znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 338/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a   sudcu Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Tomášom Zbojom, Advokátska kancelária, Kuzmányho 4, Martin, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 25 P 131/2011 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 11 CoP 60/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2014 doručená sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 P 131/2011 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 11 CoP 60/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. februára 2014.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 25 P 131/2011-308 z 5. decembra 2012 bola zvýšená vyživovacia povinnosť sťažovateľa na plnoletého syna zo sumy 1 500 Sk (49,79 €) na sumu 300 € mesačne od 1. augusta 2012 s tým, že zročné výživné za obdobie od 1. augusta 2011 do 5. decembra 2012   vo   výške   4   211,68   €   je   sťažovateľ   povinný   zaplatiť   do   3   dní   od   právoplatnosti rozsudku. Zároveň bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zníženie výživného. Rozsudkom krajského súdu č. k. 11 CoP 60/2013-391 z 22. novembra 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd rozhodol v rozpore s vykonanými dôkazmi, keď sťažovateľ svoje majetkové pomery a zdravotný stav preukázal, no i napriek tomu sa v rozsudku uvádza opak. Ide o svojvoľný postup. Ďalej nie je rozsudok   ani dostatočne zdôvodnený,   pretože   rozsah   priznaného   výživného   (ktorý   je   zhodný   so   žalobnou požiadavkou) nemá oporu v odôvodnení. Okresný súd totiž len vo všeobecnosti konštatuje odôvodnenosť   potrieb   dieťaťa   s   odkazom   na   niekoľko   príkladmo   uvedených   životných nákladov a výdavkov na zvýšenú životnú úroveň. Ďalej došlo k tomu, že bez zohľadnenia zlej   finančnej   situácie   sťažovateľa   a   bez   akceptácie   jeho   zlého   zdravotného   stavu   sa rozhodlo o úhrade dlžného výživného vo výške 4 211,68 € v celosti, pričom   sa vôbec neprihliadlo na možnosť priznania splátok. V odôvodnení rozsudku nie je vôbec zmienka o tom, prečo bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zníženie výživného. Krajský súd i napriek obsiahlejšiemu   zdôvodneniu   rozhodoval   tendenčne   a   v   jednej   línii   právnych   názorov prevzatých z rozsudku okresného súdu bez reflexie na právne argumenty odvolania. To má za následok nepresvedčivosť rozhodnutia. Aj rozsudok krajského súdu je v danej rovine nepreskúmateľný.

Sťažovateľ napokon uvádza, že proti rozsudku krajského súdu č. k. 11 CoP 60/2013-391 z 22. novembra 2013 podal dovolanie, o ktorom nebolo do dňa spísania sťažnosti žiadnym spôsobom rozhodnuté.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy   a   dohovoru   v   konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 25 P 131/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 11 CoP 60/2013 s tým, aby boli oba rozsudky zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 6 000 € od okresného súdu a 2 000 € od krajského súdu, ako aj náhradu trov konania v sume 284,08 € spoločne a nerozdielne od okresného súdu a krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 25 P 131/2011, treba z pohľadu ústavného súdu uviesť, že proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   v   súvislosti   s   namietanými pochybeniami   okresného   súdu   mal   krajský   súd   v   rámci   odvolacieho   konania.   Tým   je zároveň   v   uvedenom   rozsahu   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   K   tomu   treba poznamenať, že sťažovateľ využil právo podať odvolanie.

Pokiaľ   ide   o   tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   vedenému   krajským súdom pod sp. zn. 11 CoP 60/2013, ako podstatné sa javí (sťažovateľ to sám uvádza), že proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie, o ktorom v čase spísania sťažnosti nebolo ešte rozhodnuté. Aj tu preto platí, že v súčasnom období má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania. I tým je v súčasnom štádiu konania vylúčená právomoc ústavného súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014