znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 338/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Dlhopolčekovou, Advokátskakancelária, Horná 51, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojenís čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Brezno   č.   k.2 T 106/2006-272 z 9. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola30. septembra   2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu garantovanéhočl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavyuznesením   Okresného   súdu   Brezno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   2   T   106/2006-272z 9. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uvádza, že „uznesením č. k. 2T/106/2006-262 zo dňa 19. marca 2013 Okresný súd v Brezne rozhodol, že mi ako ustanovenému obhajcovi podľa § 553 ods. 2, 5 zákona č. 301/2005 Z. z. priznáva tarifnú odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a teda podľa § 12 ods. 3 písm. c), § 14 ods. 1 písm. a), b), d), ods. 2 písm. d, § 18 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z. mi priznal za 19 úkonov právnej pomoci vrátane režijných paušálov, náhradu za stratu času a náhradu cestovných výdavkov odmenu v celkovej výške 2596,63, - €. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.04. 2013 a vykonateľnosť dňa 02.09. 2013.

Následne Okresný súd v Brezne svojím opravným uznesením v č. k. 2T/106/2006-267 zo dňa 20. júna 2013 opravil výrok uznesenia OS Brezno, č. k. 2T/106/2006-262 a to v tom zmysle, že mi priznal len odmenu v celkovej výške 1889,11,- €.

V odôvodnení tohto opravného uznesenia súd uviedol, že z úkonu - účasť na výsluchu obvinených a ich zástupkýň vykonaného dňa 10.06. 2006 mi priznáva len 90,62,- € a DPH v príslušnej výške namiesto pôvodných 181,24, - €. V odôvodnení súd ďalej uviedol, že mi priznáva za cesty v dňoch 27.06.2008, 04.07.2008 a 11.09.2008 ako náhradu za 1 km jazdy sumu 0,183 Eur. Na záver odôvodnenia tohto opravného uznesenia súd uviedol, že existujú pochybnosti o účelnosti a dôvodností porád vykonaných s obvineným v dňoch 06.08.2008, 12.08.2008 a 15.08.2008, pretože tieto porady boli realizované s minimálnym časovým rozsahom   po   predchádzajúcich   poradách,   pričom   ich   vykonaniu   nepredchádzali   iné procesné úkony trestného konania. V zmysle § 18 ods. 1, 2 a 5 zákona NR SR č. 586/2003 Z. z. o advokácii existujú podľa názoru OS Brezno dôvodné pochybnosti o tom, či výkon predmetných porád s obvineným skutočne chránil jeho záujmy, resp. či boli tieto úkony vykonané s odbornou starostlivosťou a v primeranom rozsahu. Súd v odôvodnení tohto uznesenia zaujal názor, že som pri ich výkone nedbal na účelnosť a hospodárnosť tak, ako mi to ukladá zákon, a preto mi podľa názoru súdu nepatrí odmena za tieto 3 právne úkony spočívajúce vo vykonaní ďalších porád s klientom, vrátane príslušných náhrad hotových výdavkov, náhradu za stratu času a cestovných náhrad.

Proti tomuto uzneseniu som podal dňa 1.7.2013 sťažnosť, ktorou som sa domáhal zrušenia tohto opravného uznesenia a potvrdenia uznesenia OS Brezno, č. k. 2T/106/2006- 262   zo   dňa   19.   marca   2013.   V   tejto   sťažnosti   som   poukázal   na   to,   že   názor   súdu o neúčelnosti   a   nehospodárnosti   predmetných   porád   nie   je   podložený   relevantnými dôkazmi. Súčasne som v podanej sťažnosti poukázal na to, že nemám vedomosť o tom, na základe akého zákonného ustanovenia a prečo súd vydal opravné uznesenie, kde mi tieto porady neuznal.

O   tejto   mnou   podanej   sťažností   rozhodol   OS   Brezno   svojím   uznesením,   č.   k. 2T/106/2006-272 zo dňa 09. júla 2013 a to tak, že moju sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. V odôvodnení tohto uznesenia OS Brezno zaujal názor, že zmyslom úkonu právnej služby ďalšia porada s klientom je poskytnúť obvinenému všetky relevantné informácie, ktoré súvisia s jeho trestnou vecou tak, aby mal predstavu o ďalšom postupe jeho obhajcu v trestnom konaní. Takáto porada má podľa názoru okresného súdu význam v prípade ak po nej vykoná obhajca úkon právnej služby v prospech obvineného, prípadne sa zúčastní vyšetrovacích úkonov v jeho trestnej veci.“.

3.   Podľa   sťažovateľa postup   a napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   sú   v rozpores čl. 46 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom podmienky a podrobnostio súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Sťažovateľ zdôrazňuje, že právo na súdnuochranu je základným ľudským právom a zároveň nevyhnutným predpokladom uplatneniavšetkých ostatných práv a slobôd. Oprávňuje občana uplatňovať základné ľudské právaa slobody prostredníctvom súdov, a teda jeho účelom je zaručiť každému prístup k súdnejochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Obsah tohto práva podľa sťažovateľavšak   nespočíva   len   v tom, že   osobám   nemožno   brániť   v   uplatnení   práva   alebo   ichdiskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale jeho obsahom je i zákonom upravené relevantnékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

4. Podľa názoru sťažovateľa v prípade opravného uznesenia okresného súdu č. k.2 T 106/2006-267 z 20. júna 2013 a napadnutého uznesenia ide o arbitrárne rozhodnutia,pretože sa v nich okresný sud pri výklade a aplikácii zákonného predpisu, a to konkrétneustanovenia § 174 ods. 1 Trestného poriadku, natoľko odchýlil od jeho znenia, že týmzásadne poprel jeho účel a význam.

5. V danom prípade podľa sťažovateľa postupoval okresný súd v rozpore so zmyslom,významom   a   účelom   ustanovenia   §   174   ods.   1   Trestného   poriadku,   pretože   svojímopravným   uznesením   neopravoval   pisárske   chyby,   chyby   v   počítaní   či   iné   zrejménesprávnosti, ale svojím rozhodnutím menil obsah svojho bezchybného uznesenia po tom,ako dospel k názoru, že vo svojom skoršom uznesení podľa jeho názoru nesprávne rozhodolo   dôvodnosti a výške sťažovateľovho   nároku na   odmenu za poskytnuté právne   služby.Okresný súd vo svojom opravnom uznesení č. k. 2 T 106/2006-267 z 20. júna 2013 podľamienky sťažovateľa teda neopravoval pisárske chyby a iné zrejmé nesprávnosti, ku ktorýmdošlo pri vyhotovení uznesenia a jeho rovnopisov, ale týmto svojím rozhodnutím faktickyopätovne rozhodoval o nároku na odmenu za poskytnuté právne služby, a to v tom zmysle,že   svoje   skoršie   uznesenie   zmenil   tak,   že   priznal   sťažovateľovi   len   časť   z   pôvodnepriznaného nároku na odmenu za poskytnuté právne služby. Svojím opravným uznesenímč. k. 2 T 106/2006-267 z 20. júna 2013 a na neho nadväzujúcim napadnutým uznesením,preto podľa názoru sťažovateľa okresný súd v rozpore s účelom, významom a zmyslomzákonného   ustanovenia   §   174   ods.   1   Trestného   poriadku   fakticky   odňal   časťsťažovateľových   práv   priznaných   skorším   a   v   čase   vydania   opravného   uznesenia   užprávoplatným uznesením, čím porušil jeho právo na súdnu ochranu priznané v čl. 46 ods. 1ústavy.   Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   z   uvedeného   celkom   jednoznačne   vyplýva,   žeokresný súd sa pri výklade a aplikácii ustanovenia § 174 ods. 1 Trestného poriadku natoľkoodchýlil od jeho znenia, že tým zásadne poprel jeho účel a význam, a táto skutočnosť má zanásledok   arbitrárnosť   opravného   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   2   T   106/2006-267z 20. júna 2013 a napadnutého uznesenia, a tým aj porušenie sťažovateľovho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

6. Sťažovateľ navrhol vydať nález v nasledujúcom znení:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu v Brezne sp. zn. 2T/106/2006-272 z 9. júla 2013 porušené boli.

Ústavný   súd   uznesenie   Okresného   súdu   Brezno,   č.   k.   2T/106/2006-272   zo   dňa 09. júla 2013, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Súčasne si uplatňujem trovy právneho zastupovania pre prípad   úspechu, a tieto žiadam uhradiť na účet môjmu právnemu zástupcovi.“

II.

7.   Okresný   súd   napadnutým   uznesením   zamietol   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)Trestného poriadku sťažovateľovu sťažnosť. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:„Uznesením Okresného súdu Brezno, sp. zn. 2T/106/2006 zo dňa 19.03.2013 vyšší súdny úradník priznal obhajcovi odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času vo výške 2 596,63 Eur.

Poverený   vyšší   súdny   úradník   Okresného   súdu   Brezno   napadnutým uznesením opravil   výrok   vyššie   uvedeného   uznesenia   a   ustanovenému   obhajcovi

nepriznal   tarifnú   odmenu   a   náhrady   za   porady,   ktoré   mal   obhajca   vykonať s obvineným v dňoch 06.08.2008, 12.08.2008 a 15.08.2008.

Podľa § 18 zákona NR SR č. 586/2003 Z. z. o advokácii a zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri   výkone   advokácie   postupovať   s   odbornou   starostlivosťou   a   dbať   na   účelnosť a hospodárnosť   poskytovaných   právnych   služieb.   Vyšší   súdny   úradník   pri   rozhodovaní o priznaní náhrady trov trestného konania ustanovenému obhajcovi musí posúdiť, či si obhajca túto povinnosť splnil a to najmä z dôvodu, že podľa § 18 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z. z. mu nepatrí odmena za tie úkony, pri ktorých nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. advokát je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý, je viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta. Na základe uvedeného zákonného ustanovenia možno vyvodiť, že obhajca nemusí vykonať ďalšiu poradu s klientom, aj keď ho o to požiada, v prípade ak by jej vykonaním porušil svoju zákonnú povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou a dbať na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.

Zmyslom úkonu právnej služby ďalšia porada s klientom je poskytnúť obvinenému všetky relevantné informácie, ktoré súvisia s jeho trestnou vecou tak aby mal predstavu o ďalšom postupe jeho obhajcu v trestnom konaní. Takáto porada má význam v prípade ak po nej vykoná obhajca úkon právnej služby v prospech obvineného, prípadne sa zúčastní vyšetrovacích úkonov v jeho trestnej veci.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

S poukazom na uvedené skutočnosti samosudkyňa Okresného súdu Brezno sťažnosť obhajcu ⬛⬛⬛⬛ v   súlade   s   citovaným   ustanovením   ako   nedôvodnú zamietla.“

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS35/02).

IV.

1.   K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením okresného súdu

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnuochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces) a v neposlednomrade i v čl. 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).

12. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1dohovoru a čl. 47   charty) zaručiť   každému   prístup k   súdu, čomu   zodpovedá   povinnosťvšeobecného   súdu   vo   veci   konať   a   rozhodnúť   (porov.   I.   ÚS   290/08, II.   ÚS   88/01,II. ÚS 145/08,   III.   ÚS   259/2010,   IV.   ÚS   159/07).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súladeso skutkovým   a   právnym   názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonompredpokladané   a   umožnené   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľnýma ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným   procesným   právom(porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

13. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie jealternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úlohaústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonovvšeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžubyť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

14. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania, ako ajo odmene právneho zástupcu za integrálnu súčasť súdneho procesu a je zásadne výsadouvšeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchéhopráva,   takže   ústavný   súd   rozhodnutia   o   trovách   konania,   ako   aj   o odmene   právnehozástupcu   meritórne   preskúmava   iba   celkom   výnimočne,   a   to   v   prípadoch,   ak   samotnérozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivýproces alebo ide   o také extrémne   vybočenie   z princípu   spravodlivosti,   že   je   spôsobilézasiahnuť   do   ústavnoprávnej   roviny,   a   teda   i   do   práv   dotknutej   osoby,   ktorá   podalaústavnému   súdu   sťažnosť.   Inak   povedané,   problematika   náhrady   trov   konania,   ako   ajo odmene   právneho   zástupcu   by   mohla   dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v   prípadeextrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmäna základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebezahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014,II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).

15.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil   v   skutkovýcha právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu nič ústavne nekonformné, čoby   nasvedčovalo   jeho   arbitrárnosti   alebo   ústavnej   neakceptovateľnosti. V   rámcirozhodovania o otázke účelnosti a hospodárnosti vykonania úkonov advokátom okresný súduplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie účelnosti a hospodárnosti, do ktoréhoústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   vstupovať   a   nahradzovať   prijaté   právne   záveryokresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že výrok okresného súdu v napadnutom uznesenímá   dostatočnú   oporu   v   odôvodnení   jeho   rozhodnutia,   pretože   okresný   súd   (takv prvostupňovom   rozhodnutí,   ako   aj   v napadnutom   uznesení)   náležite   vysvetlil,   ktoréprávne   predpisy   aplikoval,   tieto   súčasne   predstavovali   právnu   úpravu   aplikovateľnú   naskutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovalonáležitú argumentáciu, prostredníctvom ktorej okresný súd dospel k záveru o neúčelnostia nehospodárnosti   vykonania   úkonov   advokátom,   čo   viedlo   k   zamietnutiu   sťažnostisťažovateľa okresným súdom.

16.   Postup   a   závery   okresného   súdu   tak obstoja   pre   účely   skúmania   dodržania garancií spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Z týchto dôvodovústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie čl.   46   ods.   1   ústavynapadnutým uznesením okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu čl. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu

17. Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát.   Neviaže   sa   na   nijakú   ideológiu   ani   náboženstvo.   Slovenská   republika   uznávaa dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými jeviazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

18.   Ústavný   súd   v súvislosti   s namietaným   porušením   čl.   1   ústavy   napadnutýmuznesením okresného súdu konštatuje, že uvedený článok neobsahuje konkrétnu garanciuzákladného práva a slobody, ale je základnou ústavnou normou zakotvujúcou princípy,na ktorých je Slovenská republika budovaná, a zároveň prostredníctvom nich (t. j. princípovdemokratického právneho štátu) v spojení predovšetkým s čl. 2 ods. 2 ústavy limitujúcouzásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedenétreba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje vždyo porušení   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody   podľa   ústavy,   prípadne   právazaručeného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách.   Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   porušenie   iného   článku   ústavy   než   článkugarantujúceho základné právo alebo slobodu možno podaním individuálnej sťažnosti podľačl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označenéhozákladného práva alebo slobody.

19.   Pretože   ústavný   súd   nevyslovil   porušenie   žiadneho   ústavou   garantovanéhozákladného práva alebo slobody ani práva garantovaného kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách, neprichádzalo do úvahy, zohľadniacuž vyslovené závery ústavného súdu, ani vyslovenie porušenia čl. 1 ústavy. Z toho dôvoduústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015