znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 337/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   V.   a P.   B.,   zastúpených advokátom JUDr. J. P., ako aj JUDr. J. P., vo veci namietaného porušenia čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 1 K 17/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. V., P. B. a JUDr. J. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2014   doručená   sťažnosť   P.   V.,   P.   B.   a   JUDr.   J.   P.   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   vo   veci namietaného porušenia čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom   Okresným   súdom   Žilina (ďalej   len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   1 K   17/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 29. januára 2014.

Zo sťažnosti a z doplňujúceho vyjadrenia z 11. marca 2014 doručeného ústavnému súdu   13.   marca   2014,   ako   aj   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   uznesením okresného súdu sp. zn. 1 K 17/2012 zo 14. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu O., s. r. o. (ďalej len „úpadca“). Súčasne bol za správcu konkurznej podstaty vymenovaný JUDr. V. J. (ďalej len „správca“). Sťažovatelia si uplatnili voči úpadcovi viaceré svoje pohľadávky, z ktorých niektoré boli správcom uznané a   niektoré   zasa   popreté,   pričom   v   týchto   prípadoch   sa   vedú   súdne   konania   o   určenie existencie popretých pohľadávok.

Správca   zvolal   prvú   schôdzu   veriteľov   tak,   že   túto   zrejme   omylom   stanovil   na 22. február 2012, hoci správne malo ísť o dátum 22. február 2013, pričom tento zmätočný údaj   nikdy   neopravil.   Schôdza   sa   aj   uskutočnila   22.   februára   2013   a   hoci   podľa   jej skutočného priebehu správca konštatoval jej uznášaniaschopnosť, keďže boli prítomní dvaja veritelia, napokon sa rozhodol inak, pretože zo zápisnice z rokovania schôdze vyplýva, že schôdza nebola uznášaniaschopná, pretože nebol prítomný aspoň jeden veriteľ oprávnený hlasovať.

Správca zvolal ďalšiu schôdzu veriteľov na 5. december 2013. Táto sa však nekonala pre údajnú práceneschopnosť správcu, ktorý bez preukázania tohto tvrdenia vyvesil v deň konania schôdze oznam o vlastnej práceneschopnosti a na schôdzi sa nezúčastnil.

Aj napriek uvedeným skutočnostiam uznesením okresného súdu sp. zn. 1 K 17/2012 z   26.   novembra   2013   bol   správcovi   uložený   záväzný   pokyn   pri   speňažovaní   majetku oddelenej podstaty. Z uznesenia vyplýva, že vo vzťahu k nehnuteľnostiam ležiacim v kat. území N. zapísaným na liste vlastníctva č.(...) patriacim do oddelenej podstaty je správca povinný stanoviť hodnotu majetku oddelenej podstaty znaleckým posudkom. V prípade, že spoluvlastník oddelenej podstaty M., s. r. o., riadne nevyužije svoje zákonné predkupné právo,   správca   majetok   oddelenej   podstaty   speňaží   dražbou   organizovanou   ním   alebo prostredníctvom   na   to   spôsobilej   obchodnej   spoločnosti.   V   prvom   kole   dražby   bude vyvolávacia cena vo výške stanovenej znaleckým posudkom. V prípadnom druhom kole dražby   bude   vyvolávacia   cena   vo   výške   80   %   ceny   stanovenej   znaleckým   posudkom. Podmienkou   účasti   na   dražbe   je   povinnosť   účastníka   dražby   zaplatiť   vopred   na   účet podstaty   dražobnú   zábezpeku   vo   výške   10   000   €.   Konanie   dražby   správca   oznámi v Obchodnom   vestníku   a   plošnou   inzerciou   aspoň   v   dvoch   regionálnych   novinách. V ostatných   detailoch   správca   pri   vykonávaní   dražby   primerane   aplikuje   ustanovenia zákona   č.   527/2002   Z.   z.   o   dobrovoľných   dražbách   a   o   doplnení   zákona   Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov.

Po vydaní uznesenia okresného súdu správca opätovne zvolal schôdzu veriteľov na 8. január 2014 a hoci podľa jej programu malo ísť o prvú schôdzu, keďže na prvej schôdzi má dôjsť k rozhodovaniu o výmene správcu a keďže predchádzajúce dve   schôdze boli zmarené, napriek tomu je zápisnica spísaná v tom zmysle, že ide o druhú schôdzu veriteľov.

Následne správca kúpnou zmluvou z 11. decembra 2013 previedol spoluvlastnícky podiel sporných nehnuteľností úpadcu na spoločnosť M., s. r. o., a to za cenu, ktorá nie je ekvivalentná hodnote predmetu prevodu. Navyše pritom porušil predkupné právo ďalšieho spoluvlastníka.

Podľa názoru sťažovateľov správca v rozpore so zákonom (§ 91 ods. 3 druhá veta zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; ďalej len „zákon o konkurze“) požiadal okresný súd o udelenie záväzného súhlasu pri speňažovaní majetku patriaceho do konkurznej podstaty ešte pred uskutočnením prvej schôdze veriteľov, pričom okresný súd svojím už uvedeným uznesením uložil správcovi záväzný pokyn pri speňažovaní majetku.

Sťažovatelia   navrhujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 K 17/2012 s tým, aby bolo uznesenie z 26. novembra 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáhajú sa aj náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 167,86 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia   namietajú,   že   postupom   okresného   súdu   a jeho   uznesením   sp.   zn. 1 K 17/2012   z 26.   novembra   2013   im   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a boli zbavení   možnosti   výkonu   jednotlivých   oprávnení   vyplývajúcich   z vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach fyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   je nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k   súdu,   čomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   vo   veci   konať   a   rozhodnúť (II.   ÚS   88/01).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať v súlade   s   platným   procesným   právom   (porov.   v   tomto   zmysle   IV.   ÚS   252/04, IV.   ÚS   329/04, IV.   ÚS   340/04, III.   ÚS   32/07),   najmä   s   ustanovením §   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

Ústavný súd konštatuje, že bolo povinnosťou okresného súdu uviesť v odôvodnení napadnutého uznesenia závery odôvodňujúce jeho právomoc ako príslušného orgánu [§ 82 ods. 2 písm. e) zákona o konkurze], uviesť žiadosť správcu o udelenie pokynu (§ 84 ods. 1 zákona o konkurze) a vysporiadať sa s oprávnením správcu speňažiť majetok v súvislosti s platnosťou či neplatnosťou prvej schôdze veriteľov (§ 91 ods. 3 zákona o konkurze), avšak nemožno súhlasiť s tvrdením   sťažovateľov, že vydaním napadnutého uznesenia im bola odňatá možnosť konať pred súdom a boli zbavení možnosti výkonu jednotlivých oprávnení vyplývajúcich z vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, keďže sťažovatelia mali možnosť zúčastniť sa prvej schôdze veriteľov konanej 22. februára 2013 (táto možnosť im zostala aj pre budúce schôdze veriteľov), na ktorej mohli uplatňovať všetky práva vyplývajúce im zo zákona o konkurze a príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov, a po ďalšie im zostávajú zachované procesné práva v samotnom prebiehajúcom konkurznom konaní. Vydaním   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   na   návrh   správcu   nemohlo   dôjsť k neústavnému   obmedzeniu   práva   sťažovateľov   na   spravodlivé   súdne   konanie,   v tomto prípade konkurzné konanie, keďže sťažovatelia i naďalej zostávajú účastníkmi (veriteľmi – §   24   ods.   1   zákona   o   konkurze)   v rámci   konkurzného   konania   a   napadnuté   uznesenie nezmarilo   (ani   nemohlo   o.   i.   aj   s prihliadnutím   na   možnosť   sťažovateľov   zúčastniť   sa v minulosti   ako pro   futuro schôdze   veriteľov)   uplatňovanie   procesných   a iných   práv sťažovateľov prislúchajúcich im v rámci konkurzného konania.

Ďalej treba uviesť, že vzhľadom na formulovaný záujem sťažovateľov (spojený s ich záujmom na ochrane vlastníckeho práva) ako veriteľov nie je vôbec jasné, v čom malo dôjsť podľa   názoru   sťažovateľov   k   porušeniu   ich   označených   práv.   Sťažovatelia   vôbec nekonkretizujú, k akému materiálne vzatému porušeniu ich práv malo takto dôjsť. Veď vydanie pokynu na speňaženie majetku je prvým krokom k dosiahnutiu cieľa sledovaného sťažovateľmi ako veriteľmi.

Závery   okresného   súdu   v napadnutom   uznesení   nie   je   možné   preto   hodnotiť   ako arbitrárne,   svojvoľné   a   nedostatočné   a je   nutné   ich   považovať   za   výraz   autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Závery okresného súdu obstoja pre účely skúmania dodržania garancií v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014