znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 336/2015-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiPOHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 9227/2014,Rvp   9396/2014,   Rvp   9397/2014,   Rvp   9398/2014,   Rvp   9399/2014,   Rvp   9400/2014,Rvp 10895/2014, Rvp 10896/2014, Rvp 10897/2014, Rvp 10899/2014, Rvp 11141/2014,Rvp 11232/2014, Rvp 12282/2014 a Rvp 12432/2014, ktorými namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľačl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   tiež   porušenie   čl.   12   ods.   2   ÚstavySlovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom   Okresného   súdu   Prievidza   v   konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:15 Er 2528/08   a   uznesením   zo 6.   septembra   2012   (Rvp   9227/2014),   16   Er   1827/06a uznesením   z 12.   apríla   2012   (Rvp   9399/2014),   16 Er 43/07   a uznesenímz 24. januára 2014   (Rvp   10899/2014),   16   Er   1140/04   a uznesením   zo   6.   marca   2012(Rvp 11141/2014),   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v   konaniach   vedenýchpod spisovými značkami: 23 Er 3510/03 a uznesením z 21. januára 2014 (Rvp 9396/2014)a 23 Er 214/04 a uznesením z 21. januára 2014 (Rvp 12282/2014), postupom Okresnéhosúdu   Považská   Bystrica   v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   6   Er   659/07a uznesením   z 9.   januára   2014   (Rvp   9397/2014),   4   Er   158/07   a uznesenímz 25. októbra 2013   (Rvp   9398/2014),   8   Er   681/07   a uznesením   zo 4. februára 2014(Rvp 10895/2014),   10   Er   134/07   a uznesením   z 1.   marca   2013   (Rvp 10896/2014),6 Er 506/07 a uznesením z 9. januára 2014 (Rvp 10897/2014), 8 Er 505/07 a uznesenímz 3. februára   2014   (Rvp   11232/2014)   a 6   Er   152/07   a uznesením   z 9.   januára   2014(Rvp12432/2014) a postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenompod sp. zn. 5 Er 711/08 a uznesením zo 17. júna 2013 (Rvp 9400/2014), ako aj porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokoluk Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súduv Trenčíne v konaniach vedených pod spisovými značkami: 8 CoE 14/2014 a uznesenímz 30.   apríla   2014   (Rvp   9227/2014),   2   CoE   68/2014   a uznesením   zo   17.   júna   2014(Rvp 9396/2014),   2   CoE   40/2014   a   uznesením   z 20. mája 2014   (Rvp   9397/2014),16 CoE 1/2014   a   uznesením   z 30.   apríla   2014   (Rvp 9398/2014),   19   CoE   6/2014a uznesením   z 15.   mája   2014   (Rvp   9399/2014),   17 CoE 2/2014   a   uznesenímz 30. apríla 2014   (Rvp   9400/2014),   2   CoE   62/2014   a uznesením   zo   17.   júna   2014,17 CoE 148/2013   a uznesením   zo   4.   júna   2014   (Rvp 10896/2014),   8   CoE   88/2014a uznesením   z 10.   júna   2014   (Rvp   10897/2014),   2 CoE 70/2014   a uznesenímz 24. júna 2014   (Rvp   10899/2014),   16   CoE   74/2013   a uznesením   z 18.   júna   2014(Rvp 11141/2014),   8   CoE   505/2014   a uznesením   z 30. júna 2014   (Rvp   11232/2014),16 CoE   167/2014   a uznesením   z 9.   júla   2014   (Rvp 12282/2014)   a 2   CoE   52/2014a uznesením z 15. júla 2014 (Rvp 12432/2014), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:Rvp 9227/2014, Rvp 9396/2014, Rvp 9397/2014, Rvp 9398/2014, Rvp 9399/2014, Rvp9400/2014, Rvp 10895/2014, Rvp 10896/2014, Rvp 10897/2014, Rvp 10899/2014, Rvp11141/2014, Rvp 11232/2014, Rvp 12282/2014 a Rvp 12432/2014 s p á j a   na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9227/2014.

Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   1.,   5.a 27. augusta   2014   a   3.,   5.,   19.   a   23.   septembra   2014   doručené   sťažnosti   obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   a   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len„charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   v   konaniach   vedenýchpod spisovými   značkami:   15   Er   2528/08   a   uznesením   zo   6.   septembra   2012(Rvp 9227/2014),   16   Er   1827/06   a   uznesením   z   12.   apríla   2012   (Rvp   9399/2014),16 Er 43/07 a uznesením z 24. januára 2014 (Rvp 10899/2014), 16 Er 1140/04 a uznesenímzo   6.   marca   2012   (Rvp   11141/2014),   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaniachvedených   pod   spisovými   značkami:   23   Er   3510/03   a   uznesením   z 21. januára 2014(Rvp 9396/2014)   a   23   Er   214/04   a   uznesením   z   21.   januára   2014   (Rvp 12282/2014),postupom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   v   konaniach   vedených   pod   spisovýmiznačkami:   6   Er 659/07   a uznesením   z 9.   januára   2014   (Rvp   9397/2014),   4 Er 158/07a uznesením   z   25.   októbra   2013   (Rvp   9398/2014),   8   Er   681/07   a uznesenímzo 4. februára 2014   (Rvp   10895/2014),   10   Er   134/07   a   uznesením   z 1. marca 2013(Rvp 10896/2014),   6   Er   506/07   a   uznesením   z   9.   januára   2014   (Rvp 10897/2014),8 Er 505/07 a uznesením z 3. februára 2014 (Rvp 11232/2014) a 6 Er 152/07 a uznesenímz 9. januára 2014 (Rvp12432/2014) a postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom(spolu ďalej len „okresné súdy“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 711/08 a uznesenímzo 17. júna 2013 (Rvp 9400/2014) (ďalej len „napadnuté uznesenia okresných súdov“), akoaj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupomKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod spisovýmiznačkami: 8 CoE 14/2014 a uznesením z 30. apríla 2014 (Rvp 9227/2014), 2 CoE 68/2014a uznesením   zo 17. júna 2014   (Rvp   9396/2014),   2   CoE   40/2014   a   uznesenímz 20. mája 2014   (Rvp 9397/2014),   16   CoE   1/2014   a   uznesením   z   30.   apríla   2014(Rvp 9398/2014),   19 CoE 6/2014   a   uznesením   z   15.   mája   2014   (Rvp   9399/2014),17 CoE 2/2014   a   uznesením   z   30.   apríla   2014   (Rvp   9400/2014),   2   CoE   62/2014a uznesením   zo   17.   júna   2014,   17 CoE 148/2013   a   uznesením   zo   4.   júna   2014(Rvp 10896/2014),   8   CoE   88/2014   a uznesením   z   10.   júna   2014   (Rvp   10897/2014),2 CoE 70/2014   a   uznesením   z 24. júna 2014   (Rvp   10899/2014),   16   CoE   74/2013a uznesením   z   18.   júna   2014   (Rvp 11141/2014),   8   CoE   505/2014   a   uznesenímz 30. júna 2014   (Rvp   11232/2014),   16 CoE 167/2014   a   uznesením   z   9.   júla   2014(Rvp 12282/2014) a 2 CoE 52/2014 a uznesením z 15. júla 2014 (Rvp 12432/2014) (ďalejlen „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiťpodľa   podmienok   dohodnutých   v   úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stálehorozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len„rozhodcovský   súd“),   alebo   dlžníci   priamo   v   úverových   zmluvách   splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúvdobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučnýchkonaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľkainiciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako okresné súdy v začatých exekučných konaniach poverili sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniamiokresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia   okresných   súdovpotvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   v   obšírnej   argumentáciinamieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňouoznačené základné práva podľa ústavy a charty a práva podľa dohovoru a dodatkovéhoprotokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadnezačatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresné súdy už razudelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdovako   súdov   exekučných,   v   kompetencii   ktorých   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecnépreskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámecsvojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľkeodňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriektomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právnepostavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučnýtitul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný.Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresnésúdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že imto   ukladá   §   57   ods.   5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že uvedené súdy vecinesprávne   právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v   interakciis výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretožepodľa   sťažovateľky   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s   tým,   prečo   buď   dojednanierozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretejosobe   v   úverovej   zmluve   na   spísanie   notárskej   zápisnice   o   uznaní   dlhu   považovaliza neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jejnávrh na prerušenie konaní na   účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoruEurópskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podanie   výkladu   pojmu   „nekalá   zmluvnápodmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl.   7   ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkachv spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ačl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupomokresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jejzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu vnapadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresnýchsúdov a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveňjej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uzneseníkrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesenímbez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   právzaručených   ústavou,   chartou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupoma označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniamikrajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiežprihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   orgánu   verejnej   moci,   proti   ktorémusťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc   označené   právne   normy,   tak,že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami okresných súdov

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach anapadnuté uznesenia okresných súdov vydané v týchto konaniach, ktorými okresné súdyvyhlásili exekúcie za neprípustné a zastavili ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinamietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých boloprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúťo odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto   skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislostis rozhodnutiami   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať   do   štyrochzákladných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom   rade namieta, že krajský súdnenapravil   pochybenie   okresných   súdov,   ktoré   ako   súdy   exekučné   podľa   sťažovateľkynad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly (potom, ako už raz tietoexekučné   tituly   preskúmali   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií).Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenia okresnýchsúdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárskezápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa nej nie je prameňom práva. Sťažovateľkatiež namieta,   že krajský súd a pred ním okresné súdy hoci mali, neprerušili   exekučnékonania na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoruna posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danomprípade   vykladať   tak,   že „...   za   každých   okolností   zakazuje   rozhodovať   spory   v   rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“,   alebo   otázku,   prečo   splnomocnenie   udelené   v zmluve   o   úvere,   ktorým   dlžníksplnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom,je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, žetak krajský súd, ako ani pred ním okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanietak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať predsúdom.

V   súvislosti   s   uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmanípredmetu   týchto   sťažností   konštatuje,   že   sťažovateľkou   použitá   argumentácia   v   týchtosťažnostiach   je   v   podstate   identická   s   jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   už   použilav stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal.Ústavný   súd   sa   s   argumentáciou,   ktorú   uplatnil   v   predchádzajúcich   rozhodnutiachpri odmietnutí tých častí sťažností, ktoré smerovali proti rozhodnutiu odvolacích súdov, plnestotožňuje. Ide o argumentáciu uplatnenú napr. v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22.augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18.septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30.októbra 2013 (v prípadoch, keď bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.)alebo v uzneseniach sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31.januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11.decembra 2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnejargumentácii   a   skutkových   okolnostiach,   ktoré   boli   podstatné   na   ustálenie   záverovvšeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke súznáme   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názorústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutýchrozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie jepotrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia aj v tomto uznesení.

V   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniujej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z nehovyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúci   krajský   súd   predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedalúčastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11   z   21.   2.   2013,   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľka   mala   možnosťoboznámiť   sa   s   dôvodmi   zastavenia   exekučného   konania   a   neprípustnosti   exekúciez už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania,v ktorých   sa   k   týmto   dôvodom   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinní   z   exekúcií,   ktorí   majúv zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uzneseníprvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   proti   uzneseniamokresných súdov) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenienekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súdv napadnutých   uzneseniach   náležite   zaoberal   a   vyložil   svoje   závery,   pre   ktoré   dospelk záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   postačuje,   aby   bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajský súd a jeho uzneseniami bol v daných veciach princípkontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 charty a čl. 6 ods. 1 dohovoru, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje možnosťvyslovenia porušenia v petite sťažností označených práv.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskehosúdu pre   ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tentomedzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľby sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných prípadoch akoneefektívny,   je   podľa   ústavného   súdu   namieste   otázka,   aký   význam   a   efektivitu   mápre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami,ktoré   sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické   a   v   tej   súvislosti   pre   sťažovateľkus ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto spôsobomzahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú vkonaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlomobdobí úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnémusúdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS3/2013).

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnostivšeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právona   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právona úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07,III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti   postupu   a   napadnutýmuzneseniam krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvoduich zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhochsťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015