SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 336/2015-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 9227/2014,Rvp 9396/2014, Rvp 9397/2014, Rvp 9398/2014, Rvp 9399/2014, Rvp 9400/2014,Rvp 10895/2014, Rvp 10896/2014, Rvp 10897/2014, Rvp 10899/2014, Rvp 11141/2014,Rvp 11232/2014, Rvp 12282/2014 a Rvp 12432/2014, ktorými namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľačl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Prievidza v konaniach vedených pod spisovými značkami:15 Er 2528/08 a uznesením zo 6. septembra 2012 (Rvp 9227/2014), 16 Er 1827/06a uznesením z 12. apríla 2012 (Rvp 9399/2014), 16 Er 43/07 a uznesenímz 24. januára 2014 (Rvp 10899/2014), 16 Er 1140/04 a uznesením zo 6. marca 2012(Rvp 11141/2014), postupom Okresného súdu Trenčín v konaniach vedenýchpod spisovými značkami: 23 Er 3510/03 a uznesením z 21. januára 2014 (Rvp 9396/2014)a 23 Er 214/04 a uznesením z 21. januára 2014 (Rvp 12282/2014), postupom Okresnéhosúdu Považská Bystrica v konaniach vedených pod spisovými značkami: 6 Er 659/07a uznesením z 9. januára 2014 (Rvp 9397/2014), 4 Er 158/07 a uznesenímz 25. októbra 2013 (Rvp 9398/2014), 8 Er 681/07 a uznesením zo 4. februára 2014(Rvp 10895/2014), 10 Er 134/07 a uznesením z 1. marca 2013 (Rvp 10896/2014),6 Er 506/07 a uznesením z 9. januára 2014 (Rvp 10897/2014), 8 Er 505/07 a uznesenímz 3. februára 2014 (Rvp 11232/2014) a 6 Er 152/07 a uznesením z 9. januára 2014(Rvp12432/2014) a postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenompod sp. zn. 5 Er 711/08 a uznesením zo 17. júna 2013 (Rvp 9400/2014), ako aj porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Trenčíne v konaniach vedených pod spisovými značkami: 8 CoE 14/2014 a uznesenímz 30. apríla 2014 (Rvp 9227/2014), 2 CoE 68/2014 a uznesením zo 17. júna 2014(Rvp 9396/2014), 2 CoE 40/2014 a uznesením z 20. mája 2014 (Rvp 9397/2014),16 CoE 1/2014 a uznesením z 30. apríla 2014 (Rvp 9398/2014), 19 CoE 6/2014a uznesením z 15. mája 2014 (Rvp 9399/2014), 17 CoE 2/2014 a uznesenímz 30. apríla 2014 (Rvp 9400/2014), 2 CoE 62/2014 a uznesením zo 17. júna 2014,17 CoE 148/2013 a uznesením zo 4. júna 2014 (Rvp 10896/2014), 8 CoE 88/2014a uznesením z 10. júna 2014 (Rvp 10897/2014), 2 CoE 70/2014 a uznesenímz 24. júna 2014 (Rvp 10899/2014), 16 CoE 74/2013 a uznesením z 18. júna 2014(Rvp 11141/2014), 8 CoE 505/2014 a uznesením z 30. júna 2014 (Rvp 11232/2014),16 CoE 167/2014 a uznesením z 9. júla 2014 (Rvp 12282/2014) a 2 CoE 52/2014a uznesením z 15. júla 2014 (Rvp 12432/2014), a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:Rvp 9227/2014, Rvp 9396/2014, Rvp 9397/2014, Rvp 9398/2014, Rvp 9399/2014, Rvp9400/2014, Rvp 10895/2014, Rvp 10896/2014, Rvp 10897/2014, Rvp 10899/2014, Rvp11141/2014, Rvp 11232/2014, Rvp 12282/2014 a Rvp 12432/2014 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9227/2014.
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1., 5.a 27. augusta 2014 a 3., 5., 19. a 23. septembra 2014 doručené sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len„charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Prievidza v konaniach vedenýchpod spisovými značkami: 15 Er 2528/08 a uznesením zo 6. septembra 2012(Rvp 9227/2014), 16 Er 1827/06 a uznesením z 12. apríla 2012 (Rvp 9399/2014),16 Er 43/07 a uznesením z 24. januára 2014 (Rvp 10899/2014), 16 Er 1140/04 a uznesenímzo 6. marca 2012 (Rvp 11141/2014), postupom Okresného súdu Trenčín v konaniachvedených pod spisovými značkami: 23 Er 3510/03 a uznesením z 21. januára 2014(Rvp 9396/2014) a 23 Er 214/04 a uznesením z 21. januára 2014 (Rvp 12282/2014),postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaniach vedených pod spisovýmiznačkami: 6 Er 659/07 a uznesením z 9. januára 2014 (Rvp 9397/2014), 4 Er 158/07a uznesením z 25. októbra 2013 (Rvp 9398/2014), 8 Er 681/07 a uznesenímzo 4. februára 2014 (Rvp 10895/2014), 10 Er 134/07 a uznesením z 1. marca 2013(Rvp 10896/2014), 6 Er 506/07 a uznesením z 9. januára 2014 (Rvp 10897/2014),8 Er 505/07 a uznesením z 3. februára 2014 (Rvp 11232/2014) a 6 Er 152/07 a uznesenímz 9. januára 2014 (Rvp12432/2014) a postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom(spolu ďalej len „okresné súdy“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 711/08 a uznesenímzo 17. júna 2013 (Rvp 9400/2014) (ďalej len „napadnuté uznesenia okresných súdov“), akoaj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupomKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod spisovýmiznačkami: 8 CoE 14/2014 a uznesením z 30. apríla 2014 (Rvp 9227/2014), 2 CoE 68/2014a uznesením zo 17. júna 2014 (Rvp 9396/2014), 2 CoE 40/2014 a uznesenímz 20. mája 2014 (Rvp 9397/2014), 16 CoE 1/2014 a uznesením z 30. apríla 2014(Rvp 9398/2014), 19 CoE 6/2014 a uznesením z 15. mája 2014 (Rvp 9399/2014),17 CoE 2/2014 a uznesením z 30. apríla 2014 (Rvp 9400/2014), 2 CoE 62/2014a uznesením zo 17. júna 2014, 17 CoE 148/2013 a uznesením zo 4. júna 2014(Rvp 10896/2014), 8 CoE 88/2014 a uznesením z 10. júna 2014 (Rvp 10897/2014),2 CoE 70/2014 a uznesením z 24. júna 2014 (Rvp 10899/2014), 16 CoE 74/2013a uznesením z 18. júna 2014 (Rvp 11141/2014), 8 CoE 505/2014 a uznesenímz 30. júna 2014 (Rvp 11232/2014), 16 CoE 167/2014 a uznesením z 9. júla 2014(Rvp 12282/2014) a 2 CoE 52/2014 a uznesením z 15. júla 2014 (Rvp 12432/2014) (ďalejlen „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiťpodľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stálehorozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúvdobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučnýchkonaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľkainiciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako okresné súdy v začatých exekučných konaniach poverili sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniamiokresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené.
Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresných súdovpotvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentáciinamieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňouoznačené základné práva podľa ústavy a charty a práva podľa dohovoru a dodatkovéhoprotokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadnezačatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresné súdy už razudelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdovako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecnépreskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámecsvojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľkeodňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriektomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právnepostavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučnýtitul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný.Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresnésúdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že imto ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že uvedené súdy vecinesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakciis výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretožepodľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanierozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretejosobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovaliza neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jejnávrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoruEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvnápodmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ačl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupomokresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jejzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu vnapadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresnýchsúdov a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveňjej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uzneseníkrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených právzaručených ústavou, chartou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupoma označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniamikrajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a orgánu verejnej moci, proti ktorémusťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak,že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami okresných súdov
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach anapadnuté uznesenia okresných súdov vydané v týchto konaniach, ktorými okresné súdyvyhlásili exekúcie za neprípustné a zastavili ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinamietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých boloprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislostis rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyrochzákladných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súdnenapravil pochybenie okresných súdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľkynad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly (potom, ako už raz tietoexekučné tituly preskúmali pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií).Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenia okresnýchsúdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárskezápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa nej nie je prameňom práva. Sťažovateľkatiež namieta, že krajský súd a pred ním okresné súdy hoci mali, neprerušili exekučnékonania na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoruna posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danomprípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžníksplnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom,je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, žetak krajský súd, ako ani pred ním okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanietak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať predsúdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmanípredmetu týchto sťažností konštatuje, že sťažovateľkou použitá argumentácia v týchtosťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použilav stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal.Ústavný súd sa s argumentáciou, ktorú uplatnil v predchádzajúcich rozhodnutiachpri odmietnutí tých častí sťažností, ktoré smerovali proti rozhodnutiu odvolacích súdov, plnestotožňuje. Ide o argumentáciu uplatnenú napr. v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22.augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18.septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30.októbra 2013 (v prípadoch, keď bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.)alebo v uzneseniach sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31.januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11.decembra 2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnejargumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverovvšeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke súznáme dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názorústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutýchrozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie jepotrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia aj v tomto uznesení.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniujej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z nehovyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedalúčastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosťoboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúciez už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania,v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majúv zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uzneseníprvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniamokresných súdov) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenienekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súdv napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospelk záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajský súd a jeho uzneseniami bol v daných veciach princípkontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 charty a čl. 6 ods. 1 dohovoru, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje možnosťvyslovenia porušenia v petite sťažností označených práv.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tentomedzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľby sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných prípadoch akoneefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam a efektivitu mápre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami,ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre sťažovateľkus ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto spôsobomzahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú vkonaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlomobdobí úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnémusúdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS3/2013).
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právona rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právona úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a napadnutýmuzneseniam krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvoduich zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015