znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 337/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júla   2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. D. B., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5 C 215/2008 z 8. apríla 2010, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co   99/2010   zo   6.   septembra   2010   a   oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 146/11-7 o vybavení podnetu z 29. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. D. B., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 215/2008 z 8. apríla 2010, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 99/2010 zo 6. septembra 2010 a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 146/11-7 o vybavení podnetu z 29. marca 2011.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla: «Sťažovateľ, T., s.r.o. je právnickou osobou. F. F. je fyzickou osobou - podnikateľom od roku 1992. V roku 2003 F. F. kúpil na podnikateľské účely byt č...., nachádzajúci sa na 1. poschodí bytového domu so súpisným číslom... kat. úz. T., ako aj spoluvlastnícky podiel na   spoločných   častiach   a spoločných   zariadeniach   domu   a   spoluvlastnícky   podiel   k pozemku... (ďalej len „byt“). Tento byt bol zakúpený za podnikateľským účelom a slúžil na ubytovanie jeho zamestnancov. Dňa 13. 11. 2006 uzavrel v rámci svojej podnikateľskej činnosti   ako   predávajúci   so   sťažovateľom   kúpnu   zmluvu,   ktorej   predmetom   bol   prevod vlastníckeho práva k predmetnému bytu.

Dňa 27. 8. 2008 podala p. F..., ako navrhovateľka žalobu na Okresný súd Stará Ľubovňa, ktorou sa domáhala určenia, že zmluva o prevode vlastníckeho práva k vyššie uvedenému   bytu   uzavretá   medzi   žalovaným   v   1.   rade   F.   F.   a žalovaným   v   2.   rade, spoločnosťou   T.,   s.r.o.   (sťažovateľom)   zo   dňa   13.11.2006,   je   neplatná.   Žalobkyňa odôvodnila uplatnený nárok tým, že medzi žalovanými v 1. a 2. rade došlo k uzavretiu právneho úkonu - zmluvy počas trvania manželstva medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade na jednej strane a spoločnosťou T., s.r.o. na strane druhej, pričom predmetom právneho úkonu   bol   majetok   patriaci   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ku   ktorého prevodu vzhľadom na skutočnosť, že sa nejedná o bežný úkon, je potrebný súhlas druhého manžela. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej aj „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 8.4.2010, č. k. 5C 215/2008-114 určil, že žalobkyňou napadnutý právny úkon je neplatný. Prvostupňový   súd   konštatoval,   že   predmetný   byt   patri   do   BSM   žalobkyne a žalovaného v 1. rade a na jeho kúpu boli použité finančné prostriedky z BSM. K námietke, že   „žalobkyňa   dala   súhlas   žalovanému   v   1.   rade   na   použitie   majetku   BSM   pri   začatí podnikania, t.j., že dala súhlas na zakúpenie motorového vozidla pri začatí podnikateľskej činnosti žalovaného v 1. rade a na ďalšie úkony súvisiace s podnikaním už súhlas žalovaný v   1.   rade   ako   podnikateľ-   fyzická   osoba   nepotreboval“   súd   uviedol,   že   sa   stotožňuje s právnou argumentáciou právneho zástupcu žalobkyne, že toto ustanovenie upravuje len použitie majetku, ktorý už je v BSM a pri začatí podnikania, na použitie takéhoto majetku BSM potrebuje podnikateľ súhlas druhého manžela. Predmetný byt bol nadobudnutý do BSM po začatí podnikania- až vr. 2003 a ustanovenie § 148a ods. 1 OZ sa nevzťahuje na prevod nehnuteľnosti, t.j. na prevod predmetného bytu, pretože podľa § 145 ods. 1 OZ nejde o bežný úkon a na takýto úkon je potrebný súhlas druhého manžela a to aj v prípade, ak predmetný byt užíval žalovaný v 1. rade ako fyzická osoba podnikateľ pre podnikateľské účely. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní v 1. a 2. rade odvolanie. Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   aj   „odvolací   súd“,   spolu   s   prvostupňovým   súdom „všeobecné súdy“) v rozsudku zo dňa 6.9.2010, č. k. 16Co 99/2010 konštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vyvodil právne závery a vo veci správne rozhodol,   a   na   základe   toho   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   Odvolací   súd   sa stotožnil   s   právnym   záverom   prvostupňového   súdu,   že   v   danom   prípade   predaj nehnuteľnosti   nemožno   považovať   za   bežnú   vec   týkajúcu   sa   spoločných   vecí   manželov, ktorú môže vybavovať každý z nich sám. Žalovaný v 1. rade súhlas na predaj bytu od žalobkyne nemal, skutočnosť, ktorú prezentoval aj vo svojich podaniach a vyjadreniach aj tým, že súhlas k prevodu nepotreboval. Z tohto dôvodu je právny úkon relatívne neplatný. Ďalej odvolací súd zdôraznil, že predmetný byt patrí do BSM, nakoľko bol zakúpený počas trvania manželstva z prostriedkov BSM.

S rozhodnutím prvostupňového a odvolacieho súdu sťažovateľ, v danej veci žalovaný v druhom rade a F. F. ako žalovaný v 1. rade nesúhlasili, pretože je v priamom rozpore so znením § 148a OZ a tiež s jeho účelom.

Žalovaní   v   1.   a   2.   rade   ako   podávatelia   v   1.   a   2.   rade   podali   na   Generálnu prokuratúru   Slovenskej   republiky   (ďalej   „Generálna   prokuratúra“)   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom SR.

Tento   podnet   bol   vybavený   Krajskou   prokuratúrou   v   Prešove   (ďalej   „Krajská prokuratúra").   Dňa   25.1.2011   bolo   podávateľom   doručené   upovedomenie   o   spôsobe vybavenia   podnetu   Krajskou   prokuratúrou   v   Prešove,   sp.   zn.   Kc   267/10-4.   Krajská prokuratúra   podnet   odložila   z   dôvodu,   že   nebol   zistený   zákonný   dôvod   na   podanie mimoriadneho dovolania... S takýmto spôsobom vybavenia podnetu podávatelia nesúhlasili a   preto   v   súlade   s   ust.   §   34   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   podali nadriadenému   prokurátorovi   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   podnetu   na podanie   mimoriadneho   dovolania   z   19.11.2010   podaného   podávateľmi   generálnemu prokurátorovi SR, ktorý bol vybavený prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove. Tento   podnet   bol   vybavený   Generálnou   prokuratúrou.   Dňa   8.4.2011   bolo podávateľom   doručené   upovedomenie   o   spôsobe   vybavenia   podnetu   Generálnou prokuratúrou, sp. zn. VI/2 Pz 146/11-7. Generálna prokuratúra podnet odložila z dôvodu, že nebol zistený zákonný dôvod na podanie mimoriadneho dovolania....

S takýmto spôsobom vybavenia podnetu sťažovateľ nesúhlasil a preto v súlade s ust. § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre podal sťažovateľ a František Fabián nadriadenému   prokurátorovi   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   tohto podnetu. Tento   podnet   bol   vybavený   Generálnou   prokuratúrou   rozhodnutím   pod sp. zn. VI/2 Pz 146/11-7 doručeným podávateľom dňa 8.4.2011. Generálna prokuratúra sa s týmto podnetom nestotožnila a tento podnet odložila z dôvodu, že nebol zistený zákonný dôvod na podanie mimoriadneho dovolania. Týmto rozhodnutím sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje. Sťažovateľ má právo namietnuť porušenie svojho základného práva rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 6.9.2010, pod č. k. 16Co 99/2010 a oznámením Generálnej prokuratúry o vybavení podnetu sp. zn. VI/2 Pz 146/11-7. Sťažovateľ toto svoje právo uplatňuje podaním sťažnosti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva týmto rozsudkom Krajského súdu Prešov.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ namieta porušenie svojho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46, práva na ukladanie povinností zákonom, na základe zákona a v jeho medziach podľa čl. 13 ods. 1 a práva konať všetko, čo nieje zákonom zakázané podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Krajský súd   Prešov   a   Generálna   prokuratúra   vydali   rozhodnutia   v   rozpore   s   namietanými základnými právami. Tým došlo k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46, práva na ukladanie povinností zákonom, na základe zákona a v jeho medziach podľa čl. 13 ods. 1 a práva konať všetko, čo nie je zákonom zakázané podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky...

V   danej   veci   súdy   totiž   interpretovali   ustanovenia   hmotnoprávnych   predpisov v rozpore s ich znením, so zmyslom a s účelom zákona. Rozhodnutia všeobecných súdov založené na takejto interpretácii hmotnoprávnych predpisov predstavujú také zásahy do práv   sťažovateľa,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neudržateľné,   a   to   z   nasledujúcich dôvodov: Sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k bytu špecifikovanému v bode I. tejto sťažnosti po splnení všetkých zákonom stanovených podmienok. Všeobecné súdy vyslovili neplatnosť   právneho   úkonu,   ktorým   bolo   na   sťažovateľa   prevedené   vlastnícke   právo   k predmetnému   bytu   z   dôvodu   absencie   podstatnej   náležitosti   právneho   úkonu   -   súhlasu manželky prevodcu - Františka Fabiána s prevodom vlastníckeho práva.

V zmysle právnej argumentácie všeobecných súdov všetky právne úkony podnikateľa, ktoré nespadajú do kategórie bežných vecí podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podliehajú súhlasu manžela podnikateľa.

Františkovi   Fabiánovi   bol   daný   súhlas   na   použitie   majetku   BSM   na   podnikanie zo strany manželky a to najneskôr v čase, keď súhlasila s nákupom motorových vozidiel na účely Autoškoly v roku 1993. Tento súhlas s použitím majetku BSM na podnikanie má „generálny" charakter - ak ho podnikateľ získa od druhého manžela, nemusí oň už žiadať pri každom ďalšom právnom úkone súvisiacom s podnikaním.

V zmysle ust. § 148a ods. l druhá veta, nie je súhlas druhého manžela potrebný na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním. Zákonodarca vymedzil právne úkony, na ktoré podnikateľ súhlas druhého manžela nepotrebuje, na základe kritéria súvislosti právneho úkonu   s   podnikaním.   Otázka   potreby   súhlasu   druhého   manžela   sa   teda   posudzuje z hľadiska, či daný právny úkon súvisí s podnikaním, pričom nie je rozhodujúce, či ide o bežný právny úkon v zmysle § 145 ods. l OZ. Účelom § 148a ods. 1 druhá veta je umožniť slobodný a nerušený výkon podnikateľskej činnosti podnikateľa - fyzickej osoby a poskytnúť ochranu   dobromyseľným   tretím   osobám,   ktoré   vstupujú   do   právnych   vzťahov s podnikateľmi. Ak by mal podnikateľ žiadať súhlas druhého manžela na každý právny úkon súvisiaci s podnikaním, ktorý prekračuje medze bežného právneho úkonu v zmysle ust. § 145 ods.   1,   narušilo by to celý systém podnikania fyzických osôb.   To nebolo úmyslom zákonodarcu   a   preto   si   toto   ustanovenie   ani   nemožno   takto   vykladať.   Ust.   §148a   je jednoznačne lex specialis k ustanoveniu § 145 ods. 1. Ak teda manžel podnikateľ získa v zmysle ust. §148a ods. 1 prvá veta súhlas druhého manžela na použitie majetku z BSM pri začatí podnikania, v zmysle druhej vety ust. 148a ods. 1 súhlas na ďalšie právne úkony súvisiace   s   podnikaním   nepotrebuje,   keďže   je   „krytý“   súhlasom   udeleným   pri   začatí podnikania.   Predmetný   byt   bol   zakúpený   na   podnikateľský   účel,   a   bol   riadne   vedený v účtovníctve   podnikateľského   subjektu.   Na   podnikateľský   účel   slúžil   počas   celej   doby, v ktorej   bol   vlastníctvom   Františka   Fabiána.   Následne   bol   tento   byt   prevedený   na sťažovateľa, ktorý predmetný byt opäť využíval na podnikateľský účel, a to na ubytovanie svojich   zamestnancov.   Podstatné   je,   že   v   čase   prevodu   bol   byt   Františkom   Fabiánom využívaný   na   podnikateľský   účel,   čo   on   samotný   a   sťažovateľ   preukázali,   pričom   táto skutočnosť nebola spochybnená ani vyvrátená...

Garancia   ústavného   práva   vlastniť   majetok   podla   č.   20   ods.   1   je   v   zásade zabezpečovaná   všeobecnými   súdmi   avšak   za   určitých   predpokladov   musí   byť zabezpečovaná aj ústavným súdom (I. ÚS 43/97, I. ÚS 215/03). Sťažovateľ má za to, že v danej   veci   sú   naplnené   predpoklady   aj   pre   poskytnutie   ochrany   ústavným   súdom. Procesným postupom všeobecných súdov došlo totiž aj k porušeniu čl. 46 ústavy a čl. 6. Dohovoru. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon....

Všeobecný   súd   má   pri   aplikácii   právnej   normy   vychádzať   z   racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade, a súčasne zabezpečiť aj účel a zmysel   použitej   právnej   normy   so   zreteľom   na   jej   miesto   v   určitom   systéme   alebo podsystéme   právnych   noriem.   Všeobecnými   súdmi   uskutočnený   výklad   hmotnoprávnych predpisov vykazuje značný stupeň arbitrárnosti...

Rozhodnutiami   všeobecných   súdov   bolo   porušené   aj   právo   sťažovateľa   priznané čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, v zmysle ktorého možno povinnosti ukladať zákonom alebo na základe zákona, a v jeho medziach.

Všeobecné súdy podmienili platnosť právneho úkonu, ktorým bolo na sťažovateľa prevedené vlastníctvo k bytu, súhlasom manželky predávajúceho, pričom k nesprávnemu právnemu   záveru   dospeli   nesprávnym   výkladom   príslušných   zákonných   ustanovení. Z rozhodnutí   všeobecných   súdov   teda   vyplýva   povinnosť   obstarať   súhlas   manželky s právnym úkonom, ktorú však zákon v danom prípade neukladá. Podmienenie platnosti právneho úkonu náležitosťou, ktorá zo zákona nevyplýva, predstavuje uloženie povinnosti, ktoré je v priamom rozpore s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a tiež s čl. 2 ods. 3 ústavy. Sťažovateľovi bolo vlastnícke právo nadobudnuté riadne a v súlade so zákonom odňaté v dôsledku   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ktoré   postupom   v   rozpore   s   ústavou   uložili povinnosť, ktorá zo zákona nevyplýva.

K   zásahu   do   ústavou   priznaných   práv   sťažovateľa   došlo   aj   postupom   orgánov prokuratúry,   na   ktoré   sa   sťažovateľ   obrátil   s   podnetom   na   podanie   mimoriadneho dovolania...

Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   a   Krajská   prokuratúra   v   Prešove konštatovali, že nezistili porušenie zákona rozhodnutiami všeobecných súdov.

Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   a   Krajská   prokuratúra   v   Prešove konštatovali, že nezistili porušenie zákona rozhodnutiami všeobecných súdov.

Sťažovateľ   si   neuplatňuje   nárok   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ktorý   mu zo zákona ani nepatrí. Sťažovateľ si uplatňuje ústavou garantované právo na inú právnu ochranu, ktorej obsahom je aj právo na riadne preskúmanie podnetu orgánmi prokuratúry ako orgánmi ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb právnických osôb   a štátu.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   orgány   prokuratúry   nedostatočne   preskúmali predložené podnety a nesprávne právne vec posúdili, v dôsledku čoho zrejmé porušenie zákona nezistili a podnety na podanie mimoriadneho dovolania odložili.

Sťažovateľ   si   uplatňuje   právo   na   inú   právnu   ochranu,   v   rámci   ktorej   prináleží orgánom   prokuratúry   preskúmať   podnet   riadne   a   s potrebnou   starostlivosťou,   a   podľa najlepšieho vedomia a svedomia uplatňovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony,   medzinárodné   zmluvy   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom   a   ostatné všeobecne   záväzné   právne   predpisy   tak,   aby   každé   porušenie   práv   fyzickej   osoby, právnickej osoby alebo štátu bolo náležite zistené a odstránené.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   v   danom   prípade   postupom   orgánov   prokuratúry   došlo k porušeniu   ústavného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy.   Orgány prokuratúry   sa   stotožnili   s   ústavne   nesúladnými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov a nevyhoveli   podnetu   sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Tento   postup orgánov prokuratúry znamenal zásah do ústavou garantovaných práv sťažovateľa, pretože orgány prokuratúry nezistili porušenie zákona napriek tomu, že rozhodnutia všeobecných súdov sú v zrejmom rozpore so zákonom...

Sťažovateľ žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia z dôvodu, že samé rozhodnutie o porušení jeho základných práv v okolnostiach prípadu nemá povahu dostatočnej satisfakcie...

Sťažovateľ žiada ústavný súd o priznanie úhrady trov konania vo výške 261,82 € z dôvodu svojho právneho zastúpenia advokátom, ktoré je predpísané zákonom o ústavnom súde.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie jej práv zaručených v čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 215/2008 z 8. apríla 2010.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom okresného súdu sťažovateľka namieta   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe sťažovateľke   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania rozhodnutia okresného súdu vydaného   v   konaní vedenom   pod sp.   zn.   5   C 2105/2008 využitím   riadneho opravného prostriedku, ktorú aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský súd o odvolaní rozhodoval a rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 Co 99/2010 zo 6. septembra 2010.

Vychádzajúc zo svojho postavenia ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Sťažovateľka sa domáhala vyslovenia porušenia svojich práv zaručených v čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 99/2010 zo 6. septembra 2010.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozsudok   krajského   súdu   zo   6.   septembra   2010 nadobudol právoplatnosť 27. septembra 2010.

Sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   3.   mája   2011,   teda   zjavne   po   uplynutí dvojmesačnej   lehoty   na   jej   podanie.   Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

3. Sťažnosť smeruje aj proti oznámeniu generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 146/11-7, ktorým vybavila podnet sťažovateľky z 29. marca 2011.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   19.   novembra   2010   podala   generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   99/2010 zo 6. septembra 2010, pretože podľa nej „súd dospel k nesprávnym záverom o skutkovom stave...   a rozsudok,   ktorého   odôvodnenie   sa   opiera   o   skutočnosti,   ktoré   v   konaní   pred súdom neboli preukázané, nie je v súlade so zákonom...“.

Krajská   prokuratúra   v Prešove   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“),   ktorá   podnet vybavovala, však konštatovala, že oba súdy správne zistili skutkový stav a správne právne vec posúdili, preto nezistila dôvod na podanie podnetu na mimoriadne dovolanie, preto podnet sťažovateľky odložila. Sťažovateľka so záverom krajskej prokuratúry nesúhlasila, preto s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podala nadriadenému prokurátorovi podnet na preskúmanie zákonnosti vybavenia tohto podnetu. Podnet vybavila generálna prokuratúra prípisom č. k VI/2 Pz 146/11-7 z 29. marca 2011 (sťažovateľke bol doručený 8. apríla 2011.)

Generálna   prokuratúra   svoje   rozhodnutie   nepodať   mimoriadne   dovolanie v sťažovateľkinej veci odôvodnila takto:

«Ani   opätovným   preskúmaním   veci   nebol   zistený   dôvod   pre   zmenu   právneho stanoviska,   ktoré   Vám   bolo   oznámené   vo   vybavení   Krajskej   prokuratúry   v   Prešove z 18. januára 2011 sp. zn. Kc 267/10-4, na ktoré v celom rozsahu poukazujem.

Podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku môže generálny prokurátor na základe podnetu   účastníka   konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo   osohy   poškodenej rozhodnutím súdu podať mimoriadne dovolanie, ak zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon.

V   uvedenom   prípade   neboli   zistené   dôvody   pre   podanie   tohto   mimoriadneho opravného prostriedku, ktorého sa Vašim podaním domáhate.

V opakovanom podnete opätovne vyjadrujete nespokojnosť s rozhodnutím súdov, ako aj predchádzajúcim vybavením krajskej prokuratúry. Opätovne zdôrazňujete „že ste nikdy nespochybňovali,   že   predmetný   byt   patril   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov (ďalej len „BSM“) avšak okolnosti jeho kúpy a účel, na ktorý bol podávateľom v 1) rade počas   celej   doby   jeho   vlastníctva   využívaný,   zakladajú   jeho   právo   nakladať s nehnuteľnosťou spôsobom upraveným v ustanovení § 148a Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Preto sa domnievate, že rozhodnutím sudov, ktorým bola určená neplatnosť kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu. bolo porušené jedno zo základných vlastníckych   oprávnení   vlastníka   a   to   právo   nakladať   s   vecou   patriacou   do   jeho vlastníctva“.

S   týmto   právnym   názorom   nie   je   možné   sa   stotožniť.   Predovšetkým   je   potrebné opätovne zdôrazniť, že ustanovenie § 148a OZ nemožno vykladať samostatne bez väzby na zákonnú úpravu bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Vykonaným   dokazovaním   bolo   zistené,   že   predmetný   byt   bol   nadobudnutý   počas manželstva a na jeho nadobudnutie bolí použité finančné prostriedky patriace do BSM. Rozhodnutie jedného z manželov o lom. že začne podnikateľskú činnosť, v rámci ktorej   použije   majetok   v   bezpodielovom   spoluvlastníctve   sa   automaticky   dotýka   práv a povinnosti druhého manžela, ktorý musí k takému použitiu dať svoj súhlas.

Nakladanie so spoločnými prostriedkami však nemôže byť v rozpore s koreninou úpravou   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   v   §   143   OZ.   ako   aj   nadväzujúcimi ustanoveniami zákona a to najmä s ustanovením § 145 OZ, ktorý upravuje vzájomné vzťahy manželov   ohľadom   bežných   vecí   tak.   že   bežné   veci   môže   vybavovať   každý   z   manželov a v ostatných veciach (nie bežných) je potrebný súhlas oboch manželov.

Kúpu   a   predaj   nehnuteľnosti   v   žiadnom   prípade   nie   je   možné   považovať   za vybavovanie bežnej veci. K prevodu nehnuteľnosti je nevyhnutný súhlas oboch manželov, inak je tento právny úkon neplatný.

Za   takýto   súhlas   nemôžete   považovať   predchádzajúci   súhlas   býv.   manželky   s použitím spoločných prostriedkov napr. na použitie Vášho spoločného auta resp. kúpu iných motorových vozidiel pre Vaše podnikanie autoškole. Manželia si môžu odchylne upraviť svoje vzájomne majetkové vzťahy odchylne od zákonnej úpravy a to najmä v prípade začatia podnikania. Takáto dohoda však musí spĺňal všetky zákonom predpokladané podmienky (napr. § 143a OZ, § 148a ods. 2 OZ). Takáto skutočnosť zo súvisiaceho súdneho spisu nevyplýva   a   preto   rozhodnutie   súdu.   ktorým   bola   určená   neplatnosť   právneho   úkonu   - kúpnej   zmluvy   o   prevode   nehnuteľnosti   z   dôvodu   absencie   súhlasu   druhého   manžela, považujem za správne a zákonné.

Keďže Váš opakovaný podnet neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by už neboli známe   v   súdnom   konaní,   alebo   pri   predchádzajúcom   vybavovaní   krajskej   prokuratúry a v postupe   a   rozhodovaní   konajúcich   súdov   neboli   zistené   dôvody   pre   podanie mimoriadneho dovolania, bol Váš opakovaný podnet odložený bez prijatia ďalších opatrení. S poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom   znení,   zároveň   oznamujem,   že   ďalšie   podnety   v   uvedenej   veci   už   nebudú prešetrované.»

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   konaniu   o   opakovanom   podnete   vedenom generálnou prokuratúrou pod č. k. VI/2 Pz 146/11-7 pre namietané porušenie označených práv považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných sudov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podstatou   námietok   sťažovateľky   v   danej   časti   konania   je   nesúhlas   s   právnym názorom generálnej prokuratúry, ktorá dospela k záveru, podľa ktorého nie sú dané dôvody na podanie mimoriadneho dovolania.

Podľa názoru ústavného súdu postup a stanovisko generálnej prokuratúry nemožno v nijakom   prípade   považovať za   arbitrárny,   ale ani za   zjavne neodôvodnený.   Je   vecou posúdenia   generálnej   prokuratúry,   či   mimoriadne   dovolanie   v   danej   veci   podá   alebo či dospeje   k   opačnému   záveru.   Skutočnosť,   že   závery   sťažovateľky   neakceptovala, nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označených práv podľa ústavy. Preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd zasiahol do záverov generálnej prokuratúry.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2011