znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 337/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   JUDr.   Annou   Líškovou,   Advokátska   kancelária,Šafárikovo námestie 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva nasúdnu   ochranu   garantovaného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   naspravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   sp.   zn.   42   C   15/2010zo 16. februára   2011   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   4   Co   263/2011zo 6. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája2013 doručená sťažnosť Alexandry Vrtochovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietalaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 42 C 15/2010zo 16. februára 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 4 Co 263/2011 zo 6. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 10. februára 2010domáhala, aby okresný súd zaviazal odporcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške3 320   €   z   titulu   diskriminácie.   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   42   C 15/2010-118zo 16. februára   2011 bol   jej   návrh   (žaloba)   zamietnutý.   Proti   tomuto   prvostupňovémurozhodnutiu vo veci podala sťažovateľka odvolanie. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.4 Co 263/2011 zo 6. februára 2013 bol potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu.

3. Sťažovateľka nesúhlasí s takým odôvodnením napadnutého rozsudku krajskéhosúdu, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie a na základe taktovykonaného   dokazovania   správne   právne   vec   posúdil.   Sťažovateľka   k   návrhu   žalobypripojila listinné dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti, o. i. popis pracovnej pozíciežalobkyne, mailovú komunikáciu s personalistkou pani, mzdový lístok z mája2008,   mailovú   komunikáciu   žalobkyne   s   pánom. S   uvedenými   listinnýmidôkazmi predloženými sťažovateľkou sa ani prvostupňový, ani druhostupňový súd podľamienky sťažovateľky nezaoberal, nevyhodnotil a neodôvodnil ich v súlade s ustanovením§ 120 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), lebo nerozhodol o ich vykonaní,resp. nevykonaní. Sťažovateľka v rámci súdneho konania navrhla vypočutie svedka a napriek   skutočnosti,   že   prvostupňový   súd   ho   ako   dôkazný   prostriedok   navrhovanýnavrhovateľkou pripustil, bol predvolaný na pojednávanie na 19. január 2011, osobne sadostavil, avšak nebol okresným súdom vypočutý.

4.   Sťažovateľka   namieta   aj   odôvodnenie   prvostupňového   i   druhostupňovéhorozhodnutia   vo   veci   nepreukázania   jednotlivých   skutkových   vymedzení   neoprávnenéhozásahu do jej osobnostných práv. Sťažovateľka podľa jej slov jednoznačne v súdnom konanípreukázala, že právnou a základnou príčinou tohto stavu bolo to, že v dôsledku zmluvnéhoprevodu   úloh   centrálnej   tlačovej   služby   do   Siemens   Businnes   Services,   s.   r.   o,   bolizamestnancom garantované pracovnoprávne nároky z platných pracovných zmlúv, t. j. ipracovná   funkcia   a   pracovná   náplň.   Na   základe   tejto   skutočnosti   došlo   k   tomu,   žesťažovateľka i pán (jej nadriadený) mali ako vedúci pracovníci takmer identicképracovné   náplne,   takže   dochádzalo   ku   každodennému   duplicitnému   rozhodovaniu   najednom pracovisku, t. j. ku každodenným kompetenčným konfliktom.

5. Sťažovateľka však za tento právny stav nebola zodpovedná, bol za ňu zodpovednýzamestnávateľ, ktorý to mal riešiť spôsobom, aby nedochádzalo v dôsledku takto uzavretejzmluvy   ku   kompetenčným   konfliktom   na   danom   pracovisku   a k podmienkam   preporušovaniu   zásady   rovnakého   zaobchádzania   v   oblasti   pracovnoprávnych   vzťahov[porušenie § 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiacha o   ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov(antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov].   Zamestnávateľ   mohol   podľasťažovateľky napr. vytvoriť dve oddelenia s dvomi vedúcimi pracovníkmi.

6. Pravdou je, že sťažovateľka na skutočnosť, že sa cíti zo strany pána diskriminovaná, poukazovala   zamestnávateľovi   takmer   4   roky,   avšak   ten   napriek   jejpísomným sťažnostiam situáciu neriešil. Napokon situáciu vyriešil prepustením sťažovateľkyz pracovného pomeru. Ako dôkazy o týchto skutočnostiach predložila sťažovateľka písomnédôkazy,   mailovú   korešpondenciu   s   pánom,   avšak   ani   jeden   súd   sa   toutoproblematikou a predloženými dôkazmi v takomto význame nezaoberal.

7. Sťažovateľka namieta aplikáciu a výklad ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, a toprvostupňovým i druhostupňovým súdom z dôvodu, že právna zástupkyňa sťažovateľky anisťažovateľka   sa   na   riadne   nariadené   pojednávanie   nedostavili,   pričom   neúčasť   obochpísomne ospravedlnila z dôvodu kolízie pojednávania s iným, skôr nariadeným termínompojednávania právnej zástupkyne. Zo strany právnej zástupkyne išlo o zložité rozhodnutie,ktorého súdneho konania sa zúčastní, pretože mala kolíziu s termínom, na ktorý čakala.Z dôvodu, že si bola vedomá skutočnosti, že na predmetnom pojednávaní budú vypočutínavrhnutí svedkovia, nežiada odročenie pojednávania. Vychádzajúc so zložitosti posúdeniaprípadu však predpokladala, že konanie nebude na tomto pojednávaní ukončené vyhlásenímrozsudku   a   že   sťažovateľka   bude   mať   možnosť   vyjadriť   sa   k   svedeckým   výpovediam.V danom prípade je sťažovateľka toho názoru, že okresný súd mal zabezpečiť jej vypočutiek uskutočneným svedeckým výpovediam. Toto tvrdenie sťažovateľka podporne opiera ajo ustanovenie § 120 OSP. Podľa sťažovateľky ak je pripisovaná dôležitosť nedoručeniuvyjadrenia druhého účastníka konania, rovnakú dôležitosť vo vzťahu na dodržanie zásadyspravodlivého procesu (ak nie v danom prípade väčšiu) majú i svedecké výpovede akodôkazné prostriedky, ku ktorým sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť, príp. navrhnúťďalšie   dôkazy.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   nemožno   opomenúť,   že   procesný   úkonúčastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je možnépovažovať   za   súčasť   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Ak   je   účastník   konaniaz uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jehouplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, keďsa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, teda porušuje ústavné právo nasúdnu ochranu a spravodlivý proces.

8.   Sťažovateľka   namieta   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ženeboli preukázané skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k priamej alebonepriamej diskriminácii. Za právne nesprávny považuje výklad krajského súdu týkajúci sadôkazného bremena, ktoré podľa odvolacieho súdu nespočíva len na odporcovi, ale zaťažujenavrhovateľa, ktorý musí uniesť dôkazné bremeno a uviesť skutočnosti, z ktorých je možnéodvodiť, že došlo buď k priamej, alebo nepriamej diskriminácii, resp. že došlo k porušeniuzásad rovnakého zaobchádzania. Podľa tvrdenia krajského súdu sťažovateľka nepredložilataké   dôkazy,   z   ktorých   by   bolo   možné   usúdiť,   že   k   porušeniu   zásady   rovnakéhozaobchádzania na jej strane zo strany odporcu došlo. Tento výklad nepovažuje sťažovateľkaza   právne   správny.   Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   namieta,   že   prvostupňovýi druhostupňový   súd   v   danom   prípade   nesprávne   aplikoval   ustanovenie   § 11 ods.   2antidiskriminačného zákona v spojení s § 13 ods. 5 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník prácev znení   neskorších   predpisov   o tzv.   prenesení dôkazného bremena,   ktoré   predstavujeodchýlku od všeobecnej konštrukcie vyjadrujúcej potrebu unesenia dôkazného bremenažalujúcou stranou v spore.

9. Podľa názoru sťažovateľky súdy nepostupovali správne pri prenesení dôkaznéhobremena   na   žalovaného,   pretože   navrhovateľka   nemusí   porušenie   zásady   rovnakéhozaobchádzania preukazovať s istotou, resp. bez akýchkoľvek pochybností, ale stačí určitámiera   pravdepodobnosti.   Podľa   názoru   sťažovateľky   procesné   postupy   oboch   súdovv priebehu   konaní   sa   neriadili   už   uvedeným   ustanovením   zákona   a   súdy   neumožnilisťažovateľke preukázanie skutočností v rámci štádia dokazovania.

10. Podľa sťažovateľky závery, ktorými sa oba súdy v danom prípade vo svojomrozhodovaní   riadili,   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Sťažovateľka   je   tohonázoru, že pri aplikácii § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona došlo zo strany oboch súdovk zásadnému popretiu účelu a významu tohto ustanovenia, keďže jej nebolo postupomsúdov   umožnené   preukázať   rozloženie   dôkaznej   povinnosti   nevykonaním   predloženýchdôkazov.

11. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:„Základné právo sťažovateľky na   spravodlivé súdne konanie vyplývajúce   z čl.   6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 263/2011-176 zo dňa 6. februára 2013 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 42C/15/2010-118 zo dňa 16.2.2011 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 263/2011-176 zo dňa 6. februára 2013 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 42C/15/2010-118 zo dňa 16.2.2011 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava III vracia na ďalšia konanie. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 2 000 eur (slovom dvetisíc eur) na účet sťažovateľky...

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne...“

12. Sťažovateľka navrhla aj alternatívne znenie nálezu: „Základné   právo   sťažovateľky   na spravodlivé   súdne   konanie   vyplývajúce z   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 263/2011-176 zo dňa 6. februára 2013 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava č. k. 42C/15/2010-118 zo dňa 16.2.2011 porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 263/2011-176 zo dňa 6. februára 2013 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 42C/15/2010-118 zo dňa 16.2.2011 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 2 000,- eur (slovom dvetisíc eur)...

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne...“

II.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

III.

14. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, v zmysle ktorej všeobecnésúdy porušili vydaním napadnutých rozsudkov sťažovateľkino základné právo na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, keďže (i) všeobecné súdy týmito napadnutými rozsudkami predovšetkým odňalisťažovateľke   možnosť   konať   pred   súdom   (t.   j.   v konaní   neuskutočnili   jej   vypočutiek svedeckým   výpovediam),   ďalej   (ii)   všeobecné   súdy   nevykonali   dokazovaniev dostatočnom   rozsahu   a   (iii)   závery   všeobecných   súdov   o tom,   že   neboli   preukázanéskutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o priamej alebo nepriamej diskriminácii(ako   aj   s tým   súvisiaca   aplikácia   príslušných   zákonov),   sú   arbitrárne   a zjavneneodôvodnené.

15. Ústavný súd v úvode konštatuje, že je potrebné vzhľadom na charakter námietoksťažovateľky   posúdiť   jej   prípustnosť   z pohľadu   vyčerpania   efektívnych   opravnýchprostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré jej právny poriadok na ochranu jejzákladných práv a slobôd účinne poskytuje.

16. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   § 237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiuodvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konaťpred súdom.

17. Z listín tvoriacich prílohu sťažnosti, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé,že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil ako vecne správny napadnutý rozsudokokresného súdu. Podľa sťažovateľky jej všeobecné súdy týmto postupom predovšetkýmodňali možnosť konať pred súdom (t. j. v konaní neuskutočnili jej vypočutie k svedeckýmvýpovediam).

18. V konečnom dôsledku to podľa názoru sťažovateľky znamená, že všeobecné súdyodmietli poskytnúť ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu.

19. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne (napr. III. ÚS 342/2013) poukazuje nazáver, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnilúčastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadokdáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiupredchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

20. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciučinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.V danom prípade vzhľadom na charakter výhrad proti napadnutým rozsudkom všeobecnýchsúdov ide o námietky, ktoré možno subsumovať pod dovolacie dôvody podľa § 237 písm. f)OSP.

21. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ods. 1 ústavy až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnúmožnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, abysi   sťažovateľ   ako   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušenýchzákladných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanievšetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnejjudikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu   ústavnosti   vo   veciach,v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdomvlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom   ustanovenými   procesnýmiúkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

22. Sťažovateľka však v danej veci v sťažnosti neuvádza, či dovolanie v tejto vecipodala, pričom nič neindikuje, že by uvedený právny prostriedok nápravy sťažovateľkavyužila. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľka nevyčerpalamimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytovala na ktorého použitie bola oprávnená v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladáneprípustnosť   jej   sťažnosti.   Sťažovateľka   ani   len   netvrdila   (a   tým   menej   preukazovala),že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zo strany ústavného súdupreto neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

23. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietolako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015