľ navrhol vydať nález v nasledujúcom znení:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu v Brezne sp. zn. 2T/106/2006-272 z 9. júla 2013 porušené boli.
Ústavný súd uznesenie Okresného súdu Brezno, č. k. 2T/106/2006-272 zo dňa 09. júla 2013, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Súčasne si uplatňujem trovy právneho zastupovania pre prípad úspechu, a tieto žiadam uhradiť na účet môjmu právnemu zástupcovi.“
II.
7. Okresný súd napadnutým uznesením zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku sťažovateľovu sťažnosť. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:„Uznesením Okresného súdu Brezno, sp. zn. 2T/106/2006 zo dňa 19.03.2013 vyšší súdny úradník priznal obhajcovi odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času vo výške 2 596,63 Eur.
Poverený vyšší súdny úradník Okresného súdu Brezno napadnutým uznesením opravil výrok vyššie uvedeného uznesenia a ustanovenému obhajcovi
nepriznal tarifnú odmenu a náhrady za porady, ktoré mal obhajca vykonať s obvineným v dňoch 06.08.2008, 12.08.2008 a 15.08.2008.
Podľa § 18 zákona NR SR č. 586/2003 Z. z. o advokácii a zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou a dbať na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov trestného konania ustanovenému obhajcovi musí posúdiť, či si obhajca túto povinnosť splnil a to najmä z dôvodu, že podľa § 18 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z. z. mu nepatrí odmena za tie úkony, pri ktorých nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. advokát je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý, je viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta. Na základe uvedeného zákonného ustanovenia možno vyvodiť, že obhajca nemusí vykonať ďalšiu poradu s klientom, aj keď ho o to požiada, v prípade ak by jej vykonaním porušil svoju zákonnú povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou a dbať na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.
Zmyslom úkonu právnej služby ďalšia porada s klientom je poskytnúť obvinenému všetky relevantné informácie, ktoré súvisia s jeho trestnou vecou tak aby mal predstavu o ďalšom postupe jeho obhajcu v trestnom konaní. Takáto porada má význam v prípade ak po nej vykoná obhajca úkon právnej služby v prospech obvineného, prípadne sa zúčastní vyšetrovacích úkonov v jeho trestnej veci.
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.
S poukazom na uvedené skutočnosti samosudkyňa Okresného súdu Brezno sťažnosť obhajcu ⬛⬛⬛⬛ v súlade s citovaným ustanovením ako nedôvodnú zamietla.“
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS35/02).
IV.
1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnuochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces) a v neposlednomrade i v čl. 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).
12. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1dohovoru a čl. 47 charty) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosťvšeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01,II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súd nemusí rozhodovať v súladeso skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonompredpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľnýma ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom(porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
13. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie jealternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úlohaústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonovvšeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžubyť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
14. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania, ako ajo odmene právneho zástupcu za integrálnu súčasť súdneho procesu a je zásadne výsadouvšeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchéhopráva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania, ako aj o odmene právnehozástupcu meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotnérozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivýproces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilézasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv dotknutej osoby, ktorá podalaústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania, ako ajo odmene právneho zástupcu by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípadeextrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmäna základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebezahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014,II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).
15. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkovýcha právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu nič ústavne nekonformné, čoby nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámcirozhodovania o otázke účelnosti a hospodárnosti vykonania úkonov advokátom okresný súduplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie účelnosti a hospodárnosti, do ktoréhoústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne záveryokresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že výrok okresného súdu v napadnutom uznesenímá dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože okresný súd (takv prvostupňovom rozhodnutí, ako aj v napadnutom uznesení) náležite vysvetlil, ktoréprávne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú naskutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovalonáležitú argumentáciu, prostredníctvom ktorej okresný súd dospel k záveru o neúčelnostia nehospodárnosti vykonania úkonov advokátom, čo viedlo k zamietnutiu sťažnostisťažovateľa okresným súdom.
16. Postup a závery okresného súdu tak obstoja pre účely skúmania dodržania garancií spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Z týchto dôvodovústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavynapadnutým uznesením okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu čl. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu
17. Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznávaa dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými jeviazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
18. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ústavy napadnutýmuznesením okresného súdu konštatuje, že uvedený článok neobsahuje konkrétnu garanciuzákladného práva a slobody, ale je základnou ústavnou normou zakotvujúcou princípy,na ktorých je Slovenská republika budovaná, a zároveň prostredníctvom nich (t. j. princípovdemokratického právneho štátu) v spojení predovšetkým s čl. 2 ods. 2 ústavy limitujúcouzásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedenétreba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje vždyo porušení konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ústavy, prípadne právazaručeného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy než článkugarantujúceho základné právo alebo slobodu možno podaním individuálnej sťažnosti podľačl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označenéhozákladného práva alebo slobody.
19. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie žiadneho ústavou garantovanéhozákladného práva alebo slobody ani práva garantovaného kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách, neprichádzalo do úvahy, zohľadniacuž vyslovené závery ústavného súdu, ani vyslovenie porušenia čl. 1 ústavy. Z toho dôvoduústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015