znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 338/2011-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júla   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   H.,   nar.  ...,   B.,   zastúpeného   Mgr.   P.   S.,   advokátska kancelária, s. r. o., B., za ktorého koná Mgr. P. S., advokát, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 16 C 318/2010-16 z 25. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 480/201-28 z 31. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011 doručená sťažnosť J. H., nar...., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 318/2010-16 z 25. novembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 480/2010-28 z 31. januára 2011, ktorou sa domáhal, aby ústavný súd vydal nález, ktorým bude konštatovať porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 16 C 318/201-16 z 25. novembra 2010, ako aj uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 480/2010-28 z 31. januára 2011, obe rozhodnutia zruší, vec vráti okresnému súdu na nové rozhodnutie   a   prizná   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred ústavným súdom vo výške, ako bude vyčíslená v poskytnutej lehote.

Ako   vyplynulo   z   podanej   sťažnosti   a z obsahu   podaní   ku   spisu   okresného   súdu sp. zn. 16 C 318/2010, sťažovateľ sa ako navrhovateľ v tejto veci proti odporcovi – jeho synovi   (ďalej   len   „syn   sťažovateľa“)   domáhal   návrhom   doručeným   okresnému   súdu 16. septembra   2010   povolenia   obnovy   konania   o   určenie   výživného   na   plnoleté   dieťa právoplatne skončeného rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 150/2009-36 z 29. septembra 2009, ktorým okresný súd zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu sťažovateľovho syna sumou 133 € mesačne vždy do 10-teho dňa v mesiaci vopred a zaostalé výživné za obdobie od   1.   mája 2009   do 29. septembra   2009 vo   výške   665 €   povolil   sťažovateľovi zaplatiť v splátkach po 100 € mesačne.

Povoliť obnovu konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 16 C 150/2009 žiadal   sťažovateľ   podľa   §   228   ods.   1   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj„OSP“)   s   odôvodnením,   že   12.   augusta   2010   bol   v   trestnom   konaní   vedenom   na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru, odbore skráteného vyšetrovania Dúbravka pod sp. zn. ČVS: ORP-34/1OSV-B4-2009 vypočutý jeho syn, ktorý uviedol, že v čase podania návrhu na určenie výživného proti sťažovateľovi disponoval sumou 200 000 Sk, čo v konaní pred okresným súdom nepriznal, naopak tvrdil, že nevlastní žiadny majetok. Sťažovateľ považoval zápisnicu o tejto výpovedi svojho syna za novú skutočnosť a dôkaz, ktorý nemal možnosť v konaní pred okresným súdom sp. zn. 16 C 150/2009 bez svojej viny použiť a samy osebe sú takého charakteru, že by mohli privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   16   C   318/2010-16   z   25.   novembra   2010   návrh sťažovateľa na povolenie obnovy   konania vedeného   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 16 C 150/2009   zamietol.   Poukázal   na   ustanovenie   §   229   písm.   b)   OSP,   podľa   ktorého obnova konania nie je prípustná proti rozsudkom, ktorých zrušenie alebo zmenu možno dosiahnuť inak. Okresný súd vychádzal z toho, že rozsudok o určení výživného na plnoleté dieťa je možné zmeniť, ak sa zmenia pomery (§ 78 ods. 1 prvej vety zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“),   §   160 ods. 1 OSP), čo znamená, že sťažovateľ môže v zmysle § 229 písm. b) OSP požiadať o zmenu   rozhodnutia   inak   ako   návrhom   na   povolenie   obnovy   konania,   a   to   návrhom na zníženie, resp. zrušenie vyživovacej povinnosti. Návrh na obnovu konania sťažovateľa považoval preto za neprípustný.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v   ktorom poukázal na to, že zmena rozsudku podľa § 78 ods. 1 prvej vety zákona o rodine a § 160 ods. 1 OSP je možná iba v prípade zmeny pomerov.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   8   Co   480/2010-28   z   31.   januára   2011   uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že návrh sťažovateľa na obnovu konania smeroval proti rozsudku, proti ktorému je obnova vylúčená.

Uznesenie okresného súdu č. k. 16 C 318/2010-16 z 25. novembra 2010 v spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   480/2010-28   z   31.   januára   2011   nadobudlo právoplatnosť 15. marca 2011.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 480/2010-28 z 31. januára 2011 odôvodnil sťažovateľ tým, že okresný i krajský súd ústavne nekonformne aplikujúc ustanovenie   §   229   písm.   b)   OSP,   ktoré   sa   na   jeho   vec   nevzťahovalo,   odmietli   mu spravodlivosť.   Okresným   súd   v konaní sp.   zn.   16 C 150/2010 rozhodol   o určení   výšky výživného pre plnoleté dieťa na základe vedome klamlivých údajov uvedených jeho synom. Informácie o svojom majetku, ktoré syn sťažovateľa okresnému súdu takto zatajil, nemohol sťažovateľ vzhľadom na kontradiktórnosť konania získať ani prezentovať okresnému súdu a ten ich nemohol ani sám vyhľadávať, pretože išlo o konanie o určenie výživného na plnoleté dieťa. Prípadný návrh sťažovateľa na zníženie výživného nie je spôsobilý zvrátiť negatívne dôsledky, ktoré mal rozsudok okresného súdu vo veci sp. zn. 16 C 150/2010 na majetok sťažovateľa. Toto rozhodnutie okresného súdu navyše nemožno za danej situácie zmeniť   podaním   takéhoto   nového   návrhu,   pretože   procesné   pravidlá   vyžadujú   od sťažovateľa,   aby   preukázal   nové   skutočnosti,   ktoré   majú   odôvodniť   zmenu   rozsudku o výživnom do budúcna. K odmietnutiu spravodlivosti došlo práve tým, že nové skutočnosti a na nich predložený dôkaz sťažovateľom by v novom konaní nemal žiadnu váhu a nebol by spôsobilý dosiahnuť zmenu; spôsobilým dosiahnuť zmenu je len v pôvodnom konaní, ak by ho súd pri rozhodovaní vo veci poznal. Sťažovateľ sa dostal do situácie, že je povinný hradiť   plnoletému   synovi   výživné   podľa   rozsudku,   ktorý   bol   vydaný   na   základe neexistujúceho faktického stavu, čo vie dokázať, jedinou možnosťou ako tento stav zmeniť, bola obnova konania, súdy však formalisticky a bez dostatočných dôvodov takýto postup odmietli napriek tomu, že všetky podmienky na povolenie obnovy konania boli splnené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jednak uznesením okresného súdu č. k. 16 C 318/2010-16 z 25. novembra 2010 a jednak uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 480/2010-28 z 31. januára 2011.

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje voči uzneseniu okresného súdu č. k. 16 C 318/2010-16 z 25. novembra 2010.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ mohol alebo môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči uzneseniu okresného súdu č. k. 16 C 318/2010-16 z 25. novembra 2010, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu. Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   uznesením č. k. 8 Co 480/2010-28   z   31.   januára   2011.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   bol   súdom, ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   žalovaného   bolo   dôvodné,   a   rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 318/2010-16 z 25. novembra 2010 pre nedostatok právomoci.

2.   Ústavný   súd   sa   ďalej   zaoberal   tou   časťou   sťažnosti,   ktorá   smerovala   proti uzneseniu krajského súdu č. k. 8 Co 480/2010-28 z 31. januára 2011. Sťažovateľ tvrdil, že týmto uznesením malo byť porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   vychádza   pri   posudzovaní   predmetu   konania   pred   ústavným súdom z jeho vymedzenia sťažovateľom v petite sťažnosti. V tomto prípade z petitu sťažnosti, tak ako bol formulovaný sťažovateľom, vyplýva, že jeho sťažnosť smeruje (aj) proti uzneseniu krajského súdu č. k. 8 Co 480/2010-28 z 31. januára 2011, sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým bude konštatované, že (aj) týmto uznesením bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a žiada ústavný súd, aby uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie týchto svojich základných práv tým, že krajský súd interpretoval   zákonné ustanovenia   spôsobom   nezlučiteľným s ich   účelom   a významom, rozhodol   arbitrárne,   odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   je   nedostatočné,   pretože   sa nevysporiadalo s pre vec jeho rozhodujúcimi argumentmi prednesenými v súdnom konaní.

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva:„Podľa   §   219   ods.   2   O.s.p,,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne,   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V posudzovanej veci sa navrhovateľ návrhom podaným na súde prvého stupňa dňa 16.09.2010 domáhal povolenia obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. vedeného na   Okresnom   súde   Bratislava   IV   pod   sp.   zn.   16C   150/2009,   v   ktorom   súd   zaviazal navrhovateľa   (v   uvedenom   konaní   bol   v   postavení   odporcu)   na   platenie   výživného   na odporcu   (v   uvedenom   konaní   navrhovateľ),   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   dňa 02.12.2009. Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že dňa 12.08.2010 bol v trestnom konaní vedenom   na   OR   PZ,   OJaKP,   OSV-Dúbravka,   ČVS:   ORP-34/IOSV-B4-2009   vypočutý odporca, ktorý uviedol, že v čase podania návrhu na určenie výživného ako aj počas tohto konania, disponoval sumou 200.000,- Sk, ktorú ale v návrhu o určenie výživného neuviedol, čím zavádzal súd v snahe získať lepšie postavenie a tiež nepravdivo uviedol, že nevlastní žiaden majetok a nie je bez výživného schopný zabezpečiť svoje živobytie. Podľa návrhu mal odporca peňažné prostriedky uložené na účte v..., pričom navrhovateľ nemal k dispozícii výpisy   z   účtov   odporcu,   ani   nemal   k   týmto   účtom   prístup,   rovnako   nemal   vedomosť o skutočnostiach, ktoré zistila až polícia počas vyšetrovania vo vyššie uvedenej veci, a teda nemal možnosť v pôvodnom konaní predmetný dôkaz predložiť a uvedenú skutočnosť použiť vo svoj prospech. Dňa 15.11.2010 navrhovateľ doplnil svoj návrh.

Súd prvého stupňa pri vydaní napadnutého uznesenia dôsledne vychádzal a správne aplikoval citované zákonné ustanovenia upravujúce podmienky prípustností obnovy konania pri   svojom   rozhodovaní,   pričom   svoje   skutkové   zistenia,   ako   aj   právne   posúdenie   vecí náležite   a   v   súlade   s   požiadavkou   §   157   ods.   2   O.s.p.   riadne   odôvodnil,   na   ktoré odôvodnenie odvolací súd v celom rozsahu poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje. Jeho záver o neprípustnosti obnovy konania z dôvodu, že návrh bol podaný proti rozsudku, proti ktorému je obnova konania vylúčená v zmysle § 229 písm. b) O.s.p. v spojení s § 163 ods. 1 prvá veta O.s.p. je správny a nemôžu ho ovplyvniť ani navrhovateľom v odvolaní tvrdené skutočnosti ohľadne nemožnosti preukázania zmeny pomerov v prípade podania návrhu na zníženie   výživného,   nakoľko   v   danom   prípade   ide   o   rozsudok,   ktorý   môže   súd   bez zachovania akejkoľvek lehoty zrušiť alebo zmeniť, a to preto, že podmienky, z ktorých pri vynášaní rozsudku vychádzal, neboli splnené alebo už pominuli. V danej súvislosti treba podotknúť, že z obsahu spisu nie je zrejmé, či uvedené skutočnosti nemohol navrhovateľ bez svojej viny použiť už v pôvodnom konaní, čo však vzhľadom na vyššie uvedené nie je ďalej potrebné skúmať.“

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval základné právo, pretože uvedená situácia   takúto   možnosť   reálne   nepripúšťa   (IV.   US   16/04,   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Z rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   ten   sa   vysporiadal   s argumentmi sťažovateľa   uvedenými   v odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu,   zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo bolo treba akceptovať v plnom rozsahu rozsudok okresného súdu ako správny. Zo záverov rozhodnutia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu dostatočne objasňuje   právny   základ   rozhodnutia   a je   v súlade   so   zákonom.   Závery   súdu   neboli neodôvodnené alebo zjavne arbitrárne. Vzhľadom na uvedené samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ   nestotožnil   so   závermi   krajského   súdu,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej neopodstatnenosti   alebo arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia   a nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní   v uvedenom   smere   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2011