znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 337/08-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., L., zastúpeného advokátom JUDr. M. T., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 222/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2008 doručená sťažnosť D. Š., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn.   4   Cdo   222/2005.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   prepravu doručovacej službe 30. júla 2008.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca uplatnil proti žalovanému Mestu L. (ďalej len „žalovaný“) žalobou z 3. decembra 1998 nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,2 % za každý deň omeškania zo sumy 1 500 000 Sk od 7. decembra 1994 do 27. mája 1998 vo výške 3 801 000 Sk, zo sumy 800 000 Sk od 28. mája 1998 do 1. júna 1998 vo výške 8 000 Sk, zo sumy 500 000 Sk od 1. júna 1997 do 1. júna 1998 vo výške 365 000 Sk a napokon zo sumy 56 849 766 Sk od 1. januára 1997 do   zaplatenia.   Zo   žaloby   vyplývalo,   že   sťažovateľ   uzatvoril   so   žalovaným   zmluvu o zabezpečení a vykonaní výstavby sídliska rodinných (obytných) domov vrátane technickej vybavenosti.   Žalovaný   sa   zaviazal,   že   zabezpečí   finančné   prostriedky   na   realizovanie technickej   vybavenosti   v dohodnutom   čase   a v dohodnutej   výške   uvedenej   v prílohe   2 zmluvy. Výška predbežných nákladov určená v prílohe 1 zmluvy bola ustálená sumou 58 849 755 Sk. Žalovaný mal podľa prílohy 2 zmluvy uhradiť sťažovateľovi zálohy, a to do 31. júla 1994 sumu 1 500 000 Sk, do 1. októbra 1994 sumu 500 000 Sk a celková čiastka mala byť zaplatená do 31. decembra 1996. Žalovaný tvrdil, že zmluva je neplatná, avšak v inom konaní bola jeho žaloba o vyslovenie neplatnosti zmluvy právoplatne zamietnutá.

Rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 119/01 z 22. októbra 2004 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % za každý deň omeškania zo sumy 1 500 000 Sk od 7. decembra 1994 do 27. mája 1998 vo výške 3 801 000 Sk, zo sumy 800 000 Sk od 28. mája 1998 do 1. júna 1998 vo výške 8 000 Sk, zo sumy 500 000 Sk od 1. júna 1997 do 1. júna 1998 vo výške 365 000 Sk a zo sumy 16 400 000 Sk od 1. januára 1997 do 1. januára 2001. Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal zaplatenia zmluvnej pokuty zo sumy 40 449 766 Sk od 1. januára 1997 do 1. januára 2001 a zo sumy 56 849 766 Sk od 2. januára 2001 do zaplatenia, v tejto časti žalobu zamietol. Sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. Podľa názoru okresného súdu   medzi   účastníkmi   konania   bola   sporná   skutočnosť,   či   má   sťažovateľ   právo   na zaplatenie zmluvnej pokuty zo sumy 56 849 766 Sk od 1. januára 1997 do zaplatenia. S poukazom   na   právny   názor   vyslovený   Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení bolo potrebné považovať dlh zo sumy 56 849 766 Sk od 1. januára 2001 za premlčaný. Preto by sa sťažovateľ mohol domáhať nároku z tejto sumy len v čase od 1. januára 1997 do 1. januára 2001. Jeho nárok za uvedené nepremlčané obdobie je však dôvodný len zo sumy 16 400 000 Sk, lebo zo zmluvných   podkladov   možno   vyvodiť   povinnosť   žalovaného   poskytnúť   sťažovateľovi finančné prostriedky iba do tejto výšky, nie teda do uplatnenej výšky 56 849 766 Sk. Neboli splnené podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka na zníženie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty, keďže dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 0,2 % denne je obvyklá.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   odvolanie   obaja   účastníci.   Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 35/05 z 25. apríla 2005 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žalovaný bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 50 % zo zmluvnej pokuty vo výške 0,2 % za každý deň omeškania zo sumy 1 500 000 Sk od 7. decembra 1994 do 27. mája 1998, zo sumy 800 000 Sk od 28. mája 1998 do 1. júna 1998, zo sumy 500 000 Sk od 1. júna 1997 do 1. júna 1998, zo sumy 16 400 000 Sk od 1. januára 1997 do 22. februára 1999, zo sumy 15 746 953 Sk od 23. februára 1999 do 8. apríla 1999, zo sumy 12 396 953 Sk od 9. apríla 1999 do 21. apríla 1999, zo sumy 7 396 953 Sk od 22. apríla 1999 do 1. augusta 1999, zo sumy 5 896 953 Sk od 2. augusta 1999 do 21. októbra 1999, zo sumy 5 396 953 Sk od 26. októbra 1999 do 29. marca 2000 a napokon zo sumy 5 246 953 Sk od 30. marca 2000 do 31. decembra 2000. Vo zvyšku bola žaloba zamietnutá a sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 286 150 Sk, 1 619 454 Sk a 3 114 714 Sk. Podľa názoru krajského súdu okresný súd sa náležite nevyporiadal s obranou žalovaného, podľa ktorej už časť   nárokov   uspokojil   čiastočným   plnením,   čo   nespochybňoval   ani   sťažovateľ.   Ďalej okresný súd dospel k nesprávnemu záveru o tom, že neboli splnené podmienky na použitie zmierňovacieho   ustanovenia   §   301   Obchodného   zákonníka.   Ak   sa   zohľadnia   nesporné platby vykonané žalovaným 23. februára 1999 vo výške 653 047 Sk, 9. apríla 1999 vo výške 3 350 000 Sk, 22. apríla 1999 vo výške 5 000 000 Sk, 2. augusta 1999 vo výške 1 500 000 Sk, 26. októbra 1999 vo výške 500 000 Sk, 30. marca 2001 vo výške 500 000 Sk a 19. novembra   2001   vo   výške   217 660 Sk,   potom   zvyšnú   zmluvne   preukázanú povinnosť žalovaného vo výške 16 400 000 Sk treba postupne znižovať o uvedené úhrady, v dôsledku čoho povinnosť platiť zmluvnú pokutu zo sumy 16 400 000 Sk bolo treba zmeniť. Neobstojí totiž na základe zmluvných podkladov tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu mal žalovaný zaplatiť   58   849   766   Sk.   Celková   suma   zmluvnej   pokuty   predstavuje   38   336   616   Sk. Námietka sťažovateľa týkajúca sa jeho nesúhlasu s právnym názorom, podľa ktorého časť nároku   je   premlčaná,   nie   je   opodstatnená,   keďže   nárok   v rozsahu   uvedenom   okresným súdom je premlčaný. Naproti tomu nemožno sa stotožniť s okresným súdom, pokiaľ ide o otázku zníženia zmluvnej pokuty podľa § 301 Obchodného zákonníka. Podľa uvedeného ustanovenia   neprimerane   vysokú   zmluvnú   pokutu   môže   súd   znížiť   s prihliadnutím   na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody vzniknutej do času súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Pre   správne   použitie   tohto   moderačného   ustanovenia   musí   súd   prihliadať   na   všetky okolnosti   konkrétneho   prípadu.   Žalovaný   v posudzovanom   vzťahu   vystupuje   ako verejnoprávny   subjekt,   ktorý   používal   finančné   prostriedky   samosprávy,   ale   aj   majetku mesta na zabezpečenie technickej a občianskej vybavenosti, pričom nesledoval pri realizácii tohto vzťahu žiadne komerčné záujmy. U sťažovateľa ide práve o opak. Bolo by v rozpore s morálkou,   aby   za   danej   skutkovej   a právnej   situácie   (v   rámci   snahy   zabezpečiť obyvateľom mesta podmienky na realizáciu bývania) znášal len sankcie, z ktorých profituje sťažovateľ, ktorý vypracovaním urbanistickej štúdie zasiahol do vlastníckych práv tretích osôb a zapríčinil tak sklz v termínoch realizácie výstavby diela. Preto sú splnené podmienky na zníženie zmluvnej pokuty v rozsahu 50 %. Sťažovateľ v konaní nepreukázal, že by mu neplnením zo strany žalovaného (neposkytovaním dohodnutých preddavkov) vznikla škoda. Suma, ktorú ako škodu vyčíslil, predstavuje v podstate náklady na realizáciu diela podľa projektovej dokumentácie.

Rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k.   4   Cdo   222/2005-729   z 27.   marca   2008   bolo dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   vo   výroku   o zamietnutí   žaloby   vo zvyšku   zamietnuté.   V ostatnej   časti   bolo   jeho   dovolanie   odmietnuté.   Rovnako   bolo odmietnuté dovolanie žalovaného, pričom mu nebola priznaná náhrada trov dovolacieho konania. Podľa názoru najvyššieho súdu skutkový záver nižších súdov o výške peňažného záväzku žalovaného,   na zabezpečenie ktorého bola medzi účastníkmi dohodnutá zmluvná pokuta, vyplýva z vykonaného dokazovania a ako výsledok hodnotenia dôkazov ani nemôže byť samostatným dovolacím dôvodom spočívajúcim v nesprávnom právnom posúdení veci. Správny je aj právny názor o premlčaní časti uplatneného nároku. To isté sa vzťahuje aj na aplikáciu moderačného práva krajským súdom. Použitie ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka krajský súd riadne odôvodnil. Aj podľa názoru najvyššieho súdu zmluvnú pokutu vyčíslenú na celkovú sumu 38 336 616 Sk treba najmä s prihliadnutím na celkovú výšku zabezpečovaného   peňažného   záväzku   (18   400   000   Sk)   a na   to,   že   sťažovateľ   sa   jeho splnenia   súdne   nedomáhal,   považovať   za   neprimerane   vysokú.   Pokiaľ   krajský   súd   zo zisteného   skutkového   stavu   vyvodil   záver   o nepreukázaní   samotného   vzniku   škody,   keď sumu vyčíslenú sťažovateľom považoval za náklady na realizáciu diela podľa projektovej dokumentácie,   nemožno   konštatovať,   že   k zníženiu   zmluvnej   pokuty   došlo   pod   výšku vzniknutej škody. Zníženie zmluvnej pokuty krajským súdom v rozsahu 50 % bolo preto zákonné a dôvodné. Keďže sťažovateľ napadol dovolaním celý výrok rozsudku krajského súdu, teda aj tú časť, v ktorej bolo jeho žalobe vyhovené, bolo treba jeho dovolanie v tejto časti ako neprípustné odmietnuť. Z rovnakého dôvodu bolo treba odmietnuť aj dovolanie žalovaného. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľovi doručený 4. júna 2008.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedenými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu označených ustanovení ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. Ide v tejto súvislosti o päť námietok.

a)   Krajský   súd   zaviazal   sťažovateľa   nahradiť   žalovanému   trovy   konania,   hoci v súdnej   praxi   je   notorietou,   že   ak   súd   využije   svoje   moderačné   právo,   potom   pri rozhodovaní   o náhrade   trov   konania   na zníženie   žalobného   plnenia   z tohto   dôvodu neprihliada a pri posúdení miery úspechu vychádza zo sumy, ktorá by bola priznaná, keby súd   moderačné   oprávnenie   nevyužil.   Okrem   toho   krajský   súd   vôbec   neprihliadol na čiastočný neúspech žalovaného v odvolacom konaní.

b) Nemožno súhlasiť s ustálením výšky peňažného záväzku žalovaného, z ktorej mal tento platiť zmluvnú pokutu, sumou 18 400 000 Sk, lebo z výsledkov dokazovania vyplývalo, že bol povinný zaplatiť sťažovateľovi 58 849 766 Sk.

c) Rovnako nemožno súhlasiť s ustálením, podľa ktorého celková výška zmluvnej pokuty je 38 336 616 Sk, lebo podľa výpočtov, ktoré vykonal krajský súd, vychádza správne celková výška zmluvnej pokuty v sume 38 368 116 Sk.

d)   Nesprávny   a svojvoľný   je   záver   o premlčaní   práva   na   zmluvnú   pokutu   po 1. januári 2001, keďže tento nevyplýva z kogentnej normy, ale ani z odbornej literatúry, či judikatúry.

e)   Napokon   nemožno   súhlasiť   s aplikovaním   moderačného   práva   podľa   §   301 Obchodného zákonníka v rozsahu 50 %. Závery všeobecných súdov v tomto smere treba považovať   za   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne   s následkami   porušenia   označených základných   práv.   Skutočnosť,   že   žalovaný   mal   v zmluvnom   vzťahu   vystupovať   ako verejnoprávny   subjekt   a že   sťažovateľ   mal   zo   zmluvnej   pokuty   len   profitovať,   nemožno považovať   za také   dôvody,   pre ktoré   by   bolo možné   dohodnutú   zmluvnú pokutu   znížiť. Aj obec   totiž   musí   sledovať   komerčné   záujmy   pri   výkone   podnikateľskej   činnosti, zabezpečení potrieb obyvateľov obce a rozvoja obce. Výstavba sídliska rodinných obytných domov sa predsa nerealizovala len na základe komerčného záujmu sťažovateľa, ale oboch podnikateľských zmluvných subjektov. Zmluvná pokuta bola dohodnutá recipročne, a preto neobstojí tvrdenie, že iba sťažovateľ by z nej profitoval. Neboli uvedené relevantné dôvody, z ktorých má vyplývať neprimeranosť zmluvnej pokuty, ale ani dôvod použitia moderačného práva a príčina, pre ktorú bolo použité práve v rozsahu 50 %.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 222/2005 s tým, aby bol rozsudok z 27. marca 2008 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažnosť   treba   považovať   za   zjavne   neopodstatnenú   vo   vzťahu   voči   všetkým uplatneným námietkam.

a) Sťažovateľ považuje za porušenie označených práv rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zaviazaný nahradiť žalovanému trovy konania.

Z ustanovenia § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že dovolanie nie je   prípustné   vo   vzťahu   proti   rozhodnutiu   o trovách   konania.   Dovolanie   proti   takémuto výroku   by   sa   mohlo   opierať   len   o niektorý   z dôvodov   prípustnosti   dovolania   uvedený v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom   na citované ustanovenie najvyšší súd na základe dovolania podaného sťažovateľom správnosť výroku o náhrade trov konania   nemohol   vôbec   skúmať   (keďže   žiaden   z dôvodov   zmätočnosti   vyplývajúci z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľ netvrdil a ani najvyšší súd sám nezistil).

Vzhľadom na uvedené námietka nie je akceptovateľná. Najvyššiemu súdu nemožno vyčítať, že sa touto otázkou nezaoberal a výrok o trovách konania vôbec neskúmal.

b) Podľa sťažovateľa je nesprávne ustálenie, podľa ktorého žalovaný bol povinný poskytnúť mu zálohu 18 400 000 Sk, teda nie sumu 58 849 766 Sk.

Treba uviesť v tejto súvislosti, že tú časť žaloby sťažovateľa, ktorou sa domáhal priznania zmluvnej pokuty zo sumy 58 849 766 Sk, zamietol už okresný súd, ktorý dospel k záveru, že žalovaný mal zmluvnú povinnosť poskytnúť sťažovateľovi peňažné plnenie iba v celkovej   výške   18   400   000   Sk.   Krajský   súd   v tejto   časti   rozsudok   okresného   súdu nezmenil. Námietka sťažovateľa sa preto týka takej časti rozsudku krajského súdu, ktorá mala potvrdzujúci charakter. V zmysle § 238 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu iba v špecifických prípadoch. Zásadne platí, že potvrdzujúci rozsudok je z možnosti podať dovolanie vylúčený. Vzhľadom na uvedené preto nemožno vyčítať najvyššiemu súdu, že tejto námietke sťažovateľa nevyhovel.

c) Sťažovateľ vytýka krajskému súdu, že vyčíslil celkovú sumu zmluvnej pokuty čiastkou 38 336 616 Sk, hoci správne na základe úvah krajského súdu vychádzala suma 38 368 116 Sk.

Ústavný súd nepovažuje túto námietku za relevantnú. Bez toho, aby považoval za potrebné skúmať správnosť či nesprávnosť celkovej sumy zmluvnej pokuty, poukazuje na skutočnosť, že vo výrokovej časti rozsudku krajského súdu sú uvedené iba sumy istiny, z ktorých treba zmluvnú pokutu počítať, ako aj dátumami vymedzený čas omeškania so zaplatením týchto súm. Výroková časť rozsudku krajského súdu teda neobsahuje (na rozdiel od   výrokovej   časti   rozsudku   okresného   súdu)   kapitalizované   sumy   zmluvnej   pokuty z jednotlivých nesplnených platobných povinností žalovaného. Tieto kapitalizované sumy, resp. ich celkový úhrn uvádza totiž krajský súd iba v odôvodnení rozsudku, ktorý však nemohol   nadobudnúť   právoplatnosť   a vykonateľnosť.   Správne   kapitalizované   sumy zmluvnej pokuty sa preto musia ustáliť (pokiaľ by boli sporné) až v exekučnom konaní.

d) Pokiaľ sťažovateľ nesúhlasí so záverom o premlčaní časti jeho nároku, a to po 1. januári   2001,   treba   poukázať   na   argumentáciu   uvedenú   v bode   b),   keďže   i v tomto prípade   platí,   že   uplatnený   nárok   po   1.   januári   2001   zamietol   z dôvodu   premlčania   už okresný   súd,   pričom   krajský   súd   s jeho   záverom   súhlasil.   Preto   i v tomto   prípade   má rozsudok krajského súdu potvrdzujúci charakter, čo vylučuje možnosť jeho meritórneho skúmania najvyšším súdom v dovolacom konaní.

e)   Nemožno   súhlasiť   ani   s názorom   sťažovateľa   o protiprávnej   aplikácii moderačného práva v rozsahu 50 %.

Podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu v danej otázke nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Uvádzané argumenty zodpovedajú kritériám ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008