znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 337/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. D. a T. D., obaja bytom K., zastúpených advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 39 C 13/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. a T. D.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2013 doručená sťažnosť M. D. a T. D. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 39 C 13/2010.

Sťažovatelia v podstatnej časti sťažnosti uviedli:«Sťažovatelia sú, ako žalobcovia účastníkmi konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 39C/13/2010. Sťažovatelia sa domáhajú nahradenia prejavu vôle voči žalovanému Mestu K., K.

Sťažovatelia   uvádzajú,   že   svojím   správaním   nespôsobovali   prieťahy   v   konaní. Od podania   návrhu   dňa   01.   02.   2010,   do   podania   tejto   sťažnosti   porušovateľ   vo   veci meritórne nerozhodol.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   sťažovatelia   namietajú   nečinnosť   v   konaní porušovateľa, ktorý vo veci nevykonáva úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu veci, pričom prejednávaná vec nie je ani skutkovo ani právne náročná.

Postup   porušovateľa   vo   vyššie   označenej   veci   je   zásahom   do   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (v   nasledujúcom   texte   aj   ako   „Ústava“   –   v   príslušnom gramatickom tvare) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (v nasledujúcom texte aj ako „Dohovor“ – v príslušnom gramatickom tvare)...

Porušovateľ, tak ako vyplýva z vyššie uvedeného prehľadu, vykonal vo veci 4 úkony v priebehu troch rokov a troch mesiacov, pričom prvým z nich bolo rozhodnutie o priznaní oslobodenia od   súdnych poplatkov,   druhým pojednávanie   a tretím obhliadka   na mieste samom. Následne, až po uplynutí dvoch rokov od obhliadky na mieste samom, súd nariadil termín pojednávania, ktoré bolo zmarené a porušovateľ až do podania ústavnej sťažnosti, čiže v priebehu štyroch mesiacov, termín pojednávania nenariadil. Sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že porušovateľ vykonáva jednotlivé úkony s neprimerane dlhým časovým odstupom, čím podľa názoru sťažovateľov spôsobuje neodôvodnené prieťahy v konaní... Porušovateľ   konaním   opísaným   v   č1.   II   porušuje   právo   sťažovateľov   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy a základné právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru...»Pretože podľa názoru sťažovateľov nie je v ich veci prípustný iný účelný prostriedok nápravy, navrhli, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:„Základné   právo   M.   D.   a T.   D.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 39C/13/2010, porušené bolo.

Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 39C/13/2010 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

M.   D.,   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.700 €...,   ktoré   je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť M. D. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. T.   D.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.700 €...,   ktoré   je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť T. D. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. M.   D.   a T.   D.,   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom,   ktorú   je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť, na účet právneho zástupcu M. D. a T. D., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 39 C 13/2010.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991   Zb.   o   súdoch   a   sudcoch   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a   sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99, II. ÚS   98/2013),   že   účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto   o   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky   podľa   zákona   o   štátnej   správe   súdov v spojení   so   zákonom   o   súdoch   a   sudcoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že   sťažovateľ   túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovatelia, ktorí sú kvalifikovane právne zastúpení, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodali a ani netvrdia, že ju nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu ich sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04, II. ÚS   98/2013),   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľov priznaného im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné ich sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Na záver ústavný súd uvádza, že sťažovateľom nič nebráni po naplnení už uvedených podmienok opätovne podať sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013