znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 337/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   vedené   pod sp. zn.   Rvp   9126/2012,   sp.   zn.   Rvp   9127/2012,   sp.   zn.   Rvp 9128/2012,   sp.   zn. Rvp 9129/2012, sp. zn. Rvp 9130/2012, sp. zn. Rvp 9131/2012 a sp. zn. Rvp 9132/2012, zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária..., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 37/2012 z 26. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5 Er 334/2004 z 23.   januára   2012,   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn. 16 CoE 45/2012 z 26. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5 Er 246/2004 z 21. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove   sp.   zn.   7   CoE   37/2012   z 28.   marca   2012   v spojení   s postupom   a   uznesením Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   sp.   zn.   5 Er 167/2003   z 21.   januára   2012,   postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 CoE 18/2012 z 29. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 3 Er 171/2006 z 20. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 CoE 66/2012 z 30. marca 2012   v spojení   s postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   sp.   zn. 5 Er 188/2003 z 23. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 CoE 27/2012 z 19. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 3 Er 2/2004 z 18. januára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17 CoE 37/2012 z 22. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5 Er 187/2003 z 23. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9126/2012, sp. zn.   Rvp   9127/2012,   sp.   zn.   Rvp   9128/2012,   sp.   zn.   Rvp   9129/2012,   sp. zn. Rvp 9130/2012, sp. zn. Rvp 9131/2012 a sp. zn. Rvp 9132/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9126/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods. 1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   5 Er 334/2004 z 23. januára   2012,   postupom   a   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5 Er   246/2004 z 21. januára   2012,   postupom   a   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5 Er 167/2003 z 21. januára   2012,   postupom   a   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3 Er 171/2006 z 20. januára   2012, postupom   a   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5 Er 188/2003 z 23. januára 2012, postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Er 2/2004 z 18. januára 2012 a postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 187/2003 z 23. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj uzneseniami Krajského súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 8 CoE   37/2012   z 26.   marca   2012,   sp. zn. 16 CoE 45/2012   z 26.   marca   2012, sp. zn.   7   CoE   37/2012   z 28. marca   2012,   sp.   zn. 18 CoE 18/2012   z 29. marca   2012,   sp.   zn.   20   CoE   66/2012   z 30. marca   2012,   sp.   zn. 5 CoE 27/2012   z 19. apríla   2012   a sp.   zn.   17   CoE   37/2012   z 22. marca   2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolo účastníkmi zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluve   dohodnuté,   že   v prípade   ak   dlžník   neplní   svoje povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Tieto zápisnice boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny   exekútor   na   základe   poverení   udelených   okresným   súdom   začal   nútený   výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím rozhodnutím sp. zn. 5 Er 334/2004 z 23. januára 2012, sp. zn. 5 Er 246/2004 z 21. januára 2012, sp. zn. 5 Er   167/2003   z 21.   januára   2012,   sp.   zn   3   Er   171/2006   z   20.   januára   2012,   sp.   zn. 5 Er 188/2003   z 23.   januára   2012,   sp.   zn.   3   Er   2/2004   z 18.   januára   2012   a sp.   zn. 5 Er 187/2003 z 23. januára 2012 vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich. Krajský súd   na   odvolania   sťažovateľky   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami   potvrdil   okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   argumentácii   napadla   právne   závery   v   rozhodovacej   činnosti okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich   nesprávnosť   z   hľadiska   právneho posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych   predpisov   na predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich,   keď   okresný   súd   a krajský   súd „...   svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie   a interpretácie...“,   za   súbežného   porušenia   viacerých   procesných   pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal   náležite   dokazovanie...“.   Sťažovateľka   zároveň   poskytla   ústavnému   súdu   na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla: „Základnou   vlastnosťou   notárskej   listiny   je   jej   vierohodnosť.   Notár   poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje právomocou   (takúto   právomoc   nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   právneho   predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na   vykonanie   exekúcie   bolo   vydané   orgánom   s právomocou   na   jeho   vydanie   a či rozhodnutie   (iný   titul)   je   z hľadísk   zakotvených   v príslušných   právnych   predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný   súd   oprávnený   posudzovať   vecnú   správnosť...   notárskej   listiny,   ktorá   je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na   ďalšie   konanie   a prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 9126/2012, sp. zn. Rvp 9127/2012, sp. zn. Rvp 9128/2012, sp. zn. Rvp 9129/2012, sp. zn. Rvp 9130/2012, sp. zn. Rvp 9131/2012 a sp. zn. Rvp 9132/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v osobe   sťažovateľky   a okresného   súdu   a krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými uzneseniami okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto   sťažnosti   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný   súd   v danom   prípade   považoval   za   významné vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť   exekúcií   z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu,   ktorým   bola   notárska zápisnica.

Okresný   súd   v zásade argumentoval najmä tým,   že preskúmal exekučný   titul   pri rozhodovaní o žiadostiach exekútora o vydanie poverení na vykonanie exekúcií, pričom zistil,   že   exekučným   titulom   bola   notárska   zápisnica,   pri   ktorej   spísaní   povinný   nebol. Okresný súd zastával názor, že je možné dať sa pri tomto úkone zastúpiť splnomocneným zástupcom. Splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je však koncipované široko   a všeobecne. Zo splnomocnenia nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú, a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa.   Zmluvná   voľnosť   pri   zvolení   si   splnomocneného   zástupcu   bola   zjavne obmedzená. Čím je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca.   Ak   zástupca   podpísal   zápisnicu   za   povinného,   konal   zákonom nedovoleným spôsobom. Z   toho vyplýva, že všetky   tieto skutočnosti   majú za následok absolútnu neplatnosť udeleného splnomocnenia. Zákonom zamýšľané právne účinky môže vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica materiálne   podmienky   vykonateľného   exekučného   titulu,   pretože   bola   spísaná neoprávnenou osobou, nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu pre osobu, v mene   ktorej   splnomocnenec   konal,   a   teda   neobsahuje   záväzok   povinnej   osoby   a   jej vyhlásenia o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Okresný súd preto vyhlásil exekúcie v celom rozsahu za neprípustné a zastavil ich.

Krajský   súd   v rozhodnutiach   o odvolaniach   sťažovateľky   proti   prvostupňovým rozhodnutiam konštatoval, že odvolania nie sú opodstatnené. Argumentoval najmä tým, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny   právny   záver.   V   priebehu   odvolacích   konaní   sa   na   skutkových   a   právnych zisteniach nič nezmenilo, preto si odvolací súd osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a na tieto v plnom rozsahu odkázal.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia poukázal na skutočnosť, podľa ktorej účastníci (sťažovateľka a dlžník) uzatvorili zmluvy o úvere, súčasťou ktorých bol vo forme predtlače uvedený text o splnomocnení advokáta povinným na uznanie záväzku z úveru v mene povinného v notárskych zápisniciach ako exekučného titulu tak, aby sa notárske zápisnice stali vykonateľným exekučným titulom. Takto udelené splnomocnenie sa za platný právny úkon označiť nedá, a preto splnomocnený advokát nemohol pred notárom platne   vyhlásiť   uznanie   záväzku   z   úverových   zmlúv   a   súhlasiť   s   vykonateľnosťou notárskych zápisníc v mene povinného, a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného   v   zmysle   ustanovenia   §   22   ods.   2   Občianskeho   zákonníka.   Podľa   tohto ustanovenia zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, a ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Uvedený rozpor zo záujmami povinného spočíva v tom, že jeho právny zástupca, ktorý mal povinného pri uznaní   dlhu   a spisovaní   notárskych   zápisníc   zastupovať,   bol   určený   priamo   v   zmluve o úvere   oprávneným,   čo   malo   za   následok,   že   povinný   si   nemohol   vopred   určeného advokáta ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle.

Právny úkon urobený zástupcom nespĺňajúcim podmienky upravené v ustanovení § 22 ods. 2 je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný. Na absolútnu neplatnosť pôsobiacu   bez   ďalšieho   priamo   zo   zákona   musel   všeobecný   súd   prihliadať   z úradnej povinnosti.   Ak   v   prerokúvaných   veciach   splnomocnený   advokát   nedisponoval   platným splnomocnením, nemohol v mene povinných konať.

Notárske   zápisnice   predložené   oprávneným   nespĺňali   podmienky   materiálne vykonateľného exekučného titulu, pretože boli spísané na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Za takejto situácie súd prvého stupňa správne postupoval, ak po vyhlásení exekúcií za neprípustné tieto zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. (V tejto   súvislosti   krajský   súd   poukázal   aj   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn. IV. ÚS 183/11.)

Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu k notárskym zápisniciam,   ktoré   boli   následne   exekučným   titulom   slúžiacim   ako   právny   podklad   na začatie exekučného konania voči dlžníkom, a správne ich vyhodnotil, že nie sú spôsobilým exekučným titulom.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   napadnuté   rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu   so   zákonom   v ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania   a nielen   pred   vydaním poverenia   plne   korešponduje   so   zámerom   zákonodarcu   vyjadreným   aj   v iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku   a nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996   z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk   a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím   na postavenie ústavného súdu   vo   vzťahu k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutých rozhodnutí okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, I. ÚS 410/2012), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného   práva.   Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   postupu   a rozhodnutí   krajského   súdu a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali   príslušné   právne   normy   (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   postupom a rozhodnutiami   krajského   súdu   (tak   aj   rozhodnutí   okresného   súdu   vzhľadom   na ich potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a právom   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie   konanie,   v dôsledku   čoho   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.E K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,   zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa   čl. 14 dohovoru   užívanie práv a slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť   zabezpečené   bez   diskriminácie   založenej   na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť   k národnostnej   menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné   deklarovať   ani   porušenie   týchto   ustanovení   ústavy   (IV. ÚS 119/07, I. ÚS 410/2012).

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala   v konaní   pred   všeobecným   súdom výrazne   nevýhodné   postavenie   a bolo   s ňou   zaobchádzané   odlišne,   súdy   konali   bez   jej vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však   ústavný   súd   v postupe   a rozhodnutí   krajského   súdu   nezistil,   a   preto   nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,   a   to   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a rozhodnutiami   krajského   súdu.   Z   tohto   dôvodu   sú   sťažnosti   sťažovateľky   aj   v tejto ostatnej časti zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012