znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 337/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 5 CoE 11/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 CoE 11/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. júla 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   návrhom   na   vykonanie   exekúcie   podaným   súdnemu exekútorovi Mgr. Ing. I. Š. 7. novembra 2008 sa sťažovateľka domáhala vymoženia sumy 46 753 Sk s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok sp. zn. RK-96/08-EK   z 12.   februára   2008,   ktorý   sa   stal   právoplatným   26.   marca   2008 a vykonateľným 1. apríla 2008. Uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 Er 2629/2008-50 z 28. októbra 2009 bolo vyhovené námietkam povinných s odôvodnením,   že   rozhodcovská   doložka   dojednaná   v čl. 18   zmluvy   o revolvingovom úvere   č.   8000056095   je   nekalým   zmluvným   dojednaním   v neprospech   spotrebiteľa, zmluvná odmena je v rozpore s dobrými mravmi a zmluvná pokuta predstavuje neprijateľnú podmienku.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v ktorom namietala nedostatok oprávnenia okresného súdu ako exekučného súdu preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý ho vydal. Poukázala aj na fakt, že tvrdenia o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky   nezodpovedajú   skutočnému   priebehu   rozhodcovského   konania   a obsahu rozhodcovskej doložky. Uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 11/2010-74 zo 16. apríla 2010   bolo   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené.   Písomné   vyhotovenie   uznesenia   bolo sťažovateľke doručené 13. mája 2010.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uzneseniami   všeobecných   súdov   boli   porušené   jej označené základné práva podľa ústavy. Podľa názoru všeobecných súdov ide o neplatnú rozhodcovskú   doložku napriek tomu, že oprávnenie na jej posudzovanie im   nepriznáva žiadne zákonné ustanovenie. Preto všeobecné súdy konali v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy. Popieranie platnosti rozhodcovskej doložky bolo možné a zo zákona predvídané v priebehu rozhodcovského konania a po jeho skončení len v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V tomto smere sťažovateľka poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie   (ďalej   len   „súdny   dvor“),   najmä   na   rozhodnutie   vo   veci   Mostaza   Claro.   Navyše, uznesenie   krajského   súdu   nie   je   ani   dostatočným   spôsobom   odôvodnené.   Postupom všeobecných súdov boli povinní zvýhodnení, čím sa porušila zásada rovnosti účastníkov konania.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 CoE 11/2010 s tým, aby bolo uznesenie zo 16. apríla 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,16 € vrátane dane z pridanej hodnoty.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 CoE 11/2010-74 zo 16. apríla 2010 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 15 Er 2629/2008-50 z 28. októbra 2009 v časti vyhovenia námietkam povinných. Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol tak, že námietky povinných považoval proti exekúcii za dôvodné v celom rozsahu. Podľa názoru krajského súdu je potrebné sa v celom rozsahu stotožniť s okresným súdom. Rozhodcovskú doložku treba považovať ako celok za neprijateľnú a neplatnú v súlade s ustanovením § 53 ods.   5,   resp.   ods.   4   Občianskeho   zákonníka.   Exekúcia   je   preto   ako   celok   neprípustná. Za dôvodné   treba   považovať aj   námietky   týkajúce   sa   samotného   doručovania   rozsudku povinnému 1 na adresu, ktorá nie je adresou jeho trvalého bydliska. Preto nemohli nastať účinky doručenia ani fikciou doručenia a rozhodcovský rozsudok by ani v prípade platnosti rozhodcovskej   doložky   nemohol   nadobudnúť   vykonateľnosť.   Okresný   súd   sa   správne zaoberal (napriek nevykonateľnosti rozhodcovského rozsudku a neplatnosti rozhodcovskej doložky)   aj   samotným   obsahom   spotrebiteľskej   zmluvy   a dospel   v konečnom   dôsledku k správnym skutkovým a právnym záverom.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   všeobecné   súdy v rozpore   so   zákonom   a s judikatúrou   súdneho   dvora   neumožnili   jej   ako   oprávnenému subjektu   vymôcť   peňažnú   pohľadávku   od   povinných   judikovanú   právoplatným rozhodcovským   rozsudkom.   Sťažovateľka   teda   vlastne   tvrdí,   že   postupom   všeobecných súdov   bola   pozbavená   súdnej   ochrany   v exekučnom   konaní,   teda   možnosti   konať   pred súdom v exekučnom konaní.

Vzhľadom   na   citované   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   mohla sťažovateľka podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať ochrany označených základných práv. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala.

Možno   urobiť   záver,   že   sťažovateľka   nevyčerpala   dovolanie   ako   mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na ktorého   použitie   bola   sťažovateľka   osobne   oprávnená   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku. Preto treba sťažnosť považovať za neprípustnú.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienku vyčerpania   opravného   prostriedku   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   vôbec neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Odhliadnuc   od   už   uvedených   záverov   o neprípustnosti   podanej   sťažnosti   by prichádzalo do úvahy považovať sťažnosť aj za zjavne neopodstatnenú.

Všeobecné   súdy   použili dva   samostatné argumenty,   na základe ktorých   vyhoveli námietkam povinných. Stalo sa tak jednak pre záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky, resp.   neplatnosti   zmluvy   o revolvingovom   úvere,   ale   nezávisle   na   tom   aj   z dôvodu,   že rozhodcovský   rozsudok   sa   nestal   právoplatným   a vykonateľným,   keďže   nebol   riadne doručený. Sťažovateľka však v podanej sťažnosti napáda iba argumentáciu všeobecných súdov týkajúcu sa neplatnosti rozhodcovskej doložky, resp. zmluvy o revolvingovom úvere. Nijako   nespochybňuje   závery,   podľa   ktorých   sa   rozhodcovský   rozsudok   nestal právoplatným a vykonateľným. Uvedený dôvod (pokiaľ sa považuje za správny) sám osebe odôvodňuje vyhovenie námietkam povinných proti upovedomeniu o začatí exekúcie. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010