znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 338/2012-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta o sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., Š., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   zaručeného   v   čl.   37   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca 2011 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   zaručené   v   čl.   46   ods. 1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžf   13/2010   z 30. marca   2011 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžf   13/2010 z 30. marca 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3.   Spoločnosti   P.,   s. r. o., p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 396,62 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatdva centov), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   uhradiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. M. Š., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2011 elektronicky   e-mailom   (27.   júla   2011   doplnená   v   písomnej   forme)   doručená   sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh okrem iného vyplynulo, že rozhodnutím Daňového úradu Š. (ďalej len „správny orgán“) č. 614/230/15671/Far zo 7. júla 2009 bol znížený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uvedenej v daňovom priznaní sťažovateľky za zdaňovacie   obdobie   apríl   2008   o   sumu   10 706,49   €.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala sťažovateľka 3. augusta 2009 odvolanie a 4. augusta 2009 predložila splnomocnenie na podanie odvolania pre advokátsku kanceláriu. Správny orgán rozhodnutím z 18. augusta 2009 zamietol odvolanie sťažovateľky ako podané nepríslušnou osobou podľa § 47 ods. 5 písm.   c)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   511/1992   Zb. o správe   daní   a   poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“).

Žalobou   o   preskúmanie   zákonnosti   správneho   rozhodnutia   doručenou   Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) 28. októbra 2009 sa sťažovateľka domáhala, aby krajský   súd   zrušil   rozhodnutie   správneho   orgánu   z   18.   augusta   2009.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 14 S 134/2009 z 21. januára 2010 žalobe vyhovel.

Proti tomuto rozsudku podal správny orgán odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom   sp.   zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca   2011 rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. Najvyšší súd vo svojom rozsudku   v   súlade   s   §   250ja ods.   7   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) uviedol   text odôvodnenia iného rozhodnutia (sp. zn. 3 Sžf 10/2007 z 19. apríla 2007), a keďže nezistil žiaden dôvod, aby sa neho odchýlil, dospel k záveru, že správny orgán rozhodol v súlade so zákonom, keď odvolanie sťažovateľky zamietol.

Text   odôvodnenia   rozhodnutia   znie: „Najvyšší   súd   poukazuje   na   to,   že plnomocenstvo   udeľované   na   zastupovanie   v   daňovom   konaní   má   v zmysle   §   9   ods.   3 zák. č. 511/1992   Zb.   prísnejší   právny   režim   ako   majú   plnomocenstvá   udeľované   v správnych konaniach, ktoré sa spravujú zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (§ 17 ods. 3). Plnomocenstvo udelené na zastupovanie v daňovom konaní v zmysle ust. § 9 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. vyžaduje úradné overenie podpisu splnomocniteľa. Vzhľadom na to je daný záujem štátu nielen na osvedčení podpisu splnomocniteľa, ale tým nepriamo aj na dátume, ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené. Úradné overenie podpisu splnomocniteľa konštitutívne fixuje dátum, ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené. Vzhľadom na to nie je právne možné, aby splnomocniteľ dodatočne schválil úkony vykonané splnomocniteľom na základe   právne   neperfektného,   resp.   neexistujúceho   plnomocenstva,   u   ktorého   úradné overenie podpisu splnomocniteľa je jeho zákonnou náležitosťou.

Vzhľadom na uvedený prísnejší právny režim nie je možné dodatočne odstraňovať vady,   prípadne   nedostatky   v   rozsahu   plnomocenstva   v   daňovom   konaní   tak,   ako   to uskutočňoval žalobca plnomocenstvom udeleným zo dňa 24. 05. 2006.

Rovnako ako v citovanom rozsudku sp. zn. 3 Sžf 10/2007, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo veci sp. zn. 3 Sžf 26/2010 rozsudkom zo dňa 09. 11. 2010, ktorý bol   zverejnený   v   plnom   rozsahu   na   internetovej   stránke   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky...“

Sťažovateľka videla porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu okrem iného v tom, že: „premisy, ktoré Najvyšší súd zvolil a závery, ku ktorým na ich základe dospel, sa podstatne vymykajú nielen požiadavke racionality, ale aj požiadavke zákonnej a ústavnej   prijateľnosti,   a   tým   aj   požiadavke   spravodlivosti   a   presvedčivosti.   Názor Najvyššieho   súdu,   že   osvedčenie   pravosti   podpisu   splnomocniteľa   konštitutívne   fixuje dátum, ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené, neobstojí pre zjavný rozpor so zákonom.“.

Sťažovateľka   ďalej   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   postup   najvyššieho   súdu   pri odôvodnení   napadnutého   rozsudku   je   v   priamom   rozpore   s   princípom   právnej   istoty. Zdôvodňuje to tým, že najvyšší súd pri odôvodnení svojho rozsudku použil ustanovenie § 250ja ods. 7 OSP, podľa ktorého ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie, v dôsledku čoho mal najvyšší súd „uviesť celý text rozhodnutia, avšak uviedol len osem odsekov z odôvodnenia“. Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   citovaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Sžf 10/2007 tiež nebol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov   Slovenskej   republiky,   prípadne   uverejnený   v   internetovej   elektronickej   databáze rozhodnutí   najvyššieho   súdu   a   tiež   ani   v   žiadnej   dostupnej   literatúre,   a   napokon   ani v žiadnej z verejne dostupných elektronických databáz. Sťažovateľka konkrétne uvádza: „Absolútna   nedostupnosť použitého   rozhodnutia svedčí   skôr   o   tom,   že v onej   veci   išlo o natoľko špecifické skutkové   okolnosti,   o   ktorých bolo   rozhodnuté natoľko špecifickým spôsobom, že tento nie je hodný nasledovania.“

K druhému rozhodnutiu, na ktoré poukázal najvyšší súd (sp. zn. 3 Sžf 26/2010), sťažovateľka   uvádza,   že   uvedené   rozhodnutie   v   čase   rozhodovania   správneho   orgánu prístupné nebolo, nebolo prístupné ani v čase podania žaloby na krajskom súde a nebolo prístupné ani v konaní pred najvyšším súdom v čase odpovedania sťažovateľky na výzvu vyjadriť sa k odvolaniu správneho orgánu. K obom uvádzaným rozhodnutiam sťažovateľka uviedla, že sú «smutným príkladom arbitrárneho rozhodovania, ktoré by najmä na pôde Najvyššieho súdu, hoci „len“ ako súdu odvolacieho nemalo mať žiaden priestor».

Sťažovateľka   ďalej   najvyššiemu   súdu   vytýka,   že „závažné   tvrdenia   sťažovateľky nielen neskúmal a nedal na tieto otázky ústavne konformné odpovede, ale v odôvodnení svojho rozhodnutia ani neuviedol, prečo tak neurobil, a aj preto podľa názoru sťažovateľky, rozhodnutie Najvyššieho súdu treba považovať za arbitrárne“.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „Správny   orgán,   ktorého   postup   podporilo   aj rozhodnutie   Najvyššieho   súdu...   uprednostnil   prísne   formalistický   výklad   predpokladu prípustnosti   odvolania   nerešpektujúci   materiálne   chápanie   základného   práva   na   súdnu ochranu“, napriek tomu, že „Správny orgán ako aj Najvyšší súd si... musí byť pri výklade a aplikácii podmienok ustanovení o odvolaní vedomý toho, že daňový subjekt ním vždy sleduje ochranu svojich subjektívnych práv bez ohľadu na to, aký účel sleduje štát. Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv jednotlivca tak, že sa táto ochrana vôbec nezabezpečí.“. Sťažovateľka napokon uvádza, že v jej veci sa mal najvyšší súd riadiť „ústavne konformným výkladom“ príslušných právnych predpisov.

K porušeniu základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny malo podľa sťažovateľky dôjsť nesprávnym výkladom zákona o správe daní v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, ktorý tiež odobril neplnenie poučovacej povinnosti správneho orgánu   pri   odstraňovaní   nedostatkov   splnomocnenia   sťažovateľky   na   zastupovanie v odvolacom   konaní   pred   daňovým   orgánom.   Keďže   poučovacia   povinnosť   daňového orgánu sa vzťahuje na nedostatky daňového podania (§ 20 ods. 9 zákona o správe daní), resp. odvolania (§ 46 ods. 5 zákona o správe daní), sťažovateľka argumentovala tým, že potreba   splnomocnenia   ako „náležitosti   podania   resp.   odvolania   súvisí   s   otázkou,   kto podáva podanie, resp. kto podáva odvolanie. Neexistuje rozumný dôvod, prečo by správny orgán nemal vyzvať na odstránenie nedostatkov plnomocenstva ako súčasti podania, resp. odvolania   a   to   najmä   s prihliadnutím   na   skutočnosť,   ako   široko   zákon   koncipuje   túto poučovaciu povinnosť v záujme čo možno najmenšieho zaťažovania a zasahovania do práv daňového   subjektu.   Navyše,   bez   odstránenia   pochybností,   kto   podáva   podanie,   resp. odvolanie, tieto nie sú spôsobilé na prerokovanie. Ústavne konformným výkladom nemožno nedôjsť k záveru, že správny orgán má po správnosti vyzvať na doplnenie akýchkoľvek zákonných   nedostatkov,   vrátane   nedostatku   o   osvedčení   pravosti   podpisu v plnomocenstve.“.

V   dôsledku   toho „poučovacia   povinnosť   daňových   orgánov   vo   forme   výzvy   na doplnenie   podaní,   resp.   odvolaní,   je   povinnosťou   správcu   dane   vyzvať   na   odstránenie nedostatku v plnomocenstve ako súčasti podania, resp. odvolania, ktorý spôsobuje, že nie je zrejmé kto podanie, resp. odvolanie podáva“.

Sťažovateľka uvádzala v podstate rovnaké dôvody zakladajúce porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy aj vo vzťahu k právu zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čo sa týka čl. 154c ods. 1 ústavy, neuviedla žiadne zdôvodnenie.

Sťažovateľka uvádzala, že označeným rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť aj k porušeniu práva zaručeného v čl. 13 dohovoru bez uvedenia dôvodov, na základe ktorých sa tak malo udiať.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru, čl. 37 ods. 2 Listiny, čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods.1 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 13/2010 porušené boli.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   30.   marca   2011   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 13/2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 15.000 EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľky   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 338/2012-25 z 13. septembra 2012 sťažnosť sťažovateľky   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   v   spojení   s   čl.   152   ods.   4   ústavy   rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžf   13/2010   z   30.   marca   2011   prijal   na   ďalšie   konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: za najvyšší súd jeho predseda listom č. k. KP 4/2012-57   z 5. novembra 2012 a právny zástupca   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   najvyššieho súdu listom z 30. novembra 2012.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:„...   K   uvedenej   veci   najvyšší   súd   uvádza,   že   riadne   prejednal   vec   predloženú krajským   súdom   z   dôvodu   podaného   odvolania.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky v rozsudku sp. zn. 2 Sžf 13/2011 v odôvodnení uviedol dôvody rozsudku krajského súdu, podstatný   rozsah   odvolania   žalovaného   podaného   proti   rozsudku   krajského   súdu   ako i obsah vyjadrenia žalobcu. Následne najvyšší súd Slovenskej republiky postupoval podľa ustanovenia   §   250ja   ods.   7   O. s. p.,   pričom   uvedené   ustanovenie   vyjadruje   zásadu rozhodovať v obdobných veciach rovnako, ktorá úzko súvisí s princípom právnej istoty. Odkázal na rozsudok zo dňa 19. apríla 2007 sp. zn. 3 Sžf 10/2007, ktorého odôvodnenie v príslušnom rozsahu uviedol. Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že uvedený rozsah odôvodnenia rozsudku sp. zn. 3 Sžf 10/2007 je k prejednávanej veci postačujúci a dáva odpoveď na predmet sporu riešený v konaní sp. zn. 2 Sžf 13/2011.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedol:

„Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení uviedol, že vec riadne prejednal, rozhodol a odôvodnil.   Sťažovateľka   sa   s týmto   vyjadrením   nedokáže   stotožniť   a   naďalej   trvá   na podanej sťažnosti.

Sťažovateľka má za to, že premisy, ktoré Najvyšší súd zvolil a závery, ku ktorým na ich   základe   dospel,   sa   podstatne   vymykajú   nielen   požiadavke   zákonnej   a   ústavnej prijateľnosti, a tým aj požiadavke spravodlivosti a presvedčivosti....

Sťažovateľka súhlasí s upustením od súdneho pojednávania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca 2011 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy.

Ústavný súd rozhodol o prijatí sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy označeným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z   toho   dôvodu,   že   najvyšší   súd   sa „neriadil ústavne konformným výkladom“ príslušných právnych predpisov. Pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju judikatúru, v súlade s ktorou „ústavne súladný výklad   zákonov   týkajúcich   sa   rozhodovacej   činnosti   súdov   (ale   aj   ich   výklad   súladný s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky) predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy“ (II. ÚS 50/01). V okolnostiach prípadu ústavný súd tiež zobral do úvahy,   že   „...   ak   je   rozhodnutie   o   uplatnení   základného   práva   alebo   slobody   občana potrebné uskutočniť v rámci, resp. prostredníctvom osobitného konania pred štátnym alebo iným orgánom, úloha štátu spočíva v zabezpečení existencie a právnej úpravy takýchto konaní dostupných (na nediskriminačnom základe) každému z nositeľov základných práv a slobôd.   Ďalším   kritériom   kladeným   na   takéto   konania   je,   aby   sa   v   ich   rámci   a   ich prostredníctvom zabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv alebo slobôd občanov. Takéto konania vytvárajúce reálne procesné záruky   reálneho   uplatňovania   základných   práv   alebo   slobôd   občanov   treba   (a   z   tohto dôvodu) považovať za ich neoddeliteľnú súčasť.“ (II. ÚS 9/00). Zákony procesnej a inej povahy, v rámci a prostredníctvom ktorých sa možno domáhať základných práv a slobôd (vrátane základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy), potvrdzujú, že pokiaľ ich uplatňovanie alebo ochrana predpokladá určité formalizované akty zo strany svojich nositeľov (podanie, žiadosti, sťažnosti, žaloby, odvolania a pod.) rozhodné pre ich začatie alebo pokračovanie, ich nedielnou súčasťou je priznanie reálnej možnosti účastníkom   konania   odstrániť   nedostatky   brániace   ich   praktickému   uplatneniu.   Tieto nedostatky sa zvyčajne odstraňujú na základe výzvy súdneho orgánu (§ 43 OSP), ako aj správneho   orgánu   [§   19   ods.   3   zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   (správny poriadok)   v znení   neskorších   predpisov].   Ak   preto   účastníkovi   súdneho   alebo administratívneho   konania   orgán   štátu   neposkytne   reálnu   možnosť   odstrániť   nedostatky právne   formalizovaného   aktu   nevyhnutného   pre   začatie   alebo   pokračovanie   v konaní, v ktorom sa uplatňuje jeho základné právo na súdnu alebo inú právnu ochranu, pričom ide o odstrániteľné nedostatky, porušuje jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak....

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.Ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že podľa § 101 zákona o správe daní sa na daňové konanie nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, aj v ňom zákonodarca podľa   §   20   ods.   9   zákona   o   správe   daní   garantuje   reálnu   možnosť   daňového   subjektu odstrániť nedostatky daňového podania na výzvu správcu dane, resp. podľa § 46 ods. 5 zákona o správe daní doplnenia zákonom predpísaných náležitostí odvolania proti určeniu dane správcom a proti iným rozhodnutiam (takisto na výzvu správcu dane). Rovnako ako v občianskom súdnom konaní, tak aj v správnom konaní upozorňuje na nedostatky podaní v daňovom   konaní   príslušný   daňový   orgán   (správca   dane)   a   na   ich   odstránenie   určuje lehoty.

Pokiaľ ide o zastupovanie daňového subjektu na základe splnomocnenia, § 9 ods. 3 zákona o správe daní ustanovuje, že daňový subjekt sa „môže dať zastupovať zástupcom, ktorého   si   zvolí   a   ktorý   koná   v   rozsahu   plnomocenstva   udeleného   písomne   s   úradne overeným   podpisom   alebo   ústne   do   zápisnice   u   správcu   dane.   Ak   nie   je   rozsah plnomocenstva   presne   vymedzený,   považuje   sa   toto   plnomocenstvo   za   všeobecné.“. Na rozdiel od daňového podania, resp. odvolania podaného v daňovom konaní, nedostatky ktorých daňové subjekty odstraňujú na výzvu a v lehotách určených daňovými orgánmi, takúto   povinnosť   daňové   orgány   v súvislosti   s   nedostatkami   zákonných   náležitostí splnomocnenia v daňovom konaní nemajú.

Ústavný súd vo svojom uznesení č. k. II. ÚS 338/2012-25 z 13. septembra 2012 uviedol:   «...   Poučovacia   povinnosť   daňového   orgánu   na   odstránenie   nedostatkov   sa vzťahuje na „podané odvolanie, ktoré nemá zákonom predpísané náležitosti“ (§ 46 ods. 5 zákona   o   správe   daní).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   zákonnou   náležitosťou   ani   daňového podania   a   ani daňového   odvolania   (na   ktoré   sa   viaže poučovacia   povinnosť   správneho orgánu – daňového úradu) nie je plnomocenstvo na zastupovanie v daňovom konaní podľa § 9 ods. 3 zákona o správe daní.»

Aj   prax   daňových   orgánov   potvrdzuje,   že   k   nesplneniu   zákonných   náležitostí daňového konania môže dochádzať nielen pri daňových podaniach a odvolaniach, ale aj pri splnomocneniach na zastupovanie v daňovom konaní.

Na rozdiel od zákonných náležitostí podania alebo odvolania v daňovom konaní, ktoré je možné meniť alebo doplniť na výzvu daňového orgánu, najvyšší súd vo svojom rozsudku napadnutom sťažovateľkou (sp. zn. 2 Sžf/13/2010) poukazuje na odlišný právny režim splnomocnenia, ktoré nespĺňa niektoré so zákonom predpísaných náležitostí. Robí tak odvolaním sa na svoje predošlé rozsudky sp. zn. 3 Sž 10/2007 a sp. zn. 3 Sž 26/2010.

Najvyšší   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že „...   plnomocenstvo   udeľované   na zastupovanie v daňovom konaní má v zmysle ust. § 9 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. prísnejší právny režim ako majú plnomocenstvá udeľované v správnych konaniach ktoré sa upravujú zákonom   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   (§   17   ods.   3)“,   keďže „vyžaduje   úradné overenie   podpisu   splnomocniteľa.   Vzhľadom   na   to   je   daný   záujem   štátu   na   osvedčení podpisu splnomocniteľa ale tým aj nepriamo aj dátume ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené. Úradné overenie podpisu splnomocniteľa konštitutívne fixuje dátum ku ktorému bolo   plnomocenstvo   udelené.   Vzhľadom   na   to   nie   je   právne   možné   aby   splnomocniteľ dodatočne   schválil   úkony   vykonané   splnomocniteľom   na   základe   právne   neperfektného resp. neexistujúceho plnomocenstva u ktorého úradné overenie podpisu splnomocniteľa je jeho zákonnou náležitosťou. Vzhľadom na uvedený prísnejší právny režim nie je možné dodatočne   odstraňovať   vady   prípadne   nedostatky   v   rozsahu   plnomocenstva   v   daňovom konaní...“.

Najvyšší súd odvolávajúc sa na „prísnejší právny režim“ splnomocnenia v daňovom konaní,   ktoré   vyžaduje   úradné   overenie   podpisu   splnomocniteľa,   čím   sa „fixuje   dátum ku ktorému   bolo   plnomocenstvo   udelené“,   vykladá   ustanovenia   dotknutých   daňových predpisov   tak,   že   zákonné   nedostatky   splnomocnenia   spočívajúce   v   absencii   úradného overenia   podpisu   splnomocniteľa   alebo   vady,   prípadne   nedostatky   stanovenia   rozsahu splnomocnenia   nie   je   po   podaní   splnomocnenia   možné   napraviť,   čo   sa   prejavuje v rozhodnutí daňového orgánu nepokračovať v daňovom konaní.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ právny predpis umožňuje výklad, ktorý je v súlade s ústavou, a výklad nesúladný s ústavou, prednosť má ústavne súladný výklad právneho predpisu. V tejto súvislosti uviedol: „Reálne uplatnenie práva na súdnu ochranu predpokladá...   výklad a používanie zákonných   ustanovení, ktoré   musí v   celom rozsahu rešpektovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne komformného výkladu..., pričom   z   tejto   zásady   vyplýva   tiež   požiadavka,   aby   v prípadoch,   ak   pri   uplatnení štandardných   metód   výklad   prichádzajú   do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd.“ (II. ÚS   148/06,   I.   ÚS   361/2010)   Ústavný   súd   takisto   judikoval,   že   „Výklad   právneho predpisu   nesmie   obmedzovať,   resp.   brániť   v   reálnom   uplatnení   základného   práva.“, a dokonca aj v prípade medzery právnej úpravy „... je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo neporušoval, ale naopak, garantoval“ (II. ÚS 31/04).

Z ústavne konformnej výkladovej povinnosti štátnych orgánov vychádzal ústavný súd aj v danej veci a dospel k záveru, že výklad najvyššieho súdu týkajúci sa dodatočného odstránenia   nedostatkov   zákonných   náležitostí   splnomocnenia   pre   potreby   daňového konania,   podľa   ktorého   sa   daňovému   subjektu   takéto   právo   nepriznáva   (poukazom   na prísnejší   právny   režim   splnomocnení   v   daňovom   konaní),   nie   je   v   súlade   s   ústavnými garanciami   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy.   Je   to   tak   z   toho   dôvodu,   že   daňovému   subjektu negarantuje reálnu možnosť nápravy nedostatku splnomocnenia (úradné overenie podpisu), a tým uplatnenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy bez legitímneho a ústavne   akceptovateľného   dôvodu.   V   okolnostiach   prípadu   treba   spomenúť,   že   ide o nedostatky   odstrániteľnej   povahy,   ktoré   by   mal   daňový   subjekt   (a   pri   inom   výklade najvyššieho súdu) možnosť reálne odstrániť až do momentu rozhodnutia daňového orgánu bez   vážnejších   problémov.   Takýto   výklad   je   dôsledkom   platnej   právnej   úpravy,   ktorá nedostatky   splnomocnenia   pre   potreby   daňového   konania   nepodriaďuje   vyzývacej povinnosti správcov dane so stanovením lehoty na ich odstránenie. Ak by však do momentu rozhodnutia daňového úradu daňový subjekt nedostatky splnomocnenia neodstránil, daňový orgán by túto skutočnosť, prirodzene, zohľadnil pri svojom rozhodovaní. Jeho rozhodnutie by   však   vychádzalo   z   ústavne   akceptovateľného   stavu,   keďže   daňovému   subjektu   bola poskytnutá reálna možnosť odstránenia nedostatku splnomocnenia, ktorú však nevyužil.

Ústavný súd konštatuje, že naznačený výklad najvyššieho súdu nie je v súlade ani so základnými   zásadami   daňového   konania,   v   ktorom   sa   síce   na   jednej   strane   chránia záujmy štátu a obcí, ale na druhej strane sa „dbá... na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní“ (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní).

Pre   úplnosť ústavný   súd dodáva,   že hoci   špecifiká   súdnych   či   administratívnych konaní,   či   ich   konkrétnych   súčastí   sa   môžu   prejaviť   aj   v   obmedzení   základných   práv a slobôd ich účastníkov, limity takýchto obmedzení aj v takýchto prípadoch predstavuje čl. 13 ods. 4 ústavy, v súlade s ktorým treba pri obmedzovaní základných práv a slobôd dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Podľa názoru ústavného súdu však výklad najvyššieho súdu, v súlade s ktorým nie je možné vykonávať žiadne opravy (úpravy), resp. spresnenia splnomocnenia s právnymi účinkami nepokračovania v daňovom konaní, zasahuje do samotnej podstaty základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ocitá sa v rozpore aj so zásadou proporcionality pri obmedzovaní základných   práv   a   slobôd.   Napokon,   pokiaľ   má   výklad   najvyššieho   súdu   garantovať zákonnosť daňového konania, t. j. zabezpečiť, aby tak daňové subjekty, ako aj správcovia dane   postupovali   striktne   v   súlade   s   príslušnými   predpismi,   túto   možno   zabezpečiť   aj prostredníctvom   takého   výkladu   daňových   predpisov,   ktorý   dovoľuje   odstránenie nedostatkov   daňového   splnomocnenia   daňovým   subjektom   až   do   momentu   rozhodnutia daňového orgánu.

Z uvedeného vyplynul záver ústavného súdu, podľa ktorého najvyšší súd vyložil ustanovenia zákona o správe daní ústavne nekonformným spôsobom, čím porušil základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s jej čl. 152 ods. 4 a tiež neuviedol   legitímne   a   ústavne   akceptovateľné   dôvody   takéto   výkladu   (bod   1   výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca 2011 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2012 je 127,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,63 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v celkovej sume 261,82 € vrátane režijného paušálu a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2012 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v celkovej sume 134,80   €   vrátane   režijného   paušálu.   Sťažovateľke   tak   vznikol   nárok   na   úhradu   trov v celkovej sume 396,62 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia. V danom prípade došlo popri vyslovení porušenia označených práv   sťažovateľky   aj   k   zrušeniu   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   vráteniu   veci   na   ďalšie konanie, a preto podľa názoru ústavného súdu ujma spôsobená sťažovateľke bola v plnom rozsahu nahradená, a teda vôbec neprichádzalo do úvahy priznať sťažovateľke peňažnú náhradu za vzniknutú ujmu (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013