SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 337/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej JUDr. Annou Líškovou, Advokátska kancelária,Šafárikovo námestie 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva nasúdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva naspravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 42 C 15/2010zo 16. februára 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 263/2011zo 6. februára 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája2013 doručená sťažnosť Alexandry Vrtochovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietalaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 42 C 15/2010zo 16. februára 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 4 Co 263/2011 zo 6. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozsudky“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 10. februára 2010domáhala, aby okresný súd zaviazal odporcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške3 320 € z titulu diskriminácie. Rozsudkom okresného súdu č. k. 42 C 15/2010-118zo 16. februára 2011 bol jej návrh (žaloba) zamietnutý. Proti tomuto prvostupňovémurozhodnutiu vo veci podala sťažovateľka odvolanie. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.4 Co 263/2011 zo 6. februára 2013 bol potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu.
3. Sťažovateľka nesúhlasí s takým odôvodnením napadnutého rozsudku krajskéhosúdu, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie a na základe taktovykonaného dokazovania správne právne vec posúdil. Sťažovateľka k návrhu žalobypripojila listinné dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti, o. i. popis pracovnej pozíciežalobkyne, mailovú komunikáciu s personalistkou pani, mzdový lístok z mája2008, mailovú komunikáciu žalobkyne s pánom. S uvedenými listinnýmidôkazmi predloženými sťažovateľkou sa ani prvostupňový, ani druhostupňový súd podľamienky sťažovateľky nezaoberal, nevyhodnotil a neodôvodnil ich v súlade s ustanovením§ 120 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), lebo nerozhodol o ich vykonaní,resp. nevykonaní. Sťažovateľka v rámci súdneho konania navrhla vypočutie svedka a napriek skutočnosti, že prvostupňový súd ho ako dôkazný prostriedok navrhovanýnavrhovateľkou pripustil, bol predvolaný na pojednávanie na 19. január 2011, osobne sadostavil, avšak nebol okresným súdom vypočutý.
4. Sťažovateľka namieta aj odôvodnenie prvostupňového i druhostupňovéhorozhodnutia vo veci nepreukázania jednotlivých skutkových vymedzení neoprávnenéhozásahu do jej osobnostných práv. Sťažovateľka podľa jej slov jednoznačne v súdnom konanípreukázala, že právnou a základnou príčinou tohto stavu bolo to, že v dôsledku zmluvnéhoprevodu úloh centrálnej tlačovej služby do Siemens Businnes Services, s. r. o, bolizamestnancom garantované pracovnoprávne nároky z platných pracovných zmlúv, t. j. ipracovná funkcia a pracovná náplň. Na základe tejto skutočnosti došlo k tomu, žesťažovateľka i pán (jej nadriadený) mali ako vedúci pracovníci takmer identicképracovné náplne, takže dochádzalo ku každodennému duplicitnému rozhodovaniu najednom pracovisku, t. j. ku každodenným kompetenčným konfliktom.
5. Sťažovateľka však za tento právny stav nebola zodpovedná, bol za ňu zodpovednýzamestnávateľ, ktorý to mal riešiť spôsobom, aby nedochádzalo v dôsledku takto uzavretejzmluvy ku kompetenčným konfliktom na danom pracovisku a k podmienkam preporušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych vzťahov[porušenie § 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiacha o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov]. Zamestnávateľ mohol podľasťažovateľky napr. vytvoriť dve oddelenia s dvomi vedúcimi pracovníkmi.
6. Pravdou je, že sťažovateľka na skutočnosť, že sa cíti zo strany pána diskriminovaná, poukazovala zamestnávateľovi takmer 4 roky, avšak ten napriek jejpísomným sťažnostiam situáciu neriešil. Napokon situáciu vyriešil prepustením sťažovateľkyz pracovného pomeru. Ako dôkazy o týchto skutočnostiach predložila sťažovateľka písomnédôkazy, mailovú korešpondenciu s pánom, avšak ani jeden súd sa toutoproblematikou a predloženými dôkazmi v takomto význame nezaoberal.
7. Sťažovateľka namieta aplikáciu a výklad ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, a toprvostupňovým i druhostupňovým súdom z dôvodu, že právna zástupkyňa sťažovateľky anisťažovateľka sa na riadne nariadené pojednávanie nedostavili, pričom neúčasť obochpísomne ospravedlnila z dôvodu kolízie pojednávania s iným, skôr nariadeným termínompojednávania právnej zástupkyne. Zo strany právnej zástupkyne išlo o zložité rozhodnutie,ktorého súdneho konania sa zúčastní, pretože mala kolíziu s termínom, na ktorý čakala.Z dôvodu, že si bola vedomá skutočnosti, že na predmetnom pojednávaní budú vypočutínavrhnutí svedkovia, nežiada odročenie pojednávania. Vychádzajúc so zložitosti posúdeniaprípadu však predpokladala, že konanie nebude na tomto pojednávaní ukončené vyhlásenímrozsudku a že sťažovateľka bude mať možnosť vyjadriť sa k svedeckým výpovediam.V danom prípade je sťažovateľka toho názoru, že okresný súd mal zabezpečiť jej vypočutiek uskutočneným svedeckým výpovediam. Toto tvrdenie sťažovateľka podporne opiera ajo ustanovenie § 120 OSP. Podľa sťažovateľky ak je pripisovaná dôležitosť nedoručeniuvyjadrenia druhého účastníka konania, rovnakú dôležitosť vo vzťahu na dodržanie zásadyspravodlivého procesu (ak nie v danom prípade väčšiu) majú i svedecké výpovede akodôkazné prostriedky, ku ktorým sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť, príp. navrhnúťďalšie dôkazy. Sťažovateľka je toho názoru, že nemožno opomenúť, že procesný úkonúčastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je možnépovažovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konaniaz uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jehouplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, keďsa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, teda porušuje ústavné právo nasúdnu ochranu a spravodlivý proces.
8. Sťažovateľka namieta odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ženeboli preukázané skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k priamej alebonepriamej diskriminácii. Za právne nesprávny považuje výklad krajského súdu týkajúci sadôkazného bremena, ktoré podľa odvolacieho súdu nespočíva len na odporcovi, ale zaťažujenavrhovateľa, ktorý musí uniesť dôkazné bremeno a uviesť skutočnosti, z ktorých je možnéodvodiť, že došlo buď k priamej, alebo nepriamej diskriminácii, resp. že došlo k porušeniuzásad rovnakého zaobchádzania. Podľa tvrdenia krajského súdu sťažovateľka nepredložilataké dôkazy, z ktorých by bolo možné usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakéhozaobchádzania na jej strane zo strany odporcu došlo. Tento výklad nepovažuje sťažovateľkaza právne správny. Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že prvostupňovýi druhostupňový súd v danom prípade nesprávne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 2antidiskriminačného zákona v spojení s § 13 ods. 5 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník prácev znení neskorších predpisov o tzv. prenesení dôkazného bremena, ktoré predstavujeodchýlku od všeobecnej konštrukcie vyjadrujúcej potrebu unesenia dôkazného bremenažalujúcou stranou v spore.
9. Podľa názoru sťažovateľky súdy nepostupovali správne pri prenesení dôkaznéhobremena na žalovaného, pretože navrhovateľka nemusí porušenie zásady rovnakéhozaobchádzania preukazovať s istotou, resp. bez akýchkoľvek pochybností, ale stačí určitámiera pravdepodobnosti. Podľa názoru sťažovateľky procesné postupy oboch súdovv priebehu konaní sa neriadili už uvedeným ustanovením zákona a súdy neumožnilisťažovateľke preukázanie skutočností v rámci štádia dokazovania.
10. Podľa sťažovateľky závery, ktorými sa oba súdy v danom prípade vo svojomrozhodovaní riadili, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Sťažovateľka je tohonázoru, že pri aplikácii § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona došlo zo strany oboch súdovk zásadnému popretiu účelu a významu tohto ustanovenia, keďže jej nebolo postupomsúdov umožnené preukázať rozloženie dôkaznej povinnosti nevykonaním predloženýchdôkazov.
11. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:„Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 263/2011-176 zo dňa 6. februára 2013 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 42C/15/2010-118 zo dňa 16.2.2011 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 263/2011-176 zo dňa 6. februára 2013 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 42C/15/2010-118 zo dňa 16.2.2011 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava III vracia na ďalšia konanie. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 2 000 eur (slovom dvetisíc eur) na účet sťažovateľky...
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne...“
12. Sťažovateľka navrhla aj alternatívne znenie nálezu: „Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 263/2011-176 zo dňa 6. februára 2013 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava č. k. 42C/15/2010-118 zo dňa 16.2.2011 porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 263/2011-176 zo dňa 6. februára 2013 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 42C/15/2010-118 zo dňa 16.2.2011 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 2 000,- eur (slovom dvetisíc eur)...
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne...“
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
III.
14. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, v zmysle ktorej všeobecnésúdy porušili vydaním napadnutých rozsudkov sťažovateľkino základné právo na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, keďže (i) všeobecné súdy týmito napadnutými rozsudkami predovšetkým odňalisťažovateľke možnosť konať pred súdom (t. j. v konaní neuskutočnili jej vypočutiek svedeckým výpovediam), ďalej (ii) všeobecné súdy nevykonali dokazovaniev dostatočnom rozsahu a (iii) závery všeobecných súdov o tom, že neboli preukázanéskutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o priamej alebo nepriamej diskriminácii(ako aj s tým súvisiaca aplikácia príslušných zákonov), sú arbitrárne a zjavneneodôvodnené.
15. Ústavný súd v úvode konštatuje, že je potrebné vzhľadom na charakter námietoksťažovateľky posúdiť jej prípustnosť z pohľadu vyčerpania efektívnych opravnýchprostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré jej právny poriadok na ochranu jejzákladných práv a slobôd účinne poskytuje.
16. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konaťpred súdom.
17. Z listín tvoriacich prílohu sťažnosti, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé,že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil ako vecne správny napadnutý rozsudokokresného súdu. Podľa sťažovateľky jej všeobecné súdy týmto postupom predovšetkýmodňali možnosť konať pred súdom (t. j. v konaní neuskutočnili jej vypočutie k svedeckýmvýpovediam).
18. V konečnom dôsledku to podľa názoru sťažovateľky znamená, že všeobecné súdyodmietli poskytnúť ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu.
19. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne (napr. III. ÚS 342/2013) poukazuje nazáver, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnilúčastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadokdáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiupredchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
20. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciučinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.V danom prípade vzhľadom na charakter výhrad proti napadnutým rozsudkom všeobecnýchsúdov ide o námietky, ktoré možno subsumovať pod dovolacie dôvody podľa § 237 písm. f)OSP.
21. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ods. 1 ústavy až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnúmožnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, abysi sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušenýchzákladných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanievšetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnejjudikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdomvlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnýmiúkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
22. Sťažovateľka však v danej veci v sťažnosti neuvádza, či dovolanie v tejto vecipodala, pričom nič neindikuje, že by uvedený právny prostriedok nápravy sťažovateľkavyužila. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľka nevyčerpalamimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytovala na ktorého použitie bola oprávnená v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladáneprípustnosť jej sťažnosti. Sťažovateľka ani len netvrdila (a tým menej preukazovala),že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zo strany ústavného súdupreto neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
23. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietolako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015