znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 338/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť B. B., B., Š. C., B., M. C., B., a K. C., B., zastúpených advokátom   JUDr.   D.   T.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok,   na súdnu ochranu a na súdne konanie bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v konaniach   vedených   Okresným   súdom   Bratislava   II   pod   sp.   zn. 11 C 456/99 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 12 Co 42/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. B., Š. C., M. C. a K. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010 doručená sťažnosť B. B., B., Š. C., B., M. C., B., a K. C., B. (ďalej aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok, na súdnu ochranu a na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaniach   vedených   Okresným   súdom Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   11   C   456/99   a Krajským   súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 12 Co 42/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. júla 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že kúpnou zmluvou z 5. februára 1958 K. C. spolu so svojím už zomrelým manželom ako kupujúci nadobudli od predávajúceho do vlastníctva viacero pozemkov   nachádzajúcich   sa   v katastrálnom   území   P.   Po   smrti   manžela   na   základe uznesenia   bývalého   Obvodného   súdu   Bratislava   2   sp.   zn.   D   934/93   zo 17.   mája   1993 nadobudli   ideálnu   polovicu   týchto   pozemkov   B.   B.,   Š.   C.   a M.   C.   V roku   1994   boli pozemky zamerané geometrickým plánom a vytvoril sa z nich jeden pozemok vo výmere 1 932 m2 (ďalej len „sporné pozemky“).

H.   B.   (ďalej   len   „žalobca“)   podalo   26. novembra   1999   žalobu   o   určenie,   že   je výlučným   vlastníkom   sporných   pozemkov   s tvrdením,   že   kúpnou   zmluvou   ešte   zo 4. februára   1965   ich   predala   K.   C.   s manželom   kupujúcemu   československému   štátu   – K. v B. (ďalej len „štát“). Kúpna zmluva nebola nikdy zaslaná príslušným orgánom na účely zápisu   vlastníckeho   práva,   keďže   to   vtedy   nebolo   podmienkou.   Na základe   zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov prešlo vlastnícke právo na žalobcu.   Keďže   sporné   pozemky   boli   už   raz   predané   právnemu   predchodcovi   žalobcu a keďže K. C. bola jednou z predávajúcich, podľa názoru žalobcu uviedla súd do omylu, pretože   dobre   vedela,   že   spolu   s manželom   prestala   byť   spoluvlastníčkou   sporných pozemkov.   O existencii   kúpnej   zmluvy   bol   informovaný   aj   M.   C.   a svojím   podpisom potvrdil, že originál zmluvy mu bol predložený. Sťažovatelia sa v konaní bránili tvrdením, že v skutočnosti K. C. s manželom údajnú zmluvu zo 4. februára 1965 nikdy nepodpísali. Ak aj napriek tomu žalobca v konaní predložil zmluvu vo fotokópii, išlo iba o fotokópiu kúpnej   zmluvy,   ktorá   bola   doslova „vyrobená“ po   roku   1965   na   ten   účel,   aby   mohol žalobca tvrdiť, že sporné pozemky boli predané štátu. Skutočnosti, že ku kúpe nedošlo, nasvedčovala   jednak   správa   M.   B.   z 30. októbra   1992,   podľa   ktorej   k výkupu,   ale   ani k vyvlastneniu sporných pozemkov nedošlo. Ďalej túto skutočnosť potvrdil aj generálny investor B. (ďalej len „generálny investor“) listom zo 16. septembra 1992 a 7. októbra 1992. Práve   s poukazom   na   túto   skutočnosť,   hoci   sťažovatelia   z opatrnosti   podali   návrh   na vydanie sporných pozemkov v rámci reštitúcií, k ich vydaniu nedošlo z dôvodu, že nedošlo k zániku ich vlastníckeho práva. V opačnom prípade by totiž P. ú. B. musel schváliť dohodu o reštitučnom vydaní pozemkov. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 456/99 z 23. mája 2005 bolo určené, že žalobca je vlastníkom sporných pozemkov. Okresný súd nepochyboval o vlastníckom   práve   žalobcu.   Hoci   nebolo   možné   nájsť   originál   kúpnej   zmluvy   zo 4. februára 1965,   z fotokópie   vyplýva, že zmluva bola vlastníkmi podpísaná, keďže ich podpisy boli úradne overené požadovaným spôsobom. Na základe odvolania sťažovateľov rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 42/2008 z 5. mája 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru krajského súdu okresný súd vykonal dôsledné dokazovanie a dospel k správnemu právnemu záveru.

Podľa   názoru   sťažovateľov   došlo   k porušeniu   označených   článkov   ústavy a dohovoru. Konanie na okresnom súde nemožno charakterizovať ako činnosť, ktorou by súd v primeranej lehote, spravodlivo a napokon aj nestranne prerokovávanú vec rozhodol. Konanie sa právoplatne skončilo až 4. júna 2010, teda po viac ako 10 rokoch, čo nemožno považovať za konanie v primeranej lehote. Okresný súd tým jednoznačne porušil čl. 48 ods. 2 ústavy. Rozsudok okresného súdu nemožno však charakterizovať ani ako nestranný a spravodlivý, čo zakladá porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Žalobca totiž nepredložil taký dôkaz, ktorý by jednoznačne a nad akúkoľvek pochybnosť potvrdil, že došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy zo 4. februára 1965. Predložená fotokópia je takmer naisto falzifikátom. Už voľným okom sa dá vidieť, že prvá strana kúpnej zmluvy bola napísaná iným   mechanickým   strojom   ako   druhá   strana.   Navyše   M.   C.   18. októbra   1995   bolo predložené   na nahliadnutie   také   vyhotovenie   kúpnej   zmluvy,   v ktorom   na   druhej   strane chýbal podpis a pečiatka zodpovednej osoby konajúcej v mene kupujúceho. Existujú preto presvedčivé dôkazy toho, že k prevodu vlastníckeho práva na štát nedošlo.

Sťažovatelia   navrhujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy (v texte navrhovaného nálezu je zrejme omylom označený čl. 46 ods. 2 namiesto čl. 46 ods. 1, pozn.) a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 11 C 456/99 a krajským súdom pod sp. zn. 12 Co 42/2008 s tým, aby rozsudky okresného súdu z 23. mája 2005 a krajského súdu z 5. mája 2010 boli zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požadujú tiež zaplatenie finančného zadosťučinenia pre všetkých sťažovateľov v úhrnnej sume 5 000 € od okresného súdu a 5 000 € od krajského súdu. Napokon požadujú aj náhradu trov konania, a to po 1 797,96 € od oboch všeobecných súdov.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 12 Co 42/2008-351 z 5. mája 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 456/99-187 z 23. mája 2005. Podľa názoru krajského súdu okresný súd vykonal dôsledné dokazovanie a vyvodil aj správny právny záver. Je síce pravdou, že žalobca nepredložil originál kúpnej zmluvy, avšak je nesporné, že predložil jej fotokópiu. Na kúpnej zmluve boli overené podpisy Š. C. a K. C., ako   predávajúcich,   ako   aj   podpis   zodpovedného   pracovníka   konajúceho   v mene   štátu. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   došlo   k úradnému   overeniu   podpisov   účastníkov   kúpnej zmluvy, nebol daný dôvod na spochybňovanie pravosti týchto podpisov. Aj z výpovedí účastníkov vyplynulo, že Š. C. mal vôľu sporné pozemky previesť na štát, lebo sa obával, že v opačnom prípade by mohol mať nepríjemnosti v práci (pracoval ako lodník na Dunaji a cestoval do zahraničia). B. B. uviedla, že sporné pozemky mali byť jej rodičom násilím odobraté.   M. C. uviedol, že z detstva   sa pamätá, ako rodičia   spomínali, že im   záhradu zobrali a že sa mala použiť ako stavebný dvor pre spoločnosť I. K. C. síce uviedla, že kúpnu zmluvu nepodpísala, na jej výpoveď však krajský súd neprihliadol, lebo aj jej podpis bol riadne   úradne   overený.   Navyše   menovaná   potvrdila,   že   sa   o sporné   pozemky   nikdy nezaujímala, a potom, ako aj manžel povedal, že by im ich mali zobrať, tam už nikdy nebola. Až v roku 1990 po smrti manžela sa začala o vec zaujímať a až vtedy zistila, že sporné pozemky sú vedené stále ako ich vlastníctvo. To znamená, že sa nesprávala ako vlastníčka sporných pozemkov a že všetci sťažovatelia sa ako vlastníci začali správať až od roku 1995, keď začali platiť daň za sporné pozemky. Pokiaľ sa sťažovatelia odvolávajú na stanovisko generálneho investora, podľa ktorého sporné pozemky neboli vyvlastnené, tento nemusel mať v čase podania svojho stanoviska vedomosť o existencii kúpnej zmluvy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 11 C 456/99 pre porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam   sťažovateľov   mal   krajský   súd   v odvolacom   konaní.   Tým   je   zároveň   vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovatelia svoje právo podať odvolanie aj využili.

Sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   súdne   konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. na konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 456/99 je oneskorene podaná.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Konanie na okresnom súde sa skončilo rozsudkom z 23. mája 2005. Tým skončili aj prípadné prieťahy v tejto inštancii. Preto ak bola sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu až 21. júla 2010, stalo sa tak dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Zvyšok sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Z hľadiska   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdne   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. na konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 12 Co 42/2008 treba poukázať na skutočnosť, že v čase podania sťažnosti bolo odvolacie konanie už ukončené, keďže   vo   veci   bol   vyhlásený   a doručený   rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   nadobudol   aj právoplatnosť. Práve preto už neexistoval stav neistoty na strane sťažovateľov týkajúci sa výsledku odvolacieho konania.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp.   zn.   12   Co   42/2008   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že   jadrom   podanej sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľov s hodnotením dôkazov všeobecnými súdmi. Podľa názoru sťažovateľov žalobca nepreukázal nad akúkoľvek pochybnosť uzatvorenie kúpnej zmluvy, na základe ktorej mal štát vlastnícke právo k sporným pozemkom nadobudnúť. Všeobecné súdy však napriek tomu považovali existujúce dôkazy predložené žalobcom za dostatočné.

Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené, pretože krajský súd logicky a presvedčivo vysvetľuje, na základe akých skutočností dospel v súlade s okresným súdom   ku skutkovému   záveru,   podľa   ktorého   kúpna   zmluva   bola   riadne   uzavretá. Nespokojnosť sťažovateľov s týmto záverom však sama osebe bez ďalšieho neznamená porušenie   označených   práv.   Ústavný   súd   preto   nemá   dôvod   do   skutkových   záverov krajského súdu zasahovať.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010