znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 338/06-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   Ď.,   Č.,   ktorou   namietala   prieťahy   v súdnom   konaní vo veci vedenej Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 11 C 1165/1991, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. Ď. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2006 doručená sťažnosť Ľ. Ď. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala prieťahy v súdnom konaní vo veci vedenej Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 1165/1991.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že na okresnom súde sa viedol pätnásť rokov súdny spor,   v ktorom   sa   rozhodovalo   o reštitučných   nárokoch   sťažovateľky   a ďalších   troch oprávnených   osôb   podľa   zákona   č. 87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení neskorších   predpisov.   Sťažovateľka   považuje   celkovú   dĺžku   predmetného   konania za neprimeranú a tvrdí, že v dôsledku uvedených prieťahov jej vznikla aj „... veľká ujma na majetku“.

Z týchto dôvodov sťažovateľka žiada aj v mene ďalších troch účastníkov konania, ktorí   mali   v   namietanom   konaní   procesné   postavenie   žalobcov   v   2.   a   4.   rade, „... o preskúmanie prieťahov a o nápravu právneho, spravodlivého primeraného finančného zadosťučinenia“. Zároveň   taktiež   aj   v mene   ostatných   oprávnených   osôb   požaduje „... za neúmerné   finančné   náklady   spojené   s obhajovaním   práva,   za   ujmu   na   zdraví, za zničený súkromný majetok (...) finančné vyrovnanie 5 000 0000 päť miliónov slovenských korún“.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Bližšie podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a 2 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Nesplnenie   niektorej   zo   všeobecných   alebo   osobitných   podmienok   konania o sťažnostiach je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   na   neverejnom zasadnutí a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   k porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   malo   dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 1165/1991.

Ústavný súd z rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 1165/1991 z 24. októbra 2005 pripojeného k sťažnosti zistil, že uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 1. februára 2006.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 3. októbra 2006. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   vo   vzťahu   k namietanému   postupu   okresného   súdu   nepovažoval za zachovanú, a preto odmietol sťažnosť ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z uvedeného   záveru   ústavný   súd   považoval   za   zbytočné   vyzývať sťažovateľku, aby v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde predložila splnomocnenie na jej zastupovanie advokátom, a bolo už tiež bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa aj ďalšími podmienkami konania o sťažnostiach v zmysle citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde.

V súvislosti   s tým,   že   sťažovateľka   podala   svoju   sťažnosť   aj   za   ďalšie   osoby vystupujúce v namietanom konaní v procesnom postavení žalobcov, ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou podľa článku 127 ústavy je možné namietať iba porušenie svojich práv s výnimkou prípadov, pre ktoré zákon určuje zákonného zástupcu a za splnenia ďalšej podmienky, a to,   že sťažnosť nie je v rozpore s účelom zastúpenia. Nie je teda   možné, aby fyzická osoba alebo právnická osoba podala sťažnosť ústavnému súdu za inú osobu, ktorá nie je totožná s osobou sťažovateľa, ako je tomu aj v tomto prípade.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2006